Svety Warhammer (a Warhammer 40,000) zrejme netreba nadšencom žánrov fantasy a sci-fi nijak zdĺhavo predstavovať. Za tie roky, odkedy sa ľudstvo prvýkrát pustilo do boja s orkami (a inými potvorami) na herných doskách, si obe univerzá získali zástupy fanúšikov. Aj tieto série však prešli istou modernizáciou – najprv vstúpil Warhammer do sveta literárneho a neskôr aj videoherného. Medzi hrami značky Warhammer 40,000 sú výrazné hlavne stratégie série Dawn of War. V týchto dňoch však Warhammer 40k – pod taktovkou vývojárov firmy Relic -  vstupuje na pole akčných hier z tretej osoby. Ako sa tento presun podaril sa dočítate v tejto recenzii.

A začnem priznaním, že svet Warhammer (a jeho sci-fi spin-off) sú mi tak trochu cudzie – nikdy som o ne príliš veľký záujem nemal a preto hranie Space Marine bolo pre mňa tak trochu výzvou a bol som veľmi zvedavý, či si ma hra dokáže získať a zaujať svojou mytológiou. A musím uznať, že hoci zrejme nedocením mnohé detaily, ktorými chlapci z Relicu svoju hru napchali na prasknutie, hru a jej svet som si náramne užil.

Ale poďme sa postupne prepracovať k hre samotnej. Dej hry Space Marine sa odohráva na planéte Graia, ktorá sa stala terčom invázie Orkov. A keďže Impérium nedokáže zabezpečiť ochranu planéty priamo z vesmíru, musí na povrch poslať hŕstku svojich superbojovníkov, Ultramarines. Špeciálna jednotka pod vedením kapitána Titusa sa teda vrhá priamo doprostred víru udalostí a hráč postupne zisťuje, že Orkovia si planétu Graia nevybrali náhodou – do hry zasahuje tajomný zdroj energie, ktorý v útrobách planéty tajne vyvýja inkvizícia. Aby toho nebolo málo, dej sa približne v polovici veľmi šikovne zvrtne a do hry sa zapájajú vojská chaosu.

Aby som to príliš neprehnal so spoilermi, pre istotu skončim s opisom udalostí. Podstatou ale je, že aj človek, ktorému Warhammer 40k nič nehovorí si môže dej hry Space Marine užiť naplno práve vďaka tomu, že autori zvolili veľmi pútavé podanie deja, ktoré hráča postupne vťahuje do svojho sveta. A tak sa možno pristihete, že vám ku koncu hry nič z dialógov medzi postavami nebude pripadať zvláštne, ba skôr naopak, budete sa cítiť ako doma. Nemusíte sa báť ani v prípade, že neovládate vesmírny jazyk English – na české pulty prichádza hra obdarená českými titulkami.

To je pravda veľmi chválihodné. Už menej chválihodný je fakt, že hoci je dej v podstate majestátny vo veľkom, v detailoch stráca body napríklad za to, že medzi hlavnými postavami sa akoby vôbec nič nedeje. Ku koncu sa príbeh predsa len trochu preladí na osobnejšiu sféru, ale celkovo mi postavy prišli suché a relatívne generické. Napríklad od hlavného hrdinu som čakal aspoň trochu emocionálneho vkladu, čoho som sa ale nedočkal. To už pravda ale asi zbytočne kritizujem inak šikovne prerozprávaný príbeh.

A ako teda vyzerá hra samotná? Predstavte si Gears of War – vášho avatara ovládate z tretej osoby, kamera umiestnená za jeho pravým plecom – primiešajte si do toho veľa súbojov nablízko (v štýle God of War, len jednoduchšie) a máte približnú predstavu, o čom Space Marine je a ako sa hrá. Inými slovami, je to zaujímavý mix streľby a nervydrásajúceho sekania príšer zblízka. Toto je prvok, ktorý Vesmírnych Mariňákov odlišuje od konkurencie a dodáva im punc originality. Bohužiaľ je to aj prvok, ktorý je prameňom frustrácie a hnevu. Vysvetlím. V ideálnom prípade na vás hra pustí buď vlnu orkov so sekerami, ktorých treba spacifikovať ručne, alebo na vás z diaľky začnú strieľať puškami vybavené zelené potvory. Obe tieto situácie sa dajú jednoducho riešiť. Problém nastáva v momente, keď na vás hra pustí oba typy nepriateľov naráz (a od polovice hry na vás hra samostatné vlny ani nepúšťa). Vtip je vtom, že nedokážete na hrozby reagovať naraz a tak sa stane, že zatiaľ čo vy sa zúfalo snažíte vysekať sa z návalu (v lepšom prípade) malých orkov alebo (v horšom prípade) minibosov 3x väčších než vaša postava, môžete len bezbranne sledovať, ako sa na Titusa zdiaľky sype nával (v lepšom prípade) nábojov alebo (v horšom prípade) rakiet.

Ak si myslíte, že to nieje príliš chaotické, pridajte si k tomu celkom bizarne vyriešený systém zdravia. Váš ultramariňák má okrem zdravia aj štíty, ktoré sa dobíjajú ak naňho nikto neútočí. Zdravie sa však dá doplniť JEDINE tým, že popravíte nepriateľa. Animácie popráv však môžu trvať celkom dlhú dobu a tak sa napríklad kľudne môže stať, že kým Titus zadupe najbližšieho orka pod čiernu zem, nejaký ten démon naňho vystrelí pár rakiet a opona padá. A už nehovorím o fakte, že obrazovka začne blikať načerveno vlastne kedy sa jej zachce, takže sa veľmi ťažko určuje, koľko zdravia vám vlastne ostáva bez toho, aby ste sa pozreli na ukazatele a stratili tým drahocenné milisekundy. A ako správny hnidopich podotknem, že niektoré zbrane nepriateľov majú veľmi nepríjemný zvyk na jednu ranu poslať celé vaše štíty a pol zdravia k šípku. A to je potom len sranda…

A celé toto by som vedel hre odpustiť, ale vývojári naozaj šialene navrhli checkpointy, na ktorých sa hra zapisuje. Namiesto toho, aby sa hra uložila po každej nepriateľskej vlne sa ukladá približne v každej novej lokácii – čo v horšom prípade môže znamenať aj 5-6 veľkých vĺn orkov a démonov. Nevravím, že by som chcel mať všetky hry jednoduché, ale je rozdiel medzi obtiažnosťou hry a zastaralým dizajnom resp. umelým naťahovaním hry. Pravda, pokiaľ máte radi výzvu, môžete si z tejto recenzie kľudne odmyslieť moje plkanie o obtiažnosti J

No dobre, a teraz zase idem pre zmenu chváliť. Hra má príjemnú dobu trvania – na strednú obtiažnosť som pri nej strávil takmer 10 hodín, čo je na dnešné pomery celkom solídne číslo. Okrem toho si môžete zastrielať v multiplayeri. Do online súbojov sa môže zapojiť 16 hráčov. Pri opise multiplayeru – keďže sa chcem vyhnúť slovu „neoriginálny“ – použijem asi slovo „štandardný“ – nájdeme v tom to, čo by sa od modernej hry čakalo. Postupné levelovanie (až 41 úrovní), odomykanie nových zbraní, jetpackov, sekáčikov atď. Hra ponúka 2 módy – jeden akčný štandard, v ktorom ide o obsadenie bodov na mape (kto má viac, tomu rýchlejšie stúpajú body, kto nazbiera 1000 bodov, vyhráva). Druhý mod – Annihilation – je naopak viac zameraný na taktiku a znalosť mapy. Vyhráva totiž tím, ktorý ako prvý nazbiera 41 killov. Taktickosť spočíva v tom, že sa každý snaží nielen nahrabať body pre svoj tím, ale hlavne nedať súperom body zdarma a dobre sa kryť, uhýbať a triafať čo najbližšie k hlave.

Napriek trochu obyčajnému štartu, po odomknutí jetpackov (level 3) sa multiplayer rozbieha a vďaka už teraz dobre rozbehnutej komunite nikdy nebudete mať núdzu o bratov v zbrani a teda ani o zábavu. Možno je len trochu škoda, že v multiplayeri sa vytráca čaro kosenia záplavy orkov – rozhodne by bodlo niečo na štýl „horde mode“ z hier ako Gears of War.

Ale vráťme sa ku kampani pre jedného. Napriek tomu, že hra nie je krátka a v podstate ide o jednu prestrelku za druhou, Space Marine nie je nuda. Prispievajú k tomu nielen rozmanité lokácie (rozmanité v zmysle rozmiestnenia nepriateľov a bordelu za ktorým sa môžete kryť), ale aj široký arzenál zbraní. Ako som spomenul na začiatku, hra je rozdelená na boje zblízka a na diaľku v pomere 50 na 50 a tomu odpovedá aj zoznam ničivých hračiek, ktoré vám prejdú rukami. Nablízko môžete orkov sekať buď obyčajným armádnym nožom (neodporúča sa) alebo sekerou, obrovským elektrickým kladivom a (mojou obľúbenou) motorovou pilou. Každá zo zbraní má svoje výhody a nevýhody – nôž je samozrejme najslabší, pila je moc cool, ale oproti uberkladivu slabá. Kladivo má však tiež svoj zápor a to ten, že popri ňom nemôžete použiť nič iné než pištol a základný samopal. Čo by bola škoda, pretože vývojári sa so selekciou zbraní naozaj pohrali – okrem klasiky ako samopal a sniperpuška sa dostanete k menšiemu guľometu, plazmovej puške (ktorá na jednu ranu odpraví aj tých najostrejších bojovníkov) a kope iného špecializovaného zbrojstva. Vďaka rozmanitosti protivníkov, nedostatku nábojov do silnejších zbraní a rôznorodostí lokácii sa niektoré prestrelky menia na menšie šachové partie, kde si musíte dobre rozmyslieť, či sa vrhnete do otvoreného priestoru a risknete smrť, alebo najprv sa pokusíte odpraviť nadiaľku strelcov a zariskujete, že vás prevalcuje armáda zubatých zelenokožcov. Nech sa však deje čokoľvek, nuda to nie je.

Ako teda vidíte, herný dizajn a hrateľnosť sú na vysokej úrovni. Ale čo technická stránka? Tu bohužiaľ Space Marine trochu pokulháva. Po grafickej stránke je to ešte vcelku dobré. Nemám nič proti jednoduchšiemu vizuálnemu štýlu, ale zopár efektov k dobru by určite nezaškodilo celkovému imagu. Ale nechcem prehnane kritizovať, pretože textúry sú pekne ostré, efekty, ktoré sú prítomné sú príjemné na pohľad a herný engine prekvapivo dobre zvláda zástupy orkov a démonov na obrazovke bez jediného záseku. A musím uznať, že sledovať v pozadí súboj dvoch armád, granáty lietajúce vzduchom a výbuchy na oboch stranách zatiaľ čo váš avatar neúnavne píli hlavu najbližšiemu orkovi, to je vlastne celkom dobrý zážitok.

