Búchanie na zabarikádované dvere a okná ustalo. Ľudia vo vnútri si vydýchli. Nastalo ticho. Televízia prestala vysielať pred niekoľkými hodinami. Viktor si sadol na ošúchané kreslo pri komode a zapol rádio. Ostatní si posadali okolo neho a s napätím počúvali. Moderátor mal roztrasený hlas. Zdalo sa, že sa každú chvíľu rozplače.

„Na východnom Slovensku, pri Svidníku, začala zelenina útočiť na drobné poľnohospodárske farmy. Situácia sa z hodiny na hodinu zhoršuje. Podľa správ civilnej obrany sa skupiny, tvorené poväčšinou paradajkami, uhorkami a tekvicou, presúvajú smerom k Prešovu. Sú nám hlásené prvé obete. Najkrutejšie sú uhorky a póry…“

Viktor znechutene vypol rádio.

„Pripravte sa na ďalší útok. Neviem dokedy vydržíme. Zamerajme sa hlavne na garážové dvere. Myslím, že sú najslabšie.“

Zo spálne sa ozval tenký ston a Mária sa rozbehla za synom. Ludo, ktorý sa pôvodne zastavil len na skok, položil Viktorovi ruku na plece.

„Rana sa zapaľuje. To pohryznutie vyzeralo pritom úplne nevinne. Prekliaty pór!“

Bolo neskoro si niečo vyčítať. Nikto nemohol tušiť, že sa zelenina prebudí práve vo chvíli, keď sa malý Anton hral na poli. Vysoké póry využili svoju presilu. Nečestne sa na neho vrhli. Čo iné sa od nich dalo čakať?! Viktor hodil okom na psiu misku pri dverách. Chudák Roky! Chránil Antona ako sa len dalo. Stálo ho to život. Svojimi hustými listami ho udusila kapusta. Nechcel na to myslieť. Prudko sa postavil.

„Dozri na Máriu a Antona. Idem overiť situáciu v garáži.“

Chcel sa ešte pokúsiť nabiť na dvere zbytok drevených lát, ktoré našiel v pivnici. Ak to nebude stačiť, budú musieť obetovať stôl v kuchyni a v obývačke. Našťastie, zelenina nemala dosť inteligencie na to, aby pochopila, že rebríkom bolo možné vyliezť na strechu. Zatiaľ!

Mária bola nalepená na rádiu. Stíšila zvuk, aby sa správy nedostali do uší Antona. Blúznil a pri jeho bujnej predstavivosti hrozilo, že sa k horúčke pridajú záchvaty paniky.

„…chrrrrr… biológovia z centra výskumu rastlinnej výroby sa snažia objaviť spôsob, akým zastaviť postup zeleniny. Nekontrolovateľné prebúdzanie pokračuje… chrrrr…útoky uhoriek na ľudí v mestách…chrrrr…“

Zacítila prítomnosť ďalšej osoby v miestnosti. Zodvihla unavené oči a vykríkla od hrôzy. Viktor sa opieral o rám dverí a v rukách držal lopatu. Z rúk mu kvapkala červená tekutina a vytvárala na dlážke mláky. Tvár mal celú posiatu škvrnami rovnakej farby. Hlasom, v ktorom bolo cítiť snahu o nadmernú sebakontrolu, ju upokojoval:

„Neboj sa! Nič mi nie je. Do garáže sa dostala cvikla. Ale som jej to nasekal!“

Vydýchla si. Ludo prekonal pár skokmi vzdialenosť medzi kuchyňou a Viktorom. Bol pripravený bleskovo reagovať, keď však začul posledné slová, vybuchol do nervózneho smiechu. Bolo to nákazlivé. Mária sa chichotala až jej z očí tiekli slzy. V rádiu výhražne zašumelo. Pribehli k nemu a snažili sa počúvať, pričom ich plecia sa ešte stále otriasali potláčaným smiechom. Moderátor bol vzrušením celý bez seba:

„Máme tu jednu z obetí uhoriek. Násilie zachádza priďaleko. Niektoré dokonca znásilňujú ženy. Dajme však slovo jednej z nich.“

Trasúci sa ženský hlas prevzal slovo:

„Bolo to strašné! Obkľúčili nás… a potom… Potom! Vrhli sa na mňa ako zvieratá!… Pardon, myslím,… chcem povedať,… zelenina,… teda… A pchali sa mi všade!… Všade!… Všade!!!“

Rádio zmĺklo. Mária obrátila oči k Viktorovi a Ludovi.

„Čo budeme robiť?“

Ludo otvoril ústa, ale namiesto vyslovenia plánovanej vety sa obrátil ku vchodovým dverám. Ozvalo sa silné buchnutie.

„A je to tu!“ potvrdil situáciu Viktor.

Do Márie vošiel hnev:

„Svine vedecké. Načo potrebovali pumpovať zeleninu zvieracími génmi?! Stovky rokov ľudia pestovali zeleninu z obyčajného osiva a nesťažovali sa. Ja som ich neprosila o rastliny odolné voči plesni, skočkám alebo hnilobe! O rastliny, na ktoré nepôsobí herbicíd, ktorý zahubí všetko okolo, okrem zeleniny. Produktivita, výnos,… Išli by do…“

Viktor pokrútil hlavou. Nič to nemení na tom, že sú tu teraz zatvorení. Koľko dní alebo týždňov to ešte potrvá?!

Anton prestal rozprávať. Ležal ako mŕtvy v tmavej miestnosti a pozeral uprene na plafón. Pravé predlaktie mal obviazané a cez obväzy presakovala žltá tekutina. V izbe bolo cítiť sladkastý zápach rozkladajúceho sa mäsa. Viktor si sťažka povzdychol. Keď ustane tento útok, pokúsi sa dostať k traktoru. Anton takto dlhšie nevydrží.

„Viktor!“ spoza chrbta sa mu prihovoril Ludo. „Toto by si mal počuť.“

S nevôľou sa postavil a pohladil Antona po zlepených, spotených vlasoch.

Rádio hlásilo:

„Vedci po niekoľkých bezsenných nociach našli účinnú látku, ktorou sa dá zneškodniť zmutovaná zelenina. Vláda podpísala dohodu so spoločnosťou Chemik-X. V najbližších hodinách bude Pesti10 rozprášený lietadlami po celom území krajiny. Účinok je takmer okamžitý.“

Tvrdo dosadol na rozheganú pohovku. Konečne!

Malebné údolie medzi zelenými kopcami láka k potulkám po krajine. Pusté polia sa kúpu v žiari slnečných lúčov a kŕdeľ vrán vyzobáva čosi spomedzi hriadkov. Ľahký vánok sa pohráva s listami stromov. Na okrajoch sú trochu spálené po nedávnom poprášení Pesti10. Zo zeme niečo vyhupne. Takmer dospelá hlávka karfiolu! Vrany sa splašene rozpŕchnu do strán zanechávajúc za sebou len vyčítavé krákanie. Karfiol sa chvíľu kolíše v rytme vánku. Hľadí na svet rozospatými očami a so širokým úsmevom.


Komentáře

komentářů