Autor: Terézia Píšiová

Ilustrace: Jitka Šenkeříková

 

„Kolegovia a kolegyne, milí ochotníci, mám pre vás skvelé správy.“

Okolo stola zašumelo. Členovia divadelného súboru z obce Ľavá Zadná odložili krígle s pivom a zbystrili pozornosť. Režisér Pišta si od výčapu priniesol plný pohár, zasadol za vrch stola a pozrel na svojich hercov víťazoslávnym pohľadom.

„Rozšírime si priestory. Obecný úrad nám odobril používanie starého kultúrneho domu na nacvičovanie divadla.“

Na tvárach ochotníkov sa zjavili zmiešané pocity.

„Znamená to, že si ho musíme upratať?“ spýtala sa napokon Maja, učiteľka a dedinská bylinkárka. „Pretože to nie je dobrá správa, Pišta.“
Pišta sa nenechal odradiť.

„No tak, bude to super. Ten barák má jednoznačne potenciál. Atmosféru. Len treba trochu utrieť prach, umyť podlahy…“

„Prach zotrie teba a podlahy sa pod nami prepadnú,“ zahundral Gabo Mrzút optimisticky. Jeho malá neter Fialka vážne prikývla ponad pohár s kofolou.

„Tá barabizňa si prežila svoje. Bude to chcieť riadnu rekonštrukciu,“ zamyslel sa Robur, odvážny poľovník. „Obec na to nemá peniaze a ty to vieš.“

Pišta odložil pivo a tváril sa, akoby ťahal eso z rukáva.

„Uniká nám niečo?“ spýtal sa Robur.

Po Pištovej tvári sa rozlial triumfujúci úsmev. „Európska únia nám schválila grant. Za tri roky si môžeme z európskych peňazí zaplatiť komplet celú rekonštrukciu.“

Niekoľkým slabším povahám zabehlo pivo.

„To je iná reč!“ zaburácal Robur. „To som ochotný aj miešať maltu – za bruselské peniaze. Kedy začneme?“

 

V sobotu si ochotníci nastavili budík o dve hodiny skôr, zvládli domáce práce v rekordnom čase a o ôsmej už stáli v pozore pred starým kulturákom.

„ Nechcem pôsobiť demotivujúco,“ začal Robur, „ale toto vyzerá na dlhšie ako víkendovú brigádu.“

Mal pravdu. Za celé doobedie stihli akurát vyvláčiť haraburdie blokujúce vstup do hlavnej sály a ako tak poometať pavučiny. O tretej vyhlásili Maja, Robur, Gabo a technik Anti pauzu a rozložili si obed na ostrovčeku umytej podlahy v mori neporiadku.

„To je ale bordel,“ krútil Anti hlavou. V divadle pôsobil ako technik a dievča pre všetko a bol neslávne známy neustálym počúvaním všetkých punkových skupín v okrese. „Čokoľvek sa v dedine za posledné polstoročie pokazilo, šupli to sem…“

„Som zvedavý, čo všetko nájdeme,“ hĺbal Robur. „Barón s rodinou vraj odchádzali dosť narýchlo, keď to tu znárodnili komunisti. Iste neťahali všetky tie svoje poklady so sebou.“

„No poviem ti to takto: Ak ich nenašli komanči za toľké roky, musia byť tie poklady strašne dobre ukryté.“

„Pauza končí,“ ozval sa im za chrbtami Pištov hlas. „Do zotmenia ešte treba vypratať schodište…ach, bohatstvo, Gabo odlož to.“

Gabriel Mrzút, mimoriadne svojrázny starý mládenec z majera za dedinou, na neho škaredo zazrel a zabalil svoj chlebíček s huspeninou nazad do novinového papiera. Jeho provianty boli legendárne. Gabo miloval cibuľu, cesnak a v neposlednom rade tabak Taras Buľba. Ich výraznú arómu sa obyvatelia Ľavej Zadnej naučili poznať a desiť sa jej.

 

Nad nimi sa ozval dupot, strop sa zatriasol a tesne popri nich presvišťal prastarý luster, ktorý vyrazil dieru do podlahy a zmizol v podzemí. Nikto sa ani nepohol. Napokon Maja pomaly zažmurkala a pozrela hore. Z diery v strope na ňu hľadela najmladšia členka súboru, Gabova malá neter Fialka a tvárila sa nesmierne prekvapene. Z diery v zemi zavanula zatuchlina.

