Illmar – Marcus. Zlodej – ktorému nie je cudzí ani pohľad na krv, panovníkov syn, bastard – ktorému ostal len chabý titul.

Táto dvojica rozprúdila príbeh Hľadači neba a uviedla skutky do pohybu. Treba sa hneď na začiatku spýtať, či jestvuje osud – každému šitý podľa zásluh a či len náhoda, čo nám podstrkuje ponuku dňa? Najskôr práve voľba spomedzi týchto dvoch možností, dokáže odľahčiť ďalším problémom. Je jednoduchšie nechať sa lenivo viesť určenou líniou života, alebo si vybudovať vlastnú cestu? Padajú otázky, ktoré si prehadzujú dvojicu podľa potreby. A nezostane len pri otázkach …

Hneď prvé stránky nás bez predchádzajúceho upozornenia vtiahnu do rozbehnutého kolotoča. Dobrodružstvo prvej knihy vypukne na lodi nesúcej odsúdencov na nútené práce. Od tej chvíle sa dejom prešmykne množstvo rôznych kútov Európy. Keďže Klzký Illmar s ľavobočkom Marcusom utekajú pred spravodlivosťou, nepoznajú zastávku na oddych, kochanie sa prírodou, ani pobavenie na cestách. Pochmúrna atmosféra vydrží až do konca prvej knihy a neprestajne bude duť až do celkového záveru. Napriek tomu, že útek pred Strážou, pred cirkvou, pred davom pažravých ľudí (odmena na hlavu rastie do modrých výšin), nedopraje spomaliť, do cesty sa im pritrafí pár jednotlivcov na spestrenie a výpomoc. Náhodní, ale aj vybraní spoločníci uzavrú spiknutie, ktoré vypovedá o ich dôvere za „správnu vec“. Veria na príchod mecenáša, podobne ako pre dvoma tisícmi rokov. Nik však netuší, či ten vyvolený bude vlastniť svätožiaru, alebo rohy s kopytami.

 ?

Druhá kniha – Nadchádza ráno – začne zhurta. Spolok veriacich v „správnu vec“ sa rozdelí. Illmar padne do rúk spravodlivosti, zatiaľ čo zvyšok uniká na svojej vyvolenej púti. Tu sa otvára brána mysle a spúšťa na pretras množstvo myšlienok. Illmar vníma vyššiu moc, ale tvrdohlavo ostáva pri zemi. Hrdú rozvážnosť prelomí až vlastné vyslobodenie, ktorému na svete niet páru. Prestáva veriť na náhodu a oddá sa naplno osudu. Od tej chvíle začína podobné tempo ako v predchádzajúcom prvom texte. Spestrenie spoločenstva o nových členov a posilnenie pút. Pôdorys krajiny sa mení, odmena za polapenie opäť stúpne, nálada pretrváva v šedom odtieni.

„Slovo“ – zázračná formula, ktorá dokáže skryť v „chlade“ neživé predmety – je ohrozené. Tento čarovný aspekt, ktorý vlastní zväčša vrchnosť, môže byť nielen ochudobnený o poklady, ale aj úplne rozložený, zničený či okradnutý. Majetky sú v ohrození, podobne ako krehké putá medzi súperiacimi krajinami, cirkvami či rasami. Marcus si osvojil prvotné „Slovo“ (ktorým pred časom vládol nevlastný syn Boha), a to ho dostáva do neblahej situácie. Zatiaľ, čo jedni v ňom vidia nového mecenáša, zvyšok očakáva pohromu. Ostáva posledné, a to ukončiť putovanie, zadupať do zeme spolok veriacich.

