Náš redaktor Henrich H. Hujbert, který Vás těší především články o našich předcích a jejich tradicích, pokřtil na Slavconu svoji knihu Morhen: Posledná kliatba. Přejeme tedy této knize, ať se líbí co nejvíce čtenářům! A Vám dáváme možnost nakouknout pod obálku…

Anotace

Do všehomíru vtrhla nová viera. Pod neúprosnou nadvládou kríža padajú staré zvyklosti. Nik už nie je v bezpečí, jeho moc rastie a rozpína sa do všetkých kútov. Ani krajina pod Tatrou nezostane ušetrená. Prastarí bohovia sú zapudení, čarovné bytosti vyhubené a vyvolení s kúzlom v krvi odsúdení na hranicu. Kto neskloní hlavu a neprijme nového boha, bude kruto potrestaný. Avšak aj v najhustejšej tme sa nájde kus svetla. To je skryté pod vrcholkom Kriváňa, na miestach, kde ešte pretrvávajú dávne časy. Nastala chvíľa, aby znova vyšlo Svarogovo slnko – Rodan s kúzlom v krvi sa postaví krivde. Sudba tak určila, niet cesty späť…

Ukázka z knihy

„Nájdi pstruha!“ Gorazd žmurkol a ukázal k potoku.

„Sú tam chlapci, veľa zmätku.“ Skúšal vzdorovať.

„Takže…“ nevzdával sa Tieň.

Rodan privrel oči, akoby mu ich stískalo priame žiarenie a sústredil sa. Hmatom myšlienok čľupol z trávy do rozmútenej vody. Preplietal sa medzi plávajúcimi nohami, rukami, koreňmi a bahnom. Občasný špľachot odťahoval pozornosť. Napokon predsa vycítil pohyb. V rýchlosti uchopil hmatom vôle strieborné šmykľavé telo. Tlak srdca na šupinách, premieľanie vody v žiabrach. Rodan sa usmial a Gorazd zatlieskal.

Spomienkami okamžite padol do zabudnutých čias, keď dokázal predbehnúť búrku či lapať dážď v suchom lete. Ani ryby sa nezmohli nájsť si úkryt v hlbokej vode. Bolo to tak dávno a také jednoduché. Bral už svoj dar ako samozrejmosť. Myslel, že je spletený s jeho dušou ako prúty na korbáči. Žiaľ, mýlil sa a ten zlom mu vzal mamku, milú, ale aj slobodu. Prišiel o časť z tej prepletenej duše. Jeden prút vyschol a skoro odpadol. Bolo nesmierne ťažké nanovo obživovať vyprahnuté jadro. Ale podarilo sa a on bol vďačný.

„Napokon to nebolo až také ťažké. Badám, že v tebe drieme ešte mnoho tajomna.“ Zavrel kožený mech s vodou a podal ho mládencovi. „Vidíš toho sokola? Tá sloboda letu, vietor v perutiach, neohrozený dravec. Stačí však drobný zlom a…“ Skôr, než Tieň stihol dopovedať, sokol nad hlavami bolestne zaškriekal. Z ladného letu prešiel do kolmého pádu. Telo sa bezvládne točilo, až kým ho nezachytili paže stromov. Nebyť zeleňou obložených konárov, sokol by zhynul skôr, než by ho privítala matka Zem.

morhen„Prines ho.“ Pokojne poslal Rodana k vtákovi.

„To si spravil ty? Ako si mohol?“ Neveril skutkom vlastného vedomca. Nikdy dovtedy neuzrel ani len náznak násilia v jeho konaní a zrazu…

„Čas nie je na našej strane.“ Nahol sa pred seba a vzal mládencovi vak z rúk. Ten iba nechápavo vstal a priniesol nevládne telo.

„Je mŕtvy,“ smutne postrehol Rodan a na znak zlého skutku položil sokola k vedomcovým nohám.

„Sústreď sa. Nájdi jeho srdce a stisni.“ Bez viditeľnej zmeny nálady pokračoval vo vedení svojho zverenca. Už mnoho učňov prešlo touto skúškou, tak ako pred vekmi aj on sám. Treba sa postaviť hnevu spolu s vyburcovaným citom, lebo iba rovnováha v duši dokáže lámať ľady.

„Je mŕtvy, je po ňom…“ Vzdoroval.

„Ak ihneď nezačneš, čoskoro sa tvoje slová naplnia.“

Rodan s odporom pozrel na Gorazda a hľadal v jeho mladej tvári aspoň náznak dojatia. Namiesto účasti na záchrane vtáka si vedomec rozmotal jeden z vrkočov, ktoré zakaždým nosil spustené na prsiach a začal nanovo pliesť. Mládenec nasilu stisol oči a snažil sa vyhnať Tieňov obraz. Ihneď od začiatku, ako prekročil bránu Bystriny, si nedokázal zvyknúť, že jeho výučbu bude viesť taký mladý muž. Rodan odhadoval vekový rozdiel medzi nimi najviac na šesť až sedem obehov. Lenže Gorazdov um a úcta, ktorú k nemu ostatní prejavovali, nakoniec neskúseného Zorana presvedčili. Veď v Bystrine žila iba mladá krv, mladé tváre, mladé telá. Jedinou výnimkou bol vekmi vyschnutý žrec.

Rodan silnejšie zatlačil viečka k sebe v snahe vyhnať pochyby. Zvykol si na mladosť vedomcov aj na ich počiny. Lenže v tej chvíli začal pochybovať o vlastnom učiteľovi.

„Stačí vyhnať chmúrne myšlienky a zaťať do živého. Sústreď sa konečne.“ Do poslednej vety napokon Gorazd vložil silnú dávku vzrušenia. Rodan okamžite pochopil.

Tieňova tvár sa rozplynula, až zvýšila iba temnota. Vôľou myšlienky sa natiahol a hmatal v jej prázdnote. Niečo ho zašteklilo. Cez perie zaťal do živého a postupoval hlbšie. Kosti boli jemné a ľahké ako vánok, stvorené k letu. Medzi rebrami prenikol do pľúc a v ich strede našiel vytúžený cieľ. Srdce sa nehýbalo. Po živote ostalo ticho. Už chcel vôľu stiahnuť nazad do seba, keď zacítil drobné chvenie. Natiahol neviditeľné prsty a objal tuhý sval. Zatlačil a znova. Toto opakoval, až kým krv začala nanovo prúdiť vo vyschýnajúcich riečiskách.

„A teraz krídlo.“ Hlas prichádzal z veľkej diaľky, ale jeho odkaz bol zrozumiteľný a neoblomný.

Skúmavým dotykom vystúpil nazad od srdca cez pľúca až ku kostiam a ich hustotou sa nechal viesť až k zlomenine na krídle. Drobný kĺb vypadol z jamky a rozštiepená kosť otvárala ranu na koži. V rýchlosti si v mysli vybavil kúzlo a začal miesiť liečivé zariekadlo. Kosť okamžite vkĺzla späť do tela, spojila odlomené konce a zacelila ranu. Ako posledný našiel svoje lôžko vyskočený kĺb.

Než stihol unavený Rodan stiahnuť nazad svoju myseľ a otvoriť oči, vták zaškriekal a vyletel nad stromy. Pretrval iba teplý závan spod krídel.

Komentáře

komentářů

About The Author