Vaše uši si však bohužiaľ tentokrát neprídu na svoje. Hudba sa snaží, ale skladateľ sa až príliš často utieka k obyčajnému rytmickému buchotu a necháva orchester orchestrom. To zo začiatku pôsobí pekne agresívne a „prízemne“, ale neskôr to už začne nudiť. Videosekvencie sú na tom hudobne lepšie, ale je ich dosť málo. Celkovo mi chýba nejaká silnejšia hudobná téma, niečo, čo by som si zapamätal (pre úplnosť dodám, že som tesne za polovicou hudbu vypol a pustil som si z windowsu soundtrack Gears of War 2). Dabing je veľmi rozporuplný. V hlavnej úlohe znie úžasný hlas, ktorého majiteľom je Mark Strong (Stardust, Sherlock Holmes) a vedľajšie postavy tiež nemajú zlé hlasy. Bohužiaľ – ako som už spomenul v rámci opisu deja – nielen postavy, ale aj ich prejav sa mi zdal suchý a zbavený akýchkoľvek emócii. Strongov hlas sa ale vyníma v momentoch heroizmu, takže ho vlastne nemôžem hodnotiť negatívne. Čo ale musím hodnotiť negatívne je hlas orkov. Nielen že všetci znejú rovnako, ale nejakého inteligenta napadlo dať im absolútne príšerne nechutný anglický prízvuk. Orkov (a ich hlasový prejav) budete nenávidieť skôr, než dokončíte prvú kapitolu hry. O to horšie to je keď sa vezme do úvahy, že zelenokožci vás sprevádzajú celou hrou a dokola melú 3 frázy. Tým hrozným prízvukom. Ja viem, že je to banalita, ale naozaj ma to ku koncu hry rušilo.

Tak som si neni istý, ako vlastne Warhammer 40,000: Space Marine ohodnotiť. Atmosféra sveta, herný dizajn a technická stránka (Strongov hlas a grafika) by hru mohli vytiahnúť až medzi 8 a 9 bodov. Obyčajné postavy, hluchá hudba, šialené rozhodnutia v oblasti checkpointov a trochu neprehľadný interface však túto hŕstku ultramariňákov ťahajú dolu z výšin. Ak sa teda páni z Relicu rozhodnú urobiť z vesmírnych mariňákov hernú sériu, radil by som im trochu doladiť obťiažnosť, pridať pár grafických efektov a hlavne vdýchnuť postavám život. Potom by táto hra bola naozajstným AAA titulom hodným vysokého hodnotenia a zrovnania s kráľom tohto žánru, sériou Gears of War.

Na záver dodám, že ak žeriete svet Warhammer 40,000, kľudne si ešte bod prirátajte. V každom prípade – nech vás Deus Mechanicus sprevádza!

Dej – 7/10

Herný Dizajn – 9/10

Hrateľnosť – 8/10

Technické Spracovanie – 7/10

Celkové hodnotenie – 7,7/10

Jan Scigulinsky

Johny „Max“ Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com.
Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Related posts:

1. Ukážka z knihy : Warhammer – Krvavá bouře Abnett, Dan a Lee, Mike: Krvavá bouře Co horšího ještě...
2. New Space Opera 2 – recenze Po dnes už dobře známé antologii New Space Opera přichází...
3. Ukázka z kihy: B. K. Evenson: Mučedník (Dead Space 1) Anotace: Svět Dead Space je v současné době jedním z fenoménů zábavního...

Vítam všetkých čitateľov MFantasy pri druhom diely popisu najzaujímavejších noviniek, ktoré nám prinieslo toto leto. Predtým, než sa pustíme do opisu hier, ktoré nás čakajú na začiatku budúceho roka sa vrátime k dvom hrám, ktoré proste musím aspoň spomenúť (Mafia 2 a Starcraft 2) a samozrejme sa dostaneme aj k sľúbenej online nádielke.

Hier z českých luhov a hájov je už dnes naozaj dosť málo (minimálne na tej AAA úrovni) – Mafia 2 mala vrátiť Českú Republiku na hernú mapu svetových mocností… podarilo sa? Ťažko povedať. V oficiálnych recenziách získava Mafia 2 naozaj výsledky z celého spektra – od Eurogamer.net (4/10) až po Game Informer (9/10). Z vlastných skúseností moc hovoriť nemôžem, no už podľa dema a rôznych gameplay videí to vyzerá, že tí, čo čakali nové GTA IV budú sklamaní. Naopak, tí, čo chceli hlavne vynikajúcu story plnú zaujímavých zvratov a dobrých postáv, tí si prídu na svoje. Napokon, zrejme bude situácia podobná ako pri vydaní prvej Mafie – americké média čakali klon GTA III a teda boli sklamané. My ostatní si však na Tommyho Angela a jeho partu spomíname v dobrom (prípadne so slzou v oku). A keďže američania sú nepoučiteľní, dopadne to tentokrát asi veľmi podobne. Mafia 2 je proste skvelá hra a tí, ktorí vedia čo od nej majú čakať, si ju určite naplno užijú.

Druhá hra, ktorú musím spomenúť, je Starcraft 2. Opäť platí, že som ju ešte nehral (a niesom si istý či vôbec budem). Narozdiel od Mafie 2, nový Starcraft zbiera samé pozitívne hodnotenia napriek tomu, že recenzenti sa zhodujú v názore, že v podstate neprináša nič nové oproti svoju staručkému predchodcovi. Naopak – kombinuje prvky prvého Starcraftu a všetkých moderných stratégií a pridáva veľmi silný a hutný príbeh, úžasné videosekvencie (ako je u Blizzardu zvykom) a kopu malinkých detailov, ktoré si všimnete asi až počas hrania. Bez veľkej revolúcie sa tak Blizzardu zrejme opäť podarí postaviť štandard medzi RTSkami (real-time strategy) na minimálne ďalších 10 rokov. Možno je to trochu škoda, keďže tento žáner tak trochu stagnuje už dlhšiu dobu. Na druhú stranu, dobrých stratégií nie je nikdy dosť a Blizzard sa (chvalabohu) nepustil do mixovania žánrov, takže netreba čakať RPG prvky alebo niečo podobné. Skrátka, každý, kto dokáže klikať myšou si túto hru môže zahrať a naplno užiť. A tak to má byť.

A keďže máme tieto dva letné kolosy za sebou, môžme sa vrátiť do ríše fantastiky. A začneme hneď prídavkom k najväčšiemu fenoménu posledných pár rokov – World of Warcraft: Cataclysm. Na Azeroth prišli ťažké chvíľky – a to nielen na jeho hrdinov, ale aj na svet samotný – z Deepholmu sa totiž vracia drak Deathwing the Destroyer. S ním však do „sveta Warcraftu“ prichádzajú aj katastrofy a prírodné pohromy. Podľa rôznych videí a rozhovorov s tvorcami to vyzerá, že Azeroth naozaj prejde podstatnou zmenou a na hráčov čaká trochu surovejší svet než predtým. Samozrejme vás v tom autori nenechajú bez pomoci – okrem navýšenia maximálneho levelu (85) nás čakajú nové mestá, questy, dungeony, zbrane, brnenia, mounty, rasy a tak ďalej a tak ďalej. Jedna vec, ktorú nám však Blizzard nesľúbil, je presný dátum vydania. Ten by sa mal pohybovať niekde v poslednej časti tohto roku, ale ťažko povedať či to tak naozaj bude. Všetci vieme, že Blizzard proste nevypustí hru do sveta, ak naozaj nie je hotová.

Okrem Blizzardieho hitu nás však už tento september čaká ešte jedna zaujímavá onlinovka – tá má šancu zatriasť s online trónom Warcraftu – samozrejme mám na mysli japonský online projekt, Final Fantasy XIV. Ten nám predstaví svet Eorzea, ktorý sa pred 15 rokmi spojil proti invázií, ktorá nikdy nedorazila. A tak je kraj preplnený vojakmi a žoldniermi ktorí sa namiesto armády pridávajú ku guildám a túlajú sa po svete, hľadajúc dobrodružstvo. Hra nám predstaví 5 rás, ktoré sú až nápadne podobné bytostiam z Final Fantasy XI – Hyur (v podstate ľudia), Elezen (v podstate elfovia spolu s rozdelením na tmavých a svetlých), Miqo‘te (postavou menší, mačkovitý humanoidi), Roegadyn (trochu civilizovanejšia forma orkov) a napokon malinkí Lalafell, ktorý vládnu veľkou inteligenciou a pohyblivosťou. Každá rasa je rozdelená na 2 formy. Hráč si bude môcť zvoliť z niekoľkých povolaní – od Gladiator cez Archer až po jednotlivé formy mágov. Okrem toho sa bude môcť špecializovať na rôzne „nebojové“ povolania – rybár, baník, botanik, kováč, alchemista, stolár… Ostáva nám len dúfať, že FF XIV sa vydá inou cestou ako AION – ten sa rozhodoval kopírovať WoW a aj preto sa mu nepodarilo online giganta ohroziť. Firma Square Enix sa však obvykle nebojí robiť veci po svojom, takže sa možno konečne dočkáme poriadnej alternatívy k blizzardiemu veľdielu.

31. augusta by mala začať otvorená beta, takže pokiaľ máte záujem, zájdite na oficiálne stránky Square Enix (osobne ale netuším, ako bude beta prebiehať). Samotná hra vyjde na PC 30. Septembra a na konzolu PS3 v marci budúceho roka. Podľa informácií od autorov sa pracuje aj na verzií pre Xbox360, ktorá ale môže byť vydaná s ešte väčším oneskorením.

Posledným zaujímavým prídavkom medzi MMORPG hry je Guild Wars 2. Priznám sa, že pôvodný Guild Wars som nikdy nehral, takže sa mi len veľmi ťažko píše, čo nové prinesie. Isté je však toto – hra sa odohráva v (tom istom) svete Tyria, 250 rokov po porážke posledného bosa z datadisku k pôvodnej hry (Great Destroyer). V podsvetí sa prebudilo 5 drakov, ktorí po celom svete rozšírili skazu. Mestá boli zničené a prestavané; ľudia – kedysi dominantná rasa – upadli a trpaslíci takmer vyhynuli. Na svet doratili nové rasy, noví vládcovia, nové kultúry…  Na hráčoch bude neľahká úloha zjednotiť sa a nájsť dostatočnú silu na premoženie drakov, ktorí tieto zmeny priniesli.

O GW2 veľa informácii nieje, v ideálnom prípade vás o hre budem ešte časom informovať. Isté však je, že keď sa dostane do obchodov (predpokladaný dátum vydania je niekde v hmlistým diaľkach roku 2011), svojich fanúšikov si isto nájde.

Tak… a po veľkých peckách a online zábavkách späť do sveta pravých, offline hráčov. Doňho nás už na jar okrem iných vráti pokračovanie minuloročnej nizkorozpočtovej pecky, Torchlight 2. Pre tých, ktorý o ňom nepočuli, odporúčam moju recenziu na prvý diel. Pre tých, ktorí tento „freeform“ klon Diabla hrali mám dobré správy – okrem kopy nového lootu, zbraní, monštier a temných chodieb by do druhého Torchlightu mal pribudnúť aj multiplayer a asi 1000 ďalších vecí, na opis ktorých žiaľ nemám priestor. Keď však hra vyjde, buďte si istý, že sa o tomto click-feste na MFantasy dočítate.

Pravda, nie každému stačí „laciná napodobenina“ a chce radšej originál. Tí sa môžu tešiť na Diablo 3, ktoré by teoreticky konečne malo vyjsť „niekedy v roku 2011“. Opäť však platí to čo pri Cataclysm – autormi tretieho Diabla je firma Blizzard, ktorá si na presnosť týchto dátumov príliš nepotrpí. Čo sa týka hry samotnej, myslím, že fanúšikov netreba presviedčať, že táto hra bude novou modlou všetkých „hardcore“ RPG fanúšikov, ktorý nad hrami ako Dragon Age či Witcher ohŕňajú nosy. Pre tých, ktorí o tom presvedčení niesú, vypustil Blizzard na E3 do sveta pár nových videí a informácii. Myslím, že tretiemu Diablu sa budem venovať v samostatnom článku, takže pre istotu sa nejdem teraz rozpisovať.

