Krv, mäso, vnútornosti, mozgy, kosti. To sú základne ingrediencie, aby hororový pokrm chutil čo „najsladšie“. Nie zakaždým to však musí znamenať úspech. Pokiaľ sa prenesieme cez thrilery, ktoré sa iba hrajú na niečo drsnejšie, vymažeme neúspešné napodobeniny akčných scén s trochou krvavého pozlátka a mysterióznych zmiešaním bez náznaku absurdna, možno dostaneme pozitívny výsledok. Správna atmosferická hrôza musí obsahovať aspoň štipku – vlastne nie, klamem – aspoň za tonu nadprirodzena. Úchyláci s ostrou čepeľou nestačia.

Strach, zdesenie a hrôza patrí ku každodennej realite. Niekto si v nich kompenzuje vlastné komplexy, iný čaká odľahčenie. Stačí sa naplno vnoriť do sveta mimo hraníc skutočna a voľnosť otvorí všemožné kúty fantázie. Doba mýtov a povier nezanikla, len sa postupne prepasírovala cez ústne podanie na zdrapy papiera, cez 8mm až po digitálny obraz. Temnota ostáva natvrdo vyrytá do našich duší a nikdy nezmizne. Udržiava nás v strehu a nedovoľuje povoliť v ostražitosti. My už sami najlepšie vieme, čo tam na nás striehne …

.

Na počiatku bola tma. Hustá, hlboká, nepreniknuteľná, mrazivá. V jej tieni, ešte temnejšom než dokáže v skutočnosti jestvovať, stál ON. Ani nezdravá bledosť pokožky, hnilobný pach či srdce bez úderov ho nedokázali prezradiť. Stál v tej prázdnote a čakal na svoju príležitosť. Ubehli veky, kým prvá kvapka krvi prebrala zo spánku pána noci. Nosferatu zahryzol a sal.

Upír Nosferatu

Upír Nosferatu

Vidiek, kde poznali jeho činy, tvár či iné podoby ho už nelákal. Dedinčania ovládali spôsoby ako sa mu vyhnúť, ako sa ubrániť pažravosti. Krv už nepresakovala z čerstvo roztrhaných hrdiel a smäd čoraz väčšmi udúšal Pána noci. Nastal okamih, keď volanie diaľok prehlušilo zázemie domova. Naskytla sa príležitosť vyraziť do krajín, kde nepoznali jeho prekliatie, túžbu po večnom živote. Bolo treba len vypísať zopár formalít, škrtnúť podpis na zmluvu a stará nehnuteľnosť môže prijať nového majiteľa. Kufre pobalené, debny s hlinou zapečatené. Nosferatu s kusom rodnej hrudy mohol vyraziť, aby uhasil neutíchajúci smäd po červenom moku života.

Čiernobiela snímka bez zvuku ostáva už iba ako kuriozita v archívoch. Málokto si dokáže vážiť túto raritu. Zlom, kedy na plátna po prvýkrát vstúpil strach je skoro zabudnutý, ale nie každý má deravú pamäť. Jednoduchý strih, statická kamera, kulisy, ale aj herecké výkony sú priamo úmerné vtedajším pomerom, avšak nerušivé. Groteskné gestikulovanie protagonistov síce v niektorých pózach pobaví, ale samotný nástup Pána noci vezme aj ten posledný úškrn. Vyziabnutá, vysoká postava s neuveriteľne dlhými hnátmi a pazúrmi, holá lebka, uhrančivý pohľad a zahrotené tesáky dokážu presvedčiť každého ateistu. Netreba farieb, ani hluku, stačí len uveriť.

Réžia: Friedrich W. Murnau. 1922

 .

Po množstve následníkoch tematiky zo sveta hrôz sa snímky s pečaťou Horor iba márne pokúšali zabrdnúť na tenkú strunu podvedomia, kým neprišlo zlo z počiatkov ľudstva. Jeho moc bola tak obrovská, že aj tá jemná struna v nás napokon bez upozornenia praskla. Stačilo prehrať zopár riekaniek na starom „kotučáku“ a …

Necronomicon (kniha mŕtvych) prehovoril.

