Tohtoročné herné sucho sa zrejme konečne skončilo a nás od teraz až po február budúceho roka čaká záplava úžasných hier a skvelej zábavy. Prvou lastovičkou týchto „lepších časov“ mali byť práve Darksiders II – pokračovanie jednej z tých zaujímavejších nových značiek na hernom trhu. A napriek tomu, že ekonomický úpadok konečne začal pôsobiť aj v hernom priemysle, Darksiders II – pod finančnou záštitou pomaly kolabujúceho THQ – za dovalili na trh s vervou a fanfárou hodnou kvalitného produktu. Dočkali sme sa teda prvej poriadnej hry druhej polovice roku 2012?

Táto otázka je v skutočnosti omnoho zložitejšia, než by sa mohlo zdať. Už v prvých momentoch prvej hry Darksiders nám všetkým totiž napadla jedna a tá istá vec – hrdinom prvej časti je War, jeden zo štyroch jazdcov apokalypsy. A v dnešom svete sa dá predpokladať, že keďže Darksiders dosiahli dostatočnú odozvu u hráčov, dočkáme sa minimálne ďalších 3 pokračovaní – jedno pre každého ďalšieho jazdca. „Prekvapivo“ sa tak naozaj stalo. Zaujímavosťou však je, že zatiaľ čo Darksiders boli hrou súperiacou s klasickými mlátičkami z tretej osoby (ktorým kraľujú hry ako God of War či Castlevania), Darksiders II zmenili nie len hlavného hrdinu, ale dokonca sčasti aj žánrové zasadenie.

Po falošnom privolaní apokalypsy, ktorého svedkom sme boli v prvej hre sa War dostal na zem a kompletne zničil ľudský svet. V Darksiders II sa vtelíte priamo do Smrťáka – druhého jazdca, ktorý svojho zradeného brata nechce nechať v štychu a tak sa vydáva na cestu, zmierniť škody, ktoré War napáchal. Posadenie deja druhej časti zároveň s prvou dáva autorom celkom malý priestor na nejaký razantný vývoj udalostí či herného sveta – naopak sa dočkáme hlbšej exkurzie do fantastických výplodov autorov z Vigil Games.

Problém deja však spočíva nie tak v jeho posadení, ako skôr v jeho obsahu – v skutočnosti sa v celej Darksiders II vlastne nič veľké nestane – od úplného začiatku som mal pocit, že moje počínanie v hre sa nijak netýka pôvodného deja. Po úvodných kecoch sa teleportujete do akéhosi zvláštneho univerza, kde príroda umiera a jeho obrovský obyvatelia hovoria so silným škótskym prízvukom. Vašou úlohou je dostať sa k Stromu Života a pomocou jeho sily oživiť ľudstvo. To je však z hľadiska hry samotnej úplne nepodstatné a keby vám úvodné intro povedalo, že vašou úlohou je dostať sa k Perníkovej chalúpke a tým zachrániť šmolkov pred Gargamelom, dopad na hru by to malo približne rovnaký.

Vtipný je tiež fakt, že zatiaľ čo War v prvej hre stratil všetky schopnosti a musel ich postupne získavať, Death v „dvojke“ získava schopnosti úplne nezávisle od priebehu hry. Proste sa vám v istom momente zjaví oznámenie, že máte možnosť spustiť svoju ultimátnu smrťácku formu a je to.

Tu už sa dostávame k hraniu samotnému. Napriek tomu, že je od deja úplne oddelené, nie je hra samotná vôbec tragická. Jej problémom je, že je veľmi neoriginálna a nudná. Vašou úlohou v ľubovoľnom momente hrania je dostať sa z bodu A do bodu B. K dispozícii máte svet, v ktorom existuje niekoľko jaskýň a temných ruín, ktorými sa postupne musíte predrať. Po svete sa môžete preháňať na koni, v užších priestoroch sa však musíte spoľahnúť len na vlastné nohy. Čo je trochu problém, pretože hra mnohokrát úplne ignoruje fakt, že presun medzi lokáciami môže trvať aj niekoľko minút; niekoľko minút nudného pochodovania po prázdnej doline, z oboch strán obklopení kamennými hradbami. Keď už konečne dobehnete k nejakej zaujímavej akcii, existujú 3 možnosti – riešenie hádaniek, platforming a súboje.

Hádanky sú obvykle postavené na jednoduchých princípoch – posuňte tamtú páku, prigúľajte si guľu do stredu miestnosti, nechajte niečo vybuchnúť pomocou malých červených výbušnín a tak podobne. Tieto prvky sa postupne striedajú a spájajú s platformingom. Pohyb po svete je v Darksiders II veľmi zváštnou záležitosťou; Smrťák sa dokáže pohybovať len tak, ako mu to autori prisúdili. Pokiaľ teda stojíte v plytkej jame (približne do výšky pása vášho hrdinu) a na jednom jej okraji je záchytná doska, zabudnite na to, že by ste chceli z jamy vyskočiť či nedajbože vyliezť na inom mieste. Tento prístup uľahčuje situáciu, pretože existuje obvykle len jedna správna cesta. Na druhú stranu, ani séria Uncharted – ktorá je známa svojimi prísnymi pravidlami pohybu po svete – nedefinuje vaše možnosti pohybu až takto striktne. Keď vás hádanky omrzia a platforming unudí, je tu ešte boj.

Bohužiaľ, ani tu autori nenašli nijak oslnivé riešenie. Bojový systém je veľmi primitívny a zároveň prekvapivo komplexný. K dispozícii máte základnú zbraň (kosu), sekundárnu zbraň (kladivo, sekeru, meče), samonabíjaciu pištol, mágiu a špeciálnu, mimoriadne smrteľnú „Reaper Form“, počas ktorej nie len meníte vzhľad, ale rozdávate naozaj veľmi silné rany. Napriek tomu je však faktom, že toto celé je celkom problém ukočírovať na obyčajnom gamepade. A napriek TOMU je faktom, že bojový systém je nudný až strach – každej zbrani pripadá jedno tlačítko, takže boj spočíva v striedavom stláčaní X a Y. Sem tam si do boja zavoláte dočasných spolubojovníkov pomocou mágie a pokiaľ ste naozaj vo veľkých problémoch, Reaper Form to vyrieši za vás. A ak sa vám zdá, že to neznie až tak hrozne, podotknem, že Smrťák má k dispozícii asi 3 kominácie úderov, ktoré budete používať až dokým vám neodpadnú prsty.

Ďalším problémom hry je to, že súboje sú mimoriadne jednoduché a veľmi ďaleko od seba. Ako som už spomínal, nie je problém bežať 2 minúty medzi dvoma hádankami, ale takisto nie je problém čakať 10-15 minút na nejaký súboj. Fakt, že medzi nepriateľmi existujú minimálne variácie, je snáď zbytočné spomínať. Na to, že si Darksiders II hovoria „akčná adventúra“ je tam tej akcie naozaj trochu málo.

Ďalšou novinkou oproti pôvodným Darksiders je možnosť zbierať zbrane a predmety po ubitých nepriateľoch. Vhod tak príde inventár, v ktorom sa vám ukladajú zbrane, brnenia a iné pomôcky. Niektoré zbrane sú navyše „posadnuté“ a je dobré ich „kŕmiť“ inými predmetmi – a tým naberajú na sile. Na sile okrem iného naberá aj sám Smrťák a tak si po vylevelovaní vyberiete nejaké nové kúzlo do zbierky a rozšíria sa vám možnosti, čo si môžete dať na seba (zbrane aj brnenia sú zamknuté podľa levelu hlavného hrdinu).

Ani po technickej stránke nie je Darksiders II zázrakom. Ba skôr naopak. Štýl je štýl a grafika „á la Warcraft“ je už dnes celkom prijateľná, ale aj tá by mala nejak vyzerať. Svojho času som za grafiku rýpal aj do Kingdoms of Amalur (ktorá je mimochodom druhým Darksiderom veľmi podobná) a tak si ani tu neodpustím poznámky v štýle „polygonov mohlo byť kľudne viac“, „textúry nemuseli byť také šedivé“, „animáciam by nezaškodilo zdvojnásobiť framerate“ a „svetelný engine by určite potreboval modernizovať“. Pre PC hráčov má Darksiders II trpkú príchuť aj preto, že nedáva možnosť si hru prestaviť aby bežala aj na slabších počítačoch. Pravda, pri tom, ako vyzerá nepredpokladám, že by s ňou mal aj priemerný stroj veľké problémy, ale aj tak to zamrzí. Celkovo na mňa grafika pôsobila veľmi šedivým dojmom – oproti prvým Darksiders sa zmenila paleta z červeno-žltej na šedo-zelenú, ale tiež sa z nej vytratil akýkoľvek život.

Po zvukovej stránke druhý diel výrazne zaostáva za svojim predchodcom. Dabing je v poriadku a oceňujem, že Smrťákov hlas nápadne pripomína Jeremyho Ironsa. Hudobne je však DII absolútne nepodarená záležitosť. Hudby sa namiesto Scotta Mortona chopil Jesper Kyd a v tom spočíva celý problém – jeho hudba (Hitman, Assassin’s Creed) vyniká jednak svojou elektronickosťou, ale hlavne veľmi ambientným dojmom. Tam, kde v minulej časti valil celý orchester s chórom a poháňali vás vpred, tam v „dvojke“ brnká nejaká gitara, sem tam pískne flauta a celkovo máte dojem, že dva maximálne anonymné tracky zablúdili z Assassin’s Creed II do Darksiders II a hrajú vám dokola počas približne 90% času stráveného v hre. Jednoducho povedané – Jesper Kyd bol pre túto hru nesprávnym rozhodnutím.

Napriek tomu, že všetky systémy v podstate fungujú, môj najväčší problém s Darksiders II je nuda, ktorá ma pochytila po prvých dvoch hodinách hrania. Dej sa po prvých desiatich minútach stráca, svet je síce šíry, ale prázdny, súboje sú jednotvárne, platforming jednosmerný, celá atmosféra je ubíjajúca a len veľmi ťažko som sa zbavoval pocitu, že hranie tejto hry je viac povinnosť než zábava. Túto hru by som pri najlepšej vôli príliš nedoporučoval. Bolo by asi príliš tvrdé vyhlásiť, že Darksiders II si zaslúži, aby ju Smrťák odniesol niekam hlboko do podsvetia a týral ňou tamojšie obyvateľstvo. Stále však treba dúfať, že THQ svoje problémy prekoná a dočkáme sa aj tretej časti, pri ktorej sa snáď autori dokopú k lepšiemu výsledku.

 

Hodnotenie – 6/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply