Autor: Richard Zamec, Michal Debnár

Ilustrace: Kateřina Perglová

 

Dav na dedinskom námestí nepokojne hučal. Sedliaci, zvierajúci v rukách cepy, vidly, či iné improvizované zbrane, sa tvárili nahnevane a odhodlane. Schyľovalo sa k peknej šlamastike.

Starosta Hoiren si to plne uvedomoval. Jeho čelo sa na slnku mastne lesklo, pot mu kvapkal z previsnutej brady. Mohutným telom sa opieral o plot svojho dvorca, akoby ho chcel odtlačiť ďalej od rozhnevaných sedliakov. Nikdy by si nebol pomyslel, že v jeho malej, pokojnej dedinke sa môže stať čosi takéto.

„Nechal si to zájsť príliš ďaleko Hoiren!“ kričal vodca skupiny. „Keby si nám dovolil lapiť čarodejnicu skôr, nemusel umrieť nikto ďalší. Teraz je preč, a len bohovia vedia, kde sa schováva.“

„A koľko škody ešte narobí!“ podporil ho niekto druhý.

„Veď nie je žiaden dôkaz, že za tým stojí Ailara,“ snažil sa starosta. „Je to len liečiteľka…“

„Je to čarodejnica!“ prekričala ho niektorá zo žien. „Po nociach sa mení na mačku a tancuje so zlými duchmi.“

„A obcuje s démonmi!“

„Prečo inak by ju náš druid neznášal?“ opýtal sa Hoirena vodca. „Sám vieš že sa nemali radi.“

„A teraz je druid preč!“

„Zabila ho tá prekliata vedma!“

Hoiren zúfalo zopäl ruky. „Susedia prosím! Upokojte sa. Viem, že je toho na nás veľa. Ale pomoc z mesta už musí prísť každú chvíľu, veď list som posielal…“

„Vo Varase na nás kašlú!“ mávol rukou mladý sedliak a odpľul si. „Vojvoda sa stará akurát o vlastné…“

Mladík zmĺkol a zahľadel sa dopredu, tak ako aj väčšina ostatných. Keď aj starosta zbadal to, čo oni, zo srdca mu spadol ťažký balvan.

Severnou cestou sa k námestiu blížili traja neobvyklí jazdci. Najviac pozornosti na seba pútal ten v čele. Bol to rytier, zakutý v plátovej zbroji. Na jednej strane sa mu húpal široký štít, na ktorom bol vyobrazený fľakatý rys v skoku. Na druhom boku mu visela pochva s dlhým, už od pohľadu iste drahocenným mečom, so zdobenou hlavicou.

Druhý jazdec vyvolával skôr ďalšie obavy, než úľavu z príchodu záchrancov. Tmavé koženné brnenie a čierny plášť ostro kontrastovali s jeho až neprirodzene bledou pokožkou. Na chrbte niesol desivo vyzerajúcu bojovú kosu. Kňaz smrti, napadlo Hoirena.

Keď jeho zrak konečne skĺzol k tretiemu jazdcovi, okamžite ľutoval, že si ho nevšimol hneď. Bola to žena, odetá v zelenom háve. Jej až nadpozemská krása doslova vyrážala dych. Až po hodnej chvíli zbadal špicaté uši, jemne vystupujúce spod dlhých tmavých vlasov. O kráse elfov už počul mnohé balady, žiadna však plne nevystihovala skutočnosť.

To už jazdci prišli až na námestie a starosta postrehol ďalší detail. Všetci traja, vrátane pôvabnej elfky, mali veľmi mladé tváre. Možno až primladé.

„Prečo nám z chrámov posielajú deti?“ spýtal sa niekto z davu práve v okamihu, keď Hoirena napadla rovnaká otázka.

Felton z rodu Lauros sa nespokojne rozhliadal po hostinci. Podlahu kryli vlhké, určite niekoľko rokov nemenené piliny. V kútoch bolo plno veľkých, zaprášených pavučín. Zo stropných trámov viseli údené štvorčeky slaniny a klobásy. Sadali na ne muchy. Zamračil sa. Nocovanie v stane po ceste mu prišlo príjemnejšie.

S tým však nič nenarobí. Ungaldirov chrám ho sem poslal pomôcť prostým sedliakom a on splní rozkaz. Pomáhať bolo jeho poslanie, špina-nešpina.

Nálada sa mu zlepšila, keď zachytil Kayin pohľad. Usmiala sa na neho.  Trošku neisto úsmev opätoval, potom radšej opäť obrátil pozornosť k tučnému starostovi.

„Ako som vravel, začalo sa to asi pred dvoma mesiacmi, možno mesiacom a pol. Edika sme našli mŕtveho pred domom. A jeho brat zmizol. Dodnes nevedno kam.“

Eriad na neho uprel svoje bledomodré oči. Hoiren sa mimovoľne otriasol. „Čo presne znamená, že ste ho našli mŕtveho?“

„Mal…roztrhnuté brucho, môj pane. Bol to hrozný pohľad.“

„To si viem predstaviť,“ odtušil kňaz smrti. „Čo bolo ďalej?“

„Mysleli sme si, že to má na svedomí zver. Viem že náš druid mi niekedy v tom čase spomínal, že diviaky sa v lese správajú akosi čudne.“

„Ako čudne?“ prerušila ho Kay’leigh.

Starosta stíchol a znehybnel. Až keď si uvedomil, že na elfku už hodnú chvíľu vyvaľuje oči, zahanbene sklopil pohľad a odpovedal. „Vravel, že zdivočeli. Každopádne som radšej ľuďom prikázal v noci nevychádzať z domov a do lesa chodiť iba v skupinách. Potom sa nejakú dobu nič nedialo. Len Loanan, náš druid, sa mi zdal čím ďalej ustarostenejší. A pred pár dňami zmizol. Zrejme v tú istú noc, ako zhorel jeho dom a niečo roztrhalo Daru. Znova to isté. Jeden človek zmizol, druhý zomrel. Navyšše ten požiar. S ľuďmi to pohlo, viete si predstaviť. Do lesa sa prestalo chodiť úplne. Začali sa trúsiť reči okolo Ailari, našej bylinkárky. Bál som sa, že sa voľačo zomelie.“

„A aj sa zomlelo,“ skonštatoval Felton.

