Rok 2011 bol rokom RPG, o tom snáď nie je pochýb. Skyrim, Witcher 2, Dragon Age 2 a mnoho iných peciek sme mali to potešenie hrať. O to ťažšie to budú mať autori RPG hier tento rok. Zatiaľ to vyzerá, že MMO Star Wars si vedie dobre a teraz k nám dorazilo aj prvé offline RPG tohto roku. Kingdoms of Amalur je však nová značka, ktorú sa EA snaží pretlačiť na trh. Ako veľmi sa im to podarilo sa dočítate v recenzii.

Bohuziaľ, chlapci z BigHuge Games urobili pri tvorbe svojho nového dieľka pár veľmi zvláštnych rozhodnutí, vďaka ktorým bude ich cesta do hráčskeho povedomia o to ťažšia. Poďme sa teda pozrieť, ako si nové RPG vedie.

DEJ

Hneď prvým – veľmi smutným krokom – autorov bolo posadiť dej hry do tak šedivého sveta, akým je Amalur. Ak ste v živote čítali čo i len jednu „typickú“ fantasy knihu, Amalur vás neprekvapí. A neprekvapí vás ani príbehom samotným – váš hrdina, ktorého si samozrejme na začiatok prispôsobite na svoj obraz, je bez mena, bez hlasu a samozrejme bez minulosti. Bohuziaľ, hneď na začiatku ste len mŕtvola, ktorú istý trpaslický vedec oživí. To sa nie veľmi páči vládnucej rase, ktorá nielen zničí jeho Studňu Života, ale zároveň zabije jeho a vás bude celkom tvrdohlavo prenasledovať. Pretože – samozrejme – na vašich hrdinských pleciach spočíva povinnosť nepriateľov vyhľadiť a priniesť do Amaluru mier a prosperitu.

Dej hry je postavený v štýle MMORPG hier – na začiatok sa dozviete čo-to o svete (kto s kým bojuje a prečo), ale po úvodných pár súbojoch vás hra pustí do sveta úplne samého. To v preklade znamená, že na nejakú „silnú hlavnú dejovú líniu“, rovno zabudnite a tešte sa na to, že budete behať hore-dolu po svete, levelovať, zabíjať príšery, nosiť správy a balíčky z miesta A do miesta B a zbierať hromady lootu. Pre všetkých, ktorý si niekedy chceli vyskúšať „off-line MMORPG“, alebo pre tých, ktorým sa páčia hry ako Fable, je Amalur ideálna príležitosť. Pre nás ostatných, ktorý by radi videli príbehové RPG postavené na silných postavách a dobrom príbehu, musíme si počkať na niečo iné.

Po uvedení hier ako Mass Effect, Dragon Age či Witcher 2 som dúfal, že éru RPGčiek s nemými hrdinami máme úspešne za sebou – ale bohužiaľ. KoAR ukazuje, že to ešte stále nevyšlo z módy. A tak budete celú hru sledovať, ako váš avatar nemo hľadí na NPCčka. Áno, teraz sa do mňa pustia všetci, ktorý si pamätajú, že som Skyrimu dal 10/10 a majú mi to za zlé. Pravda, aj TESV mal nemého hrdinu, ale tá hra sa koná primárne z pohľadu prvej osoby a preto to nepôsobí až tak rušivo. Naopak, Amalur si o to priam koleduje a dejová stránka mohla byť o pár stupňov lepšia.

Celé podanie príbehu vo mne zanechalo nie veľmi pozitívne pocity – mnohokrát sa stane, že počas dialógu sa NPC „zmení“ – napríklad, na konci dlhého rozhovoru NPC zahlási, že by s vami nemal hovoriť, lebo mu to kazí reputáciu. Ale kľudne sa može stať aj to, že NPC zmení počas rozhovoru prízvuk – začne normálnou angličtinou a končí ako rodený škót.

