Kto vravel, že survival horror je, ako herný žáner, mŕtvy? No, po dohraní Resident Evil 5 – ktorý bol viac akčnou strieľačkou než naozaj strašidelnou hrou – som bol aj ja jedným z nich. V dnešnom hernom svete sa pojem „survival horror“ zamenil za „dáme tam zombie“. Osobne som nikdy nechápal fascináciu týmito potvorami a všetky zombie hry mi prídu nudné a o ničom. V tejto záplave hororovej beznádeje prichádza Alan Wake – a konečne aj jeho PC verzia – aby, ako jasné svetlo baterky, rozohnal tmu nášho strachu o hororový herný žáner a ukázal všetkým, ako správne vybudovať atmosféru a donútiť všetkých nás, aby sme po nociach, hľadiac do obrazoviek, kričali od strachu ako malé dievčatká…

Príbeh

Trvalo to síce neúnosne dlho, ale konečne sa aj my, čo nevlastníme Xboxy, môžeme s Alanom Wakom – svetoznámym spisovateľom – a jeho ženou Alice vydať na dovolenku zo zapadnutého amerického mesta Bright Falls. Hra začína nádherne a idylicky – Alan so ženou prichádzajú do mesta, stretávajú prvých pár miestnych obyvateľov – a dostávajú kľúče od chatky na jazere Cauldron Lake, kde majú stráviť svoj útek z civilizácie. Všetko by bolo v poriadku, keby sa Wakeovci tesne po príchode nepohádali. Alan v hneve odíde z chajdy, no len o pár sekúnd na to sa vypne prúd a Alice, zúfalá nyktofóbka, spanikári a padá do jazera. Alan neváha ani sekundu a skáče za ňou v snahe zachrániť ju.

Podarí sa mu to? Ťažko povedať, hra totiž okamžite posúva príbeh o 7 dní ďalej, keď Alan zúfalo uniká z Bright Falls, ale havaruje a musí zohnať pomoc pešky. Čo sa dialo počas toho týždňa? Je Alice naozaj mŕtva? A prečo sa okolo Alana zhmotňuje temnota a prenasleduje ho?  A prečo Alanovi všetci tvrdia, že chata na Cauldron Lake už 30 rokov neexistuje? To všetko si zistíte, ak si Alana Waka zahráte. Alebo aj nie – na to musím upozorniť rovno. Dej je totiž naozaj komplikovaný a keďže – ako sám Alan hovorí na začiatku – je to hororový príbeh, nie všetko v ňom nutne musí dávať zmysel. A verte tomu, že keď hru dokončíte, rozhodne nebudete mať pocit, že na 100% chápate, čo sa vlastne práve udialo. Na druhú stranu, neustála neistota, balancovanie na hranici medzi snom a realitou (alebo realitou a bláznovstvom) dodáva hre skvelú atmosféru a šťavu v množstvách, na ktoré, ako hráči, naozaj nie sme zvyknutí.

Aj keď je celková atmosféra vynikajúca, samotný dej občas – celkom nepochopiteľne – podpiľuje svoj vlastný konár. A to konkrétne svojimi vedľajšími postavami. Alan je stvárnený vynikajúco a aj väčšina (veľmi klišovite) obsadeného mestečka – či už „drsná, ale správna šerifka“, alkoholický agent FBI,  ktorý najprv strieľa a potom kladie otázky, mladá servírka v miestnej reštaurácii, ktorá je Alanom úplne posadnutá či charizmatický doktor, ktorý nie je tak celkom doktor. Ale v momente, keď sa na scéne objavuje Alanov agent Barry Wheeler, celá pracne vybudovaná atmosféra trpí. Barry je postava, ktorá zrejme mala dej trochu odľahčiť, ale za prvé nechápem, prečo by sme chceli tak vynikajúcu atmosféru odľahčovať a za druhé sa jej to aj tak nedarí – každá jeho replika pristane k temnému hororu asi ako svini rohy.

Podobne mi vadí aj fakt, že hra sa občas akoby neberie príliš vážne. Alan funguje nielen ako hlavný hrdina, ale aj ako rozprávač, čo by bolo úplne v poriadku, keby občas nerozprával z pohľadu profesionálneho spisovateľa. Zle sa mi to opisuje, ale som si istý, že budete vedieť, o čom hovorím, keď na dané momenty narazíte. Miestami sa mi jednoducho zdalo, že autori potrebovali vyplniť rozprávačské ticho, tak nám porozprávajú o tom, ako pracuje dobrý hororový spisovateľ a ako by mal svoje dielo postaviť… A už nehovorím o momente, keď sa Alan zrazu vykašle na zachraňovanie svojej ženy a spolu s Barrym sa jednoducho opijú… (?)

