Výrobca : Square Enix
Typ hry: RPG
Platforma : PS2
 

            Pred pár rokmi sa medzi hráčmi PC hier začali šíriť zvláštne reči. Bolo počuť mnohých, ktorí reptali na klesajúcu úroveň zábavy, na repetitívnosť a neoriginalitu nových hier, či na to, že z výroby PC hier sa pomaly ale isto stáva nový Hollywood, tj. hlavným cieľom výroby hier je dobre na hráčoch zarobiť. Sám som občas ochotný veriť tomu, že hry už nie sú to, čo bývali. Pre príklad si vezmime novodobé spracovanie Princa z Perzie. Prvý diel, Sands of Time, prekvapil, druhý, Warrior Within, posunul príbeh omnoho ďalej. Ale nepredával sa až tak dobre, čo na tom, že bol originálny, že bol naozaj Pince of Persia 2 a nie 1,5. A tak bol tretí diel, The Two Thrones, prakticky úplnou kópiou Sands of Time, len sa odohrával v iných priestoroch. Príbeh bol nelogicky napojený, hrdina prešiel vývojom, ale spiatočným. Skrátka, škoda šance na skvelú sériu. Ale aspoň sa dobre predával.

            Princ však zďaleka nie je jediným príkladom „komercionalizácie“ herného bussinesu. Aký je rozdiel medzi The Elders Scroll Morrowind a Oblivion (teda okrem grafiky, samozrejme) ? Čím sa líši Dungeon Siege alebo Titan Quest od svojho „praotca“, Diabla II? Stačí vymenovať pár hier a okamžite som na pochybách, či sa herný svet náhodou nezastavil, a či už náhodou nezaradil spiatočku.

            Ako čerstvý vietor vo vydýchanej miestnosti pôsobia hry z japonského trhu. Či už je to Metal Gear Solid alebo aj Onimusha či Final Fantasy, každá hra z krajiny vychádzajúceho slnka prináša nové nápady a osviežujúcu hrateľnosť. Japonci totiž na rozdiel od západných výrobcov nestavajú na predchádzajúcich úspechoch, ale naopak, vždy tvoria od základov novú hru, z predchádzajúcich úspechov vždy vezmú len malú časť. A aj preto napríklad v Japonsku nikto o stagnácií herného priemyslu nehovorí…

 

            Dej a hlavné postavy – 10/10

 

            Do hry vstupujete ako bezmenný hrdina, bez hlasu, bez skúseností, bez osobnosti, bez zbrane. A musíte zachrániť celý svet… Ach, prepáčte, to som si pomýlil s RPG západnej produkcie… Dej Final Fantasy X (ďalej len FFX) začína veľmi kľudne, takže to ani nevyzerá na nejakú veľkú akciu. Hráte za Tidusa (milý detail, meno si môžete na začiatku vybrať, pokiaľ sa vám pôvodné nepáči – kuriózne je, že vás počas celej hry nikto neosloví menom, ale to si možno ani nevšimnete), svetoznámeho hráča Blitzballu (kombinácia futbalu, hádzanej a vodného póla). Po podpísaní pár autogramov sa ponáhľate k štadiónu. Aj tu sa najprv musíte predrať davom fanúšikov, ktorí postávajú všade dookola a chcú sa vás dotknúť (holt sláva je nepríjemná vec). Nasleduje prvé renderované video (nádherné). Do vášho mesta Zanarkand prichádza počas zápasu Sin. Obrovská guľa ničiaca všetko okolo seba. Tidus sa mu zhodou náhod ocitne priamo zoči-voči a ten ho vtiahne do svojich útrob a prenesie o tisíc rokov v čase. V tomto momente sa hra naplno rozbieha, spoznávate nové postavy a príbeh sa začína zamotávať.