Amalur jednoducho naozaj nie je príbehové RPG. Pri jeho hernom dizajne to vlastne ani príliš nepotrebuje, ale je to škoda, že si autori nedali trochu viac práce s tým, aby hráčov viac vtiahli do svojho virtuálneho sveta.

Herný Dizajn

Ako som spomenul, KoAR sa nesie v znamení hier ako Fable – po štarte dostávate úplne voľnú ruku v tom, kam chcete ísť alebo čo chcete robiť. Samozrejme po zbehnutí do prvého mesta sa vám otvárajú rôzne questové možnosti. Váš hrdina plnením úloh a likvidáciou všadeprítomných príšer rastie a získava na skúsenostiach. Keď vyleveluje, môže investovať jeden bod do špeciálnych dovedností ako alchýmia alebo páčenie zámkov. Následne vloží 3 body do rôznych „typových“ vlastností – sila, mágia a šikovnosť. Podľa toho si vlastne určujete, či ste viac na čary, silu, rýchly boj alebo čokoľvek medzitým. Amalur vám v rámci tvorby a vývoja postavy nekladie takmer žiadne medze a nie je problém si postaviť postavu, ktorá bude ozlomkrk máchať mečom a keď sa unaví, šľahne po nepriateľoch zopár bleskov.

K tomuto pomáha aj inventár a zbraňový systém vôbec. Pokiaľ investujete body do zručností šermu, budete s mečom neporaziteľný. Na výber máte okrem toho dýky, luky, magické palice a rôzne iné bodno-tržné zbrane. Hneď na začiatku hry máte k dispozícii aj aké-také magické schopnosti – konkrétne jedno kúzlo. To si môžete neskôr vylevelovať, prípadne nakúpiť nové. Ako som vravel, nie je problém urobiť si postavu, ktorá nemá problém strieľať z luku, máchať dýkami a pritom páliť nepriateľov magickým ohňom – samozrejme sa však viac oplatí sústrediť sa na jeden aspekt vývoja viac než na ostatné. Ale – je to na vás.

Toto všetko je veľmi pekné, ale o štatistikách nikto hrdinský epos nenapíše. A tak prichádza na rad najpodstatnejšia zložka – bojový systém. Ten je zahraničnými médiami vo veľkom vychvaľovaný, ale netuším prečo – jedná sa o klasické „klikám do toho až kým niesom posledný živý na scéne“, prípadne „klikám na tlačítko sekundárnej zbrane…“ a tak ďalej. Či držíte v rukách meč alebo kúzelnú palicu je tiež v skutočnosti jedno. Palica dáva damage elementálny a meč obyčajný (existujú aj meče s elementálnou silou), ale ak chcete byť kúzelník, potom je pre vás podstatné nakúpiť si 4 veľké kúzla, ktoré míňajú manu a čo máte v ruke vám môže byť ukradnuté.

Súboje mi do značnej miery pripomenuli hru „Lord of the Rings: War in the North“, čo rozhodne nie je dobré. Na oživenie Amalur používa naozaj veľkú rôznorodosť zbraní, ich typov a špeciálnych vlastností. Bojovať môžete na diaľku lukmi, čo je ale veľmi (VEĽMI) odfláknutá záležitosť, mečmi či dýkami na blízko alebo kúzlami. Tým celá rôznorodosť vlastne končí. Oproti hrám ako Witcher 2 naozaj stačí len klikať a sem tam nejaký ten úder vykryť štítom, ktorý je neustále k dispozícii (bez ohľadu na to, aký zbraňový arzenál používate, štít sa vám po stlačení tlačítka „objaví v rukách“ a následne „zmizne“).

