Blíži sa koniec roka a tak pomaly ale isto nastáva čas predsavzatí a novoročných prianí. Jedným z mojich sľubov čitateľom mfantasy.cz bude aj to, že sa konečne začnem venovať hudobnej stránke filmov a hier a to v podobe samostatných článkov – a túto iniciatívu som sa rozhodol odštartovať sériou, ktorej témou nebude nič menšie, než vyhlásenie toho najlepšieho, čo skladatelia a hudobníci vypracovali ako vedľajší produkt k hrám s tematikou sci-fi a fantasy.

V čom bude táto séria spočívať? Približne každé 2-3 dni sa budete môcť dočítať niečo zaujímavé o pätici soundtrackov, ktoré si rozhodne zaslúžia svoje miesto v sieni slávy (herne) hudobnej. Okrem toho sa v každom dieli pripojí aj jedna hra, ktorá – na svoju škodu – fantasy prvky neobsahuje, ale milovníci hudby by ju nemali minúť. A to je myslím na úvod všetko, poďme sa teda pustiť do čísel 35-31.

35: ENSLAVED – ODYSSEY TO THE WEST (2010)

Nitin Sawhney

Postapokalyptické hry nemám rád. Hlavne preto, že sú všetky šedivé a na jedno kopyto. Ako (mimoriadne farebný) blesk z jasného neba potom prichádza hra Enslaved: Odyssey to the West od autorov fantasy mlátičky Heavenly Sword. Namiesto klasického šedivého sveta však ponúka fantastickú atmosféru krajiny, ktorá podľahla nie atomovej katastrofe, ale prírodným živlom. Túto výrazne inú atmosféru pomáha dotvárať aj hudba – už v hlavnom menu udrie do uší krásna téma a melodický soundtrack sa drží na veľmi solídnej úrovni až do samotného konca, sleduje vzostupy a pády hrdinov a adekvátne na ne reaguje svojou náladou. Hlavným problémom je jej CD vydanie, ktoré je takmer nepočúvateľné, takže pokiaľ si nezahráte hru samotnú, zrejme sa o hudobných kvalitách nemáte ako presvedčiť. A to je škoda.

34: TOMB RAIDER UNDERWORLD (2008)

Troels Brun Folmann; Colin O’Malley

Tomb Raider je herná séria, ktorú si zrejme naozaj nikto nepamätá pre hudbu, pretože – povedzme si pravdu – hra má úplne iné prednosti. Ak neberieme do úvahy prednosti samotnej protagonistky Lary Croft, potom jednoznačne skvelá hrateľnosť a (vo väčšine prípadov) parádna grafika upútajú vašu pozornosť. A napriek tomu má práve Underworld jednu z najsilnejších hlavných tém, aké sa v dnešnom hernom svete dajú počuť. Tú má na svedomí Tomb Raider veterán Troels Folmann. O zvyšok hudby sa – pod jeho dohľadom – staral Colin O’Malley. A hoci sa to na prvé počutie nezdá, hudba z Underworldu má čo ponúknuť. Jej problémom je fakt, že je to veľmi typický underscore – hra vás za žiadných okolností nechce odpútať od snahy vyriešiť hádanku či vyhrať práve prebiehajúci strelecký súboj – a preto hudba sedí v pozadí a čaká na svoju príležitosť. Tá sa – bohužiaľ – dostaví len zriedka a preto sú krásne hudobné momenty krátke a ďaleko od seba. Napriek tomu je však Tomb Raider Underworld veľmi solídne počúvanie a pokiaľ potrebujete niečo kľudné k učeniu na skúšky, možem tento soundtrack vrelo doporučiť.


33: TRINE (2009)

Ari Pulkkinen

Trine je hra veľmi malá, no na druhú stranu je na nej vidno, s akou veľkou láskou ju autori pripravovali. To sa odráža nielen v detailnej prepracovanosti jednotlivých hádaniek či fantastickej grafike a fyzike, ale aj v hudobnom spracovaní. Pulkkinen nepoužil veľké orchestre na vytvorenie epickej fantasy atmosféry, ale je pravda, že to by sa k Trinu vlastne ani nehodilo. Namiesto toho používa obvykle 3-4 nástroje a spája jednotlivé prvky do veľmi zaujímavých a melodicky príjemných skladieb. Každá skladba má svoju špecifickú atmosféru a pri mnohých z nich si možno spomeniete, ako ste s kamarátmi nadávali na výrobcov herných ovladačov, autorov a ich dizajnérske schopnosti či na vlastnú neschopnosť úspešne preskočiť smrtonosnú jamu v strede levelu. Nech je tak či onak, Trine soundtrack má to, čo dnes u mnohých chýba – „osobnosť“ a hravosť a drží sa zásady, že menej je niekedy viac.