Pätica študentov chce stráviť noc na samote v horách. Hlasná hudba, alkohol, dajaké to milovanie a možno aj trocha zábavy bez káravého pohľadu spoločnosti. Namiesto toho oživili pradávne zlo, ktoré jestvuje všade okolo nás. Stačí len správne vyvolať duše zatratených a krajina v pustých lesoch sa pretvorí.

Keďže počet osadenstva sa nedá deliť dvoma, jeden vždy presahuje. Podobne je to aj s povahou. Nie každý dokáže ladiť v určitej rovine. Jeden pár skúša výmenu telesných tekutín, iný prehráva citácie zakázaných textov. Žena, ktorej chýba stratená polovica padá do depresie. Jej zlú náladu posunie do výšin až neprestajné mrmlanie z „kotučáku“. Krátka hádka a následne cesta na čerstvý vzduch. Možno sa zdá, že pár hltov vône lesa dokáže zažehnať neduhy, ale nie vždy je to pravda. Namiesto uvoľnenia pod korunami stromov sa jej dostalo znásilnenia. Liany obviazali zápästia, členky a hrubý konár …

Nik nevie prečo práve ona dopomohla vteleniu pradávneho zla. Možno to bolo slabosťou povahy, možno niečím, čo je oveľa hlbšie. Napriek tomu sa Smrteľné zlo konečne prebralo a už nemienilo odísť na odpočinok.

V chalúpke prepukla panika a šialenstvo. Riekanka na prebúdzanie zatratených duší neprestajne kolovala vzduchom a hľadala nové obete s poddajnou dušou. V ohrození života padala väčšina osadenstva rýchlo do moci temnoty. Smrteľné zlo je nákazlivejšie než mor na pazúroch potkanov.

Po prerodení živých ľudí na démonov začína boj o posledného jedinca. Ash prišiel o priateľku, o blízkych. Každý pokus pomôcť, sa obráti proti nemu. Váha bolesti mu padá na chrbát, hlavu, slabiny. Pokorený, ale stále odhodlaný prežiť obtiahne brokovnicu. Nábojov je málo, ale na začiatok to stačí. Prvý výstrel a broky trhajú mäso, sekera otvára diery. Krv sa valí v prúdoch a nič neostane suché. Priamo pred očami sa rozkladajú telá, hnijú svaly, kosti na prach. Aj keď prvotný rozbor schopností tlačil Asha na spodné priečky, predsa len pretrval do brieždenia. Smrteľné zlo bolo potlačené s prvým slnečným lúčom … lenže napokon ani slnko nevlastnilo moc nad temnotou.

Horor s prvkami komédie. Mnohí tvrdia, že revolúcia začala práve touto snímkou. Ak si dobre pamätám, tak je to pravda. Gore efekty, ktoré tvoria hlavný pilier sú roztrúsené v každom zábere. Pokrútené reality a kamera, ktorá sa nie vždy drží na statíve vo vodorovnej polohe, dokáže poriadne zakrútiť hlavou. Pri rozpočte 375,000$ navŕšili latku o riadny kus smerom hore.

Réžia: Sam Raimi. 1981. + Evil dead II, 1987

Dostať zdarma lístok do kina na „tajnú“ premiéru nie je bežnou záležitosťou. Veselo sa nahodíte do gala, voňavka, sprcha, gél na vlasy. Metropol, osamotená budova otvára papuľu a pažravo vcucáva návštevníkov. Vestibul predvádza abstraktné relikvie z filmu, z úchyliek tajného hostiteľa. Roztopaš s očakávaním pokúša nabité publikum. Niekto hľadá spriaznenú polovicu, iný iba uvoľnenie po namáhavom dni. Nik však netuší, že premietanie ponúka aj niečo navyše. Stačí si nasadiť masku. Masku znázorňujúcu Démona.  Kus vylešteného kovu, ktorý sa viac hodí na stenu kancelárie, než do uzamknutých skríň vášnivého zberateľa hrôz, v sebe skrýva predsa len štipku tajomstva. Jedna drobná ranka na líci – prepojenie kovu s kožou a Démoni môžu nastúpiť.

