Červené svetlo digitálnych hodín nemo ohlásilo polnoc. Muž spiaci na posteli, sa prehodil na druhý bok. Nepokojný spánok ho trápil už niekoľko nocí, avšak táto bola zatiaľ najhoršia.

     Zo sna ho prebudil hlasný smiech. Matne si spomínal na úzku chodbu, ktorou sa snažil utiecť pred svojim prenasledovateľom. Biele svetlo na konci, akoby sa stále vzďaľovalo, kým kroky za ním boli čoraz hlasnejšie.

     Zotrel si z čela pot. Hodiny na stolíku ukazovali tri minúty po dvanástej. Už sa videl, ako opäť bude v práci bojovať so spánkom, a tento boj nevyhrá ani najväčšia fľaša energaťáku.

     Myšlienkami zablúdil k svojej priateľke. Chcel zaspať s pocitom na niečo krásne, dúfajúc, že tieto nočné mory zmiznú. Ak nie, bude musieť navštíviť doktora.

     Nočnou izbou sa rozlial tichý hlas: „Doktor ti v tom nepomôže…“ Smiech, ktorý nasledoval potom, už nevnímal.

     Budík neomylne ohlásil šiestu hodinu rannú a nepríjemný ženský hlas vítal pondelkové ráno. Po niekoľkých sekundách sa konečne odhodlal vstať z postele a vypnúť ho.

     Sadol si na posteľ a chvíľu pozeral nemo do steny. Snažil sa, spomenúť si, čo sa mu zase snívalo, ale tápal v tme. Jediné, čo si pamätal, bol hlasný smiech.

     Pomaly sa pobral do kúpeľne a doprial si horúcu sprchu. Jediné, kvôli čomu sa oplatilo ráno vstávať. Vždy tam ostal niekoľko minút, počas ktorých vychutnával vodu dopadajúcu na nahé telo.

     Para zo sprchy dokonale zarosila zrkadlo. Aspoň v ňom nemusel opäť vidieť svoju strhanú tvár, ktorú vídaval posledné rána často. Po pamäti siahol po zubnej kefke, avšak k dennej rutine sa už nedostal.

     Jeho pozornosť upútal nápis na zrkadle. Chvíľu mal pocit, že blúzni. Kto a ako by mohol niečo také spraviť? „Toto predsa nie je možné.“ v hlave sa mu rozliali desiatky myšlienok, ktoré preskakovali jedna cez druhú, pričom vyvolali dokonalý chaos.

     Dvakrát si poriadne pretrel oči, pomaly sa otočil okolo svojej osi, či v kúpeľni s ním nie je ešte niekto. Presvedčil sa však, že je tu úplne sám.

     Rukou zotrel nápis „tvoja duša bude moja“ a pobral sa do kuchyne. Toto chcelo poriadny pohár niečoho ostrého, aby sa nakopol. Cez zatvárajúce dvere na miestnosti si nevšimol v zrkadle postavu, na tvári ktorej sa pohrával letmý úsmev.

     Za presklenými dverami budovy stíchol hluk veľkomesta. Zamieril rovno k recepcii, nemal rád zbytočné plytvanie časom. Pohľad mladej ženy mu dal najavo, že vyzerá hrozne. Prebdené noci boli toho dôkazom.

     „Dobrá ráno, pán LaVey. Poprosím Vás o vstupnú kartu.“ Zdvorilostné jednanie nadobudlo nádych všednosti, ktorú zažíval každý deň. Nedopomohol k tomu ani nacvičený úsmev recepčnej. Za normálnych okolností by si neodpustil nevinný flirt, ale dnes na to nemal najmenšiu náladu. Ostatne, ako posledné dni na nič.

    „Mám tu pre Vás list. Prišiel dnes ráno, expresne!“ Posledné slovo zdôraznila, aby dodala celej situácii vážnosť a zároveň sa dozvedela nejaké informácie, vzhľadom na fakt, že na známke bola pečiatka stará viac ako tridsať rokov.

     Vybavil všetko potrebné, aby sa čo najskôr stratil vo svojej pracovni, skrytý pred celým svetom. Premáhal ho spánok, ale snažil sa ho ignorovať.

