Antologie povídek českých a slovenských autorek fantastiky Žena se lvem vyjde počátkem prosince v nakladatelství Fortna. Je úvodním dílem velkolepého projektu Lehké fantazijno, který ani v kontextu zahraniční fantastické literatury nemá obdoby. Ve čtyřech svazcích:  Žena se lvem, Žena se sovou, Žena s drakem a Žena s labutí se představí padesát dva spisovatelek ze středu Evropy. Nabídne tak čtenáři i literárnímu vědci jedinečný, komplexní pohled na současnou paletu žánrové tvorby a unikátní přehled rukopisů českých a slovenských autorek.

UKÁZKA Z KNIHY:

Rubinova liečba

Zuzana Stožická

Do izby vtancoval bielo oblečený mladík s mopom.

„Ránko, teta Sima! Dobré, doktorka!“

Doktorka Dana Kortová sa usmiala od terminálu:

„Aj vám, Laci. Sima vás tiež pozdravuje. Pýta sa, či ste už stihli vyskúšať ten jej recept na kroketky.“

Mladý muž spokojne prikývol.

„Hej, hej. Prvotriedna delikatesa. Že ďakujem.“

Doktorka pokrútila neveriacky hlavou: „Výmena receptov. Kam sme sa to dostali? Ja len čakám, kedy začne celému oddeleniu radiť v oblasti vzťahov.“

„Srdcové záležitosti, to je predsa jej špecialita,“ uškrnul sa Laci a jemne poklopal tú časť mimotelovej multiorgánovej podpornej jednotky, kde sídlila krvná pumpa. „A vôbec, ako sa dnes darí Rubimu?“

„Lepšie než sme čakali. Už mu na tej novej ruke normálne vidno prsty,“ zvestovala nadšene, no vzápätí jej hlas schladol: „A viete, čo na to pani Fierceová? Nestáli jej za viac než sekundový pohľad a jedno malé ohrnutie nosa. Akoby ani nechápala, aká je to úžasná vec.“

Laci pokrčil plecami aj mopom. „No, pozrite sa na to očami laika. Nová ruka je krpatá, čaptavá, prsty má spojené plávacou blanou…“

„To sa oddelí.“

„Vy ste si istá. Ona nie. Vidí niečo nezvyčajné, neprirodzené. Vy ste tu doma, všetky tie prístroje milujete-“

Skočila mu do reči: „Veď som potila krv, aby sme ich mohli postaviť! Koľko bezsenných nocí som strávila vypisovaním grantových žiadostí, vypĺňaním nekonečných formulárov! A nie len ja, všetci vedeckí pracovníci na oddelení. Pamätáte, ako sa nám vtedy zavaril kávomat?“

„To sa nedá zabudnúť. Lenže pani Fierceová si u nás pripadá ako v kulisách sci­‑fi filmu a zdá sa, že vedecká fantastika nepatrí k jej obľúbeným žánrom. Možno len musí prekonať prvotný stiesňujúci pocit. Tiež mi spočiatku nebolo všetko jedno, keď ma sem pridelili.“

„Ach, Laci,“ vzdychal si doktorka. „Profesor mal na ňu nasadiť vás, nie mňa. Vravel mi: Si žena, citlivá, empatická… Pch. Obávam sa, že proste len odmieta ďalej zotrvávať v jednej miestnosti s jej odťažitým výrazom.“

„Delegovanie nepríjemných povinností je výsadou vedúcich.“

„Tak mi poraďte, čo mám robiť? Pichnúť jej nejaké anxiolytikum? Keby na to prišiel profesor, hneď by zo mňa spravil ďalší prípad pre Simu. Odliať jej zo zásob etanolu na čistenie? Viem, že by ste sa mi pekne poďakovali.“

„Veru, etanolu je vždy menej, než potrebujem.“

Chvíľu sa teatrálne škriabala za uchom a potom, akoby jej práve napadla spásna myšlienka, dodala: „Mohla by som jej na upokojenie venovať plyšový neurón, keď už si môjho medveďa odniesla Nelka.“

„Neurón, prosím, odložte pre mňa, na starobu sa mi zíde,“ utrúsil mladík a doktorka sa konečne znovu usmiala. „Jednoducho pokračujte vo svojej práci a keď všetko dobre pôjde, pani Fierceová sa s tým postupne vyrovná.“

„Kiež by. Sima mi stále vypisuje, že sa s ňou chce rozprávať.“

„Prečo nie?“

„Profesor nedovolí žiadny kontakt MMPS s osobami mimo ústav. Nechce, aby von presiakli citlivé informácie.“

„Trochu paranoidné, nie?“

„Uhm. Paranoja – odvrátená tvár vedúcich,“ podotkla zamyslene a vrátila sa k obrazovke.

*

V ten deň ho vzala na výlet. Prešli sa lesom a zahrali si bedminton na jednej čistinke. Pekné výletné miesto s výhľadom – bol tu už veľakrát. Mama Sima rozložila piknikovú deku, vytiahla obložené chleby… Mohla za to deka. Z hlbín Rubinovej mysli sa vynoril obraz, ako ju náhlivo rozprestieral po tráve v celkom inej situácii. Ako sa po tartanovom vzore prelievali dlhé plavé vlasy, ako sa doňho zatínali jemné štíhle prsty… Na tie chvíle a na tú dámu spomínal so značnou dávkou uspokojenia. To ho však priviedlo k menej uspokojivým úvahám.

Čo robí falošná mama s jeho spomienkami? Akoby ich natierala medom a nenápadne rozleptávala pôvodný obsah, ktorý tvoril Rubinovu identitu. Naprávala staré krivdy, stála pri ňom vo chvíľach, keď tá… pravá… bola inde. Poskytla mu lásku, podala mu pevnú ruku, všetko, po čom jeho srdce tajne túžilo. Lenže Rubin odniekiaľ vedel, že keď človeku zadarmo dávajú veci, ktoré chce, pravdepodobne mu plánujú druhou rukou zobrať niečo iné, možno cennejšie.

Koľko mám v skutočnosti rokov? A prečo falšuješ moje spomienky?

Štyridsať sedem, konštatovala vecne, akoby ju vôbec nevyviedol z miery. A prepáč, tvoje spomienky nefalšujem. Sám predsa dokážeš rozlíšiť skutočnosť od terapeutického sna. Chcem ťa len udržať v duševnom stave priaznivom pre hojenie. Detstvo a pozitívne asociácie pomáhajú. Stres a problémy ti priťažia. Ešte stále nie si mimo ohrozenia.

Už nevedel, či jej môže veriť. Možno vôbec nie je zranený. Možno sa mu v nejakom bizarnom experimente snažia vnútiť či vymazať nejakú ideu, alebo vtesnať jeho myseľ do akejsi šablóny. Znásilnenie k ideálu? Ale prečo? Je väzňom, zločincom na prevýchove? Alebo revolucionárom, ktorého sa snaží zlomiť vládnuci režim? Je niekým dôležitým? Nespomínal si. To, čo o sebe vedel, boli len útržky, rozostrené záblesky v temnote. Musel čakať, kým ich nebude viac, aby si z nich dokázal vyskladať aspoň základ obrazu.

Rubin? Chceš sa o tom porozprávať?

Znechutene pokrútil hlavou.

Daj si aspoň chlebík, nech nevyjdú nazmar.

Musel uznať, že láskavejší spôsob vymývania mozgu by sotva vymyslel.

*

Z laboratórnej myši sa stáva štvaná zver, pomyslela si Rebeka Fierceová trpko. Už ani nevychádzala hlavným vchodom, chytala ju z toho hrôza. Personál jej dovolil používať nenápadné zadné dvere, kadiaľ sa vyvážal biologický odpad. Kam sme sa to dostali, Rubin? Prečo to nemohlo zostať ako vtedy, keď sme sa spoznali – dvaja bezvýznamní ľudia zaujímaví najmä jeden pre druhého? Ja viem, ja viem, tebe by to nestačilo.

Cez všadeprítomný zápach dezinfekcie prerážala krv – alebo si to Rebeka len navrávala? V každom prípade vždy, keď vyšla na vzduch parkoviska presiaknutý vôňou výfukov, dovolila si hlboký úľavný nádych. Málovravný muž z eskorty ju ohľaduplne, no pevnou rukou viedol k autu. Vedela, že je len otázkou času, kedy ju hyeny vysnoria aj tu, bola však sklamaná, že sa to stalo tak skoro.

„Dobrý deň, pani Fierceová,“ nadhodil slizký chlapík, ktorý sa vynoril spoza kontajnerov.

Vyhla sa mu pohľadom a kráčala ďalej, akoby sa jej ten pozdrav netýkal. Druhý člen eskorty vystúpil z vozidla, pripravený zasiahnuť.

„Madam? Mám len pár otázok!“

Už chcela zmiznúť v kabíne auta, no ďalšie slová ju zmrazili uprostred pohybu. Oslovil ju tým druhým menom, tým, pod ktorým ju viac nikto nemal poznať. Pazúry minulosti zaťali do živého.

Komentáře

komentářů