Hlavne keď nás budúci rok čaká také obrovské množstvo iných fantasy hier – a hlavne fantasy RPG. V marci 2011 sa na svetlo sveta dostaví Dragon Age II. Autori z Bioware sľubujú trochu viac „mainstream“ prístup – a hlavne väčšiu podobnosť s ich druhou úspešnou značkou, Mass Effect. Nie, DA II sa nebude odohrávať vo vesmíre. Ale hlavný hrdina bude preddefinovaný, bude mať vlastný príbeh a vlastný hlas (konečne). Pokiaľ ste Dragon Age hrali kvôli voľnosti a rozmanitosti, možno vás DA2 trochu sklame. Na druhú stranu, dvojka sľubuje trošku príjemnejšiu obtiažnosť a jednoduchšie questy – tak aby si zahrali aj hráči, ktorí nevyrastali v prítmí svojich izieb a ktorí nestrávaili celé detstvo nad Dračím Doupětem.

Presne opačným smerom sa chce vydať pokračovanie veleúspešného poľského RPG – The Witcher 2. Tam, kde Dragon Age zužuje cestu pre hráčov sa Witcher púšťa do otvoreného boja s nástrahami rozmanitého sveta a členitého deja. V tom mu (okrem pána boha) pomáhaj zbrusu nový grafický engine, vyšší počet vývojárov a tona nových vývojových nástrojov. Na GameTrailers majú 7-časťový záznam z GamesCom konferencie, kde dvojica vývojárov hovorí o ambíciách pre Witcher 2 a zároveň predvádza krátke demo z hry. Bez väčšieho váhania môžem povedať, že to vyzeralo naozaj úžasne a ak sa vývojarom podarí splniť aspoň polovicu sľúbeného, tak ich budem považovať za naozaj veľkých machrov. Pri pohľade na prepis dejovej línie sa mi oči párkrát pretočili dokola… Autori okrem všemožných zmien sľubujú hlavne prepracovanejší bojový systém a v celej hre sa vraj nepoužíva „loading“. Hra beží bez zásekov a bez nahrávania jednotlivých úrovní – čo je oproti prvému Witcherovi naozaj unikátny pokrok. Dátum vydania je zatiaľ neurčitý, snáď sa teda dočkáme v priebehu budúceho roka.

Teraz na chvíľku újdeme z fantasy žánru a namierime si to do komixov. Minuloročný hit Batman:Arkham Asylum má totiž konečne oficiálne ohlásené pokračovanie s názvom Batman: Arkham City. Okrem Jokera z prvej hry sa na scéne objaví aj Harvey Two-Face a podľa prvých informácií aj Catwoman. Všeobecne by mala hra byť ešte trochu temnejšia než prvý diel, čo je určite dobre. Autori do sveta nepúšťajú príliš informácii a tak sa dá len špekulovať o tom, aké cool nástroje bude Batman používať tentokrát a či bude v hre plne ovládateľný BatMobil. Hra má výjsť približne o tomto čase budúceho roku, takže predsa len – času na jednotlivé odhalenia je dosť a dosť. Uvidíme, čo si na nás chlapíci z Rocksteady pripravili…

A na záver trochu odľahčenie. V EA sa rozhodli, že žmýkať peniaze na otrepanej značke už nie je cool, a tak vzali meno „The Sims“ a posadili ho do stredoveku. Áno, čítate správne. The Sims: Medieval premiestni vaších milovaných simákov do sveta vysokých múrov, mečov, štítov, alchýmie a podobných stredovekých záležitostí. Z hry zatiaľ existuje len krátky trailer, ktorý ale už tak ukazuje, že to možno nie je až taký hrozný nápad… Už vidím ako bude EA tlačiť do zákazníkov datadisky typu „Královský Dvor“, „Inkvizícia a iný humor“, prípadne „Medzi stenami kláštorov“… holt, fantázií (a novým spôsobom ako hrabať peniaze) sa medze nikdy nekladú J

Tak, to by bolo pre dnešok všetko. O týždeň sa však môžete tešiť na informácie o peckách ako Sorcery, Star Wars: The Old Republic, Killzone 3, Gears of War 3, Mass Effect 3 a ešte zopár ďalších.

Jan Scigulinsky

Johny „Max“ Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com.
Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Related posts:

1. Herné leto na MFantasy – 1/3 Máme za sebou 3 veľké výstavy, na ktorých sa naplno...
2. Soutěžte o Dragon Age 2 s MFantasy! MFantasy oslaví ve středu 9. března 2011 své sedmé narozeniny....
3. MFantasy magazín v novém kabátě MFantasy historicky podruhé od svého vzniku (2004) mění svou podobu....

Scifizin se stále chystá na své oficiální spuštění, a tak vás snad neurazí ještě jedna ochutnávka v podobě recenze na PC hru spadající do žánru scifi.

Roky 2007 a 2008 boli pre herný priemysel veľmi úspešné – v oboch prípadoch sa na scénu dostala naozaj úctihodná dávka nových IP (intellectual property) – ako napríklad Mass Effect, Mirror’s Edge, Dead Space či Army of Two. O to zaujímavejšie je, že o tieto nové mená medzi hrami sa postarala práve firma Electronic Arts, ktorú mnohí odsudzujú za „dojenie“ tradičných značiek. Avšak tam kde roky 07 a 08 boli novátorské, tam rok 2009 priniesol samé „dvojky“ – Call of Duty: Modern Warfare 2, Left 4 Dead 2, Uncharted 2, Assassin’s Creed 2… V tomto trende pokračujú vývojári aj tento rok – okrem druhej časti podmorského príbehu Bioshock sa nám do rúk dostáva aj druhý diel vesmírnej odyssey s názvom Mass Effect 2. A hoci niektoré dvojky nedosiahli podobný ohlas ako ich predchodcovia, Mass Effect 2 je hrou, na ktorú sa bude spomínať ešte veľmi dlho…

Dej

Dejové dianie bolo ústredným prvkom pôvodného Mass Effectu a v jeho pokračovaní to nie je inak. Keďže nechcem zbytočne prezrádzať časti deja, poviem len toľko, že na vášho veliteľa Sheparda – ktorého si môžete importovať z uložených pozícií v pôvodnej hre, alebo vytvoriť úplne odznova – čaká zase raz ohromné dobrodružstvo. Dej vás spojí s vesmírnou korporáciou Cerberus – táto spoločnosť má záujem o to, aby sa ľudská rasa zaradila medzi mimozemšťanov ako rovnocenný druh a sú ochotný urobiť všetko preto, aby svoj cieľ dosiahli. Či im budete dôverovať alebo nie, to je len a len na vás – nezabúdajte však, že všetko zlé je na niečo dobré (a naopak) a následky vašich rozhodnutí vás môžu nemilo prekvapiť v tretej časti hry!

Okrem hlavného deja ME2 je však úžasné vidieť, ako vaše rozhodnutia z pôvodnej hry ovplyvnili svet. Za všetky použijem jeden príklad – pokiaľ ste v ME1 nechali prežiť krogana Wrexa, nájdete ho v dvojke ako náčelníka kroganského klanu, ktorý vám neváha ochotne pomôcť. To isté platí aj o vašich „love interest“ – či už ste sa zamilovali do Liary alebo Ashley Williamsovej, tieto dve si na vás počkajú aj v dvojke a hoci s vami priamo spolupracovať nebudú, rozhodne je pekné vidieť, že si na vaše dobrodružstvá pamätajú. V náväznosti na pôvodný Mass Effect spomeniem, že iba Garrus a Tali sa do vášho tímu vrátia. Všetci ostatní buď žijú svoj život inak, ale sa nechcú pridať k Cerberusu.

Vo vesmíre však rozhodne nebudete sami – znova sa stretnete s Jokerom (ktorý má tentokrát v deji o čosi väčšiu rolu a dokonca zaňho budete pár minút aj hrať), Garrusa a Tali som už spomenul. Okrem toho sa k vám do tímu dostane Miranda – trochu tajomná, vysokopostavená členka Cerberu, Jacob Taylor, bývalý vojak. Okrem týchto máte možnosť si svoj tím rozšíriť o salarianského doktora Mordina (ktorého unikátne monológy nemajú absolútne žiadnu chybu), asari agentku Samaru, drellského zabijáka Thanea a ľudskú vrahyňu menom Jack. Každá postava má svoj (rozsiahli) backstory a ak chcete vytvoriť priateľskú atmosféru – ktorá je základom úspechu – určite by ste mali jednotlivým postavám pomôcť v ich vedľajších questoch. Získate si tak nielen ich lojalitu, ale aj ich stopercentné nasadenie v boji.

Samozrejme, aj v novom Mass Effecte máte možnosť zamilovať sa úplne odznova – a tentokrát sú vaše možnosti omnoho širšie. Či máte Sheparda ako muža alebo ženu, v oboch prípadoch máte minimálne 3-4 možnosti komu venovať svoju virtuálnu lásku. Pravda, pokiaľ ostanete verní svojej „pôvodnej“ milenke či milencovi, je dosť možné, že toto rozhodnutie sa vám príjemne vráti v tretej hre.

Aby som sa dostal k ďalším častiam recenzie skôr než vás uspím, zhrniem to jednoducho takto – pôvodný Mass Effect mal príbeh, ktorý bol skvelý ako úvod, no dvojka z neho robí naozaj epickú záležitosť. Už dnes sa teším, ako jednotlivé konce a dejové línie zviažu tvorcovia do jedného konzistentného celku. Príbeh v Mass Effecte 2 proste nemá chybu a dá sa hrať stále znova a dokola.

Dizajn a hrateľnosť

Ako som už stihol spomenúť, celá hra sa skladá nielen z hlavného príbehového questu, ale z mnohých menších príbehov. Okrem základného boja proti nebezpečnej invázií neznámej rasy môžete pomôcť členom svojej posádky a takisto mnohým iným postavám. Vesmír v Mass Effecte nie je prázdny a na každej väčšej planéte vás čaká množstvo postáv, ktoré potrebujú nejakú formu vašej pomoci. Za tú ste odmenení skúsenosťami a financiami. Vaše rozhodnutia v menších questoch sú však tiež súčasťou unikátnej dejovej línie vášho Sheparda a nikdy nie je vylúčené, že postava, ktorú ste sa práve rozhodli zastreliť nebude kľúčová v pokračovaní. Každé rozhodnutie je preto potrebné dobre premyslieť.

Veľká časť hry sa opäť odohráva v dialógovom okne. Tentokrát však už postavy pri rozhovoroch niesú až tak strnulé a konverzační strom je postavený trochu menej jednoznačne. Občas sa síce neubránite pocitu, že niektoré dialógy majú – bez ohľadu na vaše rozhodnutie – prednastavený priebeh, takýchto momentov je však v Mass Effecte 2 veľmi málo. Naopak, zrejme každý dialóg má aký-taký vplyv na vašu karmu – opäť získavate body k položkám Paragon / Renegade, ktoré z vás robia milého a charismatického hrdinu, či horkokrvného zabijáka, ktorý najprv striela a potom kladie otázky.

Samozrejme ani v ME2 nechýbajú súboje a prestrelky. Oproti ME2 je táto časť o dosť lepšia. Hoci je bojový interface trochu zbytočne zmenení, boje sú omnoho dynamickejšie, vždy máte k dispozícií viac miesta na manévrovanie a úkryt a celkovo sú proste akčné pasáže o stupeň zábavnejšie. Čo mi však na bojovom systéme nesmierne vadilo je fakt, že tentokrát musíte svoje zbrane nabíjať „klasickým“ spôsobom. Takže namiesto sledovania teploty vašej pušky proste musíte časom stlačiť „R“ a počkať, kým postava zbraň nabije. Nehľadiac na to, že to v rámci príbehu nedáva logický zmysel, táto zmena je zbytočným krokom späť, ktorý si autori mohli odpustiť.

