Posledné zvyšky snehu s námahou odolávajú mocnejúcemu slnku. Korytá presýtené vodou odplavujú vädnúci povlak zimy. Morana a jej mrazivé kúzlo ustupuje, len aby odovzdala vládu vo večnom kruhu do rúk rodiacej sa jari. Vesna prevlečie šat sveta do zeleného rubáša. Nastala doba vyorať brázdu, zasiať, splodiť nové.

V čase rovnodennosti odprevádzame Moranu – bohyňu zimy a smrti – k spánku. Jej vláda nekončí, len v tichosti odpočíva, aby,až nastane správny okamih,mohla opäť s novou vervou pohladiť bielym dotykom. V tom nekonečnom kruhu má všetko svoju úlohu. Spaľujúce lúče leta, červeň vädnúcich listov na jeseň, zelená obroda z jari či mrazivý spánok v zime. Morana odchádza, tak doprajme 016mier jej mrazivému dychu. Na rozlúčku za chladnými dňami, mladé, nezadané dievčiny upletú zo slamy, zo sena bábku. Telo sa odeje do bieleho plátna, opasok stiahne driek, šatka prekryje hlavu. Bábka – znázorňujúca Pani zimy – podopretá dlhou nohou sa nesie nad hlavami sprievodu. Dievky krúžia okolo a vyprevádzajú s piesňou, tancom a veselím. Púť vedie jediným smerom – smerom k tečúcej vode. Napojené potoky i rieky vsakujú vlhkosť zimy. Tam, do ženúcich sa vĺn padá bábka a dovedna so svojím mrazivým odkazom odpláva do zabudnutia. Občas pohltí bábku oheň, len aby umocnil kúzlo tepla a nadobro ukončil mráz.

morena-zvyky-orava0Mnohí kladú Morane za vinu nielen chlad, ale aj smrť. Robia si posmešky, či hania jej opovážlivosť brať duše. Ale čo je život bez smrti? Akú by mal potom hodnotu? Tak isto jar s letom stratia na sile, ak by im nepredchádzala krutá zima. Všetko má svoje miesto a príčinu. Jednoliaty všehomír by nebol nikomu príliš pochuti a omrzel by rýchlejšie, než roztopenie prvej vločky. Nechajme však Pani zimy odpočívať a doprajme si nové brieždenie.

Tak prasknú prvé puky. Čas budenia pokropí ratolesti bujnejúcou zeleňou. Pestré odtiene zaženú šeď. Morana zanechala dostatok vlahy, aby smädná pôda nasiakla vlhkosťou. Prebudená Matka Zem dožičí nanovo obriadiť svet. Preto netreba zaháľať a začať skôr, než opäť udrú mrazy.

Čas rovnodennosti. Svetlo dňa sa predlžuje, teplo zohrieva prírodu, dušu človeka. Naši predkovia už v zašlých dobách prijímali tieto dary a na splátku slávili. Mládenci so zapletenými korbáčmi z pružného prútia vŕby naháňali dievky. S veršovačkou a jemným švihaním korbáča rozohriali telo. Tento zvyk – šibačka – znázorňoval množstvo významov patriacich jari. Od milostného pudu, až po rozprúdenie živy. Podobne ako spletený korbáč aj oblievanie, alebo ponáranie do chladnej vody malo prelomiť zimné stuhnutie.

oblievacka-r781Väčšina jarných zvyklostí má základ v živočíšnom – milostnom akte. Samotný korbáč – zobrazujúci falus –v rukách mládencov, ktorí preháňali zväčša slobodné dievčiny, patril medzi základné znaky. Koniec prúteného vrkoča zdobili mašle a stuhy. Počet kusov okrasných mašlí určoval množstvo obriadených dievčat. Najvyšší súčet určoval prvenstvo. Medzi šibačkové zvyklosti patril nielen drobný, štipľavý korbáč, ale aj dlhý a hrubý korbáč (mohol dosahovať aj cez dva metre). Tento ohromný kus spletenca obkrútili okolo dievky, čím jej zahatali všetky únikové smery. Takto družina mládencov nemusela naháňať pištiace krásavice po dolinách.

Okrem pletených prútov bola v histórii tuho zakorenená ďalšia podoba zvyklostí znovuzrodenia prírody – vajíčka. Maľované pisanky (kraslice) znázorňovali plod, vyvíjajúci sa život od prvopočiatku. Na výrobu tohto symbolu boli používané priamo vyfúknuté vajíčka (škrupina bez vnútra), alebo hlinené napodobeniny. Krášlenie (koreň slova pre kraslice) malo množstvo podôb – maľovanie, ponáranie do cibuľového vriaceho odvaru, vypaľovanie ihlou – leptanie, obaľovanie do farbiacich látok…

velkanocAko posledný z najznámejších prvkov patrí k sviatkom – veľkonočný zajac. Jeho stelesnenie umocňuje potrebu hojného párenia. Keďže na jar sa všetko budí a prekvitá, tak aj odkazy v sebe skrývajú obdobnú úlohu. Nabádajú k splynutiu nielen ducha, ale aj tela. Veď kto by odolal po dlhom mrazivom tuhnutí volaniu horúceho objatia?

V tieto dni každý bez rozdielu vníma vnútorné teplo, ktoré oživí ducha. Nie je to len prelud, ale skutočný stav. Bujnenie vrie v žilách, stačí aby sa slnko oprelo o kožu, aby zakvitli prvé puky. Sme súčasťou prírody a preto podliehame jej zákonom bez rozdielu. Všetky sviatky a zvyky, ktoré pretrvali  od našich predkov, neznamenajú len výmysel, či krátenie dlhej chvíle. Odpozorované pudy zverov, rozkvet zelene, ktoré sme si pretvorili na náš obraz. Hlas prírody prenesený do „ľudskej reči“. Týmto slovám každý rozumie, len nie všetci ich vypočujú. Dnešná doba si stanovila vlastné prednosti a na tie prírodné sa zabúda. Večný boj medzi dvoma veličinami (človek – príroda) pretrváva, i keď každý pozná výsledok.

Tí, čo dokážu ešte spliesť prútie, vyfúknuť vajíčko, či hodiť kus slamy do rieky s poďakovaním sa za zimu, ktorá dožičila Matke zemi oddych, dokážu nasať zabudnutý odkaz. Nasať hrejivé slnko, zaspievať veršovačku s korbáčom či objať milého. Sivá sa vytratí, pre tých čo ešte dokážu vypočuť volanie dávnych koreňov.

Komentáře

komentářů

About The Author