Získavate prvé poznatky o svete Spira, čo je vlastne stále ten istý, len o tisíc rokov neskôr. Od čias, ako Sin zničil Zanarkand (tj. hneď potom, čo vcucol Tidusa) si prichádza každých pár rokov vybrať krutú daň smrti. Jediní, kto sa mu môže postaviť sú Vyvolávači (Summoners) a ich Strážcovia (Guardians). Tidus spoznáva Yunu, nádherné mladé dievča, ktoré sa rozhodlo poraziť Sin. Pridáva sa k jej strážcom, verí totiž, že po porážke Sinu sa bude môcť vrátiť domov. Spolu s ním sprevádzajú Yunu dobrosrdečný, ale trošku fanatický športovec Wakka, nezhovorčivá čarodejnica Lulu, napoly človek a napoly tiger Kimahri, Yunina sesternica Rikku a tajomný bojovník Auron. Každá z postáv má vlastný životný príbeh, a tak postupne zistíte, prečo vám Wakka tak strašne túži pomôcť a prečo Lulu nie, ako sa Yuna snaží vystúpiť z tieňa svojho otca a čo všetko sa skrýva za mlčanlivou tvárou Aurona. Každá postava má svoje túžby a sny (a Rikku má fóbiu z bleskov), a hoci je ich psychika naozaj detailná, nikdy nepôsobí strnulo alebo nelogicky. Všetko skrátka funguje ako (drahé) švajčiarske hodinky a vďaka tomu môže dej napredovať bez problémov. Postupne príbeh odhaľuje svoje pozadie a zákruty, mení a transformuje sa. Niekde v strede napríklad zistíte, čo obnáša porážka Sinu a teda aj to, že v skutočnosti vediete Yunu (do ktorej sa Tidus zamiluje) na popravu.

Okrem hlavného deja sa môžete vrhnúť aj na vedľajšie úlohy a keď sa budete chcieť na pár minút odreagovať, zahráte si zápas Blitzballovej ligy – počas hry dokonca musíte nachádzať nových hráčov do svojho týmu a tým postupne vylepšovať štatistiky a vlastnosti. Skrátka každý aspokt deja je do detailu prepracovaný a nič nepôsobí nedokončene alebo zbytočne.

 
Hrateľnosť 9/10
 

Ako vyzerá samotná hra? Tí, ktorí sa nikdy nestretli s japonskou hernou kultúrou budú istotne prekvapení. Nejde totiž o zbesilé klikanie na tlačítko attack. Zo svojej partie (na začatku máte päť postáv, postupne sa pridajú ostatné) vyberiete troch, s ktorými budete bojovať v prípade, že narazíte na nepriateľa. Boje sa spúšťajú náhodne, pokiaľ ste mimo miest. Skrátka idete po planine, obraz sa efektne rozmaže a už sa bojuje (niečo podobné ako v GameBoy hrách Pokémon). Boje sú na ťahy a napravo je tabuľka s poradím bojujúcich. Každá z vašich troch postáv môže buď priamo útočiť zbraňou, alebo použiť mágiu (ak ste ju už objavili na sphere mape). Ďalej existuje možnosť použiť pomocné skilly, ktoré vám vylepšia štatistiky. Každá postava má navyše svoje vlastné schopnosti, ktoré vám neraz zachránia kožu. Postavy môžete počas boja ľubovoľne meniť. Zápasy vyžadujú aspoň základy logického a taktického myslenia. Napríklad ak narazíte na potvoru, čo chrlí oheň a uspáva, musíte si zavolať postavu, ktorá na ňu zošle vodné kúzla (Lulu), ďalej niekoho, kto bude zobúdzať spiacich (Yuna) a napokon Aurona, ktorý má najsilnejší útok a hodí sa pri každej príležitosti. Yuna navyše môže zavolať jedného z Aeonov – veľkých a silných príšer, ktoré sú vám vždy k dispozícií.

Spomenul som sphere mapu, tak sa k nej vrátim. Je to vlastne systém na vylepšovanie štatistík a získavanie nových útokov či kúzel. Je to však naozaj jedinečná vec, akú v žiadnej inej hre nenájdete (ani v žiadnej FF hre). Jedná sa o obrovskú plochu, ktorá je posiata kruhovými políčkami a tie sú spojené čiarami. Každá postava na začiatku stojí na jednej plošinke. V boji získavate sphere node, vďaka ktorým môžete postavu posúvať po políčkach. Každý kruh obsahuje vylepšenie štatistík alebo nové kúzlo. Napríklad: dosiahli ste nový level s Lulu. Zájdete na sphere mapu. Keďže ste dosiahli jeden level, môžete sa posunúť o jedno políčko. Takže posuniete Lulu na mapke, na novom kruhu je nová ability, napríklad kúzlo Fire. Aktivujete ho a následne už v boji chrlíte oheň jedna radosť. Na papieri to vyzerá veľmi zložito, no akonáhle sa so systémom zoznámite, objavíte jeho jednoduchosť a krásu. A originalitu.