Diváci, uvelebení v klamnom pokoji, sledujú príbeh, rozvíjajúci sa na plátne. Netušia, že podobný osud práve kvitne aj v ich životnom registri. Ranka na líci vrie, buble, praská. Gejzír hustého, zeleného moku presakuje cez nádor a …

Démon sa vsiakol do mäsa hostiteľa a zmenil, čo sa zmeniť dalo. Nechty pretvoril na pazúry, zo zubov tesáky, oči zakalené, telo prerobené. Stačí drobné uhryznutie a ešte drobnejšie poškrabanie a nákaza putuje nezadržateľne vpred. Kým si diváci uvedomia, že dej podobný z plátna sa preniesol aj do reality je už neskoro. Útek je nemožný – vchody, okná zamurované. Ostáva len postaviť sa, alebo sa ľahostajne poddať. Krv a zdrapy mäsa plnia scény, zatiaľ čo z davu ubúdajú čerstvé kusy človečiny. Odpor je minimálny a šance na záchranu úplne mizivé. Napriek tomu sa niektorí jedinci spoja a vytrvajú. Všadeprítomnú hrozbu umocňuje pocit klaustrofóbie. Kto vystúpi z radu, stane na druhú stranu. Démoni sú rýchli, hladní a zúriví. Ovládajú všetky pozitíva, ktoré by útočník mal vlastniť vo svojom repertoári. Veď napokon stačí jediný škrabanec.

Úvod nás privíta zdĺhavými zábermi. Až po prvom prerode na démona, sa roztrhne vrece s akciou, ktorá si udrží tempo až do záveru. Krvavú rezbu dopĺňa metalový zvuk. Strih, aj samotná kamera neprekvapí, ale samotné sekvencie naplnené démonmi úplne ospravedlnia tento mínus.

Réžia: Lamberto Bava. 1985 + Démons II, 1986

 .

 – Spolky na ochranu prírody to majú zakaždým zložité. Ich odhodlanie spasiť svet však nemusí vždy priniesť plody. Stačí vbehnúť do tajných laboratórií so šimpanzmi a dopriať im slobodu. Lenže opiciam už bola ukradnutá pôvodná povaha a nahradili ju niečím primitívnejším. Krv sa opäť mieša a posúva vírus vpred.

Zobudil sa 28 dní potom. Zrážka s autom ho poslala do bezvedomia. Spánok bez snov a prebudenie do nočnej mory. Privíta ho vyľudnený Londýn. Tam, kde pred časom vládol neutíchajúci ruch, nepretržité dopravné zápchy, šum života, ostalo iba prázdno. Ulice križujú vraky áut, odpad, nepotrebné bankovky. Nikde neostal ani náznak po živote, ani náznak po zdochline, pohodenom mŕtvom tele. Ako posledná nádej a spása sa prebudí viera. Možno dajaký boh dopraje odpoveď. Chrám a v ňom čaká rozhrešenie. S posledným pomazaním vbehne na scénu kňaz. Jeho úloha podať ruku v núdzi zmizla zahrabaná v čase. Stačilo sa preniesť cez 28 dní potom a svetské zásady skapali.

Ľudstvo neprestalo žiť. Nezmenili sa na chodiace mŕtvoly. Žiadne pokrútené masky, zdegenerované abnormality. Ich genetický kód prefiltrovala drobná zmena. Tam, kde pred časom vládol rozum, štipka citu a možno aj láska, zrazu zvýšil len prvotný pud. Žrať, vraždiť a znova žrať. Menšina nepoškvrnených na druhej strane sa stala len páchnucou spomienkou na dávnu minulosť.