„Čo sa deje?“ zvolal Max, chalupár z Bratislavy. Pišta ho poveril bojom s tŕním pri vchode.

„Pardon,“ pípla Fialka. „Len som bola zvedavá, čo je tu hore.“

Maja si prezrela zapratané schodište. „Ako si sa tam prepána dostala?“

„Po orechu. Z najbližšieho konára skokom na balkón pri bočnom vchode,“ informovala Fialka. „Pôvodne som chcela liezť po odkvape, ale keď tu žiadny nie je…“

Max kývol hlavou. „Niet sa čo diviť. Odkvapy boli medené.“

„A čo je tam dolu?“ Fialka sa naklonila z diery v strope a ukázala na otvor v podlahe. Všetky pochmúrne priestory ju neodolateľne priťahovali.

„Vínna pivnica,“ vyhlásil Robur a vykročil k diere ako Monty Jack za syrom.

 

O pár minút boli ochotníci v podzemí. Jedno uznať museli – malo atmosféru. Namiesto podlahy udupaná zem, stropy nízke a klenuté. Na Roburovo veľké sklamanie, po víne ani stopy. Zato na jednom konci boli zamurované dvere.

„Hovorilo sa tu o ukrývaní cenností?“ spýtal sa Gabo. „Podajte mi niekto krompáč.“

Krompáč sa objavil, ozvalo sa pár úderov a dvihol sa oblak prachu. Po chvíli sa z priestoru za stenou ozval Gabov hlas.

„Už je mi jasné, prečo zamurovali tie dvere. A kvôli pokladu to nebolo, vážení…“

 

Truhla vyzerala ako hocijaká iná. Stála na podstavci v rohu a k stene bola pripútaná reťazou.  Bohužiaľ, do vrchnáku mala vyvŕtané diery na dýchanie. Nastalo dlhé ticho, ako keď každý vie, že sa vyskytol problém, ale nikto sa nechce ozvať prvý. Nakoniec si technik Anti odtiahol od ucha slúchadlo, takže miestnosťou sa prevalila vlna slovenského punku, a opatrne nadhodil: „Mali by sme si radšej pohnúť s tým upratovaním. Stmieva sa…“

Vrchnák na truhle sa pohol a začal sa pomaly odklápať. Roburovi sa podlomili kolená, ale ako správny poľovník nepodľahol panike.

„GABO! Poď rýchlo sem! A dýchni na truhlu!!“

 

V krčme bolo plno. Ochotníci sa usadili celkom dozadu a pili hlava nehlava. Vonku bola tma, hmla sa plazila a medzi bytosťou v truhle a nimi stál iba strúčik cesnaku z Gabovho chlebíčka.

„Poďme na to pekne klasicky. Zoberme vidly, lopaty a fakle, drevený kolík a urobme rýchly proces,“ navrhoval Robur.

„Ale až ráno! Keď bude spať.“

„Ja len dúfam, že ten cesnak postačí,“ povedala Maja a striaslo ju. „Že… nevylezie.“

Nik nemal chuť ísť si to overiť. Už len predstava prázdnych miestností a truhly v pivnici ich napĺňala hrôzou. Okolo nich vládlo krčmové veselie.

 

Odrazu sa otvorili dvere. Zafúkal z nich studený vietor a vovial dnu cudzinca v dlhom plášti. Muž sa poobzeral, zamieril rovno k ochotníkom a pritiahol si stoličku.

„Vyzeráte veľmi nešťastne,“  vyhlásil. Mal čudesný prízvuk. „Dovolím si tvrdiť, že za to môže niečo, čo ste našli v starej pivnici. Ale neklesajte na duchu! Vy máte problém, ja mám riešenie. Záležitosti tohto typu sú, takpovediac, moje živobytie.“

Mal bledú tvár, tenké fúziky a pod plášťom – čuduj sa svete – pásikavý oblek.

Domáci na neho podozrievavo hľadeli.

