Jediná láska

 

       Kráčal som tou chodbou ako už stokrát predtým. Tiene splašene uskakovali z pred jasu sviečky, na ktorej hrote sa zatriasol malý plamienok. Kroky odbíjali vzdialenosť, ako hodiny oznamujúce polnoc. Šiel som tou chodbou už stokrát. A tak ako už toľkokrát, aj teraz sa mi zdala byť nekonečnou.
      Tmavá silueta dverí sa predo mnou objavila tak náhle až som zavrávoral.

      Tak som opäť tu. Príde? Musí! Dnes jednoducho musí prísť.

      Po zátylku mi prebehol mráz.
      Opatrne som strčil do dverí a tie ma vŕzgavo privítali. Ovanul ma pach pliesne, hniloby, a vlhkosti. Pousmial som sa. Všetko je tak ako predtým. Je to tu stále rovnaké. Pomaly som vošiel dnu, jemne našľapujúc, aby som nevyplašiť to, čo v tej izbe je. Dvere ostali odškerené. Stolička podo mnou tichučko zastonala. Ťažký drevený stôl, so zdobene vyrezávanými nohami, mal na sebe jemnú vrstvu prachu. Jediná kniha, na ňom položená, stále čakala na svoje otvorenie.
     Zavrel som oči a rukou pohladil jeho roh.

     Som tu zas. Starý priateľ.

     Opatrne som zo zásuvky vybral tmavo zelený notes. Všetko musí byť na jej príchod pripravené. Z vnútorného vrecka kabátu som vytiahol fľašu červeného vína a z druhého dva poháre. Ja viem. Viem. Ona nepije. No mohla by sa uraziť.
      Nalial som si víno. Jeho príjemné žblnkotanie mi pohladilo dušu. Jemne som privoňal a trošku odpil. Tá lahodná chuť sa mi rozlievala ústami. Ach. To je pocit. Všetko je tak ako má byť.

      Čakám.

      Opäť som odpil. Začínam byť nervózny.
      Čo ak nepríde? Poslednú dobu chodila čoraz menej. Možno som ju nedokázal uspokojiť tak ako ona mňa. Čo ak… Nie! Nie! Miluje ma . Musí prísť! Príde a opäť splynieme v jedno telo a zas sa z nej napijem.
      Áno.
      Počkám.
     Usmial som sa a odpil. Príde.
      Odrazu som začul hlasy. Ticho zurčiaci potôčik naberajúc na sile. Nie, už to nie je potok. Je to rieka hlasov tečúcu v mojej hlave. Ten nekonečný, burácajúci, prúd. Musím doňho vstúpiť. Ruky sa mi roztriasli.
      Ešte dva kroky.
      Srdce sa rozbúšilo.
      Ešte jeden a pol.
      No v tom sa rieka rozostúpila. Skočil som do nej!
      Nie!
      Stál som uprostred rieky, ktorá ma obtekala. Hlasy bublali okolo mňa a smiali sa mi priamo do očí. Sú tak blízko. Na dosah ruky. Chcel som ju. Potrebujem ju! Musím ju mať! No pre mňa je aj tá najmenšia vzdialenosť neprekonateľná.
      Možno som bol nedočkavý. Pokojne som vyšiel na breh. Rieka hlasov sa uzavrela a spokojne šumela ďalej.
      Otvoril som oči.
      Dolial pohár.
      Fľaša bola poloprázdna. Bola tu! Bola a ja som ju odplašil.
      Musí sa vrátiť!
      Vráti sa.
      Áno, vráti.
     Tri hlty vyprázdnili pohár. Ach, je to tak oslobodzujúce!

     Ona príde. A ja do nej vstúpim.

     Zavrel som oči. Ruky sa mi opäť roztriasli.

     Príde.

     Už ju počujem. Zas na sebe bude mať tie ľahučké biele šaty. A jej zmyselne plné pery ma opäť prinútia plakať.

     Príde.

     Víno zabublalo.
     Prázdny pohár dopadol na stôl.

     Prečo mi to robíš?! Prečo ma trestáš?! Príď už konečne, veď si moja jediná. Prečo ma nechávaš tak dlho čakať?!

      Zodvihol som fľašu k perám. Veľké bubliny mi utekali od úst.
      Keď mi fľaša vypadla z chromých prstov a moja hlava bezvládne dopadla na hruď, prišla.
      Pootvorila dvere a jej príjemná vôňa pretlačila pach pliesne. Tie pery. Ach Bože, tie pery. Tak zmyselne plné, červené ako krv a jej oči ako dva smaragdy žiarili na zamatovej tvári. Čierne havranie vlasy pohladil vánok.   Jemnučko, akoby sa bál ich dotknúť. Biele ľahučké šaty sa zavlnili pod dokonalými krivkami jej tela.
      Prešla rukou po zaprášenej knihe položenej na stole. Bola to ona. Moja jediná láska. Pohladila krk môjho bezvládneho tela a odišla.
      Keď som sa prebral zistil som, že som ju navždy stratil. Prečo ma opustila?! Ako to mohla spraviť?! Bola mojim všetkým, celým mojim životom. Jej jemné prsty zanechali v krachu na mojej… jej knihe jemné brázdy.
      Rozplakal som sa. Opatrne som ju zodvihol. Chcel som aby tam jej stopy navždy ostali. Cítil som jej vôňu a jej prsty na krku.
      Miloval som ju. Bola to jediné čo som mal.
      Až keď som zakopol o fľašu, ktorá narazila do hŕby ostatných pod stolom, pochopil som krutú pravdu.
      Zabil som ju. Moju jedinú. Moju Múzu.

 
 

 
Marcus
25.12.2007
Košice