Svet sa mení. Alternatívna Zem, ktorá je ochudobnená o železo je nestabilná. Železo je vzácnejšie, než ligotavé kamienky, zlato, soľ. Tento prvok zabrzdil vývin a rýchle napredovanie. Zbrane z tvrdého kovu vlastnia iba vyvolení, parostroje sa predvádzajú len na výstavách, vzduchom lietajú bambusové vznášadlá. Stačilo by však vysloviť prvotné „Slovo“ a polarity by sa prevrátili. Lenže nie každému tento zvrat prinesie osoh. Vtedy sa začínajú davy deliť na tých svetlých a temných. Nik však nemôže s presnosťou určiť, ktorá strana je tá v práve. Nikto, dokonca ani hlavný predstaviteľ Klzký Illmar. Tam, kde pred časom nachádzal istotu, zrazu ostáva nestabilná pôda. Neprestajne prehodnocuje svoj predchádzajúci život a nazerá tam, kam ho dovedú budúce kroky.

 ?

Rukopis je od samého začiatku až po záverečné písmeno presným zrkadlom S. Lukjanenkovej tvorby. Tak, ako v mnohý iných dielach rád poukazuje na detaily stravovania, či opisy tváre, osobnosti. Napriek všetkým kvalitám a skvelému štýlu – samotnému príbehu chýba šťava. Je to len vysušená bobuľa hrozna. Stratila dokonalý tvar, dužinu až zvýšil iba náznak sladu.

Dejová línia a samotné dobrodružstvo sú zatlačené do pozadia, zatiaľ čo napovrch vyvierajú dookola omieľané myšlienky, úvahy, prirovnania. Mnohé prirovnania sa viacnásobne opakujú a vytvárajú atmosféru prázdna. Na poriadnu akciu – možno s kvapkou krvi, možno s úderom do slabín, alebo zúrivosťou v duši ani nepríde. Rozoberanie priorít a určenie správnej voľby zaplní väčšinu strán. Pár svetlých okamihov, ktoré v rýchlosti bliknú ako slnko v medzere búrkových mrakov tak rýchlo pominú, že si ich čitateľ ani poriadne neužije. Samotný predstavitelia v knihe sú zväčša hneď v prvotných opisoch zaradený do presnej šablóny kladných hrdinov bez zvláštnych osobitých čŕt. Napriek tomu, že za každým rohom číha nebezpečie, pokušenie – hrdinovia bez námahy a pokrúteného svedomia odolávajú. Na svete nie je nič cennejšie než ich púť. Samotné prekážky sa o to ľahšie vstrebávajú a neostáva nič čo by sa nedalo zdolať.

 ?

S. Lukjanenko sa dokonca ani v tomto rukopise nevzdal vidiny božstva. Podobne, ako v mnohých iných dielach, aj tu rieši otázku vyšších bytostí (zväčša jediného Boha). Zvažuje autority, rozdiely medzi dobrom a zlom, vieru v existenciu opačnej strany (Diabol). Otázky ohľadom cirkvi a rozjímanie nad náboženstvom zaplavia myšlienkové pochody nielen hlavného predstaviteľa Illmara, ale aj dialógy ostatných predstaviteľov. Keďže text je písaný v prevej osobe (z pohľadu Illmara) dostávame odozvu iba z tejto strany.

Dilógia Hľadači neba (Chladné brehy + Nadchádza ráno) je fantastika z odvráteného, ale nám podobného sveta. Dve knihy, ktoré ponúkajú množstvo úvah k zamysleniu. Potrápia vieru, skúsia pokušenie k odvrátenej strane. Putovanie naprieč Európou – prašné cesty, dláždené chodníky, stromy vôkol, temnota katakomb, vznášanie sa na krídlach, plavbu plachetnicou. To všetko ponúkajú Hľadači neba a mnohé navyše. Fanúšikovia S. Lukjanenka si zakaždým nájdu správny pohľad na rukopis a oslávia prednosti – preto rýchlo na cesty, nech ich už pretínajú akékoľvek križovatky.

?

Sergej Lukjanenko

Blizitsa utro, Nadchádza ráno

2006 Vydavateľstvo ACT v Moskve

2012 Vydavateľstvo Stanislav Juhaňák – Triton

A vydavateľstvo Argo

Preklad: Pavel Weigel

Ilustrácia: Milan Fibiger

Komentáře

komentářů

Leave a Reply