     Rádio vypol hneď na začiatku. Správy, ktoré hlásal komentátor ho deprimovali ešte viac. Otvoril Excel a pustil sa do nekonečného písania vzorcov, výpočtov a tabuliek. Pri tejto činnosti jeho hlavu zaplavili desiatky čísel a on nemusel myslieť na nič iné.

     Z výpočtového tranzu ho vyrušilo zvonenie telefónu. Prvé tri hovory nechal zaniknúť v ťukaní do klávesnice, ten štvrtý zrušil automaticky. Mimovoľne pozrel na displej. Jediné trojčíslie hrdo vyplnilo jeho obsah. Chvíľu nad tým premýšľal, akoby mu unikala zásadná podstata, avšak to už telefón zvonil znova.

     Zdvihol slúchadlo a priložil si ho k uchu. Na druhej strane sa ozval hrdelný smiech, z ktorého mrazilo v kostiach. Hovor skončil po niekoľkých sekundách jedinou vetou: „Tvoja duša bude moja.“

     Z toho zážitku sa mu rozklepali ruky. Spomenul si na dnešné ráno a rovnaký nápis na zrkadle. Niekde v jeho vnútri sa spustil spínač, ktorý nedokázal ovládať.

     V rýchlosti otvoril okno, aby nechal telefón naplniť svoj osud, pádom z dvanásteho poschodia. Z vytrhnutej zásuvky po kábli sa zaiskrilo, akoby protestovala proti takémuto zaobchádzaniu.

     Ešte v šoku si sadol na stoličku a snažil sa ponoriť opäť do práce. V kútiku duše dúfal, že ide o zlý vtip niektorého z jeho známych alebo kolegov. Občas sa podobnými vecami doberali, ale toto už presahovalo rámec slušnosti.

     Opäť sa pustil písania, ale po pár minútach to vzdal. Hoci do tabuľky zadával rôzne výpočty a vzorce, každý mal jediný výsledok, ktorý sa pravidelne objavoval v každej bunke. Rovnaké číslo, ako na displeji pracovného telefónu. Konečne mu to celé došlo. V predtuche niečoho veľmi zlého sa dvakrát prežehnal. Trojčíslie „666“ poznal dosť dobre.

     Zo skrine vytiahol fľašu koňaku a doprial si poriadny dúšok. S pohárom sa neobťažoval, aj tak by jeden nestačil.

     Alkohol pomaly otupoval jeho zmysly a jediné, čo si prial bolo, aby sa konečne zobudil z tohto zlého sna. Fľaša mu pozvoľna vypadla z ruky na dlážku a do koberca sa vpili posledné kvapky koňaku.

     Vonku sa stmievalo, keď prišiel k sebe. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a uvedomil si, že ešte stále je v práci. Trochu ho prekvapilo, že sa za ním počas celej pracovnej doby nikto nezastavil, ale nemal to nikomu za zlé. Každý na ňom videl, že nie je vo svojej koži, a vtedy je lepšie ho nechať osamote medzi číslami a tabuľkami.

     Zo zeme zdvihol prázdnu fľašu a smutne pozrel na prázdne dno. Bola to jeho obľúbená značka, ale našťastie mal v skrini ešte železnú rezervu. Nijako zvlášť neobľuboval vodku, ale teraz mu prišla vhod. Navyše bol to dar, a ten sa nepatrí odmietnuť.

     Chystal sa otvoriť zátku, ale ticho v miestnosti prerušila hlasná hudba. Pozrel na rádio. Vedľa neho svietil mobil, ktorý sa dožadoval jeho pozornosti.

     Inštinktívne ho chytil do ruky a prijal hovor. Hlas na druhom konci poznal dobre. Úplne zabudol, že má zavolať Mery, svojej priateľke. Cez víkend sa vyhovoril, že sa necíti dobre. Nerád ju klamal, hoci tentokrát to nebolo ďaleko od pravdy.

     Už viackrát sa pristihol, že jej chýba práve, keď to je najmenej vhodné. Narýchlo sa vyhovoril na kopec práce a že nestihne spoločnú večeru. Potom hovor vypol a s uspokojením hodil mobil na fotelu. K perám priložil fľašu vodky a pil, akoby to bolo naposledy.

     Prebudil sa v posteli. Rovnaký čas, ako v minulú noc. Tri minúty po polnoci. Opäť ho prinútil vstať zlý sen. Ten istý, ako predošlé noci. Už vedel, čo bude nasledovať, že opäť nestihne včas utiecť a strašidelný smiech mu bude hučať v hlave ešte dlho po prebudení.