Veľkých zmien sa dočkal aj inventár, ktorý je tentokrát omnoho prehľadnejší, hlavne čo sa týka bojového vybavenia. Opäť síce so sebou nesiete pištol, samopal, odstrelovačku a brokovnicu (tentokrát bez granátov), ale už nemusíte riešiť výbavu spoluhráčov a vlastne ani tú svoju – počas hlavnej dejovej línie postupne získate nové zbrane, ktorými okamžite nahradíte tie staršie – a tým sa manažment zbraní končí. Toto je naopak veľmi dobrá zmena, ktorá odstránila zbytočné spomaľovanie hry.

ME2 obsahuje ešte jeden úplne nový prvok – namiesto jazdenia po nezmapovaných planetách v MAKO vozidle budete tentokrát priamo z vesmíru strielať na planéty sondy a ťažiť z nich 4 rôzne chemické prvky či zlúčeniny. Tieto môžete neskôr investovať do vylepšienia vašej lode Normandy – či už lepšie štíty alebo nové delá. Takisto si za ne ale môžete kúpiť lepšie schopnosti pre biotikov, silnejšie brnenia a rôzne ďalšie bonusy pre vás či vašich parťákov. Hoci je MAKO vozidla trochu škoda, ťaženie prvkov z planét je, aj napriek miernej monotónnosti, veľmi šikovný a dobrý prvok.

Dizajn ME2 je proste trochu kompaktnejší, rieši väčšinu problémov z prvej hry a pridáva pár prvkov naviac. Z pohľadu hráča musím povedať, že sme si nič lepšie priať nemohli.

Technická prezentácia

Technická stránka Mass Effectu 2 je – podobne ako dizajn – rovnaká a pritom o kus lepšia. Grafiku opäť poháňa Unreal Engine tretej generácie, čo znamená, že pokiaľ ste ME1 rozbehli, tak vám ME2 problémy robiť nebude – dokonca som mal pocit, že na svojej starnúcej mašinke som tentokrát zapol ešte o jeden efekt navyše oproti pôvodnej hre.

A hoci Unreal 3 pomaly ale isto starne, na ME2 to rozhodne nie je vidno. Každá lokácia a každá textura je ostrá a detailná, modely postáv a animácie sú priam dokonalé (za povšimnutie stojí hlavne skvelá mimika tváre). Vizuálne efekty ako výbuchy či strely sú takisto veľmi dobré a svoju úlohu zahrá aj HDR osvetlenie. A to všetko – ako som už spomenul – za nie veľmi vysokú HW cenu.

Po zvukovej stránke je všetko ako má byť. Dabing je vynikajúci – možno jeden z najlepších herných – zvlásť musím ešte raz spomenúť profesora Mordina. Rozhovory s ním sú úplne vynikajúce a garantujem vám, že minimálne polovicu z nich absolvujete so širokým úsmevom na tvári. Všetky postavy sú však oživené veľmi presvedčivo a trvalo by zrejme veľmi dlho, keby ste chceli v dabingu nájsť nejakú veľkú chybu. Zvlásť pri pohľade na rozsah hry je toto mimoriadne pôsobivé.

Hudba je ďalšia časť hry, ktorá urobila veľký skok vpred. Namiesto tichého elektronického underscore sa nám tentokrát dostane silne epický zvuk a tentokrát omnoho častejšie zaznie aj hlavná téma. Tam, kde mi hudba v ME1 občas liezla na nervy svojou „nijakosťou“, tam ME2 naozaj príjemne prekvapuje.

Záver

Mass Effect 2 je hra, ktorú by si nikto nemal nechať újsť. Nie je to totiž len úžasné sci-fi dobrodružstvo. Je to hra, ktorá už ovplyvnila (a ešte ovplyvní) vývoj počítačových hier ako takých a prenáša váhu z technickej prezentácie na dej a jeho kvality. Svet Mass Effectu (zatiaľ 2 hry a 2 knihy) ponúkajú unikátne dobrodružstvo pre každého vo vysokej kvalite. Ak sa rozhodnete Mass Effectu odignorovať, je to len vaša škoda. Takto všestranne prepracované hry sa totiž nevidia až tak často.

Dej – 10/10

Dizajn a Hrateľnosť – 9/10

Technická prezentácia – 9/10

Celkové hodnotenie – 9,8/10

Jan Scigulinsky

Johny „Max“ Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com.
Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Related posts:

1. MASS EFFECT: ODVETA – RECENZE Těžko si představit příznivce fantastiky, který by alespoň letmo nikdy...
2. Ukázka z knihy: William C. Dietz: Klam (Mass Effect 4) Anotace: Vesmír je v ohrožení. Každých padesát tisíc let napadne...
3. Ukázka z knihy: Drew Karpyshyn: Odveta (Mass Effect 3) Grayson funěl jako pes. Ležel na dece na posteli, zíral...

Aj keď treba hneď na úvod povedať, že začiatok roka nevyzeral nijak extrémne lákavo. Prvou výraznejšou fantasy hrou bol totiž Lord of the Rings: Conquest, na ktorý som onehdá napísal aj recenziu, takže pokiaľ si chcete priblížiť, aká hra bola, stačí si to prečítať o pár článkov dozadu. A pre lenivých dáme krátku rekapituláciu – Ak chcete dej, prečítajte si knihu. Ak chcete hudbu, pustite si soundtrack. Ak chcete veľké bitky, zahrajte si staršiu, ale lepšiu hru Battle for Middle-Earth. Ak chcete aj dej, aj hudbu, aj epické bitky, pustite si celú trilógiu filmov. A ak chcete nudnú a jednotvárnu hru, ktorá je menej zábavná než čakanie na súdny deň, pri ktorej zažijete všetky možné pocity okrem radosti z hrania, siahnite po Lord of the Rings:Conquest. Ale nevravte, že som vás nevaroval!

Až sa nestačím čudovať ako ostro som to napísal V každom prípade si však stojím za slovom a pri spomienkach na túto hroznú hru sa mi ešte dnes ježia vlasi na hlave… Skrátka, len pre skalných fanúšikov Pána Prsteňov, ktorí sú zároveň masochistami…

A my normálni sa posuňme k trochu zaujímavejším hrám. Až do júna sa napodiv nič veľmi zaujímavé neukázalo. A potom na Playstation 3 dorazila hra, ktorá mnohým vyzarila dych – a je to Fat Princess. A hoci feministky protestovali, hra sa okamžite stala hitom. Multiplayerová real-time stratégia, ktorej náplňou je vykŕmiť princeznú, si získala obrovskú hráčsku základňu od momentu spustenia.

Hra sa síce tvári ako RTS, ale v mnohom sa podobá na MMORPG – každý hráč si môže vybrať jedno zo šiestich povolaní – dedinčan, bojovník, lukostrelec, liečiteľ, mág a robotník. A od toho sa samozrejme odvíjajú jeho povinnosti. Bojovníci, mágovia a lukostrelci sa starajú o útok a obranu, zatiaľ čo dedinčania zbierajú po mape drevo a kovy na stavbu alebo pamlsky, ktoré donesú svojej princeznej do hradu.  Liečitelia behajú po bojisku a zachraňujú ranených a robotníci zveľadujú hrad a tým „kupujú“ bonusy pre bojujúce kasty. Koncept je to jednoduchý, ale jeho implementácia je neuveriteľne návyková. V jednej hre sa stretáva až 32 hráčov, ktorí to do seba šijú jedna radosť a na obrazovke sa rozpúta pravý blood-fest…

Celú hru sledujete z vtáčej perspektívy a celá grafika je veľmi detská (čo tak trochu kontrastuje s mojou predchádzajúcou vetou). Za touto fasádou jednoduchosti sa však skrýva naozaj veľmi unikátna hra… Ak máte doma PS3 a Fat Princess ste nehrali, rozhodne to skúste. Hoci to celé môže znieť primitívne, súboje o vykŕmenie svojej princeznej sú naozaj extrémne zábavné…

Od začiatku školského roku sa ako na potvoru začali fantasy hry len tak sypať. Ako prvý spomeniem Aion: The Tower of Eternity. Ak ste čítali môj článok o čínskom beta-teste, tak viete, že som si Aion nakoniec nekúpil, takže budem písať len to, čo som počul a čítal.

Aion je MMORPG, ktoré si kládlo za cieľ spojiť tradičné ázijské MMO hry (Lineage, Guild Wars) so západnou produkciou. Výsledkom je hra, ktorá vyzerá ako klon WoWarcraftu (zo západnej produkcie). Ale po prvých pár leveloch sa všetci začnú sťažovať na nikdy nekončiaci grinding (čo je jeden z tradičných prvkov ázijskej produkcie)… Poďme na to postupne. Vo svete Aionu si môžete vybrať postavu z dvoch rás – alebo skôr znepriatelených národov. Pokiaľ si vyberiete postavu z Elyos, na danom účte si už nemôžete vytvoriť postavu od znepriatelených Asmodians. Možnosti tvorby postavy sú v Aione naozaj úžasné a je veľmi nepravdepodobné, že by sa vám podarilo stretnúť presne takú istú postavu, ako ste si vytvorili vy. Meniť môžete všetko od výšky a váhy až po umiestnenie očí na tvári… Skrátka niečo na spôsob The Sims 3

Po výbere jedného z klasických MMO povolaní (scout, warrior, mage, priest) sa pustíte priamo do hry. Postupne získavate skúsenosti, nové schopnosti, stretnete pár ľudí, stanete sa členom légie (aionské slovo pre „guildu“). A takto postupne dvíhate svoj level. Avšak po prvých pár leveloch, kde máte na výber množstvo relatívne zaujímavých questov sa dostanete na hranicu, kde už questy nestačia a musíte sa dať na grinding – teda opakované zabíjanie monštier toho istého druhu na jednej lokácií. Hráči odchovaní na Lineage II s tým problém mať nebudú, skôr by som sa obával o hráčov, ktorý do Aionu dorazili z Azerothu… V každom prípade, pokiaľ sa dostanete na dosť vysokú úroveň, získate schopnosť lietať a môžte sa vydať dobíjať Abyss.

Abyss je špeciálny priestor, kde sa to len tak hemží monštrami a členmi nepriateľského národa. Abyss je navyše miesto, kde sa koná drvivá väčšina ospevovaného PvPvE – teda súboj medzi hráčmi, do ktorého zasahujú ešte aj umelointeligentné príšery.

Veľmi ťažko sa mi píše o hre, ktorú som nehral, preto to na tomto mieste radšej zastavím… Dodám len toľko, že celý herný koncept znie zaujímavo, ale až príliš mi to pripomína WoW… V každom prípade sa vraj v blízkej budúcnosti chystá veľký upgrade, ktorý vylepší mnoho chýb, pridá questy a trochu obmení aj grafiku. Pokiaľ teda neviete čo s voľným časom a WoW máte už 100x dohrané (alebo vás nezaujíma), skúste Aion a možno sa vám vo svete okrídlených hrdinov zapáči.