Je to celkom škoda, pretože inak je príbeh – napriek miernej klišovitosti a predvídateľnosti – veľmi dobrý a atmosféra by sa naozaj dala krájať. Posledným problémom, ktorý mám s dejom je fakt, že občas vám hra rozpráva čo sa stane – o pár minút vopred. Nechcem zbytočne spoilovať dej, ale je trochu zvláštne, keď súboj s bossmi alebo strašidelné momenty čakáte a viete o nich. Nevraviac o tom, že súboj s finálnym bossom a vlastne aj celý záver hry vám autori naznačia alebo rovno vyzradia v polovici poslednej (šiestej) kapitoly…

 

Herný Dizajn

Toto bola snáď najdlhšia príbehová časť recenzie, akú som kedy napísal. Verte mi však, že Alan Wake a jeho dobrodružstvo si to naozaj zaslúži. Narozdiel od iných, silne príbehových, hier – ako napríklad Heavy Rain – sa však fínsky tím REMEDY nebojí naozajstných herných prvkov a tak okrem silného deja prináša rovnako silnú akčnú zložku.

Základom všetkého je temnota a svetlo. Alan má k dispozícii baterku a zbrane a s ich pomocou si musí poradiť s obyvateľmi Bright Falls, ktorých ovládla temnota. Podstatou je najprv ich dostatočne ožiariť a až následne strieľať. A hra vám už v prvej kapitole jasne predvedie, že to sa ľahšie napíše, než uskutoční – ani baterka a ani zbrane nemajú nekonečné zásoby „munície“. Do baterky musíte zbierať… baterky a do revolveru či brokovnice samozrejme klasické náboje. Podstatou však je, že obe pomôcky musíte neustále sledovať a dať si pozor, aby ste v záplave temných monštier neostali bez svetla a bez nábojov. Nabíjanie zbrane je v takom prípade celkom adrenalínová záležitosť.

Alan Wake nemá k dispozícii žiaden spôsob „ručného“ súboja, takže pokiaľ sa k vám dostanú nepriatelia príliš blízko, je na čase vytiahnúť svetlicu alebo rovno flashbang granát. Tieto dve veci sú vašou ultimátnou zbraňou proti temnote a dajú vám dostatok času na doplnenie zásob a zásobníkov. Možno preto ich je v hre tak málo. Temnota však nelení a v momente, keď vy sa kúpete vo svetle svetlice a máte pocit, že na vás nikto nemá, nejaký ten nepriateľ po vás hodí svoju sekeru. To je vôbec veľmi nepríjemná súčasť hry – hoci Alan môže využiť svoj pohyb a letiacim sekerám sa uhnúť, občas máte pocit, že bojujete v nejakej indiánskej rezervácii, kde každý nepriateľ má poruke zásobu tomahawkov. Takom prípade neostáva nič iné, než nechať – už aj tak dohorievajúcu – svetlicu za sebou a opäť všetkých pokosiť klasickým spôsobom.

Možno sa vám zdá, že to celé neznie až tak hrozivo a je to vlastne „obyčajná“ akčná hra. Esom v rukáve Alana Waka je však temná atmosféra a strach. Nie je zriedkavé, aby ste išli tmavým lesom, temnota okolo vás krúži, obraz je rozpohybovaný celkom úžasným filtrom, vďaka ktorému sa každý konár či strom vo vašej mysli mení na temnú obludu. Vy – so stúpajúcim tepom – utekáte. V tom sa vám na obrazovke na zlomok sekundy zjaví stará žena, chňapajúca po vás svojou skostnatelou rukou. Vy vyskakujete zo stoličky, ale než si vôbec stihnete uvedomiť, že ste takmer chytili infarkt, zo všetkých strán sa na vás vyvalia nepriatelia. Niektorí kričia a bežia k vám, iní brúsia tomahawky a niekde medzi nimi začujete vrčanie motorovej píly.