„Živobytie?“ ozvala sa malá Fialka. „To ste akože exorcista?“

„Nie exorcista, upírobijca,“ poučil ju Pišta. „Ale prečo nie, to by sa nám zišlo. Drahý pane, ako ste sa tak rýchlo dozvedeli o našej situácii?“

Mužík pokrčil ramená. „To je, takpovediac, súčasť profesie. Stretneme sa ráno na úsvite  v starom kaštieli – teda kultúrnom dome. Teraz, ak dovolíte, idem sa pripraviť na zásah. Ubytoval som sa v penzióne pána Šišku.“

„Počkajte,“ zavolal za ním Robur. „A čo za to?“ „Poplatok bude iba symbolický. Svoju prácu chápem ako nezištnú službu ľudstvu.“

„Tak sa aspoň napite.“

„A čo pijete?“ spýtal sa cudzinec a skúmavo si prezrel Gabov červený nos.

„Čaj,“ odvetil Robur pohotovo.

Mužík sa podozrievavo zahľadel na poldecák a potom k nemu privoňal. Vzápätí prevrátil oči dupkom a zniesol sa priamo na podlahu.

„To tí cudzinci. Nič nevydržia,“ povedal Gabo keď nakukol pod stôl. „Poď, Robur, odnesieme ho do penziónu.“

 

Bolo neskoro po polnoci. Krčmárka vyprevadila zvyšok divadelnej partie a pokojne sa vybrala domov tmavým chodníkom, netušiac, aké hrôzy ukrýva starý kulturák. V tieni na námestí sa niečo pohlo.

„Už sú  preč,“ ozvala sa Fialka. „Takže ideš so mnou, Anti?“

Technik nakrčil ramená. „Živý upír sa len tak nevidí…ale čo ak nám na to prídu? Čo keď to ten upír pred smrťou vybľaboce upírobijcovi a ten nás bonzne Gabovi? Ja budem mať zle, že som za teba zodpovedný a tebe Gabo určite vymyslí nejaký hrozný trest. Pošle ťa do školy.“

„Bez risku niet zisku,“ zafilozofovala si Fialka. „Gabovi poviem, že potom by musel na rodičovské združenie. Hneď ho to prejde. Tak čo, ideme?“

Anti porazenecky pokrčil plecami. Vyrazili.

 

Napriek pokročilej hodine sa z jedného okienka v penzióne pána Šišku stále svietilo.

„Na zdravie všetkých …hik…nás. Troch,“ zabľabotal Gabo.

„Dvoch,“ opravil ho Robur. Sedeli na zemi opretí o okraj postele. Na nej spokojne odfukoval upírobijca, ktorý z mdlôb prešiel priamo do fázy najhlbšieho spánku. Gabo a Robur sa ním nedali rušiť a práve dopíjali barové zásoby.

„Nádhera,“ zaceril sa Robur a nalial si do hrdla Alpu z kúpeľne. „Mali by sme do penziónov chodiť častejšie.“

„Puesnetak,“ prikývol Gabo. Mužík na posteli hlasno zachrápal a jemu od šoku vypadla fľaša z rúk.

„Doprdele, skoro som zaspal. Kam sa odgúľal ten rum?“ zohol sa pod posteľ.

„Máš?“ spýtal sa Robur, ktorého strata alkoholu vytrhla z letargie.

„Je celkom v kúte. Počkaj, musím odstrčiť kufor.“

„Tak sa pozri dnu, možno nájdeš nejaké to pitie,“ radil mu optimisticky Robur. Na nealkoholickú povahu čudného chlapíka už pred tromi fľaškami šťastne zabudli.

„Čo tam toľko robíš, vylez s tou fľašou,“ zvolal Robur, Gabo sa však neukázal. Namiesto toho sa spod postele ozval jeho hlas, zaskočený a prekvapivo triezvy.

„Roburko? Radšej vlez ty sem. Toto by si mal asi vidieť.“

 

Fialka s Antim pozorovali truhlu. Truhla pravdepodobne pozorovala ich. Snaha jej obyvateľa vypudiť z miestnosti strúčik cesnaku silou mysle bola priamo hmatateľná. Dvaja odvážlivci zatajili dych.

 

Strúčik sa pohol. Najprv sa zakymácal, potom sa rozgúľal a spadol na zem. Veko odletelo. Fialka s Antim sa bleskovo premiestnili do kúta a od hrôzy zadržali dych. Násilná smrť však neprišla, namiesto nej sa v podzemnej kobke ozvalo tiché kvílenie. Upír sa krčil v rohu truhly, päste mal strčené v ústach, knísal sa hore-dolu a zničene kňučal. Namiesto klasickej bielej mala jeho tvár škaredú zelenomodrú farbu. Fialka s Antim sa zdvihli zo zeme a naklonili nad truhlu.

„Nazdárek,“ povedala Fialka.

Upír zavyl a rukami si zovrel nos. „Ten puch! Ten príííííšerný smrad! Ach, prosím, mohla by si dýchať iným smerom?“

„To je huspenina,“ poučila ho Fialka. „S cibuľkou. Fasa vec.“

„Och,“ upír sa pokúsil vrásť do steny, očividne neúspešne. „Nachádzam sa v Uhorsku?“

„Teoreticky,“ povedal Anti. „Kto ste?“

„Gróf von Šnuptychell, tak znie meno moje.“ Upír sa s vypätím síl posadil a cvakal pritom čeľusťami. „Prosííím, odíďte. Nechajte ma osamote. Pokiaľ je to čo i len trochu možné, choďte dýchať niekde inde.“

V kobke zavládlo trápne ticho.

„Prosím?“ spýtal sa neveriacky Anti. „Uniká mi niečo? Vy sa nám nepokúsite vycucať krv?“

Upír prevrátil očami. „Áno, vycucal by som niekoho veľmi rád!! Som hladný tak, že sa prestávam ovládať! Lenže vycucať vás, to by bolo ako zjesť obsah kadibúdky a zapiť to petrolejom! Už pri tej predstave mi je na zvracanie! Takže…bohužiaľ…v skutočnosti som už tristo rokov nevycucal nikoho.“

Fialka s Antim odignorovali jeho túžbu zostať osamote a usadili sa na veko od truhly.

„Prečo?“

Upír si tragicky povzdychol. „Lebo nenávidím typické slovenské chute, preto. Cesnak? Dedičný odpor. Slanina? Hnus. Tlačenka s cibuľkou? Na vracanie. Pivo? Prííííšerný puch. No a bryndza….skrátka, Slovákov nemôžem ani cítiť. Niet nič horšieho ako krv s arómou borovičky. Dlho to nebol problém, bol som kozmopolitný typ a stravoval som sa v krajinách, kde miesto huspeniny rozvoniavala sacherova torta. Ale v roku 1800 Medzinárodné združenie upírov rozhodlo, že každý upír smie vyciciavať iba občanov svojej vlastnej krajiny. A tým sa môj život skončil… Metaforicky, samozrejme.“

Anti veľavýznamne pozrel na otvor v stene.

„Nezamuroval som sa sem sám!“ zvolal upír rozhorčene. „Bol to trest. V tisíc osemsto štyridsiatom piatom som dostal strašné abstinenčné príznaky a kým som sa spamätal,  bol som v Anglicku a zuby som mal v krčnej tepne občana Britského impéria. Samozrejme, prichytili ma. Za trest ma zamurovali v mojej rodnej zemi… nuž nebránil som sa. Keď spím, necítim hlad. A tak som aj trochu dúfal… že tá alergia prejde a zobudím sa zmierený so všetkými pachmi sveta. A …“ upír sa nahlas vysmrkal, „možno som naivne predpokladal, že za dvesto rokov Slováci prestanú jesť tie svoje humusy a nájdu si podľa západného vzoru lepšiu obživu!“

„Blbé,“ pokrčila plecami Fialka, ktorá práve dojedla vyššie spomínaný strúčik cesnaku. „Čo budete teraz robiť?“

„Neviem. Mám taký hlad, že by som si najradšej trieskal hlavu do steny, z vašej vône je mi zle a mám na ďalších tristo rokov zákaz opustiť krajinu, takže sa v najbližšej dobe asi nenajem!“ Upír tragicky zavzlykal a hodil sa o dno truhly.

„No tak to ste v riadnom srabe,“ povedala Fialka citlivo. „Ale ak nemáte čo robiť…. možno by ste mi mohli pomôcť s dejepisom, dostali sme jednu škaredú úlohu o devätnástom storočí a…“

Otvorom v strope dnu vkĺzol lúč ranného slnka. Vzápätí sa nad nimi ozval dupot a mužíkov hlas, ktorý hovoril: „Mrzí ma, že meškám.“

„Už sme mysleli, že neprídete,“ začuli Pištu. „Čo vás zdržalo?“

„Ten nešťastný včerajšok! Na pálený alkohol mám prislabú povahu, vždy sa zložím ako hruška. No nebojte sa, zdravotné ťažkosti nemôžu zdolať moje odhodlanie. Pripravení?“

Gróf Šnuptychell a obaja ochotníci civeli na strop. Kroky sa presunuli k diere a o chvíľu už divadelníci na čele s mužíčkom – upírobijcom pochodovali smerom k truhle. Trojica v šere zahliadla nejaké tie vidly a lopaty, ktoré pri podobných príležitostiach nesmú chýbať.

„Ó biedne stvorenie,“ zaintonoval mužíček a zdvihol sväteničku. „Teraz nastal koniec tvojho bytia -„

„Tak počkať,“ sekla ho Maja. „Kde sú Gabo s Roburom? A čo tu robíte vy dvaja?!“

„Nemohli by sme najprv zničiť upíra?“ zvolal Pišta. „Rozprávať sa môžme potom.“

„Začnite bezo mňa,“ povedala Maja a zakryla si oči. „Ja na také niečo nemám žalúdok.“

Mužíček nadvihol kôl a vykročil k Šnuptychllovi. „Odpusťte, madam, útok na vašu citlivú nervovú sústavu. Buď prežije on, alebo my, nie je tu iná možnosť.“

„Prepáčte,“ ozvala sa spoza truhly Fialka. „Ale tuto gróf Šnuptychell nevycicia nikoho.“

Zostalo ticho.

„Prepáč, dievčatko, ale tá nemŕtva duša ťa omámila,“ povedal neznámy. „Veď sa počúvaj.“

Fialka sa nedala. „On by chcel! Lenže nemôže. Má na Slovákov alergiu!“

Nastal čistý chaos. Ochotníci sa začali hádať a prekrikovať jeden cez druhého. Cudzinec sa snažil prepchať davom  a dokončiť svoje poslanie. Upír Šnuptychell využil chvíľu nepozornosti, zmučene pozrel na vchod zaliaty slnečným svetlom, zaliezol do truhly a zaplesol veko.

 

„HEJ! ČO JE TO TU ZA CIRKUS, DOŠĽAKA?!! PRESTAŇTE! HNEĎ!!“

Všetci sa otočili.

Vo dverách kobky trochu neisto stáli Gabo s Roburom a v rukách držali kopu fasciklov. Oči mali červené, vlasy strapaté, razila z nich Alpa a viseli na nich chumáče prachu, akoby sa doteraz ukrývali niekde pod posteľou.

„Pauza,“ povedal Robur. „Skôr než kohokoľvek premeníme na prach, musíte vidieť toto, vážení. Bude vás zaujímať, čo náš pán Zabíjanieupírovjemojaslužbaľudstvu skrýva v kufri pod posteľou.“

Nikto ani nepípol. Bruselský odborník položil na zem sväteničku a keďže Robur s Gabom blokovali dvere, začal cúvať do kúta za truhlu. Pišta prekonal miestnosť dvoma skokmi a vytrhol papiere Roburovi z rúk. „To poznám! To je žiadosť o grant na opravu kulturáku spolu s priloženým projektom! Pred troma mesiacmi som to posielal do Bruselu!“

„Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, odpoveď ti poslali riadne rýchlo,“ ozvala sa Maja a konečne si odtiahla dlane z tváre. „A súhlasili, že preplatia všetky náklady. Zvláštne, odkedy únii tak záleží na miestnej kultúre…“

„Odvtedy, čo vytvorila špeciálnu tajnú komisiu na odhaľovanie a výskum nadprirodzených bytostí,“ zavrčal Robur a zamával ďalším papierom. „A zistila, že tu je jedna z nich zahrabaná. Robia na nich experimenty.“

„Počkať, to nemôžu!“ zvolal Pišta rozhorčene. „Upír je majetok obce! Ak na ňom niekto má skúmať účinky prebodnutia dubovým kolom, budeme to my!“

Gabo vybral ďalší papier a podal ho Roburovi.