„Veru. Ľudia si šli po Ailaru do jej chalupy, no nenašli ju, tak sa vydali priamo ku mne. Keby ste sa neboli objavili, neviem čo by sa…“ Hoiren vzdychol a smutnými očami sa zahľadel na chrámových vyslancov. „Sú to dobrí ľudia, verte mi. Dobrí, ale jednoduchí. A keď sa boja, spravia veci, na ktoré by normálne ani nepomysleli.“

„My tomu rozumieme priateľu,“ uistil ho Felton a povzbudivo mu stisol mohutné plece. „Pokračuj.“

„Vlastne som vám už asi rozpovedal všetko. Neviem, či to má na svedomí bylinkárka, zver, alebo niečo iné.“

„Zistíme to. Ak dovolíš, pôjdeme sa porozhliadnuť po dedine, než slncia zapadnú.“

„Iste,“ zamrmlal starosta a viditeľne zrozpačitel. „Chcel by som sa opýtať jednu vec, ak dôstojných pánov a pani neurazím…“

„Len sa pýtaj,“ posmelil ho paladin.

„Prečo chrámy…neposlali niekoho staršieho?“ Hoiren zbledol, akoby si až po vyslovení otázky uvedomil svoju opovážlivosť.

Kay’leigh s Feltonom sa uškrnuli, Eriadova tvár sa ani nepohla.

„V meste má naša trojica istú reputáciu. Aj napriek našemu veku. Keby v nás chrámy nemali dôveru, poslali by inú skupinu.“

„Odpustite mi prosím…“

„Opýtal si sa, ja som odpovedal. Nie je čo odpúšťať,“ upokojil starostu mladý šľachtic a zdvihol sa k odchodu. Jeho spoločníci ho nasledovali.

Stáli na okraji spálených ruín, ktoré ešte pred časom boli druidovou drevenicou. Z celej stavby stála len murovaná pec s kusom komína. Celú dedinu mali za chrbtom, za zničeným sídlom už šumel les. Pod korunami košatých listnáčov rástol hustý, nepriestupne vyzerajúci porast kríkov a ostružín. V húštine však bola jedna medzera. Úzka pešinka od druidovho domu viedla priamo k nej.

Kay’leigh si sústredene premeriavala zelenú stenu. „S lesom naozaj niečo nie je v poriadku. Cítim to aj odtiaľto.“

„Možno to nejako súvisí s tými čudnými diviakmi, čo spomínal starosta,“ hádal Felton. „Ak je to tak, radšej by som sa do neho pozrel až zajtra. Nerád by som, aby nás v ňom zastihla tma. Čo myslíš Eriad?“

Kňaz smrti nedbal na ich úvahy a už hodnú chvíľu sa prehraboval v troskách chalupy. Felton podišiel až k nemu a zopakoval otázku: „Tak čo myslíš?“

Eriad k nemu obrátil bledú tvár. „Necítim tu ani stopu po mojej pani. Ak aj je druid mŕtvy, zomrel niekde inde.“

Paladin prikývol. Eriad nadvihol ťažkú obhorenú dosku. „Sú tam nejaké listy,“ precedil cez zaťaté zuby. „Rýchlo ich vezmi, dlho to neudržím.“

Felton sa bleskovo zohol pod fošňu a vytiahol niekoľko listov polozhoretého pergamenu. Eriad bremeno pustil a odskočil. Doska s buchnutím padla na svoje miesto.

„Tak sa pozrime, čo sme našli,“ povedal kňaz smrti a vzal si od Feltona pergameny. „Celá pravá strana je spálená, prečítam len niečo.“

Eriadove oči chvíľu behali sem a tam po oškvŕknutých stránkach. „Zrejme je to časť jeho denníka. Sú tu aj dátumy. Záznam spred pol roka vraví o agresívnych diviakoch a čudnej sile prestupujúcej lesom, viac neprečítam. Ešte čosi so splnom… Lokalizoval som približnú…to je spred dvoch mesiacov, lenže zvyšok vety chýba. Ďalej píše, že za ním bola Ailara…“

„To je tá bylinkárka nie? Zrejme to s ich nevraživosťou nebolo až také zlé,“ odtušila Kay.

„Vravela mi…nikdy som o starých… Prečo to prehorelo práve tu? Zajtra je červený… A to je posledný riadok.“

„Veľmi múdry z toho nie som,“ skonštatoval Felton.

„Bylinkárka zrejme o našej záhade niečo vedela,“ odhadla elfka. „Poďme k nej na návštevu. Mala by to byť tamtá chalupa.“

Vo svetle zapadajúcej Trojice prešli k drevenému domčeku, vedľa ktorého bola malá, nízkym plôtikom obohnaná záhradka. Mladý šľachtic prešiel k chatrným dverám, otvoril a vstúpil.

Do nosa mu udrela prenikavá vôňa sušených bylín, ktoré boli rozvešané po celej svetlici. Bol tu neuveriteľný neporiadok. Pozhadzovaný nábytok a strhnuté poličky zo stien sa váľali po zemi spolu s rozbitými džbánmi a podivne tvarovanými flakónmi. Ležalo tam takisto zopár porozhadzovaných zvitkov či tenších zväzkov.

Kay nazrela dovnútra spoza Feltonovho ramena. „Dedinčania boli zjavne pekne nahnevaní, keď sem prišli.“

„Myslíš, že to je ich práca? Mohol to byť niekto ešte pred nimi.“

„Záhady sa nám začínajú pekne kopiť.“

Prišla za ním na pole.

Bol to jednen z prvých, skutočne teplých jarných dní. Tri slncia žiarili na blankytne modrej oblohe a ich hrejivé lúče dopadali na celý kraj. Bude to skvelý deň, to cítil už od rána.

Keď ho ťahala do lesa a rozpustilo sa chichotala, už o tom nepochyboval vôbec. Ruka v ruke kráčali pod vysokými korunami stromov. Vtáky veselo štebotali, tu a tam sa ozývalo bubnovanie ďatľov. Nakoniec vyšli na malú, kruhovú čistinku porastenú jemnou trávou. Vášnivo ho pobozkala a stiahla ho dole na zelený koberec. Skvelý deň.

Ľahla si na neho a bozkávala ho čím ďalej tým náruživejšie. Rukami prechádzala po jeho každodennou drinou vypracovanom tele. On takisto nezaháľal a rukami pilne skúmal všetko, na čo dosiahol. Posadila sa. Využil to a dal jej dole košeľu. Stiahol ju na seba a zaboril tvár do jej bujného poprsia. Vyzliekol jej sukňu, ona mu rozviazala uzol špagátu na nohaviciach. Nedočkavo si ich skopal z nôh.

Prevalil ju na chrbát. Pozrela na neho a v očiach sa jej mihol náznak strachu. On ale vedel, čo chce.

Keď do nej prudko vnikol, zastonala od bolesti a nehty mu zaryla do ramena. Okamžite zaľutoval svojej nedočkavosti. Spomalil a zjemnil. Ešte párkrát bolestivo vzdychla, no nakoniec sa uvoľnila a na tvári sa jej objavil blažený výraz. Začal ju bozkávať na krk a prirážal čoraz rýchlejšie a naliehavejšie.

Z miesta ich spoločnej rozkoše vytekal pramienok panenskej krvi. Padal do trávy a suchá zem ho lačne pila. Krv, naplnená silou prvého spojenia presakovala stále hlbšie – pomaly klesala medzi čiastočkami pôdy, obtekala kamienky a korene rastlín. Napokon dosiahla až k tomu, čo tam bolo ukryté už celé stáročia. Niečo, čo malo ostať navždy zabudnuté, sa toho dňa prebudilo.

Kay’leigh kráčala dedinou. Stále nevedela zahnať zvláštny pocit zo sna, ktorý si však poriadne ani nepamätala. Vedela len, že na jeho konci sa stalo niečo nesprávne.

Konečne našla to, čo hľadala. Osamelú, zhrbenú ženu, obrábajúcu záhon pred domom. Nechcela sa rozprávať s mužmi, vedela si predstaviť, ako by to dopadlo. Tupo by jej hľadeli kamkoľvek inam, než do očí a každú otázku by musela opakovať najmenej trikrát, kým by boli schopní odpovedať. Na tento problém narážala od doby, čo prišla medzi ľudí. Preto sa priatelila s Eriadom a Feltonom. Podivínskemu kňazovi bol jej výzor zjavne ukradnutý a Felton… Ten na ňu síce pozeral často, ale inak, než ostatní. Jeho pohľady jej nevadili.

Podišla k pracujúcej ženičke. Tá si ju konečne všimla a na tvári sa jej objavil úprimný úsmev.

„Zdravím vás, krásna pani. Počula som, že medzi vyslancami je aj druidka z Lwyskinho chrámu. Zdá sa, že bohovia sa nad nami konečne zľutovali.“

Kay mierne sklonila hlavu. „Dúfam, že budem k úžitku viac, než váš posledný druid.“

„Ach, úbohý Loanan. Bol to dobrý muž, kiež by bol stále nažive. Bohužiaľ tomu moc neverím.“

„Prečo? Čo sa mu mohlo stať?“

„Tak to netuším,“ povedala ženička a podišla až tesne k druidke. „Ale jedno viem iste. Ailara, naša bylinkárka, za to nemôže. Títo hlúpi sedliaci na ňu radi ukážu prstom keď sa udeje čosi zlé. Rýchlo zabudli na to, že mnohí z nich by tu už možno neboli, nebyť jej bylín a zariekadiel. Verte mi.“

„Verím,“ riekla vážne elfka.

Ženičkin hlas prešiel do šepotu. „Pred dvoma dňami, keď slncia zapadli, prišla ku mne. Bola na odchode – dobre vedela, čo jej hrozí. Zbalila som jej jedlo na cestu a vyprevadila som ju za dedinu.“

Kay prikývla. „Konali ste správne. Nevravela vám o tom, čo spôsobuje všetky tie problémy?“

„Spomínala,“ začala váhavo dedinčanka, „nejakú silu z lesa. Vraj za to môže niečo, čo je v tom lese, moja pani.“

Obe ženy sa zahľadeli na vzdialenú líniu stromov za dedinou.

„Pime teda.“

Felton priťukol a doprial si mohutný dúšok z krígľa. Varaskí sládkovia čúrali lepšie pivo, než varil hostinský. Neprišiel sem však oceňovať kvalitu nápojov. Nejakú dobu sa potĺkal po dedine a márne sa pokúšal zistiť niečo zaujímavé. Nakoniec sa vrátil do hostinca, kde ho dvaja miestni štamgasti nekompromisne pritiahli k ich stolu. V nudnej, jalovej konverzácii ale zachytil zmienku o niečom, čo by mohlo byť dôležité.

„Téda,“ zatiahol mohutný bradatý chlap, sediaci oproti Feltonovi. „Nigdy by som nepovedal, že budem raz chlastať s šlachticem! Čo vravíš, Ted?“

Ted nevravel nič. Už keď do krčmy vchádzal, ledva sa držal na nohách aj napriek tomu, že bolo iba ráno. Tých päť pív, ktoré už na Feltonov účet stihol vypiť mu na triezvosti veľmi nepridalo. S hlavou sklonenou na hrudi premýšľal o problémoch sveta.

„Predtým si vravel niečo o domoch na druhej strane lesa.“

„Héj, Bore…“ mávol rukou dedinčan.

„Bore?“

„Bore.“

„Čo je to Bore?“ spýtal sa Felton.

„No, té dome na druhej strane lesa. Volá sa to tam Bore,“ vysvetlil štamgast a tváril sa pri tom, akoby mu oznamoval, že obloha je modrá.