28 dní poté

Zúrivosť s nepretržitým hladom sa vrhá po zvyškoch zdravých jedincov. Výber z jedálnička človečiny rapídne klesá do mínusových hodnôt. Hon za korisťou prepukne naplno. Jediné, čo môže zdržať, je páliace slnko a provizórne barikády. Lenže aj vojenská jednotka s množstvom munície a správnym výcvikom napokon podľahne. Čo sa dá vymodliť pre spásu, keď aj tie najodolnejšie a vírusom neobhryzené duše sa dokážu pretvoriť? Ide o prežitie a to ponúka každému právo sudcu a zároveň kata. Majetky stratili hodnotu, vlastne všetko stratilo hodnotu. Ani ľudský život, ani dýchateľný vzduch už nie sú privilégiom. Iba bezduché zabíjanie, znásilňovanie. Ľud bez nastoleného práva a zákona – nech už mu DNA pokrútil hocaký mor –  samovoľne padá do deštrukcie. A tomu stačilo tak málo. 28 dní potom a všetko známe zaniklo.

Od prvého okamihu je film v pokluse a postupne graduje. Nepretržitý posun bez zastavenia dodáva nepoľavujúce napätie, ktorému ladí skvelý hudobný výber. Akčným sekvenciám tvrdo konkuruje ticho a prázdnota. Celkový dojem iba umocňuje neodvratný pocit z hroziaceho zániku civilizácie.

Réžia: Danny Boyle. 2002

 .

Nenápadné uhryznutie do ruky pri potýčke v bare. Drobná ranka, ktorá neznamená nič a predsa … Bitkár o pár hodín už leží v bezvedomí na ARE.

Deň ako mnohé iné. Pre sestričku v nemocnici sú prípady pestré ako paleta temperových farieb. Zlomeniny, horúčky, otvorené rany. Nič netušiaca vbehne do civilu. Očakáva ju posledná noc s manželom, posledná noc pokoja.

Namiesto štebotu vtáctva a nervózneho štekania susedovho psa, ráno nastolí úplne odlišnú melódiu. Vreskot, nárazy, explózie. Svet, aký bol známy a v mysliach ľudí nemenný sa predsa len prerodí. Veď stačí len nenápadné uhryznutie. Nastal Úsvit mŕtvych.

To, že susedova dcéra pohrýzla manžela do krku nalomí nejednu pevnú dušu, ale keď manžel aj po smrteľnom úraze opäť vstane a chce posunúť dielo nákazy vpred, už dokonalo hraničí so šialenstvom. Napokon kus pevnej vôle a ešte väčšia účasť šťastia predsa len dopomôže k úniku. Ulicami sa preháňajú nakazení, ale aj zdraví. Nik už nevie rozoznať komu už v obehu koluje štipka negatívneho génu. Najlepšie je spoľahnúť sa sám na seba a zdupkať do bezpečia.

Do príbehu sa postupne zamotajú viaceré osoby. Ich individualita nám odkrýva ako pracuje myseľ, keď je nablízku hrozba. Možno veríme, že skupina vytvorí väčšiu šancu zdolať prekážky, ale napokon ostane len obyčajné sebectvo jednotlivcov. Ani zbrane, ani obrnené autobusy nezvládnu zabrániť prenikaniu nákazy. Samotná infikovaná krv je agresívnejšia než kyselina. Konečný vrchol beznádeje vyplní dav nemŕtvych, ktorí zaplnia nielen parkovisko pred obchoďákom, ale aj zvyšok pevniny. Veď kto raz pozrie do tváre smrti, bežiacich zdochlín, pochopí, že Úsvit mŕtvych nezaženie súmrak, noc, ani polárny deň.

Remake starého filmu (George A. Romero 1978) sa vydaril do posledného zombíka. Čistý obraz predvedie, ako nechať splynúť do celku osudy jedincov s brutalitou v krvavých scénach. Deju nechýba hĺbka, napätie, ani nefalšovaná úzkosť zo všadeprítomnej smrti, i keď na tvár tlačia teplé lúče slnka. Prázdnota, ktorá nastúpi po vzhliadnutí filmu, ešte dlho pôsobí na emócie. Realita je až hmatateľná a veľmi blízka ľudskej duši.

Réžia: Zack Snyder. 2004

 .

… a popol padá.