„Poverenie pre agenta číslo 8748 z Úradu dozoru a výskumu nemŕtvych bytostí, lokalita: Ľavá Zadná, Slovensko. V objekte sa pravdepodobne nachádza upír v štádiu hlbokého spánku, zaistiť ho a dopraviť do Bruselu na výskumné účely. Neodhaliť seba ani organizáciu. Ty si sa ešte nenaučil čítať malé písmenká na zmluvách, Pišta? Tu stojí, že prijatím grantu dávaš únii do vlastníctva všetky veci nájdené počas rekonštrukcie a plné právo manipulovať s nimi.“

„Počkať. Ak vedeli toľko o grófovi Šnuptychellovi, určite vedeli aj to, prečo ho sem zamurovali,“ povedala Fialka a začala sa ako pominutá prehrabávať v modrom fascikli. Papiere sa rozleteli po udupanej dlážke.

Pišta sa narovnal. „Tak fajn, teraz som nasratý. Na občanov mojej dediny si nikto nebude dovoľovať, bez ohľadu na to, či sú živí alebo nie! Kam sa zašil ten malý smrad?! Týmito rukami z neho vymlátim tú jeho úradnícku dušičku!“

Anti mu na znak podpory podal čakan. Divadelníci za súhlasného mrmlania pozdvihli svoje vidly a krompáče a začali sa obzerať po mužíčkovi….

..ktorého zrazu nebolo.

„Kde je?“ zvolala Maja.

„Okolo nás neušiel,“ povedal Robur a oprel sa o dvere.

Z temného kúta od truhly sa ozvalo tiché zamľaskanie.

Robur s Gabom vrhli do temného kúta a strhli z truhly vrchnák. Ostatní sa tlačili za nimi, aby lepšie videli dnu.

„No prepána,“ vydýchla Maja. Vnútri sedel gróf Šnuptychell a od šťastia takmer plakal. Na dne truhly ležali dvoje lakovky, kravata a dotrhané zvyšky pásikavých nohavíc.

„Dokonalá chuť,“ zašepkal gróf a blažene si olízal prsty.

„A je po probléme,“ potešila sa Fialka.

„Tak počkať. Vy ste ho zjedli?“ spýtal sa Max neveriacky.

„Skôr som ho vysal. Mimoriadne dôkladne,“ zamumlal gróf a pustil sa do oblizovania akejsi kosti. „Metal sa ako pominutý. Ale vy ste mali dôležitý rozhovor a nejako ste si nás nevšímali.“

Chalupár Max zdvihol zo zeme sväteničku. „Skoncujme s ním, kým nepríde rad na nás,“ zašepkal.

„Na nás rad nepríde,“ povedal pomaly Pišta. Uprene pozeral do papiera, čo zdvihol zo zeme. „Fialka má pravdu, tuto gróf má podľa únie alergiu na slovenskú krv.“

„Presne tak!“ zvolal gróf a rozšafne vyhodil z truhly nejaké tie chrupavky. „A vy ste mi dodali krásny belgický exemplár. Keď nemôže Šnuptychell za mäskom, donesú mäsko za ním…nikdy vám to nezabudnem…ďakujem vám, krásni ľudia.“

„Radšej ďakuj, že sme ťa neodovzdali európskemu výskumu,“ zamrmlala tlmene Maja, ktorá sa krčila pri dverách a snažila sa nezvracať.

„Aspoň môžeme vychádzať v dobrom,“ zaburácal veselo Gabo a naklonil sa nad truhlu. „Hej, gróf, počuj, to ti naozaj tak smrdíme?“

Ozvalo sa tiché žuchnutie. Gróf Šnuptychell odpadol.

 

 

 

 

 


Komentáře

komentářů

One Response

  1. Maijro

    Svojský štýl autorky a vykreslenie dedinskej atmosféry so svojimi typickými postavičkami dávajú dielu dobrý nádych, avšak ich časté pripomínanie odvádza pozornosť od deja, ktorý tým stráca na údernosti. Občas tam je nejaký ten nelogický prvok, ale k humornej fantasy to tak trochu patrí. Každopádne pobaví, rozhodne neurazí. Hodnotenie 6/10.

    Odpovědět

Leave a Reply

Your email address will not be published.