K hrateľnosti mám ale jednu výčitku. Totiž, savepointy sú postavené niekedy príliš blízko, ale niekedy aj veľmi ďaleko. Takže sa môže stať, že bojujete polhodinu s bossom a následne sa dostanete do ďalšieho súboja. Pri jeho konci vás zabijú a tak to môžete celé opakovať. Mne sa toto stalo trikrát po sebe (danú pasáž som hral asi päť hodín čistého času) a môžem povedať, že je to minimálne VEĽMI nepríjemné…

Inak je ale FFX veľmi skvele hrateľné RPG, občas máte veľký problém hru vypnúť a venovať sa iným činnostiam (jedlo, spánok, škola, práca…)

 
Grafika 9/10
 

Svoj herný zážitok nezvyknem stavať na grafickej prezentácií, ale v prípade FFX by som aj mohol. Hra vyšla na PS2 (ja som ju hral na PC, keďže moja PS je v oprave) a tak vyzerá ešte stále k svetu. Samozrejme, Oblivion (a možno aj Morrowind) má omnoho detailnejšie textúry a viac efektov, no celkovo sa vizuálnej stránke nedá vytknúť veľa. Lokácie sú nádherne modelované do posledného detailu, na púšti vás takmer oblieva pot a v jaskyniach vás sem-tam strasie od zimy, hoci sedíte v teple svojho domova. Grafika skvelo dotvára atmosféru a vždy splýva s prostredím.

9/10 ale dávam hre kvôli animáciam. Samozrejme nemyslím tie renderované, tie sú na úžasnej úrovni a sú porovnateľné s filmom Final Fantasy Advent Children. Mám na mysli pohyby postáv. Oproti peknej grafike pôsobia ako päsť na oko. Hlavne prechod medzi stojacou a kráčajúcou postavou je katastrofálny. Tidus stojí na mieste a potom sa proste „prepne“ do kroku. Vyzerá to naozaj veľmi divne a kazilo mi to „filmový“ zážitok.

 

Zvuky, dabing, hudba – 8/10

 

O hudbu sa postaral „dvorný hudobník Final Fantasy“ Nobuo Uematsu. A je to vidno. Hlavná téma je naozaj skvostná, súzvuk, ktorý tento Japonec vytvára je naozaj neskutočný. Neostáva len pri orchestrálnych skladbách, Nobuo sa nebojí ani elektrickej gitary (čo predvádza v úvodnej scéne pri útoku Sinu na Zanarkand – znie to skoro ako japonský Rammstein 🙂 ). Každá lokácia má vlastnú hudobnú tému, ktorá je variáciou na hlavnú melódiu. Skrátka hudba je skvelá. Ale body strhávam aj tak, pretože Nobuo (neviem prečo) ešte stále nehrá s orchestrom. Chápal som to ešte pri FF VII, ktoré bolo na PS1, ale u FFX to skrátka nechápem. Pochybujem, že je to vec peňazí. A navyše je to dosť počuť. Umelý klavír sa od naozajstného rozoznáva ťažko, ale husle už aj amatérovi prezradia, že nie sú pravé, ale generované počítačom. A to je veľká škoda, orchestrálne by hudba znela ešte omnoho majestátnejšie a lepšie.

Čo sa týka dabingu, tiež mám námietky. Mám pocit, že anglický dabing japonských hier alebo filmov dosť trpí na svoju „chladnosť“. Skrátka občas postavy hovoria akoby čítali text v parlamente – bez duše, bez výrazu. Proste len slová bez emócií. Našťastie sa vo FFX ešte nejedná o úplnú katastrofu (ako FF Advent Children), ale občas som mal pocit, že dabingoví herci zrejme nevedeli, o čo ide, takže netušili, ako majú daný text prečítať. Opäť škoda, niektoré scény by si zaslúžili dôstojnejšie výkony.

Zvuky sa vo FF sérií obmedzujú na „automatové“ pípanie, ale hráči predchádzajúcich dielov sú zvyknutý. V boji sú samozrejme zvuky prepracovanejšie a jednotlivé kúzla či útoky charakteristicky „zvučia“.

 

Celkové hodnotenie – 36/40 – 9,0

 

Každý, koho unavuje západná herná produkcia (nielen) RPG, má novú modlu. Japonci skrátka vedia, ako zahrať na tú správnu strunu a práve preto je FF taký odlišný od euro-amerických hier. Kladie dôraz predovšetkým na príbeh, až potom na grafiku, tj. presne opačne ako „naše“ RPG. Hranie FF však vo vás určite zanechá pocit, že ste pri ňom nezabili čas. Je to ako čítať skvelú knihu a pozerať výborný film naraz. Mám pre vás ale dôležité upozornenie. Je vysoká pravdepodobnosť, že akonáhle si začnete s Tidusom a jeho partou, už sa k svojmu bezmennému hrdinovi do Oblivionu nikdy nevrátite. Za to vám ručím.