Problémom bojového systému je aj to, že v podstate neposkytuje žiadnu výzvu – pokiaľ nieste úplné drevo s dvoma ľavými rukami, nemáte šancu prísť pri súbojoch k nejakej vážnejšej ujme. Nepriateľov občas zničíte skôr, než si vás vôbec všimnú (na čo môžete použiť plýženie). Inokedy sa naozaj dostanete do súboja, ale potvorky sú chabo ozbrojené – a to nie len v rámci zbraní, ale aj inteligencie. Jediný problém nastane vtedy, ak sa na vás rozbehne 5-6 príšer naraz. Ani to však nie je veľký problém, stačí si nájsť tlačítko na rýchly úskok do strany a všetky potvory – kým sú pekne pohromade – usmažiť jednou dobre mierenou ranou.

Bojový systém však má jeden prvok, ktorý naozaj úspešne dvíha hladinu adrenalínu v krvi – aj keď to tak asi nebolo myslené. Na mysli mám kameru, ktorá sa jednoducho rozhodne zostať na mieste. Vy bojujete s postavami ktoré vidíte, ale vďaka kamerovému systému nemáte možnosť zistiť, čo sa na vás hrnie z ďalších strán. Samozrejme si pohľad môžete prisposobiť, ale ono to ide dosť ťažko (o to ťažšie na gamepade) a kamera sa vôbec chová počas bojov dosť podivne. Neviem to presne opísať, ak mi neveríte, skúste demo, ale mne to jednoducho nesadlo.

Technická stránka veci

Neviem, či za to môže fakt, že som pre pár dňami dohral Alana Waka s jeho prenádnernou grafikou, ale musím uznať, že grafiky Amaluru je naozaj škaredá – nízky počet polygónov sa dá zakryť „snahou o iný vizuálny štýl“ (hoci ho predtým použil už aj WoW či Aion). Rozmazané textury, chudobné efekty a nulový lip-sync (pohyb pier pri dialógoch) sa však už tak jednoducho zakryť nedá. Chýba takisto akékoľvek aspoň trochu pokročilejšie osvetlenie či aspoň snaha o tiene. Takto hry vyzerali na počiatku tejto konzolovej generácie, ale rozhodne by tak nemali vyzerať na jej vrchole.

Po pár hodinách hrania si môžno väčšina hráčov zvykne a silne pastelové farby – a vôbec veľmi veselo ladená grafika – im nepríde až tak hrozná. Možno sa im zazdá až rozprávková a príjemne jednoduchá. Závisí to zrejme od uhlu pohľadu, pokiaľ nemáte nič proti grafickému štýlu, na ktorom začínal pred 8 rokmi World of Warcraft, tak vám pohľad na Amalur nepríde zvláštny.

Audio stránka je opäť veľmi zmiešaná záležitosť. Zvukové efekty sú v poriadku, dabing je miestami v poriadku, inokedy vás zarazí. A hudba… hudba je vlastne celkom dobrá, len keby sa skladatelia naozaj nesnažili trafiť naozaj kompletne všetky hudobné fantasy klišé – od zvonkohry cez sólové harfy až po príjemne tajomný melodický motív.

Celkové hodnotenie

Uvedomujem si, že moja recenzia vyznela zrejme negatívne a chcel by som na záver povedať, že pokiaľ sa vám páčil Fable a jemu podobné hry, dajte Amaluru aspoň šancu (demo by malo byť dostupné). Naopak, pokiaľ ste si už navykli na luxus moderných RPG (ako plný dabing, realistickejšia grafika a zmysluplný dej s ozajstnými postavami), potom si nerobte o Amalure veľké ilúzie. Je to RPG, ktoré je z väčšej časti úplne v poriadku a bez veľkých chýb v dizajne či spracovaní. Bohužiaľ je z väčšej časti aj absolútne šedivé a nemá nič, čím by otrlého hráča RPG zaujalo a zajalo vo svojom svete. Pokiaľ ste unavený zo Skyrimu a chcete pár hodín zabiť vo farebnom svete Amaluru, nie je to najhoršia varianta. Ale aj tak si myslím, že pokiaľ nemáte Witchera 2 alebo Dragon Age 2 dohrané aspoň 3-4 krát, urobíte lepšie, ako si zopakujete tieto hry.

Celkové hodnotenie – 6/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply