… a vatry zahoreli.
Nastala nová doba. Vek zapisuje dvanásty rok čerstvého milénia. Svetom otriasajú kolapsy, ľudstvo chradne. Niečo však pretrváva. Mnohí už na tú žiaru zabudli, zatiaľ čo iní ju potlačujú. Napriek tomu je neprestajne v nás. Buble, vrie, hustne. Dedičstvo kolujúce v krvi.
Vedci sa neprestajne snažia nájsť odpoveď na to – odkiaľ a kedy. Nie je podstatný dátum, ani čas. Sme tu a to musí stačiť. Naši predkovia vbehli na opustené územie, ktoré si privlastnili, obrobili, posiali. Vtedy zahoreli prvé vatry a spoločne s obetou ďakovali pradávnym bohom. Obeh striedal obeh a ohne neprestávali žiariť. Odkaz minulosti zakorenený v sviatostiach bol tak mocný, že nové náboženstvo, ktoré vstúpilo na dávnu Veľkú Moravu muselo vykonať množstvo ústupkov. Ľud sa nemienil svojvoľne podrobiť znaku kríža a tak nastali prvé úpravy. Väčšina pôvodných sviatostí sa kvôli zvyklostiam ľudu nedala zakázať, preto sa nové náboženstvo prispôsobilo. Namiesto vítania jari (vynášanie Morany, rovnodennosť) nastalo zmŕtvychvstanie, namiesto Zimného slnovratu prišlo narodenie. Avšak ten najsilnejší sviatok predkov potlačili úplne. Jeho význam zanikol, až ostalo iba novodobé pálenie Svätojánskeho ohníka pri hlte pivka s mastnou klobásou. Haniť však nemienim nikoho. Pôvodná obroda znova ožíva a s ňou aj kus stratenej histórie.


Veporské vrchy ožijú v duchu tradícií. Počas letného slnovratu, keď sa slnku nechce spať a noc je príliš unavená, nastane tá najvhodnejšia doba skúsiť nahliadnuť do zašlých čias. Bludičky vás zlákajú na lesných cestách, víly žmurkajú spoza stromov, zacinká nákova trpaslíkov, drak zahrmí v oblakoch. Ozvena bubnov láka spoločne s hlasom fujary. Tam na kopci sa odkryje nový svet. Nenájdete tu hostinec, betón ani elektriku či plast. Nezvezie vás sem taxík, lanovka. Iba to čo si vynesiete na pleciach určí vaše pohodlie. Zvyšok zahoďte. Tričká s vyhľadávanou značkou nahradia ľanové košele. Rifle prekryjú konopné nohavice, tenisky kožené krpce. Vyšívaný kroj spomalí čas a o hodný kus ho vráti nazad. Zatiaľ čo dievky pletú vence a pospevujú piesne, chlapi kosia kruh na večernú oslavu. Krátko nato už stúpa pozbierané drevo do výšin s očakávaním iskry.


Štyri vatry v kruhu (slovanský znak Svarga) rozložené v smere svetových strán, podľa živlov (oheň, vzduch, zem, voda), podľa ročných období. Krátko pred stmievaním, keď slncový kôň schádza z nebeskej paše, sa obradníci poberú do kruhu. Ruka v ruke utvoria pevné puto. Na ten mizivý okamih splynú nielen telá, ale aj duše v jedno. Veľký biely kruh nikoho neodmietne, neurčuje rozdiely.
Tichá prosba a kresadlo búšiace do kameňa vyslobodí iskru. Za pomoci dychu a brezovej kôry obživne posvätený plameň. Zatiaľ, čo obradník dúcha do rastúcich jazykov, štyria chlapi priložia fakle. Pripravené ohniská zahoria krátko nato.


Plamene, ktoré otvárajú bránu naplno spustia oslavu. Gajdy zanôtia obchôdzku za hojnosť úrody, dievky sa zvrtnú v ďakovnom tanci. Hlavný obradník pristúpi ku každému a oveje čerstvou ratolesťou dym z bylinkových kvetov. Očista pohladí kožu, naplní pľúca. Veľký peceň koláča príde v závere. Poďakovanie za dary zeme a požehnanie tým nasledujúcim. V tom okamihu sa kruh trhá. Slák zadrie do struny a prvé tóny oslobodia živu. Zem sa otriasa v tepe bubnov, v odzemku, vzduch plní hvizd píšťal. Divotanec prúdi až do svitania. Nové slnko sľubuje lepšie časy, treba len veriť.
Počas noci prichádzajú aj menšie obrady, ktoré sa týkajú jednotlivcov. Prijímanie slovanského mena, podstrižiny. Meno si každý prisúdi sám. Vyberá podľa toho čo sa v ňom skrýva, to čo mu naplňuje dušu. Iba tak nájde správne rozhodnutie. Meno odhaľujúce jeho osobnú podstatu. Podobne ako prijímanie mena, aj podstrižiny majú veľký význam na oslobodenia nahromadených prosieb, modlitieb. Či dievky, či mládenci pristúpia k ohňu a obradným nožom zrežú kus vlastných vlasov. Pramene vhodia do plameňov so žiadosťou o vyplnenie želania a tanec môže pokračovať.
Takto kedysi naši predkovia slávili najväčší sviatok v roku. Požehnávali tým prírode a novej úrode. Pálenými obetami (žiadna krv, živé mäso) vďačili bohom a uctievali si ich prítomnosť. Je to svet, na ktorý sme možno zabudli, ale kus z neho neprestajne v nás pretrváva. Neodišiel … zatiaľ.

A tak vatry znova zahoria.

 

Komentáře

komentářů

About The Author

Leave a Reply