Takto na papieri to zrejme nikdy nevyznie príliš desivo, ale faktom je, že pri hraní hry Alan Wake sa rozhodne nebudete nudiť, ale budete sa báť. Autori vám dali do cesty akurátne množstvo nábojov, takže nemôžete plytvať ani bezhlavo strieľať, a tak aj v najvypätejších situáciach musíte zachovať chladnú hlavu a strategicky ničiť monštrá valiace sa k vám. Čo sa – samozrejme – ľahšie povie než urobí, ale hra vám nikdy nedáva nič, čo by sa nedalo zvládnuť pri troche pevných nervov a dobrého plánovania – aneb „ešte jedného trafím na diaľku a potom tých štyroch, čo mi dýchajú na krk odpálim flashbangom, aby som mohol nabiť brokovnicu než sa ku mne dovalí tamten obrovský hnusák s obrovskou sekerou…“

Aby ste mali možnosť si od neustáleho strachu vydýchnuť, po ceste nájdete nielen svetlá a lampy, vo svetle ktorých ste v bezpečí, ale aj rôzne bonusy, napríklad niekoľko častí in-game seriálu Night Springs. Ak vám to nič nehovorí, spomeňte si na tie telenovely, ktoré ste sledovali v rámci hry Max Payne. Hru sem-tam obohacuje použitie áut. Pokiaľ niekam idete vo dne, rozhodne si užijete krásnu grafiku a prírodu, zatiaľ čo nočné jazdy znamenajú bezbrehé valcovanie posluhovačov temnoty – auto s osvetlením sa v tejto hre naozaj rovná tanku v inej hre – podobne ako flashbang sa rovná obyčajnému granátu a svetlicová pištoľ je jasný ekvivalent raketometu.

Vďaka dvojitej likvidácii každého nepriateľa, vynikajúceho skĺbenia akcie, strachu a stratégie a nikdy neutíchajúcej temnej atmosfére je Alan Wake naozaj jedinečnou hrou medzi akčnými horormi a vlastnoručne zachráňuje skomierajúci žáner…

Technická stránka veci

… a to sme ešte vôbec nehovorili o grafike. Než začneme, vyhlásim, že Alan Wake je hrou s dosiaľ najlepším spracovaním svetla, tieňom a všetkého medzi tým. Svetelný systém sa nedá porovnať s ničím iným, čo existuje v hernom priemysle a občas sa dá veľmi dobre porovnať skôr s realitou. Svetlo vašej baterky občas – hlavne v interiéroch – robí viac škody než úžitku, keď úžasné spracované real-timové tiene začnú divoko skákať po stenách tam a späť. Podobne jedinečné je aj spracovanie temnoty v lese – tesne predtým, než vás prepadne armáda posadnutých, budete sa cítiť ako uprostred tornáda, do ktorého niekto vylial kýble čiernej farby. Tma v Alan Wakovi je naozaj „hustá“ a každý, kto sa čo i len trochu zaujíma o grafiku či hry by mal toto vidieť a vyskúšať. Svetelný engine však nezaostáva ani vo dne – vtedy naopak vyniká nádherne osvetlená prírody a hra nemá problém predvádzať vám celé kilometre hôr, lesov a riek v okolí.

Na čo sa trošku posťažujem je fakt, že väčšina dôležitých dejových momentov sa odohráva cez videosekvencie, čo by síce bolo v poriadku, keby rozdiel medzi nimi a hrou samotnou nebol taký zreteľný. Videá na sebe majú filter a zrejme veľmi dobre pasovali k Xboxovej verzii hry, ktorá mala iný model osvetľovania… No, to je jedno, nejdem sa v tom rýpať do detailu – jednoducho povedané, Alan Wake nemá konkurenciu v rámci svetiel a tieňovania. Textúry sú tiež nádherne ostré a jediné čo zamrzí, sú trochu kostrbaté animácie a spracovanie vlasov. Tie sú jedinou vecou, ktoré vás vracajú z Bright Falls domov do izby.

Čo však rozhodne je absolútne bez chyby je hudba. Autori opäť využili služieb hudobnej skupiny Poets of the Fall – ktorý nahrávali aj skladbu k hre Max Payne 2 – a vsadili do hry zopár ich skladieb. Samozrejme len tam, kam treba. Inak hrou po väčšinu času znie absolútne úžasný soundtrack z pera Petriho Alanka. Spomínal som ho aj vo svojich článkoch o fantasy hudbe a po dohraní Alana Waka ho rozhodne posúvam nahor v mojom osobnom rebríčku obľúbenej hernej hudby. Alanko dokázal krásnymi orchestrálnymi prelúdiami dotvoriť už tak fantastickú atmosféru. A naopak, v momente desivých súbojov s temnotou spolu so zvukovou zložkou vás dotlačí na pokraj šialenstva.