     Snažil sa spomenúť, ako sa dostal domov, ale márne. Útržky z práce sa mu zlievali v hlave a vždy končili na tom istom. V ústach mal hnusnú pachuť, určite z alkoholu. Fľaša vodky bola poslednou spomienkou na predošlý deň.

     Vstal a zamieril rovno do kuchyne. Premohol ho ukrutný hlad. Jedlo nemal v žalúdku, ani nepamätal odkedy. Svetlo chladničky presvetlilo miestnosť. Pustil sa do hostiny, ktorá pozostávala zo všetkého, čo našiel.

     Vyskúšal uhorky, ale tie zahodil hneď na druhú stranu kuchyne. Nasledovala torta z oslavy, príliš sladká. Surové vajcia neboli o nič lepšie. Rovnako, ako špagety s rajčinovou omáčkou. Postupne vyhádzal celú chladničku, ale nenašiel nič, čo by ukojilo jeho hlad.

     Hlavou mu vírila myšlienka na konkrétnu vec, ale jeho mozog akoby nechcel túto informáciu spracovať. Vedel, že je na tom niečo zle, ibaže niekde v jeho vnútri sa ozývali dávno potlačené pudy. Nakoniec sa však rozhodol.

     Rýchlym krokom prešiel do vedľajšej izby. Zapálil svetlo a jeho pozornosť upútala malá klietka v rohu izby. Piskľavým zvukom králika nevenoval pozornosť, priateľke to nejako vysvetlí neskôr. Poslednýkrát pozrel do očí nevinného tvora a s blaženým pocitom sa mu zahryzol do krku.

     Ráno ho privítalo slnečnými lúčmi prenikajúcimi do izby cez pootvorené okno. V prvom momente tomu nechcel uveriť. Pozrel na hodiny, ktoré ukazovali niečo po desiatej. Po prvýkrát za tak dlhú dobu sa poriadne vyspal. To, že meškal do práce, bolo teraz nepodstatné.

     Príval radosti zaplavil jeho telo a eufória s konca prebdených nocí naberala na intenzite. Mal chuť skákať od radosti a keby vedel aspoň trochu spievať, neprestal by, kým by neprišiel o hlasivky. Každá radosť však raz skončí.

     Rozbehol sa rovno do kúpeľne, aby sa dal čo najskôr do poriadku a mohol začať nový život. Jeho prekvapenie mu však zobralo úsmev z tváre.

     Zo zrkadla naňho civela skrvavená tvár. Jeho tvár! Pozrel na ruky, ktoré boli na tom rovnako. Zdesenie ho takmer ochromilo. Musel sa pridržať umývadla, aby nespadol na dlážku. Zlý sen sa začínal stávať skutočnosťou.

     V hlave mal prázdno. Vôbec netušil, čo sa stalo. Mysľou sa mu blyslo niekoľko hrôzostrašných scenárov, avšak ten skutočný zistil, až keď zbadal spúšť v obývačke.

     Pri tom pohľade si dal všetko dokopy. Obsah jeho žalúdka skončil na zakrvavenom koberci, nohy sa mu podlomili. Zviezol sa na zem, pričom si preťal čelo o roh stola.

     Z čerstvej rany vyrazil pramienok krvi. Rukou ho zotrel, pričom železitá pachuť dráždila jeho zmysly. Pocítil zvláštne nutkanie, ktorému neodolal a nakoniec si oblizol prst. Zreničky sa mu rozšírili a telom prešla vlna vzrušenia. Posledné zvyšky zdravého rozumu ho prebrali z tohto neznámeho stavu.

     Prinútil sa vstať. Ľadová sprcha ho vrátila do reality, ktorá sa mu však vôbec nepáčila. Zlé sny bola jedna vec, ale toto už presahovalo hranice chápania. Poupratoval neporiadok v byte, snažiac sa na to celé nemyslieť. Zabralo mu to takmer zvyšok dňa.

     Zavolať do práce sa nenamáhal, vedel, že už by to nemalo zmysel. Navyše, tá ho teraz trápila najmenej. Obliekol na seba to najlepšie čo mal a vyrazil do ulíc. Sám v byte zostať nechcel a priateľka ho nemohla vidieť v takomto stave. Zamieril do obľúbeného baru. V spoločnosti možno aspoň na chvíľu unikne pred svojimi démonmi.