„Ach tak. Takže kto si tam stavia dom? Na tom Bore?“

„Peluth a Mila. Po svadbe si tam začáli stavat velkú chalupu. A Duruk s Melanom im pomáhajú. Mladí trkvasi, neveďá sa chovat. Šeci štyrá.“

„Sú nepríjemní?“

„Hej. S nikým sa nebavá, myslá si, že sú pupek sveta. A tí dvaja, odkedy im choďá pomáhat jakbysmet.“

„A predtým takí neboli?“

„Predtým boli fajn. To jak sa zobráli. Ale Peluth už je kus chlapa, to sa mosí nehat. V poslednej dobe rádne zmohutnel a do hory sa chodit nebojí.“

Felton okamžite spozornel. „Teda chodia do lesa. Vieš to určite?“

„Ved vravím, Peluth aj s Milú tam choďá už jediní. A dosť často. Asi dzigat.“

Sedliak spomenutú činnosť naznačil aj rukami a rozrehotal sa. Felton sa z povinnosti uškrnul, avšak v skutočnosti už muža nevnímal. Bolo mu jasné, že tým štyrom sa budú musieť pozrieť na zúbok.

„Takže pôjdeme skontrolovať nejakých ľudí, čo sa chovajú čudne a cestou si konečne obzrieme ten les?“ spýtal sa pre poriadok Eriad.

„Rozumieš tomu správne,“ potvrdila Kay’leigh.

„A ako bolo na cintoríne? Zistil si niečo závažné?“ podpichol Eriada Felton.

Kňaza smrti sa jeho sarkazmus nedotkol, zrejme ho ani nezaznamenal. „Nič čo by som nepredpokladal. Cintorín je čistý, žiadni nemŕtvi teda dedinčanov netrhajú. Bolo tam jedno aktívne miesto, avšak nič silné. Mohlo maximálne spôsobiť strach a zimomriavky niekomu, kto by bol dostatočne blízko. Aj tak som ho pre istotu poslal kam patrí.“

„Možno si sa mal radšej porozprávať s dedinčanmi a zistiť čosi dôležité.“

Kňaz len pokrčil plecami.

Vyšli z hostinca a zamierili k lesu. Felton vymenil plátovú zbroj za koženú. V lese sa potreboval dobre a rýchlo pohybovať. Kay si obliekla kožený pancier a zelený plášť. Okrem šable za pásom sa ozbrojila aj dlhým lukom. Jedine Eriadova výbava ostala nezmenená.

Prešli okolo spáleniska a vnorili sa do lesa. Prvá nezvyklá vec, ktorú si uvedomili skoro okamžite, bolo to ticho.

Vtáky v korunách stromov, ak tam nejaké vôbec boli, zaryto mlčali. Dokonca ani šumenie konárov vo vetre nebolo skoro vôbec počuť. Neprirodzené ticho sa im nepríjemne vtískalo do uší a dávalo im jasne na známosť, že tu nie sú vítaní.

Ďalšiu zvláštnosť si všimli, keď sa dostali trochu hlbšie. Napriek tomu, že bol jasný deň, v lese panovalo zvláštne šero. Akoby slnečné lúče stratili svoj jas a silu v okamihu, ako prenikli do porastu.

Kay’leigh si s vážnou tvárou premeriavala okolité stromy. „Čo sa to deje?“ spýtal sa jej Felton a hlas pri tom nevedomky stíšil až do šepotu.

„Neviem,“ odpovedala druidka ustarostene. „Najprv som si myslela, že sa prebudil les samotný. No toto…je úplne iné. Tá sila, o ktorej písal druid tu skutočne je. Lenže je cudzia. K lesu nepatrí, len ním prestupuje. Nikdy som sa s ničím takým nestretla.“

Kráčali ďalej. Pri každom prasknutí konára či vrznutí kmeňa sa strhli od ľaku. K tomu všetkému sa pridal nepríjemný pocit, že ich niekto, alebo niečo, zo šera lesa sleduje.

„Vedela by si zistiť, z ktorého smeru tá sila prichádza?“ napadlo Eriada.

„Nie. V časti lesa ktorou sme zatiaľ prešli je to stále rovnaké.“

„Možno keby…“

Kňaz smrti uprostred vety stíchol, pretože v tej chvíli sa mĺkvym lesom ozvalo praskanie konárov a šuchot lístia. Všetci traja nacvičeným pohybom siahli po zbraniach.

Medzi stromami sa ako duchovia zjavili štyri mohutné diviaky.

Že s nimi niečo nie je v poriadku bolo jasné hneď. Pokojným, pomalým krokom totiž vyšli z húštiny a mierili priamo k družine.

„Skúsim ich zahnať,“ hlesla Kay. „Nehýbte sa, no buďte pripravení.“

Diviaci sa zatiaľ pomaly blížili. Druidka proti nim vyslala vlnu svojej moci, záhadná sila prítomná v ich telách však jej kúzlo odrazila naspäť. Kay námahou zvraštila tvár a udrela silnejšie. Po pár chvíľach sa jej podarilo zvíťaziť a čudnú energiu aspoň na čas zo zvierat vytlačiť. Diviaky odrazu vystrašene zakvičali a dali sa na útek. Ich zadky so štetinatými chvostami zmizli v krovinách.

Elfka sa zhlboka nadýchla. „Musíme sa pohnúť, za chvíľu tu môžu byť zasa.“

Zrýchleným tempom sa vydali ďalej a onedlho dorazili na druhú stranu lesa. Keď vyšli z podrastu, otvoril sa im výhľad na malé pšeničné políčka a záhradky, rozmiestnené okolo niekoľkých domov.

„Bore,“ oznámil Felton.

Jeho priatelia na neho nechápavo pozreli. Paladin sa len usmial a mávol rukou. Keď sa priblížili k dedine, Eriad ukázal na chalupu, ktorá bola postavená bokom od ostatných.

„To by malo byť ono.“

Vydali sa tým smerom. Drevené steny veľkého domu žiarili novotou. Práce na ňom boli už skoro dokončené, ostávalo ešte pokryť šindľami zhruba polovicu sedlovej strechy. A tou činnosťou sa práve zaoberali traja mohutní mladíci. Na odhalené, široké chrbáty im pražilo slnko a svojou prácou boli tak zaujatí, že si príchodu družiny ani nevšimli.

„Zdravím,“ prehovoril Felton.

Otočili sa naraz. Skúmavo, rozhodne nie priateľsky, si premeriavali príchodzích.

„Postavili ste krásny dom, susedia vám ho isto budú závidieť.“ Stavitelia mlčali, na tvári sa im nepohla ani brva. Feltonova snaha o nenútený rozhovor sa zjavne míňala účinkom. Prešiel teda priamo k veci. „Smiem sa opýtať, ktorý z vás je Peluth?“

„A kto sa to pýta?“ prehovoril konečne jeden z nich, čiernovlasý urastený junák s krátkou bradou.

„Volám sa Felton z rodu Lauros a som paladin Ungaldirovho chrámu,“ predstavil sa. „Toto je Eriad, kňaz smrti.“

„A ja som Kay’leigh, Lwiskina druidka,“ povedala Kay. Tri páry očí sa na ňu upreli, akoby bola doteraz neviditeľná. Elfka pohľad pevne opätovala. Nehľadeli na ňu spôsobom, ako ostatní dedinčania – jej krása na nich žiaden dojem neurobila. V ich očiach sa tento raz jasne zračilo nepriateľstvo, snáď aj hrozba. Ticho sa nepríjemne predlžovalo.

„Prečo ste sem prišli?“ spýtal  sa napokon čiernovlasý.

„Máme prepátrať podivné udalosti, ktoré sa u vás stali. Môžete mi k tomu niečo povedať?“

„Odíďte. Nie je po čom pátrať, poradíme si s tým aj sami.“

Eriad, ktorý doteraz iba mlčky prihliadal, sa zrazu napriamil. „O tom vy nerozhodujete. Takže ak nechcete hovoriť, pôjdeme sa trošku poobzerať po lese.“

Kňaz kývol svojim spoločníkom a obrátil sa k odchodu. Traja mladíci ich ostražito sledovali. „Aby vás tam niečo nezožralo…“ prehodil čiernovlasý, keď už boli dosť ďaleko.

Lenže kňaz mal dobré uši. Obrátil sa na päte a vyslal proti podivnej trojici závan strachu. Tvár mu zbledla a prepadla sa do seba. Zdvihol sa náhly vietor a vzduchom sa začal niesť tajomný šepot. Kúzlo sa ale nečakane roztrieštilo o neviditeľnú bariéru. Kay aj Eriad jasne zacítili chvíľkovú prítomnosť onej sily z lesa, ako mužov zaštítila. Hneď potom sa zasa stratila.

„Pozor na jazyk,“ precedil cez zuby Eriad, aj keď si bol vedomý, ako plano jeho vyhrážka znie. Potom sa otočil a zamieril naspäť k lesu. Jeho spoločníci ho mlčky nasledovali.

Keď sa vnorili do tieňa stromov, Felton konečne prelomil mlčanie.

„Čo sa stalo? Myslel som, že sa poserú od strachu.“

„Veď by sa aj,“ odvetil zachmúrene Eriad. „Niečo ich ochránilo. A myslím si, že to bolo to isté, čo Kay cíti v lese.“

Elfka prikývla. „Musíme byť ostražití. Tá vec nám môže nachystať ďalšie prekvapenia.“

Lenže ich protivník mal zrejme iné plány. Lesom prešli bez problémov a než nastala noc, vrátili sa bezpečne do hostinca.

V hlave mu nepríjemne treštilo, ako by ho banda rozzúrených trpaslíkov bila kladivami priamo po mozgu. Zastonal a otvoril oči. Bol na akejsi lúke. Hore uvidel nočné nebo so stovkami hviezd. A v jednej časti oblohy jasne svietil aj on. Červená žiara sa akoby vysmievala jeho opovážlivosti a hlúposti.

Pod  sebou cítil tvrdú zem. Ruky aj nohy mal spútané. Zúrivo sa zazmietal, no dosiahol len to, že sa mu povrazy ešte viac zahryzli do kože. Z hrdla sa mu vydral ďalší ston. Bol hlupák! Mal na to všetko prijsť už oveľa skôr. A hlavne si mal uvedomiť, že na to sám nestačí.

Vedľa seba začul kroky. Otočil hlavu. Skôr, než stihol na príchodzieho zaostriť zrak, sa mu chladná oceľová čepel zaborila priamo do srdca. Jeho krik skoro ihneď zdusil prúd krvi, ktorý mu vystrekol z úst a zalial celú tvár. Červený svit sa mu odrážal v očiach, zatiaľ čo jeho duša opúšťala telo.

Bytosť, sídliaca pod lúkou, ju začala okamžite pohlcovať.

Feltona z nepríjemného sna prebudil výkrik plný hrôzy. Okamžite vyskočil zo slamou vycpaného lôžka a siahol po meči. Eriad na vedľajšej posteli zareagoval len o okamžik neskôr. Vonku niekto znova zareval. Bez zbytočných rečí otvorili dvere, zbehli do výčapu a vyšli na chladný nočný vzduch.

Eriad sa zastavil, pretože nevedel, ktorým smerom má vlastne bežať. Z tmy sa vynoril zhrbený tieň. Prudký náraz do rebier poslal kňaza smrti s vyrazeným dychom k zemi. Bojová kosa mu vypadla z rúk. Nestratil duchaprítomnosť a odkotúľal sa ďalej od hrbatej stvory. Silný kopanec len o vlások minul jeho hlavu.

To sa ale už do boja zapojil aj Felton. Priskočil k rozložitej postave a hlavicou meča jej vrazil do spánku. Zachrochtala a zosunula sa k zemi. Mladý šľachtic okamih prekvapene hľadel na skoleného súpera. Z mohutného, pokrúteného ľudského tela vyrastali na mnohých miestach hrubé štetiny.

„Zozadu!“ skríkol kňaz roztrasene. Paladin reagoval inštinktívne. V otočke naslepo sekol mečom. Ruka druhého nepriateľa spadla na zem oddelená v lakti. Súper mocne zareval a druhou vrazil Feltonovi do tváre. Mladý šľachtic sa zapotácal a len tak tak sa udržal na nohách. Za netvorovym chrbtom sa zrazu objavil Eriad. Čepeľ bojovej kosy prenikla hrudným košom a vynorila sa tesne pod ľavým prsným svalom. Bolo po boji.

Felton si kľakol a prevrátil prvého súpera na chrbát. Z úst mu trčali neprirodzene dlhé spodné špičáky. Nos mal zvláštne sploštený a štetiny tu a tam vyrastali aj z tváre. Napriek tomu ho spoznal.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Kay’leigh, ktorá sa objavila vo dverách hostinca.

„Sú za tým oni, ako sme tušili,“ odvetil Felton.

Eriad skontroloval druhého netvora, ktorý už medzitým dodýchal. „Ešte nám chýba ten čiernovlasý s bradkou a dievča.“

„Ale kto to kričal?“ opýtala sa elfka. Ako odpoveď na jej otázku sa dedinou rozľahol srdcervúci nárek.

„Prečo vraždíte dedinčanov?“ spýtal sa Felton snáď stýkrát. Odpoveďou mu bol iba strnulý pohľad zviazaného nepriateľa.

Tesne po boji sa obaja muži – živý aj mŕtvy, premenili. Prekvapene sledovali, ako štetiny zarastajú naspäť do kože, chrbát sa vyrovnáva a kly sa skracujú a miznú v ústach. Preživšieho sa im nad ránom podarilo prebudiť, avšak zrejme bol duchom niekde inde. Nereagoval na otázky, vyhrážky, dokonca ani na bolesť. Len pravidelne dýchal a meravo hľadel pred seba.

Keď sa dvere krčmy prudko otvorili, paladinova ruka sa automaticky presunula k rukoväti meča. Vzápätí ju odtiahol, pretože dnu vstúpila Kay s Eriadom.

„Je to tak, ako sme si mysleli,“ začal kňaz smrti miesto pozdravu. „Dom je prázdny, Peluth a Mila zmizli. Stavím sa, že sú niekde v lese. Čo si sa dozvedel od nášho priateľa?“

„Nič. Stále je v tom zvláštnom delíriu.“ Felton si sťažka vzdychol. Ráno musel pred vystrašenými dedinčanmi viesť upokojujúcu reč. Sľúbil im, že nočná vražda bola už určite posledná, a že sa to celé už čoskoro skončí. Zároveň im prikázal, aby v najbližších dňoch vychádzali z domu čo najmenej, a aby sa lesu vyhýbali širokým oblúkom. Ľudia sa upokojili, lebo pôsobil rozhodne a isto. V skutočnosti sa tak ale vôbec necítil.

Stále toho bolo veľa, čo nechápali. Čo vlastne vedeli? Že tu boli štyria mladí ľudia, zjavne posadnutí zvláštnou mocou z lesa, v ktorom sa zbláznili diviaci. Nevedeli, kde sa tu vzala, v ktorej časti hory je jej zdroj a či ju vôbec dokážu zastaviť. Nevedeli ani, čo sa stalo s nezvestnými.

Kay sa motala okolo ich strnulého zajatca, Eriad vyzeral von oknom.

„Všade je pokoj. Som zvedavý, koľko ešte vydrží.“

Felton neprítomne prikývol. Pred sebou mal rozložené ohorené papiere z druidovho denníka a stále dokola si ich prezeral. Mal pocit, že niečo očividné mu stále uniká. Jeho zrak sa zastavil na poslednom riadku. Čítal ho snáď päťdesiaty raz, no zrazu ho videl v celkom inom svetle. V hlave sa mu vynoril obraz zo sna, na ktorý medzi časom skoro zabudol.

„Zajtra je červený… Zajtra je červený spln! Ako sme mohli byť tak hlúpi?“

Kay k nemu pristúpila a rukou sa dotkla jeho ramena. „Felton…čo máš na mysli?“

Za normálnych okolností by sa mladý šľachtic začervenal, teraz bol však príliš rozrušený, aby si jej dotyk uvedomil.

„Spln červeného mesiaca! Dagailo! Malo nás to napadnúť skôr! Každú noc červeného splnu niekto zmizol a zomrel. Určite to vychádza.“

Eriad sa zamyslene pošúchal po brade. „Na tom niečo môže byť. Kam mieriš?“

„Spln, ľudia porastený srsťou… Chápete?“

Kay pokrútila hlavou. „Ak máš na mysli lykantropov Felton, tak tí sú viazaní na spln Leofe, nie Dagailo. To viem isto!“

Jej prehlásenie vzalo paladinovy vietor z plachiet. Sklamane sa posadil.

„Čo vlastne vieme o božstve červeného mesiaca?“

„Nič konkrétne,“ povedala elfka. „Dagailo je záhadnou bohyňou, spájajú sa s ňou len neisté legendy.“

„Kdesi som čítal, že má niečo spoločné s temnou mágiou,“ dodal Eriad.

„Žiadny kančí lykantrop teda v lese nebehá?“ uisťoval sa Felton.

„Zrejme nie.“

Pred hostincom začuli kroky. Zamrazilo ich. Až teraz si uvedomili, ako hlasno celú dobu rozprávali. Skôr, než stihli zareagovať sa dvere otvorili a dovnútra vstúpila nízka, postaršia žena s havraními vlasmi, tu a tam pretkanými šedinou. Odetá bola v dlhom cestovnom plášti.

„Správne,“ oslovila ich. „V tom lese je totiž čosi oveľa horšie než nejaký lykantrop.“

„Kto ste?“ spýtal sa Felton a prudko vstal od stola.

„Len pokojne priatelia. Som Ailara, bylinkárka.“

Kay’leigh priniesla z kuchyne víno a nejaké jedlo. Celú krčmu zabrali pre seba, takže obslúžiť sa museli sami.

Ailara pohľadom skontrolovala spútaného zajatca a začala rozprávať. „Keď zmizol Loanan a jeho dom zhorel, cítila som, že nie som v bezpečí. A ten pocit bol správny. Ak by si po mňa neprišli tamtí,“ mykla hlavou smerom k posadnutému, „zlynčovali by ma dedinčania.“

„A kam ste šli?“ spýtala sa Kay.

„Utiekla som k mojej sestre. Okrem úkrytu som od nej potrebovala aj radu. Nevedela som, čo ďalej. Potom som sa ale dopočula, že ste do dediny dorazili vy. Tak som sa vydala na cestu späť.“

„Odkiaľ ste vedeli o našom príchode?“

„Stále tu mám svoje oči a uši,“ usmiala sa záhadne čarodejnica. „Každopádne dúfam, že spolu už dokážeme tú vec zastaviť skôr, než bude neskoro.“

Felton sa nespokojne zamrvil a otvoril ústa.

„Neboj sa,“ mávla rukou Ailara, „už vás nebudem ďalej napínať. Nie je to žiaden kancodlak, ani nič podobné. V lese sa prebudil jeden zo starých bohov.“

Všetci traja na ňu zarazene hľadeli. Usmiala sa. „Ani Loanan nevedel, o čom to rozprávam. Málokto vie. Ste ešte mladí, ale v chrámoch by ste sa o nich určite časom dopočuli.“ Čarodejnica sa lepšie usadila a pokračovala v rozprávaní. „Starí bohovia, deti moje, tu boli v dobe temna a zrejme aj v obdobiach, ktoré jej predchádzali. Bôžici, démoni, je jedno ako ich pomenujeme. Bol ich veľký počet, no ich vplyv zrejme siahal len do blízkeho okolia oltára. Ucitevali ich divosi, goblini a vôbec všetka háveď, ktorá tu bola pred nami. Ako však Prvogradské kráľovstvo silnelo a z juhu prichádzali ľudia, uctievači boli nemilosrdne vraždení a modly starých bohov borené. Upadli do zabudnutia a stratili moc.“

Čarodejnica sa napila vína aby si zvlažila hrdlo. Kým nezačala opäť rozprávať, v miestnosti vládlo absolútne ticho.

„No jeden sa teraz prebudil. Netuším ako sa to mohlo stať. Podľa rýchlosti, akou naberá silu však zrejme patril ku tým mocnejším. Budeme musieť čo najskôr nájsť jeho oltár a definitívne ho…uspať. Zajtra na to bude vhodný čas.“

„Červený mesiac bude v nove, takže by mal byť najslabší,“ hádal Felton.

„Správne,“ prikývla Ailara. „Bez vás to ale aj tak nezvládnem. Pomôžete mi?“

„Preto sme sem prišli,“ povedal Eriad.

„Výborne. Teraz musíme prečkať noc. O chvíľu sa zotmie.“

Eriad si zívol a opäť vyzrel z obloka. Zazdalo sa mu, že na východnom obzore sa už začína brieždiť. Konečne.

Na noc si rozdelili hliadky, pretože sa obávali útoku. On a Ailara strážili ako druhí. Šeptom viedli zaujímavý rozhovor o božstvách a mýtoch, no postaršia čarodejnica zrazu zaspala uprostred vety. Eriad ju nechal a ďalej držal hliadku sám.

Z dlhej chvíle sa prešiel po výčape. Dokonca aj ich zajatec mal zavreté oči a pravidelne dýchal. Kay a Felton spali vedľa seba na kožušinách, jemne sa dotýkajúc rukami. Na svojej stráži sa zrejme mali o čom zhovárať.

Kňaz smrti ich ticho obišiel a zamieril k schodisku, pretože sa mu zazdalo, že odtiaľ ťahá prievan. Pomaly vystúpil až do chodby na poschodí.

Z tmy sa vylúpla bledá tvár s vytreštenými očami a krátkou čiernou bradou. Eriad sa nezľakol, nikdy sa neľakal. Nadýchol sa k varovnému výkriku, no prsty pevné ako oceľ sa mu stiahli okolo hrdla, takže dokázal len ticho zachripieť.

Peluth ho stiahol na dlážku a hrdlo mu zovrel ešte tuhšie. Eriad sa pokúsil odtiahnuť jeho ruky, no nedokázal to. Z celej sily nepriateľa niekoľko krát udrel do tváre. Akoby búšil do skaly. Mohutný chlap na neho hľadel prázdnym pohľadom a rany ním ani nepohli. Kňaz zmenil taktiku. Pichol ho palcami do očných jamiek. Peluth mu vrazil čelom priamo na koreň nosa.

Hlavou udrel o podlahu, ústa aj krk mu zaliala krv. Začínal sa dusiť. Nohami zúfalo kopal do steny, ale chlap ich priľahol. Pred očami mu tancovali hviezdičky. Periférny zrak sa začínal strácať, až nevidel nič iné, než bledú tvár nad sebou. Nakoniec sa mu pohľad zastrel úplne.

Pod schodami zašramotili neisté kroky. „Eriad?“ ozval sa ospalý hlas.

Peluth pustil ochabnutého súpera a postavil sa. Pod schodami stála Kay’leigh so šabľou v ruke a prekvapene na neho pozerala. Troma skokmi zbehol dole. Druidka zakričala a sekla. Zbraň sa mu zakusla hlboko do ramena, avšak to ho nezastavilo. Široká päsť jej dopadla na brucho. Úder ju zdvihol zo zeme, chrbtom vrazila do steny a s vyrazeným dychom sa zvalila na podlahu.

Výčapom zaznel zúrivý výkrik. Felton priskočil k nepriateľovi, neváhal ani na moment a bodol. Ruku mal pevnú. Čepeľ dlhého meča sa vnorila do nepriateľovho hrudníka. Peltuth sa prekvapene pozrel paladinovi do očí. Feltonovi sa zazdalo, že na ten kratučký moment, než mŕtvy spadol na podlahu, to bol skutočne on, bez démona ovládajúceho jeho myseľ.

„Kay…“ sklonil sa starostlivo k elfke no tá ho rázne odstrčila. „Eriad,“ povedala.

Obaja vyšli na poschodie. Elfka pritisla ucho k hrudi nehybného kňaza. „Žije,“ oznámila s úľavou.

Eriad otvoril oči. „Prekva…pil ma…“ zasyčal cez stiahnuté hrdlo. Pomohli mu zísť zo sochodov. Ailara ich už zdola pozorovala.

„Som rada, že ste v poriadku. Dnes máme ešte prácu.“

Odhodlane kráčali šerým lesom. Hrobové ticho podchvíľou narušil vzdialený šramot. Tu a tam sa im zazdalo, že v poraste zahliadli pohyb šedého tela, či začuli hlboké zachrochtanie. Tento raz sa im ale do cesty nič nepostavilo. Zdalo sa že bytosť…vyčkáva.

Kay a Ailara napokon dokázali určiť, z ktorého miesta sila pôsobí. Ako sa k nemu približovali, napätie a pocit niečoho neodvratného v nich pomaly narastali. Nedali sa zastrašiť a pokračovali v ceste.

Nakoniec dorazili na miesto. Znenazdania sa pred nimi otvoril voľný priestor a oni vyšli na neveľkú kruhovú lúku. Moc starého boha tu presakovala zo zeme tak jasne, že to cítili aj Eriad s Feltonom. Mladé dievča v ufúľaných, potrhaných šatách sa krčilo približne v strede čistiny. A pred ňou, v kruhu sčernetej, akoby spálenej trávy, stál obrovský tmavý kanec. Jeho žiarivé žlté oči sa upreli na prichodiacich.

Eriad sklonil zbraň a sústredene zašeptal niekoľko slov. Okolo čepele bojovej kosy sa začali zbiehať husté tiene. Kay sa presunula bokom a do luku založila šíp.

Skloňte sa predo mnou a budete ušetrení! zahrmel im v hlavách mocný hlas.

Felton, opäť odetý v plátovej zbroji, sa postavil dopredu. Kančí avatar bude isto strašným súperom. Treba preto jednať skôr, než sa im do sŕdc vkradnú pochybnosti.

„Silné reči na to, že sa o pár chvíľ budeš opekať na ražni,“ začul sa hovoriť.

Sila starého boha podráždene zavírila. Kanec hlasno zafunel a rozbehol sa do útoku. Paladin sa mu nerozvážne rozbehol naproti.

„Ungaldíír!“

Meč kmitol vzduchom rýchlo ako podráždený had a rozsekol kancovi hlavu a kus šije. V nasledujúcej chvíli však ťažké telo plnou silou vrazilo do bojovníka. Ten s rynčaním odletel do trávy. Pokrivený štít, ktorým zachytil prvotný náraz mu pri páde vyletel z ruky. Avatar sa zastavil a niekoľkokrát zmätene potriasol hlavou. Z hlbokej rany mu vytryskla hustá čierna krv. Lebka sa však v zápätí s odporným prasknutím vrátila na svoje miesto. Okraje rozseknutej kože sa k sebe začali približovať.

Démon sa znova obrátil k paladinovi, zviechajúcemu sa zo zeme.

Vystrelený šíp trafil kanca do boku a zabodol sa mu hlboko do tela. Avatar podráždene zaryčal a rozbehol sa k elfke. Kay odhodila luk a tasila šabľu. Chladnokrvne počkala, až sa dostatočne priblíži a zaútočila z rýchleho úhybu. Nebezpečné kly len tesne minuli jej telo, kancovi však pribudla rana tesne nad uchom.

V tom sa do boja prirútil Eriad, ktorý už medzitým dokončil kúzlo. Čepeľ bojovej kosy, takmer neviditeľná pod hustou vrstvou tmy, sa zaskočenému avatarovi zabodla do krku až po násadu. Kancovi s odporným zabublaním vystrekol z papule čierny prúd. Moc starého boha sa však proti smrtiacemu zaklínadlu vzoprela. Avatar stále neumieral. Divokými pohybmi sa snažil uvoľniť zaseknutú zbraň. Eriada  na druhom konci kosy hádzalo sem a tam, len s vypätím všetkých síl ju stále nepúšťal a noril hlbšie do netvorovho tela.

Felton priskočil ku kancovi a z celej sily bodol. Čepeľ meča sa zabodla do šije tesne za lebkou a prerazila chrbticu. Démonovi sa podlomili nohy. Kňaz smrti trhnutím uvoľnil svoju zbraň, a z polobratu sekol. Kančia hlava sa skotúľala do trávy, žltý svit v jej očiach konečne pohasol. Telo sa v prúdoch tmavej krvi zrútilo na bok.

Ailara pribehla k udýchanej družine a elfku chytila za ruku. „Drahá, musíme konať, kým je Starý ochromený. Pod tou spálenou zemou je jeho oltár.“ Kay vážne prikývla.

Prešli k čiernej tráve a vkročili do kruhu. Oslabená bytosť sa zmohla na posledný zúfalý odpor. Obe ženy sa zapotácali pod náhlim úderom, avšak vzápätí  odpovedali vlastnou mocou.  Uvoľnená energia naplnila vzduch a Feltonovi s Eriadom zaľahlo v ušiach. V ďalšej chvíli bolo po všetkom. Hlasné prasknutie kameňa pod zemou nasledoval mohutný otras. Sila starého boha bola definitíve zlomená.

V tom momente dievča, stále nečinne kľačiace na zemi, skríklo od bolesti a v kŕči sa zvalilo na chrbát. Až teraz si všimli oblé brucho, jasne sa črtajúce pod špinavými šatami.

Obe ženy si vymenili zdesený pohľad. Ailara sa pomaly otočila k Feltonovi a Eriadovi. „On…vstúpil do plodu v jej lone,“ oznámila priškrteným hlasom.

Paladin zamrzol uprostred pohybu. Eriad stisol pery do tenkej čiary a rozvážne prikývol.

„Si si tým istá? Nie je iná možnosť?“ uisťovala sa Kay.

Ailara smutne zavrtela hlavou. „Musíme…“ zašeptala.

Stáli nad bezmocným dievčaťom a vedeli, že najťažšia úloha ich ešte iba čaká.

Komentáře

komentářů

One Response

  1. Maijro

    Dobrá téma aj príbeh, ale spracovanie škrípe. Napriek slušnej kvalite textu mi dosť vadilo spracovanie, akoby išlo o prepis počítačovej hry. Poviedka mala oveľa väčší potenciál, keby jej autor venoval viacej pozornosti, trochu sa viac rozpísal a nespoliehal sa na osvedčené prvky, ktoré sú známe. Zopár gramatických preklepov dielu neuškodilo, avšak koniec mi prišiel narýchlo zbúchaný. Celkovo dosť lacne odbitý, aj napriek malému, ale očakávanému zvratu. Hodnotenie: 6/10

Leave a Reply