Okrem Aionu sa však v septembri objavila ešte jedna zaujímavá hra, a tou je Trine. Na túto hru som tiež napísal recenziu, ktorá sa však na mfantasy toho času nedostala… Takže pokiaľ sa chcete dozvedieť viac, skúste navštíviť moju osobnú stránku www.maxaudio.mypage.cz. Pre ostatných napíšem že sa jedná o 2D skákačku, v ktorej si volíte jednu z troch postáv – mág, bojovník a lukostrelkyňa. Každá postava má vlastné zbrane, výhody a nevýhody. Čo by nebolo až také neobvykle.

Hra Trine je však zaujímavá dvoma vecami – tou prvou je multiplayer pre troch ľudí. Pokiaľ máte doma dvoch kamarátov (a dva ďalšie ovládače okrem klávesnice a myši), neváhajte a Trine si zahrajte. Tímová spolupráca je presne to, v čom Trine exceluje. Každá hádanka a každá prekážka sa dá vyriešiť niekoľkými spôsobmi a je len na vás, či sa pokúsite cez priepasť preskočiť, alebo kúzelník vykúzli most.

Na každý problém proste existuje veľké množstvo riešení a to práve vďaka druhému excelentnému prvku hry Trine – fyzike. Fyzika v hrách je obvykle dvojsečná zbraň, ktorá toho veľa nedovoľuje, no extrémne hru spomalí. To však u Trine neplatí. Celý tamojší herný svet je postavený na fyzikálnych zákonoch, čo hre dodáva nový, doteraz nevídaný rozmer.

Trine je skrátka medzi hrami taký malý unikát, ktorý sa naozaj oplatí vyskúšať. Vďaka výbornému multiplayeru a skvelo spracovanej fyzike patrí medzi moje hry roku 2009. Neváhajte a vrhnite sa do krásne farebného fantasy sveta aj vy!

Pre tých, ktorých nezaujímajú MMO ani jednoduché 2D hry (t.j. pre tých, ktorí nevedia, o čo prichádzajú) nadelil október ďalšie skvelé fantasy hry. Pre tých, ktorí sa nevedia dočkať tretieho pokračovania hry Diablo je tu Torchlight – fantasy clickfest s náhodne generovanými mapami a horami random-lootu. Torchlight neprináša žiadne epické dejové zvraty ani hrdinov, ktorí chcú zachrániť svet. Prináša jednu postavičku, jej štvornohého priateľa a zopár zbraní. A samozrejme banícky komplex plný oblúd, monštier a inej hávede, z ktorej vám budú v jednom kuse padať hromady a hromady itemov. Napokon, o Torchlighte som napísal recenziu, takže kto ju nejakým zázrakom minul, može si ju hneď vedľa a prečítať si, čo tento takmer indie projekt prináša… Popularita Torchlightu je totiž obrovská a táto hra je jednou z najpredávanejších na Steame (systém digitálnej distribúcie).

Ďalšou, tentokrát hodne dark-fantasy hrou je Demon’s Soul – škaredé káčatko, o ktorom nikto nevedel, nikto ho nečakal a nikto sa oň nezaujímal… Až dokým sa nestalo obrovským hitom. Revolučné RPG pre PS3 prináša úplne nový pohľad na dark-fantasy hranie a úžasne inovatívne využitie siete PlaystationNetwork. Ale poďme po poriadku.

Demon’s Soul vás vrhne do sveta, na ktorý je zrejme len málokto pripravený. Už prvých pár levelov je tak ťažkých, že vás to možno doženie aj k slzám. Zabudnite na Obliviony, Gothicy či iné RPG pre deti. Demon’s Soul je hra pre tvrdých hráčov, ktorých nerozhádže ani to, keď sa im 80-krát zjaví na obrazovke nápis Game Over (behom prvých 3 hodín hrania). Totiž, pokiaľ sa cez prvých pár úrovní prerúbete, odmenou vám bude unikátne dobrodružstvo plné zaujímavých questov, skvelých (a veeeeľmi drsných) bossov a súbojov, pri ktorých prídete o nechty, pery či akékoľvek iné časti tela, ktoré si zvyknete ohrýzať v nervozite.

V Demon’s Soul znamená každý prešľap či chvíľka nepozornosti smrť. A smrť znamená dosť veľkú stratu – skúsenosti, loot, peniaze. Avšak nie všetko je stratené – pokiaľ sa vám podarí zomrieť, máte možnosť navštíviť hru iného hráča! Áno, tu prichádza do hry ten inovatívny multiplayer. Totiž, on to v podstate nie je multiplayer. Všetky herné svety sú prepojené, takže pokiaľ sa vám podarí umrieť, hra vás pošle do sveta náhodne vybraného hráča. Ak ho porazíte, získate späť všetko, čo ste pri svojej smrti vo svojom svete stratili. Pokiaľ súboj prehráte, vrátite sa do svojho s prázdnou. Avšak pozor. Presne tak, ako sa vy môžete nabúrať do cudzej hry, presne tak sa iní hráči môžu dostať k vám. Tento koncept robí z obyčajného chodenia po svete adrenalínovú záležitosť, pretože na vás v hociktorom momente môže vybehnúť iný hráč, ktorý je navyše poháňaný túžbou neprísť o svoje vlastníctvo vo svojom svete.

Tento koncept multiplayeru však prináša aj občasné výhody. Hráči môžu pre svojich kolegov nechávať odkazy či krátke animácie vlastnej smrti a tým ich varovať pred nebezpečenstvom, prípadne im zanechať nejakú radu, ako najlepšie postupovať.

Bojový system je v Demon’s Soul tiež veľmi unikátny. Používa krycí mechanizmus, ale veľmi odlišný od iných RPG – nestačí stlačiť tlačítko a oddychovať. Pokiaľ sa kryjete štítom spredu a nepriateľ zaútočí z boku, tak si môžete za veľmi krátky čas vykonať inventúru vnútorností. Naopak, súboje sú veľmi adrenalínové a dynamické a musíte si naozaj dávať veľký pozor pred presilou. Prípadne dokonca musíte vedieť odhadnúť, či sa môžete rovnať s tým-ktorým súperom. Útek z boja nie je v Demon’s Soul hanbou, ale tvrdou realitou a základným hracím prvkom.

Mohol by som tu ešte chvíľku písať o grafike a hudbe. Ale myslím, že to nie je potrebné. Táto hra presne stelesňuje pojem hardcore gaming. Je to tvrdé, drsné, ťažké, dlhé a plné adrenalínu. Nedá vám to možnosť vydýchnuť si ani na okamih. Skrátka to nie je hra pre deti. Je to hra pre tých, ktorý majú pokrk tendencie robiť hry jednoduchými a príjemnými. Toto nie je zábava. Toto je Demon’s Soul.

Fúha, trochu som sa nechal uniesť Takže rýchlo pokračujeme. Pre fanúšikov japonskej fantastiky sa tento rok tiež niečo nájde. Konkrétne ide o PS3 verziu hry Ninja Gaiden 2 premenovanej na Ninja Gaiden Sigma 2. Okrem konverzie z Xbox360 prináša nový herný mód, v ktorom sa na vás nahrnie hromada nepriateľov a vy ich musíte čo najdlhšie kosiť – a tento mod sa dá hrať aj v multiplayeri, čo je ďalšou novinkou. Okrem toho sa PS3 hráčom dostane vylepšená kamera, ktorá už nelieta ako šibnutá lastovička (vlaštovka), ale dokáže dokonca ponúknuť nejaký rozumný pohľad na akciu. O Ninja Gaiden asi nemá význam sa nijak extrémne rozpisovať. Kto hru nepozná, tomu odkážem len toľko, že je to približne to isté ako Devil May Cry, akurát trochu menej farebné, menej zamerané na kvetnatý dej a viac zamerané na katany

A prišiel čas na posledné 2 hry – prvou bude Gyromancer, nový fantasy/puzzle skvost od Square Enix. Kto hral hru Puzzle Quest sa bude cítiť ako doma. Gyromancer vás postaví do úlohy dvojice hrdinov, ktorí majú za úlohu chytiť vrahov tamojšieho kráľa. Banditi sa šli schovať do čarovného lesa plného magických potvor a naši dvaja hrdinovia sa k nim musia prebojovať a medzitým si trochu poopraviť názor na jednotlivé udalosti… Skrátka tradičný Square-Enix príbeh.

Dej vás však bude zaujímať len veľmi okrajovo, najdôležitejšou časťou hry je totiž riešenie logickej hádanky. Je trochu škoda, že Gyromancer ponúka len jednu logickú hru, ale na druhej strane aj to dokáže byť solídne návyková záležitosť. Vašou úlohou je pomocou točenia štyroch rôznofarebných polí postaviť rad trochu polí v rovnakej farbe. Skrátka a dobre – taká vyspelejšia odroda Tetrisu. Avšak postupom času hra naberie na obtiažnosti, keď vás začne trestať za nesprávne ťahy.

Skrátka a dobre, podobne ako Puzzle Quest či jeho sci-fi potomok Galactrix, aj Gyromancer ponúka rýchle a jednoduché odreagovanie v práci či v škole.

Tak a konečne sa dostávame k tomu, na čo sme všetci čakali. Dragon Age: Origins. Hra, ktorá je vyvrcholením všetkých fantasy hier za posledných pár rokov. Vynikajúce RPG, ktoré nemá konkurenciu. Napokon, aj ja som o tejto hre napísal veľmi dlhú recenziu. V čase jej písania som ešte hru nemal kompletne dokončenú, ale dnes už môžem s čistým svedomím povedať, že Bioware opäť nesklamal. Hra je proste úžasná, od prvej po poslednú minútu nabitá skvelým dejom, zaujímavými postavami. Boj nenudí, levelovanie je skvelo vymyslené, questy sú pestré. Jediným problémom, s ktorým som sa nevedel až do konca zmieriť bol chýbajúci dabing hlavného hrdinu / hrdinky. Ale to už je len taký malý problém.

Skrátka, kto Dragon Age: Origins nehral, mal by tak veľmi rýchlo urobiť. Je to veľký krok v rámci RPG hier celkovo, svieži vietor do plachiet PC hrania a ukážka, že aj západ si dokáže vytvoriť svoje Final Fantasy…

Takže to by bolo „v skratke“ všetko. A na čo sa môžeme tešiť budúci rok? Hoci je Diablo III stále v nedohľadne (2011 or later), fantasy fanúšikovia sa určite majú na čo tešiť. V prvom rade je to nová krv do žíl japonskej fantasy série – Final Fantasy XIII. Po nepresvedčivej 12-ke by mala 13-ka priniesť návrat ku koreňom a hlavne k obľúbeným prvkom z hier VII a VIII – skvelý dej, vymakaný bojový systém a mnoho ďalších vecí. A to všetko v modernom grafickom kabáte, nie nepodobnom inému Square-Enix titulu – The Last Remnant.

Ak máte radšej akciu, nezabúdajte, že začiatkom roka by sa mala na našich pultoch objaviť aj Bayonetta – hra od tvorcu hier Devil May Cry prinesie okrem úžasnej frenetickej akcie krásnu hrdinku (krásnu v štýle „dirty librarian“). Bayonetta je čarodejnica, ktorá akosi stratila pamäť a rozhodla sa svoje spomienky získať späť, tak jej pán boh (a desiatky zbraní) pomáhaj! Ani neviem, čo by som o tejto hre napísal… stačí si pozrieť nejaký ten trailer a každému bude jasné o čo ide – teda ak stihne sledovať, čo sa vlastne na obrazovke deje… nech žijú Japonci.

Koho Japonci nezaujímajú, no má obľubu v gréckej mytológií, ten by mal začať slintať nad ďalším pokračovaním osudov Kratosa v hre God of War III. Všetko po starom, len v novom grafickom kabáte – približne v tom štýle by sa mal GoW3 niesť, čo vôbec nie je zlé – napokon, God of War je jednou z najúspešnejších sérií na Playstation 2, takže o zábavú rozhodne nebude núdza.

Kto má rád trochu exotickejšie miesta, môže sa tešiť na nový diel z hernej série o perzskom princovi. Prince of Persia: Forgotten Sands hlása návrat k pôvodnej trilógií Sands of Time a hoci o tejto hre veľa nevieme, už teraz je jasné, že hra bude dejovo posadená medzi prvú a druhú hru piesočnej série (teda medzi Sands of Time a Warrior Within). Dozvieme sa teda, ako sa z palácového princa stal tvrdý a krvilačný bojovník a možno tiež zistíme, kde sa naučil všetky tie úžasné bojové akrobatické kúsky. A snáď nám tiež autori ozrejmia, ako to celé začalo s mytickou obludou Dahakom…

Pokiaľ vás nezaujíma ani Grécko ani Perzia ani Japonsko, no máte záľubu v renesančnej literatúre (ehm…), tešte sa na Dante’s Inferno – novinku od tvorcov hry Dead Space. Bude sa jednať o kríženca God of War a Devil May Cry… Rozhodne to nevyzerá zle, aj keď trochu… neohrabane. No necháme sa prekvapiť. Dejovo zrejme tiež bude o čo stáť, ale to všetko sa dozvieme až o pár mesiacov, keď sa hra dovalí na pulty obchodov.

Myslím, že ako fanúšikovia fantasy sa máme na čo tešiť… a okrem príjemných herných zážitkov v roku 2010 vám všetkým (trochu oneskorene) želám aj veľa úspechov vo všetkom ostatnom, nie len v hrách

Jan Scigulinsky

Johny „Max“ Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com.
Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Related posts:

1. Knihy roku 2009 Ak ste si ešte náhodou nestihli u Ježiška objednať knihy...
2. Zpátky k filmovým kořenům fantasy (do roku 1939) Na světě je jedno přísloví, říká nám, že bychom měli...
3. Nominácie na World Fantasy Awards 2009 Román Blood of Ambrose, James Enge (Pyr) The Red Tree,...

Co jsou to hry na hrdiny?

Hry na hrdiny jsou stolní hry, ale od ostatních se liší tím, že se při nich více vypráví a zapojuje fantazie. Mají pozitivní vliv na rozvoj sociálních dovedností, komunikace a představivosti. Skupina hráčů se tak přenáší do fiktivního prostředí a jeden z nich – Vypravěč, pro ostatní připravuje příběh. Každý z hráčů (kromě Vypravěče) ovládá nějakou smyšlenou postavu v příběhu a reaguje jak na jednání postav ostatních hráčů, tak na vývoj děje předkládaného Vypravěčem. Pro podrobnější informace vám doporučuji wiki: http://cs.wikipedia.org/wiki/Hra_na_hrdiny

První dojem

Poštou mi přišel skvost v tvrdých deskách vytištěný na kvalitním křídovém papíře. Tak dobře vyvedenou příručku jsem vídal jen u cizojazyčných publikací. První hodinu jsem knížkou jenom listoval, abych si prohlédl ilustrace a odolával pokušení si přečíst flavor texty, kterými začínala každá kapitola. Při nahlédnutí do obsahu mě zaujal fakt, že samotný systém zabírá oproti jiným hrám jen zlomek celé knihy a naopak velký prostor je věnován tomu jak vytvořit plastickou postavu, dobře ji hrát a mít kvalitní příběh.

Oč jde?

V českých podmínkách se při recenzi nového tištěného RPGčka nelze vyhnout srovnání se zavedeným Dračím Doupětem a jeho mladším bratříčkem – Pluskem. Klasický „dračák“ byl založený na spoustě hodů s velkým množstvím kostek. Plusko se poučilo a používá jenom hody K6, na druhou stranu proslulo vražedným množstvím tabulek, spoustou chyb a následných errat (=oprav a dodatků). Takže ani jeden z těchto dvou systémů bych neoznačil za ideální. V Plusku je vidět velký pokrok co se týče tvorby postav a příběhu (viz. charakterník a podobně). V později vydaném Bestiáři jsou úvodní texty nejkvalitnější v celé hře vůbec. A co to má všechno společné? Tvůrce Bestiáře a zásadních pasáží v Pravidlech pro hráče v Dračím doupěti plus je stejný člověk, který vydal i Střepy snů – Matouš Ježek. V celé hře je vidět silné zaměření na příběh – hra je více o vyprávění než o hodech kostkou. Ty přicházejí na řadu tehdy, když se dostanou dvě strany do nějakého konfliktu. Kladem tohoto konceptu je plynulost děje. Nehrozí vám, že se zaseknete nad tabulkami a budete počítat únavu a naložení postav, nebo složitě kalkulovat, kdo co unese, či jak moc to danou činnost ovládá. V jedné z kapitol jsou dokonce podrobně popsány různé způsoby vyprávění, přes lineární až po retrospektivní. Hra tak poskytuje velké množství prostoru pro různé experimenty a přibližuje se tak k filmovým dílům, což je ve Střepech snů stále zdůrazňováno. Toto považuji za výrazný vstřícný krok vůči veřejnosti, která má hráče RPG her povětšinou za podivínské geeky, studenty matfyzu (bez urážky), nebo zakrnělé děti. Absence vazby na tolik oblíbené fantasy prostředí hru otevírá i lidem, kteří elfy považují za gaye a trpaslíky za humorné zahradní ozdoby.

Co přinášejí Střepy snů nového?

Celá kniha je napsaná poměrně čtivě a obsahuje dost příkladů jasně ilustrujících fungování celé hry. Krom toho obsahuje i několik návrhů na postavy a herní prostředí pro lenivé Vypravěče. Na rozdíl od ostatních v České republice vydaných RPG her popisuje zcela jasně fungování hry i úplnému nováčkovi. Varuje jej před typickými neduhy, kterých se začátečníci dopouštějí, popřípadě řeší jak se vyhnout konfliktům, které by se přenesly z herní roviny do reality (či naopak). Docela mě však překvapila formulace, že bez hráčova souhlasu nemůže postava zemřít. Je samozřejmě pochopitelná – předchází tomu, že bude (mrtvá) půlka herní skupiny přihlížet, jak živí dorážejí Cthullhu, nebo podobnou zrůdu. Na druhou stranu hra ztrácí onu hazardní atmosféru, kterou vyvolává hod na každou nebezpečnou situaci. Přežiju? Přizabije mě to? Jaké šance mám s osmi životy? Tím jsem nakousl další část – zapisování životaschopnosti postav. Ta je vyřešena tak elegantně, že umožňuje hrát prakticky nezranitelného Achilla, boha, ducha, zombii či cokoliv, co vás napadne. Můžete hrát béčkovou zombie akci, nebo Lovercraftovský horor, kde se postavy pomalu, ale o to jistěji blíží k hranicím totálního šílenství. Jedna z variant pro pokročilé hráče dokonce umožňuje hrát bez Vypravěče. Tento koncept jsem bohužel zatím nezkusil, ale moc se na něj těším.

Variabilita

Už jsem zmiňoval škálu prostředí, kde se dají Střepy snů hrát. Stejná variabilita platí i pro žánr. Není problém si zahrát hru ve stylu Solaris, Alien (i za Aliena:-)), Beverly Hills 90210, Stargate, Sabrina mladá čarodějnice, Pokémon, Star Wars, Noční můra v Elm street, Horizont události… takto bych mohl pokračovat do nekonečna. Ti z vás, kteří jsou na poli her na hrdiny trošku zkušenější jistě namítnou, že to není zase tak velká revoluce. Máme tu FATE, GURPS a podobné hry, které umožňují více než jedno prostředí a žánr. Teď však přichází velké ALE. Když srovnám základní příručku ke GURPS se Střepy snů, tak zjistím, že je mnohem tlustší. Obsahuje strašlivé množství pravidel. A má obrovské množství různých příruček, počínaje hrou ve středověku, po Star Trek. Nehledě na to, že je nemůžete legálně sehnat v češtině a vázané. U Střepů si koupíte jednu (ano JEDNU) příručku, přečtete si ji a můžete hrát.

Pro koho Střepy snů jsou a pro koho ne?

Máte rádi vyprávění o příbězích postav, o jejich radostech a strastech? Nezajímá vás až tak detailně, jestli jste skřety zabíjeli deset nebo dvanáct kol? Nepotřebujete vědět, jak a kdy se vyráběly saracénské šavle? Pak je to hra pro vás. Samozřejmě nic vám nebrání hrát historicky přesně například v období Husitů. Když si je Vypravěč i ostatní hráči nastudují dobře, jde tuto hru považovat i jako edukační nástroj. Historičtí, fyzikální a matematičtí pedanti budou pravděpodobně zklamáni a budou nuceni si vytvořit vlastní „dokonalé“ prostředí, nebo i je převést z již existujících her. Stejně tak si na své nepřijdou milovníci hexového papíru a složitých zbrojních tabulek propočítávajících všechny možné aspekty střelby(absurdity jako přesný rozptyl brokovnice, počet broků a podobně).

Přístup autorů

Toto je na první pohled nedůležitá věc, ale považuji ji za tolik zásadní, že ji zmínit musím. Ať už se zeptáte na RPGfóru, nebo na oficiálním webu Střepů snů, dostanete rychlou a vyčerpávající odpověď. Je vidět, že Ježek a jeho tým si za svým dílem stojí a snaží se jej udělat po všech stránkách co nejlepším. Dotazů dle mého názoru není moc (řekl bych, že je to dáno jasností pravidel), ale asi je na hodnocení příliš brzy.

Závěrem

Střepy snů mě nadchly. Koncept, herní mechanismy, příručku, cenu a další aspekty můžu zatím hodnotit pouze kladně. Hlubší mechanismy, hlavně co se týče vývoje postav, asi odhalí až delší seriálové hraní.

Jan Belanský

Related posts:

1. Recenze Rukověti mága – rozšíření k české RPG hře Příběhy Impéria Rukověť mága je prvním rozšířením Příběhů Impéria, jejichž recenzi jste...
2. Mlok 2011: o budoucnost české sci-fi se bát nemusíme Mlok 2011 Jiřina Vorlová (editorka) Mlok už je opravdovou tradicí...
3. Příběhy Impéria – recenze Ještě donedávna patřily Příběhy Impéria do rozmanité rodiny RPG her...

Ani malý, budgetový projekt (akým Torchlight bezpochyby je) si nedovolí vyliezť do sveta bez akéhosi dejového základu. Ten spočíva v približne v tomto: obyvatelia mestečka Torchlight už niekoľko týždňov nemajú pokojné spanie. Zo sna ich budia podivné zvuky ozývajúce sa z neďalekých baní. Mocný čarodej zavolá na pomoc zopár dobrodruhov, aby pomohli oslobodiť mesto spod rastúceho tlaku démonických bytostí, ktoré sa v bani množia. Medzi hrdinami, ktorí prišli do Torchlightu je aj váš vyvolený avatar. Tu niekde končí dejové pozadie a začína neutíchajúca rubanica.

Na výber máte 3 postavy, ktoré by sa s trochou generalizácie dali roztriediť do kategórií „bojovník“, „mág“ a „zlodej“. K tomu si ešte musíte vybrať zvieracieho spoločníka, ktorý vás bude na hrdinskej ceste sprevádzať a potom už hor sa do baní!