     Ako prvé ho privítali dym z cigariet a hlučná hudba z jubeboxu. Ľudí tu nebolo veľa, zopár tvárí dokonca poznal, ale po ich spoločnosti dnes vôbec netúžil. Usadil sa za bar, celkom do rohu.

     Od barmana si objednal whisky. Prvé tri nestihli ani poriadne zvlhčiť pohár, so štvrtou sa pohrával, akoby to bola najkrajšia vec na svete.

     Cítil na sebe pohľady hostí, ako aj barmana. Mnohí ho tu poznali, avšak v takomto stave ho ešte nikto z nich nevidel. Ani luxusné oblečenie nedokázalo zakryť jeho psychický stav. Márne si nahováral, že týmto niečo zmení.

     Práve dopíjal ďalší pohár a alkohol začínal preberať kontrolu nad jeho telom, keď si k nemu prisadla žena. Oblečením jasne vzbudzovala dojem slečien jej postavenia. Po chvíli ticha, sa mu nakoniec prihovorila.

     „Čože robí mladý muž sám v bare?“

     Ignoroval jej otázku a objednal si ďalší drink. Barman prešiel pohľadom po žene a tá mu kývla na znak, že si praje to isté. Na stole sa ocitli dva poháre. Vzal do ruky svoj a jedným dúškom ho hodil do seba.

     Rukou mu prešla po stehne a skončila až v rozkroku. Vôbec to nevnímal, ponorený do svojich vlastných myšlienok. Z tých ho vyrušil až jej šepot: „Dnes nie je správny deň na samotu.“ Odtiahla sa, pričom sa jej na tvári pohrával dráždivý úsmev.

     Pri pohľade na jej telo mu preblyslo hlavou niekoľko myšlienok, avšak ani jedna z nich nebola takou, akú by v takejto situácii očakával. Nové pocity, ktoré ho za posledné dni naplno ovládli, sa opäť prebudili. Vedel, čo bude nasledovať, ale nedokázal tomu vzdorovať. A možno ani nechcel.

     Barmanovi vyplatil útratu, popri tom stihol vypiť posledný pohár whisky. Vzal ju za ruku a bez zbytočných rečí obaja vyšli z baru.

     Taxík ich zaviezol do jeho bytu. Vyplatil ho, pričom sa neunúval čakať na výdavok. Taxikár mu stihol ešte vrelo poďakovať a zaželať príjemnú noc, ale to už nevnímal.

      Ako vyšli po schodoch si nepamätal. V zámke zaštrngali kľúče, buchot dverí muselo počuť aj na prízemí.

     Neunúval sa s formalitami, šaty lietali izbou. Žena sa mu plne oddala, čakajúc rýchly koniec. Alkohol ho takmer zlomil, ale po dlhej dobe dokázal konečne zo seba vydať všetok stres. Pripadal si, akoby jeho telo ovládal niekto iný a on si iba vychutnával tento okamih. Užíval si to a desil sa toho zároveň, pretože niekde vo svojom vnútri tušil, čo sa bude diať ďalej.

     Hlavou jej prebehla myšlienka, že tento by stál aj za pár nocí grátis, jeho živočíšnosť ju začínala priťahovať. Zabudla na prácu a užívala si ten blažený pocit. Jej stony sa ozývali spálňou, nedbajúc na susedov. Nechtami sa mu zakliesnila do chrbta, až mu na ňom zanechala krvavé škrabance. Pramienky krvi hľadali cestu po spotenom chrbte.

     Dve telá padli únavou na posteľ. Privinula sa k nemu, aby si ešte na chvíľu užila jeho prítomnosť. Pozrela mu do očí a ten pohľad ju vydesil. Pokúsila sa o výkrik, avšak ten zanikol v strachu, ktorý zaplnil miestnosť.

    Ráno ho prebudilo ruchom na ulici. Cez otvorené okno k nemu doliehali zvuky pracovného dňa a on si uvedomil, že opäť zaspal. Druhý deň po sebe. Spomenul si na ráno, ktoré nasledovalo prvýkrát a striasol sa hrôzou. Otočil sa ku svojej spoločníčke, avšak šok predošlého rána sa s týmto nedal porovnávať.