Mnohé sny odprevádzajú na vzdialené miesta, ktoré ani nemusia existovať. Lenže nie všetko je výmyslom. Niektoré spomienky boli násilne zadupané do zabudnutia. Napriek tomu sa objavujú každú noc a vytrvalo dorážajú. Zdá sa, že jediným vhodným riešením je odhaliť zákulisie a možno tým uvoľniť dávny hnev v duši.

Adoptovaná dcéra neraz zlákaná snom, si skúša privodiť smrť. Matka s otcom netušia ako pomôcť. Cez terapie, lieky až po poradenstvo kľučkujú v slepých uličkách. Nič nepomáha. Jediná možnosť, ktorá sa naskytne je odhaliť pôvod dievčaťa. Nočné mory a blúznenie dávajú presnú indíciu. Opakované vyslovenie názvu mesta nemôže byť náhodné. Silent Hill

Sillent Hill

otvára pekelné brány.

Cesta za odhaľovaním tajomstva sa však skončí skôr, než mohla začať. Neznáma postava prebehne pred uháňajúcim autom. Trocha nepozornosti, strhnuté riadenie na stranu, náraz o volant. Chvíľkové upadnutie do prázdnoty zahatí plány nalinkované do neprerušovanej čiary. Prebudenie v prázdnom aute, bez dcéry, bez náznaku smeru. Materinský pud však prekoná hranice aj toho najtrpkejšieho šialenstva. Pátranie sa začína. Ulice, domy, obchody sú tiché, vyľudnené. Hneď na prvý pohľad tu niečo nesedí. Až po zaznení klaksóna sa odkryje ďalšia podstata mesta. Svet naokolo sa pretvorí. Dve strany rovnakej tváre, ale žiadna z nich neposkytuje uvoľnenie. Pátranie po stratenej dcére odhaľuje nielen pôvod dievčaťa, ale aj zatratenie obyvateľov a samotného mesta.

Len máloktorej adaptácii počítačových hier sa dostalo toľkej pozornosti ako Silent Hillu. Napätie pretrváva od začiatku až do záverečných scén. V množstve detailov je priama spojitosť s hrou. Rovnaké prostredie, démoni, či bytosti, policajtka a nekončiaca nádielka sadzí. Rovnako ako dej, aj kamera vytrváva v neustálom pohybe. Snímke tým dodáva dynamičnosť a umocňuje strach. Špeciálne efekty si neberú servítku pred ústa ani pri zvliekaní ľudí zo šiat, z kože. Môžeme len dúfať, že tento rok nová znáška popola bude v rovnakom duchu a trýznenia duší. Ďalší diel odhalí, či sa vrátiť k hrám, alebo ostať pred obrazovkami.

Réžia: Christophe Gans. 2006

 .

Strach – element, ktorý priživuje napätie, sa v nás usídlil už od nepamäti. Mnohí ho vítajú, lebo dokáže udržať pozornosť v neustálom strehu, zatiaľ čo iní ho zatracujú, a čakajú na posledné … šmyk. Dva navzájom opovrhujúce tábory. Zatiaľ čo na jednej strane panujú prisluhovači hrôz, druhá, povoľnejšia strana sa krčí v rohu. Zatratencov necháme s ich fóbiami a ružovými okuliarmi na chvíľu oddychovať v klamnej realite, lebo vieme, že niekde za rohom už striehnu.

Kniha, ústne vyložený príbeh či film. Tieto nosiče nás odbremenia od všedných záležitostí, len aby sme mohli nahliadnuť za hranice, do sveta nekonečných možností. Preto treba zhasnúť slnko, stiahnuť rolety noci, nechať odumrieť hluk a ponoriť sa do fenoménu zvanému HOROR. Vzápätí budeme odmenení cucflekom od upíra, odtlačkom tesákov vlkodlaka, výmenou telesných tekutín so zombíkom, letmým pohladením ducha, či vrelým objatím pekelníka. Výber je pestrý ako pichľavé pomôcky pána Pinheada. Strach, trýzeň, muky, bolesť, úzkosť, mory, des a mnoho iných ingrediencií zamiešajú našimi pocitmi. Stačí len pustiť štart a o ostatné už bude postarané.

To nejlepší z E-Magazínu MFantasy!