32: The Witcher (2007)

Adam Skorupa, Pawel Blaszczak

Sapkowského romány o zaklínačovi Geraltovi je myslím úplne zbytočné predstavovať tunajším čitateľom. Hry by na tom teoreticky mali byť podobne, keďže prvý Witcher je považovaný za takmer bezchybné „old-school RPG“, zatiaľ čo jeho následovník je jednou z najlepších hier roku 2011. A napriek tomu je soundtrack „až“ na 32. mieste. Prečo? Hudba k hrám The Witcher je totiž klasický príklad veľkých nenaplnených možností. Geraltov svet sa priam ponúka, aby k nemu skladatelia vytvorili silne epický soundtrack plný krásnych hudobných motívov a bojovej hudby, ktorá vám rozprúdi krv v žilách. Namiesto toho je Witcher (a ešte viac Witcher 2) plný underscorovej nudy. To jest – niečo počujete, ale akonáhle vypnete hru, nepamätáte si z toho vôbec nič. Prvý Zaklínač je v rebríčku len vďaka nádhernému úvodnému motívu (na 7 notách!!!), ktorý má potenciál, ale ozýva sa naozaj len veľmi sporadicky, čo je pri jeho možnostiach takmer hriechom. Vážení páni skladatelia, poučte sa z výkonu Jeremy Soule-a v jeho hudbe ku Skyrimu či Oblivionu. Máte čas do vydania tretieho Zaklínača!


31: Dark Messiah of Might and Magic (2006)

Sascha Dikicyan, Cris Velasco

Na Dark Messiah spomínam v dobrom. Sériu klasických RPG Might and Magic som vždy zdiaľky obchádzal, ale DM na mňa zapôsobil svojou akčnosťou a veľmi funkčným využitím fyziky v hernom svete. Nie nadarmo bežal na Source engine. Čo sa mi však do pamäti vrylo nezmazeteľne je úvodná scéna, v ktorej váš hrdina dorazí do mesta Stonehelm – a pokiaľ si odmyslíte graficky veľmi pôsobivé zobrazenie fantasy stredovekého veľkomesta, potom najsilnejším prvkom v danej scéne je hudba. Ten jeden úvodný motív vás v podstate naladí na celú hru a dodnes si ho pamätám. Ale ani zvyšok hudby nie je zlý – vzhľadom k celkovému ladeniu hry pôsobí väčšina soundtracku ako tie temnejšie pasáže z hudby k Lord of the Rings, čo je vlastne veľmi dobré. Navyše, soundtrackové CD pripája jednu skladbu za druhou, takže sa dá počúvať celé bez veľkého preskakovania trackov. DMoMM je navyše zrejme prvým soundtrackom z tohto rebríčka, ktorý používa klasické fantasy hudobné prvky – harfista sa rozhodne namakal a mužské chóry hrajú tiež veľmi dôležitú rolu. Skrátka a dobre, Dark Messiah bol svojím spôsobom prvou veľmi optimistickou lastovičkou ktorá hlásala, že herná hudba konečne naberá na dôležitosti a kvalite.


A nesmieme zabudnúť na:

Fahrenheit (2005)

Angelo Badalamenti

Fahrenheit – známy tiež ako Indigo Prophecy – je hrou mimoriadne zvláštnou. Prvá polovica obsahuje nervy-drásajúce a šokujúce scény, ktoré z nej robia úžasný mysteriózny thriller. Bohužiaľ, autori sa zrejme zamotali do vlastného dejového klbka a ako oslobodzujúce nožnice im poslúžili pseudo-fantasy prvky, ktoré dokonalo drtia perfektný dojem z prvej časti. Čo sa však rozhodne nemení počas celej hry je úžasný hudobný doprovod. Melodické motívy k jednotlivým postavám by mohli slabšie povahy kľudne dohnať k samovražde, ale aj my „silnejší“ budeme mať čo robiť. Sólové violoncella totiž dokážu zázraky a Badalamenti s nimi pracuje naozaj expertne. Ani jediná nota v celom soundtracku nie je navyše, no napriek tomu nepôsobí hra po hudobnej stránke prázdne či nedostatočne. Napriek tomu, že hudba sa podriaďuje dejovej zložke, je ľahko rozoznateľná a veľmi príjemná aj na samostatný posluch. Pokiaľ teda máte pocit, že ste v príliš dobrej nálade, pustite si Fahrenheit a uvidíme, ako dlho vám to vydrží J

A to by bolo pre dnešok všetko. Už v nedeľu nás však čaká vstup do TOP 30 a vovedie nás do nej velikán medzi fantasy hrami pod taktovkou jedného z najaktívnejších moderných skladateľov.

Komentáře

komentářů

3 komentáře

Leave a Reply