V skutočnosti výber hlavného povolania vášho hrdinu nie je až taký podstatný ako v iných hrách. Totiž, od prvých momentov strávených v podzemí Torchlightu vám bude jasné, že hordy nepriateľov vám zabezpečia stabilný prísun skúsenostných bodov a teda aj nové levely a vylepšenia štatistík. Z hrdinu si teda môžete vychovať čo chcete… Moja hrdinka, ktorá začínala pod nálepkou „rogue“ nakoniec skončila ako pištolníčka s veľmi veľkým kladivom v ruke a solídnou zásobou kúzel na každú príležitosť. Vývoj vašej postavy je teda čisto vo vaších rukách a asi najvhodnejšou stratégiou je vychovať si všestranného avatara.

To všetko ale napokon vôbec nemusí mať veľký vplyv na hru samotnú. Totiž, či už preferujete luk a šípy, ostrie meča alebo nespútané sily mágie, najviac vplyvu na samotné boje (a teda hru celú) má vaša schopnosť klikať do myši. Nech už totiž zvolíte akékoľvek zbrane, vaše prežitie závisí hlavne od toho, či dokážete rýchlo zamerať a zneškodniť nepriateľa. Teda podobne ako Diablo, aj Torchlight preverí hlavne vaše reflexy a rýchlosť, s akou vaša myš lieta z jednej časti obrazovky na druhú. Takémuto spôsobu hrania je prispôsobení aj zvyšok dizajnu – z každého nepriateľa vypadne buď nejaké to zlato alebo rovno kus brnenia, zbraň alebo kúzelný zvitok. Po prvých pár minútach budete mať plný inventár nielen vy, ale aj váš štvornohý spoločník.  V takom prípade môžete svojho psa / mačku poslať do mesta. Na chvíľu vás síce opustí, ale pri návrate budete mať nielen zas voľný inventár, ale aj pár zlatých navyše. Tie môžete využit na nákup nových vecí od obchodníkov priamo v bani, takisto však nie je problém teleportovať sa späť do Torchlightu a vybaviť všetko obchodovanie tam a osobne.

Čím hlbšie sa dostávate v baniach, tým viac a tým silnejšie monštrá stretávate. Na druhú stranu, dostávate stále viac XP, takže súboje nikdy nebudú nad vaše schopnosti. Na niekoľkých miestách sa k vám dokonca pridá nejaký ten zablúdený dobrodruh. Umelá inteligencia vašich spolubojovníkov či protivníkov nie je nijak extrémna, ale to predsa od akčného RPG asi nikto nečaká – monštrá plnia svoju úlohu obetí hromadného masakru so cťou a vaši spolubojovníci sa nezvyknú zasekávať o prekážky, čo je asi jediná požiadavka na umelú inteligenciu v hrách ako Torchlight.

Je pravda, že nikdy neprestávajúci boj je trochu ubíjajúci a môže hráča unaviť. Na druhú stranu, je to skvelý spôsob ako sa odreagovať počas obedňajšej prestávky v práci či medzi dvoma nudnými prednáškami v škole. Hra ukladá pozície automaticky na mieste, kde práve stojíte, čo podporuje štýl hrania „dám si Torchlight na 20 minút a potom sa idem učiť…“ Smáď nemusím hovoriť, ako podobné predsavzatia končia…

Po grafickej stránke je Torchlight celkom… slušný. Vyzerá síce presne ako Warcraft 3, ale aspoň používa pekné efekty, dokáže vytvoriť solídnu atmosféru a rozbehnete ju asi na akomkoľvek stroji. To je pri počte monštier na obrazovke a množstve efektov celkom slušné. Jednotlivé dungeony sú vymodelované slušne a celkový level dizajn (ktorý je, mimochodom, náhodne generovaný) vám nikdy nedá vydýchnuť.

Hudba z pera Matta Uelmana – dlhodobého spolupracovníka Blizzardu ktorý pracoval aj na hrách zo série Diablo – neurazí, ale neprináša nijak extrémne spestrenie. Proste klasický RPG underscore, ktorý si väčšinou vôbec nebudete všímať. Dabing je veľmi skromný a nie je nijak tragický, čo pri hrách v tejto cenovej kategórií úplne stačí.

Ako som povedal, Torchlight vás život nezmení, ale rozhodne sa pokúsi ho spestriť. Je to rýchla, šikovná akcia, ktorú si užije každý a keď vezmeme do úvahy možnosť brať ju v krátkych dávkach, odpadá možnosť, že vás unudí predtým, než ju stihnete dohrať. Náhodný level design navyše nabáda k opakovanému dokončeniu. Hra má svoje problémy a správa inventáru vie prerásť do nepríjemného mikro-managementu, ale okrem toho budete veselo behať v podzemí Torchlightu a kosiť potvory po tuctoch.

Celkové hodnotenie   -   8/10

Jan Scigulinsky

Johny „Max“ Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com.
Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Related posts:

1. Fantasy Hry Roku 2009 Milí fanúšikovia fantasy a všetkého s tým spojeného. Nedávno sme...
2. Herné leto na MFantasy 2/3   Vítam všetkých čitateľov MFantasy pri druhom diely popisu najzaujímavejších...
3. Fantasy News: Dračí Rád je späť!      Ako ste si už istotne všimli je tu druhý...

The Story

Při prvním spuštění (a překvapivě i při dalších) se přehraje intro. V kvalitně zpracovaném filmečku sledujeme svatbu následníka trůnu Svaté Gryfí Říše Nicolaie s krásnou lady Isabel. Svatba je však překažena zlovolným pekelníkem, který se vynoří z pekla a eliminuje kněze. Zatímco Nicolai se pustí s ďáblem do boje, Lady Isabel v doprovodu generála Godrica je nucena utéct. S Isabel se setkáváme v první kampani hry, kde se snaží zřídit domobranu a získat další spojence na svou stranu. Není to však zdaleka naposledy.

Kampaň je řešena podobně jako ve Warcraft III, čili jeden velký příběh složený z několika menších, které musíme hrát po sobě. Přeskakovat se nemůže, a tak až Isabel shromáždí domobranu, přijdou pekelní démoni v čele se sympaťákem Agraelem, kteří mají zase jiné zájmy. A tak to půjde dál přes nekromanty, temné elfy, lesní elfy až to skončí u mágů. V příběhu se prolnou velmi zajímavá spojenectví a překvapivé zvraty. Vždy je ale někdo větší padouch než naši hrdinové. Pak si můžeme dát singleplayer nebo multiplayer, kde si zábavy užijeme určitě ještě více.

The Enemy

Ono totiž hrát proti umělé inteligenci je docela fuška. Fabricio Cabounet (šéf vývojářů Nival Interactive) si stěžoval, že A.I. není plně vybalancovaná. V původní verzi jsou tři úrovně obtížnosti – normal, hard a heroic (patch 1.1 přidává easy). Hru jsem spustil na normal a nestačil jsem se divit. První tři mise za lidi jsem neměl problémy. Jak by taky ne, když mají sloužit jako tutorial. Od čtvrté mise jsem začínal mít problémy, a nejednou musel restartovat, protože stačila jedna malinká chyba v tahu… a byl jsem v tahu. Třetí misi za démony jsem už nedohrál a čekal na patch 1.1 se slibovanou nižší obtížností. Naštěstí, pro lamu jako jsem já, je lehká obtížnost přesně to pravé.

The World

Noví vývojáři definitivně opustili svět Elrathie a Enroth a vytvořili kompletně nový svět Ashan s vlastní mytologií, historií, geografií a kulturou. Kdo se chce dovědět víc, nechť se podívá na české fan stránky www.heroes-centrum.com.

Hra je opět rozdělena na obvyklé části. Máme hrdinu , kterým pohybujeme po mapě světa. Na této mapě se nacházejí nejenom lesy, hory, řeky, louky a pastviny, ale také doly, pily, města a různé další strategické budovy. Tu a tam lze také narazit na hromádky zlata či jiných surovin, nebo na nějaký krásný artefakt. Nebo na potvory. A protože potvory ve většině případů nebývají přátelsky naladěné, musí mít náš hrdina něco na obranu. Má svoje potvory. A když se potkají dvě bandy bojovně naladěných potvor, strhne se pořádná bitva.

The Might

Jak už jsem se zmínil v preview, bitevní pole se již nadále neskládá ze šestiúhelníků, ale ze čtverců. Rozsah pole je však rozdílný – 10×12 při normální bitvě a 12×14 při obléhání hradu. Pokud máte v armádě 6 nebo 7 velkých potvor (k tomu se vrátím později), musíte jednu nebo dvě prostě oželet a do bitvy se pustit pouze s pěti. Před každou bitvou si můžete zvolit polohu jednotek, protože zároveň vidíte terén, na kterém se bude bitva odehrávat, se všemi překážkami. Nemělo by se tedy stát, že si silnou jednotku zablokujete na začátku bitvy, jako se to stávalo v předchozích dílech. Pořadí jednotek se již neurčuje jejich rychlostí, ale jejich iniciativou. Hrdina může kouzlit nebo útočit, ale nikdo nemůže zaútočit na hrdinu. Až se vypořádáte s nepřítelem, shrábnete zkušenosti a možná pár artefaktů.

The Creatures

Každá ze šesti frakcí má sedm jednotek (plus sedm dalších neutrálních) a každá jednotka má dva stupně, už se tedy nemusíte rozhodovat, jestli postavíte tu nebo tu budovu, na druhou stranu některé jednotky ztrácejí při postupu svoje schopnosti. Také se vrátil systém týdenního nárůstu. Naštěstí i při vylepšení si můžete koupit starší verze svých bojovníků. Zhruba polovina jednotek je „velká“, čili zabírají čtyři pole namísto jednoho. Velkou změnou jsou unikátní schopnosti jednotek a téměř každá nějakou má. Asi nikoho nepřekvapí, že kouzelníci mají vlastní repertoár kouzel, andělé umí oživovat a černí draci jsou imunní vůči magii. Krásný je však třeba střemhlavý útok císařských gryfů, řetězoví střelecký útok ďábelských svůdnic nebo opravování mechanických strojů gremliních mistrů (což zahrnuje i golemy).

The Heroes

Jedineční jsou i hrdinové a jejich schopnosti. Při postupu na další úroveň dostane rek na výběr dvě dovednosti a dvě schopnosti vycházející z dovedností, které již ovládá a přidá se mu jeden bod k jednomu ze čtyř základních atributů (útok, obrana, síla kouzel a znalosti). Existují i speciální schopnosti, které se „odemknou“ pokud zvolíte správnou kombinaci schopností a dovedností. Mimoto má každá frakce svou unikátní schopnost – vojáci rytířů z Azylu způsobují větší škody při protiútoku, páni démonů otvírají pekelné brány a posilují si tak armádu přímo z pekla, nekromanti oživují své nemrtvé (klasika), čarodějové z Kobky používají elementární vazby ve svůj prospěch a navíc částečně ruší magickou imunitu, kouzelníci Akademie zase vybavují své bojovníky jednoduchými artefakty a hraničáři lesních elfů mají své oblíbené nepřátele, kterým působí větší škody. Z těchto dovedností vždy vycházejí tři schopnosti. Vrcholem všeho je pak naprosto unikátní schopnost frakce, ke které se však dostanete jen a pouze pokud si zvolíte ty pravé schopnosti a ty pravé dovednosti, navíc se jí dočkáte tak na třicáté úrovni. Ale taková mystická vševědoucnost, která vám do kouzelnické knihy zapíše všechna kouzla (jako byste ovládali všechny čtyři školy) za tu trnitou cestu rozhodně stojí. A abych nezapomněl – každý hrdina má také zvláštní schopnost, kterou nemá žádný jiný rek.