Aj zvuky si určite zaslúžia samostatný odstavec, pretože pokiaľ si túto hru pustíte, mali by ste tak urobiť s čo najkvalitnejšími sluchátkami (alebo aspoň 5.1 zostavou), inak prídete o ten úžasný pocit, keď zúfalo zápasíte s nepriateľom pred vami a za sebou začujete pomaly ale isto sa blížiace kroky. Najdesivejšie momenty sú podfarbené veľmi silnou zvukovou kulisou, čo im na strašidelnosti ešte pridáva.

Celkové hodnotenie

Alan Wake je dokonalý horor. Áno, dej by som si vedel predstaviť ešte trochu serióznejšie a trochu menej v štýle „neberme sa tak vážne, je to len hra“. Animácie by si občas zaslúžili trošičku dopilovať. Ale tá atmosféra je neskutočná, súboje s temnotou vás nikdy neomrzia a po technickej stránke je všetko v stave dokonalosti – od grafiky cez hudbu až po bezproblémový dabing. Skrátka a dobre, TOTO je hra, na ktorú čakajú priaznivci survival horroru. Ak sa chcete báť, neváhajte a zahrajte si túto hru. Ľutovať to naozaj nebudete… No, možno v momente keď zistíte, že si zase musíte vymeniť trenky…

Hodnotenie – 10/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

5 komentářů

  1. Walome

    Já si hlavně myslím, že Alan Wake je jednooký mezi slepými – jen si uvědom, kolik vyšlo za poslední roky podobných her. Moc ne, pokud vůbec nějaká.
    Wake je dobrý, ale jeho hlavní doménou je strach a atmosféra. Příběh je zmatený (zvlášť finále) a gameplay stereotypní. Den, něco málo k ději, noc, rubačka, rubačka, rubačka, lanovka, den, noc, rubačka, den, noc, rubačka, lanovka apod. furt dokola.

    Když jsem hru hrál, byl jsem posranej strachy, ale jako „hra“ je to jen mírný nadprůměr.

    Ale recenze je dobrá – koukám, že na mfantasy hry děláš je Ty, co?

    • Max

      Moc ich nie je, ale napríklad séria Dead Space si drží dobrý štandard a na 3DS vychádzajú aj nekonečné iterácie Resident Evil, ktoré si pre zmenu štandard už dlhé roky nedržia.
      V podstate máš pravdu – určite existujú aj lepšie deje, ale v hernom svete treba oceniť aj jednookých medzi slepými, pretože akčných hier, ktoré obsahujú (aspoň takto kvalitný) dej je neskutočne málo. Mne navyše neprišiel moc zmatený, len ako som napísal – trochu ubiehal do seba-paródie. O stereotypnosti gameplaye sa tiež dá debatovať – väčšina akčných hier funguje takto a Alan Wake nerobí nič zlé – v dobrých intervaloch dáva bossov, zamieňa veľa slabých protivníkov za pár silných (alebo veľa slabých za veľa silných) atď. Je pravda, že lesné prostredie môže po čase unaviť, ale zase ten mechanizmus zabitia nepriateľa pomaly-lampou a potom rýchlo-zbraňou je originálny dostatočne.
      Už to, že si bol „posranej strachy“ naznačuje, že to ako hra nemôže byť „mírny nadprumer“ – je to hra postavená na strachu a preto splnila svoj účel. Dej má svoje chyby, ale je to znesiteľné a ako som napísal, dizajn a technická stránka je excelentná, preto tých 10/10.
      Máme v redakcí pár ľudí, ktorý sa k recenzovaným hrám vyjadrujú, ale recenzie ako také mám na starosti ja.

      • Walome

        Jo, to je pravda, na Dead Space jsem zapomněl, to je prý špička žánru.

        Já těch 10/10 nijak nezpochybňuju, jen mě AW tak nezasáhl – a to, že jsem z něj byl podělanej strachy u mě neznamená vůbec nic 😀

        U mě tedy atmosférou a dějem např. vede The Suffering, co se žánru týče.

Leave a Reply