     Zbledol, krv mu prestala pulzovať v žilách. Pohľad mal uprený na veľkú krvavú škvrnu na posteli. Mimovoľne si pretrel čelo a pocítil vlhko. Nebol to však pot, ako dúfal.

     Zoskočil z postele a na zemi uvidel nehybné ženské telo. Krvavé škrabance zdobili kedysi krásne telo ženy, teraz však dotvárali hrôzostrašnú scenériu jeho života. Najhorší bol pohľad do mŕtvych očí. Odrážalo sa v nich všetko, čoho sa desil.

     Svet sa mu začal opäť rúcať rýchlosťou svetla. Uvedomil si, že toto už len tak ľahko nevysvetlí, a v podstate ani netušil, čo by vysvetliť mal. Z noci si nič nepamätal a keby aj, asi nikto by mu neuveril.

     Od šialenstva ho delila iba veľmi tenká čiara. Opäť počul v hlave ten príšerný smiech, ktorý sa ho začínal zmocňovať. Teraz to však nebol sen. O to viac ho to desilo, keď si uvedomil, že ten smiech patrí jemu.

     S triaškou vstal zo zeme a s vypätím všetkých síl sa pobral do skrine na chodbe. Otvoril spodný šuplík a vytiahol z neho predmet zabalený v červenej šatke.

     Z chladničky vytiahol fľašu koňaku a pobral sa do kúpeľne. Rozhodol sa toto šialenstvo raz a navždy skončiť. A to sa dalo iba jediným spôsobom.

* * *

     Už dlhú chvíľu hľadel do zrkadla v kúpeľni. Nebol to však jeho obraz, ktorý v ňom videl. Doprial si poriadny dúšok alkoholu, ale tá vidina nezmizla. Zo zrkadla naňho civel démon.

     Presne to ho napadlo, keď tú tvár uvidel prvýkrát. Nepatril medzi veriacich, peklo a nebo boli pre neho obyčajné slová, ktoré nemali hlbší význam. Ibaže pred sebou mal niečo, čo sa dalo racionálne vysvetliť len ťažko.

      Obrysy tváre podobné tej jeho, miesto večne neupraveného strniska holá lebka pokrytá žilami pulzujúcimi čiernou krvou. Obnažený chrup ceriaci sa naňho posmešným výrazom, dotvárali výjav z tých najhorších snov. Práve tých, ktoré sa stávali realitou. Najhorší bol pohľad do prázdnych očných jamiek.

     Začínal mať pocit, že démon preberá kontrolu nad jeho vedomím. Cítil chlad, hoci v kúpeľni bolo teplo. Vychádzal z jeho vnútra. Pocit, ktorý dovtedy nepoznal, strach v tej najčírejšej podobe. Strach o vlastný život. Myšlienky sa mu preplietali s novými vidinami, ktoré určite nepatrili jemu. Srdce mu takmer explodovalo, akoby sa duša drala von, do náruče príšery smejúcej sa nad jeho bezútešnou situáciou.

     „Vravel som ti, že tvoja duša bude moja. Musí byť. Tak, ako to bolo predurčené.“

     „Prečo ja?“ snažil sa pôsobiť vzdorovito, ale hlas sa mu zlomil. Rovnako, ako jeho vôľa.

     Démon sa usmial a ten bizarný výjav vyzeral horšie než tie najhoršie nočné mory. O to viac, že smiech, ktorý ohlušoval jeho uši, bol skutočný.

     „Keby si otvoril list, ktorý si dostal od svojho príbuzného, pochopil by si.“

     Matne si naň spomínal. Dala mu ho recepčná, keď bol naposledy v práci. Tam aj pravdepodobne ostal. Chystal sa to povedať démonovi, ale ten ho predbehol. Na zrkadle sa zjavili písmená písané krvou:

„Si nádej, do ktorej som vložil svoj život. Dielo, ktoré dokonáš tam, kde ja som už nestihol. Poddaj sa svojmu osudu a on sa ti odvďačí nekonečnou slávou.“

O rodičoch, ani svojich predkoch nevedel nič. Vyrástol v sirotinci, a nikdy nemal túžbu kontaktovať svojich príbuzných. Raz sa ho vzdali a tým to pre neho celé končilo.

     Hmlisto si spomenul na starca, ktorého občas vídaval sedieť pred sirotincom. Vždy, keď šiel okolo, znepokojovala ho jeho prítomnosť. Sám nevedel, či to je tým divným habitom, ktorý nosil alebo pohľadom, akým sa naňho pozeral.

     „Áno, ten starec bol tvoj ded. Práve on sa pričinil o to, aby si bol na tento deň pripravený.“

     Trochu ho to zaskočilo, že démon dokázal čítať jeho myšlienky, ale razom to vypustil z hlavy. Nemalo zmysel si tým lámať hlavu. Snažil sa zamerať na niečo podstatnejšie: „Čo tá žena? Ako do toho celého zapadá ona?“

     „Nevinná obeť. Hoci pri jej povolaní ťažko hovoriť o nevinnosti. Potrebuješ nabrať silu, aby som do teba mohol vstúpiť. Ani si nevieš predstaviť ten smäd, ktorý ma týral celé tie storočia. O to blaženejšia bola chuť čerstvej krvi. Toho králika mi je ľúto, potreboval som predjedlo.“

     Démon sa opäť rozosmial, až si musel muž zapchať uši, ale nepomohlo to. Dobre vedel, že to všetko sa odohráva v jeho hlave, a proti tomu nezmohol nič.

     „Čo ak ti to nedovolím?“

     „Ako by si sa mi chcel vzoprieť? Pozri sa na seba, ostal z teba už iba chabý tieň ľudskosti.“ Démon na chvíľu zmizol v zrkadle a muž uvidel svoju prepadnutú tvár. Pokožku mal bledú, oči podliate krvou, vrásky hodné starca, čakajúceho na posledný výdych. „Nemusíš sa báť, so mnou zažiješ slávu, o akej sa ti ani nesnívalo.“

     Roztrasenou rukou odokryl červenú šatku a do ruky vzal revolver. Spomenul si, koľkokrát sa kvôli nemu pohádal s priateľkou, avšak teraz bol rád, že sa ho nevzdal. Hlaveň si priložil pod bradu a nepríčetným pohľadom sa díval na démona v zrkadle.

     „Vážne si myslíš, že sa ti vzdám tak jednoducho?“ V otázke bolo cítiť napätie. Rozhodne nechcel zomrieť, ale iné východisko nevidel. Napriek tomu, že bol odhodlaný, nedokázal sa vzdať života len tak.

     „Čo je to smrť? Začiatok novej cesty? Ako si môžeš byť istý, že ťa neprivediem späť?“

     Démonova suverénnosť v ňom vyvolala pochybnosti. Spomenul si na svoj doterajší život. Nebolo toho veľa, čím by sa mohol pochváliť, ale rozhodne sa zaň nemusel hanbiť. Trpko sa pousmial nad osudom, ktorý dostal do vienka, hoci ak bola pravda, čo sa práve dozvedel, bolo zbytočné mu vzdorovať. Bol mu predurčený dávno pred jeho narodením, avšak jednu vec predsa len mohol zmeniť. Stlačil spúšť a kúpeľňou sa ozvala hromová rana.

     Strop pokropili kvapky krvi a vystrelený mozog. Bezvládne telo padlo na zem v momente, keď zrkadlo puklo. Démonova tvár v ňom však ešte na chvíľu ostala.

     Opäť sa rozosmial, hoci teraz ho nikto nepočul. Jeho víťazstvo bolo na dosah, avšak ešte nič nie je stratené. Všetko sa iba oddialilo o čas, ktorý preňho nič neznamenal.

     Hrobové ticho v byte prerušil krátky tón. Na displeji mobilu sa objavila krátka správa. Dve slová, ktoré znamenali jeho budúcnosť: „Som tehotná!“

[contact-form-7 404 "Not Found"]

Komentáře

komentářů

About The Author

Miroslav Sendlai - prvé kroky ku hviezdam urobil spolu s Asimovom a Lemom, vesmír spoznal cez Douglasa. Literárne debudoval v zborníku Poviedka Istroconu 2 s poviedkou Valles Marineris. Fanúšik fantastiky vo všetkých podobách, redaktor MFantasy a Scifizinu. V súčasnej dobe sa venuje literárnej tvorbe a prehľadu fantasy a sci-fi noviniek. Nájdete ho na @Maijro alebo FB: Miroslav "Maijro" Sendlai ;)