The Magic

Magie se v nových Heroes dělí do čtyř škol. Magie Světla je oblíbená hlavně u rytířů, obsahuje spíše posilující kouzla a požehnání, na vyšších stupních vzkříšení nebo Slovo Světla, které zraní všechny jednotky pekla a nekropole na bojišti. Opakem je magie Temnoty, která obsahuje kletby a oslabující kouzla, později třeba kouzlo Pán loutek, které donutí nepřítele bojovat na vaší straně. Třetí školou je magie Vyvolávání s kouzly jako Přízračné síly (duplikuje vaši jednotku, ale ta je zničena, pokud utrpí zranění) nebo Oživení Mrtvých, na páté úrovni tu najdete Vyvolání Fénixe, jehož síla závisí na úrovni hrdiny. A posledním druhem je magie Ničení, jejíž inventář tvoří kouzla klasická kouzla jako blesk, ledová střela, ohnivá koule nebo pád meteoritů. Třešničkou je samozřejmě Imploze a Armageddon. Abyste se mohli naučit lepší kouzla, musíte ovládat danou školy pomocí dovednosti. Některá kouzla změnila jména, jiná zmizela úplně (Drakobijce zmizel) a cestovatelská kouzla se zredukovala pouze na čtyři – Přivolání lodě, dimenzionální brána, městská brána a přivolání jednotek. Celkově je kouzel méně, než jich snad kdy bylo, ale právě tak akorát.

The View

Největší novinkou ze všeho je bezesporu přechod do třetího rozměru. A musím uznat, povedl se na výbornou. Ačkoliv zpočátku se může zdát, že je hra příliš nepřehledná, že jste si nevšimli jednotky, která bránila důl nebo artefakt, nebo se nemůžete zorientovat ve svém městě, brzy si na vše zvyknete a pohyby kamery vám přejdou do krve. Štěstí, že Heroes jsou tahovou strategií, jinak by ty věci s kamerou mohly odradit. Kamerou lze dělat vylomeniny i na bojišti, můžete si tak prohlédnout své potvůrky pořádně zblízka. Čas od času vám hra přehraje efektivní útok, kde vidíte jen dvě zainteresované jednotky. Další věc související s grafikou jsou videa a cutscény (videa přímo ve hře). Zatímco videa jsou pouze dvě (intro a outro), cutscén je až až (dokonce i mimo kampaň je několik namluvených). Díky nim asi vzniká ta strhující atmosféra příběhu, který vás prostě vtáhne do sebe. Jinak má hra stále ono kouzlo pěkně namalované pohádky.

The Towns

Když se přepnete do obrazovky města, první co uvidíte, bude velký… obrovský… gigantický hrad. Tedy vlastně to nemusí být hrad, protože elfové si libují v jiném prostředí. Ti lesní dávají přednost stromu a temní mají zase stalagmit – samozřejmě gigantický. Výstavba probíhá podobně jako dříve a jednotlivé budovy jsou přístupné podle toho, kolik předcházejících budov již máte postavených. Ve městě se není těžké vyznat, také díky navigační liště ve spodní straně obrazovky.

The Details

Tak dokonalou hru jako Heroes může jedině poškodit pár bezvýznamných detailů. Trochu mě zamrzelo, že je ve hře tak málo artefaktů, u hrdinů se často opakují. Další věcí je, že hra se v podstatě ještě dodělává. Patche sice nejsou úplně opravné, i tak by třeba jednoduchá obtížnost mohla být i v původní verzi. Zatím chybí editor map, což je velká škoda, protože map není mnoho a trpí hlavně multiplayer, kde nedostatek hracího prostoru způsobuje stereotyp. Také chybí příběhy vázající se k jednotlivým artefaktům a objektům, místo toho na vás hra vychrlí suchý text jako: „zabral jsi důl“ nebo „sebral jsi artefakt.“ Naopak potěší, když si přečtete popisek k jednotlivým nedůležitým týdnům: „Týden holubů: Týden, kdy se všechny sochy musí čistit denně“ nebo hospodský drb, kdy se vám hostinský svěřuje, že by mněl „přejmenovat svoji hospodu na ‚jednovstupový teleport,‘ protože nikdo se nemůže vrátit zpět.“ Je to prostě krásný Heroesácký humor.

The Gem

I přesto je však nový díl série dokonale zpracovaný a najde (našel) si svoje zasloužené místo mezi hráčskou obcí a síní slávy. Hra u nás vyšla v české lokalizaci, může si ji tedy zahrát i ten, kdo příliš neumí anglicky. V dnešní době tato tahová strategie rozhodně boduje a společně s Oblivionem si zaslouží titul hry roku.

Gem Signor, 99%

Jakub Šinko

Related posts:

1. Heroes of Might and Magic VI V dnešnej dobe je už takmer nevídané, aby sa herná séria...
2. Hereos of Might and Magic V – preview Heroes of Might & Magic V „Černý drak porazí Titána...
3. Návrat k bodu 0 (autor: Alatar)Intimní sonda do mého nitra. Jsem opět tu a...

Jakub Šinko

Related posts:

1. Heroes of Might and Magic V – Návrat Krále The Story Při prvním spuštění (a překvapivě i při dalších)...
2. Heroes of Might and Magic VI V dnešnej dobe je už takmer nevídané, aby sa herná séria...
3. The Witcher – Preview PC recenze od našeho externisty Maxe Leonharta....

2005

Vývojář: Lionhead Studio

Vydavatel: Microsoft Games Studio

Trochu opožděně píši recenzi na tohle RPG od Lionhead Studios. Zkušenému a znalému hráči počítačových her je již jasné, že za tímto dílkem stojí Peter Molyneux, modla herního světa, génius počítačového hraní. Tím však býval spíše na počátku digitálního věku. Díky hrám Populous a Syndicate nebo Theme Park se stal slavným a bohatým. Založil vývojářské studio Bullfrog a později Lionhead. Odsud se nám ne zas tak dávno dostala do rukou strategie Black & White, která Peterovi zajistila ještě větší úspěch. Pohádka?

Fable je pohádka. Naštěstí tedy ne o Molyneuxovi, ale promyšlená fantasy pohádka ze světa Albion. V této hře se vžijete do role anonymního chlapce, abyste se nakonec stali legendárním hrdinou. Ale než se jím stanete, musíte si projít pár velmi jednoduchých úkolů. Až najdete dárek pro svou sestru, atmosféra poklidného přímořského letoviska se dost krutě změní. Vaši vesnici přepadli bandité, pobili všechny kolem a vaši malou sestru unesli. Vy jste se hrdinsky schovali za kámen. Naneštěstí se i vás jeden bandita rozhodne zabít, ale budete zachráněni tajemným mágem Mazem, který vás odvede do Gildy hrdinů.

Poté, co se v Gildě naučíte zacházet s mečem, lukem a magií, se pustíte do prvního úkolu. Ten si musíte vzít z úkolové desky, což je taková mapa Albionu uprostřed Gildy. A pak hurá do boje. Nutno ovšem říci, že souboje nejsou zrovna to, na co by Fable mohlo být hrdé. Máte možnost zaměřit se klávesou na jednoho protivníka, ovšem v tom případě naprosto zmizí jakákoliv přehlednost v okamžiku, kdy proti vám stojí více nepřátel a to bude většinou. Nikdo vás samozřejmě nenutí uzamčení používat a já ho taky nepoužíval.

Zbraní je opravdu dostatek. Začínáte s tím, co jste vyfasovali v Gildě, tedy železný meč, dubový luk (nebo kuši) a základní kouzlo, blesky. S mečem toho moc nevykouzlíte, můžete s ním blokovat nepřátelské výpady, ale spíše je lepší se odkutálet pryč. S lukem se můžete změnit na přímý pohled, následně „zazoomovat“ a trefit banditu přímo do hlavy (což je efektně vyobrazeno). Později máte možnost si nakoupit lepší zbraně z lepšího materiálu a naučit se lepší kouzla. Za kouzla ovšem neplatíte penězi, ale zkušenostmi. Ty však nedostáváte automaticky (jako všude jinde), ale vždy, když zabijete svého protivníka, vykutálí se z něj takové zelené chuchvalce, které musíte sbírat. Nebo podržíte SHIFT a zkušenosti se k vám přitáhnou sami. Mimo kouzel, kterých je kolem čtyřiceti, si za zkušenosti vylepšujete fyzičku (konkrétně fyzickou sílu, zdraví a odolnost) a obratnost (přesnost, rychlost a jakousi společenskou obratnost). Každou vlastnost si můžete vylepšit až na sedmou úroveň, kouzla pak na čtvrtou.

Příběhová linie je naprosto lineární, a to i přes revoluční možnost hrát za klaďase nebo záporáka. Pokud se budete chovat dobře, lidé vás budou obdivovat. Budete-li zlí, budou se vás bát a utíkat před vámi. Revoluční tato volba však není. Byla použita v nedávné hře od Lucas Arts Star Wars: Knights of the Old Republic II nebo už kdysi dávno ve Falloutu, ale to jen tak na okraj. Dále se pak nemůžete procházet kde chcete, ale musíte chodit jen po vyznačených stezkách. Navíc je království Albion dost malé.

Teď se zmíním o grafice. Ta je úžasná tehdy, když máte opravdu silný stroj. Ale i když ne, tak to stejně stojí za to. Po nebi se prohánějí mraky, lokace jsou barvité až pohádkově a hrdinovy se objevují s přibývajícími roky a souboji jizvy na tváři. Vaše nohy vás dovedou do Temného hvozdu, na mořské pobřeží a budete se prohánět po ledových pláních severu. Molyneux slíbil, že společně s vámi budou stárnout i ostatní obyvatelé Albionu. Bohužel (ale občas také bohudík) se tak neděje. Do školy chodí stále ty samé děti jako před třiceti lety a vaše žena vypadá úplně stejně jako v době, kdy jste měli svatbu, zatímco z vás už je šedesátiletý šedivý děda.

Minihry jako svatba jsou právě oním kořením Fable. Pokud zrovna nezachraňujete svět nebo nehledáte své rodinné příslušníky, můžete se například zabavit rybolovem, nakopáváním kuřat, hraním různých her, skupováním domů, opíjením se v hospodě či dvořením se dívkám (a některým chlapcům). Pokud se některé zalíbíte, objeví se nad její hlavou srdíčko. Pak stačí dávat dárečky či se mile usmívat a je vaše. Další krok je svatební prsten a jste v tom. Také je tu ale možnost se rozvést, a dokonce i víckrát oženit (vždy ale v jiném městě). Na tomhle poli Fable suverénně válcuje všechno ostatní.

A další velkým kladem Fable je hudba. Grandiózní symfonie nádherně dokreslují atmosféru hry a vás tak mnohem více vtahují do příběhu. Nemám k ní žádné výhrady, je prostě dokonalá.

Fable je pohádka a budete-li jej tak brát, tak si ho určitě vychutnáte. Nečekejte zázraky. Nehledejte hlubší význam. Chcete-li si oddechnout, je Fable dobrá volba. Já jsem byl spokojen.

80 %

Gem Signor

Jakub Šinko

Related posts:

1. Fantasy News: Fable III už aj na PC! Ponorte sa znovu do sveta Albionu! Dnešné Fantasy News sa budú niesť v duchu počítačových hier. Prelom...
2. Heroes of Might and Magic V – Návrat Krále The Story Při prvním spuštění (a překvapivě i při dalších)...
3. Hereos of Might and Magic V – preview Heroes of Might & Magic V „Černý drak porazí Titána...