Vitajte vo veľkom finále – ak sa to tak vôbec dá nazvať. S každým ďalším článkom si uvedomujem, ako absurdne v skutočnosti môže vyznieť moja snaha nejakým spôsobom zoradiť hernú hudbu a zaškatuľkovať jednotlivé umelecké zážitky do jednoznačného zoznamu. Na druhú stranu si ale myslím, že úplne stačí, že aspoň niektorí z vás objavia hudbu, ktorú dovtedy nepoznali. Dosť však bolo úvodných kecov – ideme odhaliť vrchol nášho rebríčka; 5 najlepších soundtrackov, ktoré – aspoň v mojom prípade – ani po rokoch či mesiacoch počúvania nestratili svoje čaro a dokážem v nich zakaždým nájsť niečo nové a/alebo úžasné.

A už len jedna poznámka – ak ste postrehli, že som včera nevydal článok o vami doporučenej hudbe, je to preto, že som dostal len minimum iných podnetov. Pokiaľ sa v najbližších dňoch či týždňoch nazbierajú nejaké tituly, ktoré si zaslúžia byť spomenuté, určite im venujem článok.

5 – Gothic 3 (2006)

Kai Rosenkranz

Myslím, že nebude málo tých, ktorí čakali, že najvyššie umiestnené RPG v tomto rebríčku bude Skyrim (alebo iná časť TES ságy). Tých som zrejme sklamal už v momente, keď Skyrim obsadil 13-te miesto. Prečo? Pretože aj keď je Skyrim veľmi adekvátnou hudbou k „svojej“ hre, chýba mu niečo, čo z obyčajného soundtracku robí fantastický soundtrack.

A práve tento nedolapiteľný element obsahuje Gothic 3. Zatiaľ čo hra samotná obvykle dopadá na vedľajšiu kolaj v porovnaní s Oblivionom, po hudobnej stránke si prvenstvo právom zaslúži. O to zvláštnejší je fakt, že Gothic 2 nemal soundtrack až tak výnimočný a Arcania: Gothic 4 mal soundtrack skôr tristný. V porovnaní s dielami Jeremyho Soula Gothic 3 vyhráva vďaka tomu, že robí z underscoru umenie. Tam, kde Soulova hudba zapadá, tam Rosenkranz žiari.

Ale dosť bolo porovnaní, pozrime sa, ako to celé vlastne znie. Soundtrack otvára hlavná téma vo veľkolepom štýle (pozor na hlasitosť) a naväzuje na ňu úvodné intro. A potom prichádza spomínaný underscore. Väčšina skladieb je práve veľmi pokojného charakteru a je veľmi zvláštne, že sa mi dodnes Gothic 3 neopočúval. Inštrumentácia je veľmi jednoduchá a Rosenkranz používa výhradne orchester so zmiešaným chórom ako doplnok a melódie sú väčšinou príjemne jednoduché, ale možno práve tým je G3 taký čarovný. Bohužiaľ, druhá časť soundtracku skĺzava do púštnej / arabskej nálady a napriek tomu, že to stále nie je nuda, oproti high-fantasy motívom z úvodu je to trochu pokles. Záver je však opäť v pôvodnom orchestrálnom znení a ako sa hovorí – koniec dobrý, všetko dobré, no nie?

 

4 – Gears of War 3 (2011)

Steve Jablonsky

Možno budete mať pocit, že som na najvyššie priečky umiestňoval hry z veľmi nedávnej minulosti – a teoreticky budete mať pravdu. Nerobím to však náhodou, alebo preto, že by som minulé soundtracky nepoznal. V skutočnosti platí, že čím novšia je hra, tým viac sa jej výrobcovia sústreďujú nielen na hrateľnosť či grafiku, ale práve na hudbu. A Gears of War 3 je toho žiarivým príkladom. Už GoW2 dostala pri výrobe ostrieľaného skladateľa a GoW3 predstavuje ďalší krok k hudobnej dokonalosti. Jablonsky sa opäť vracia k štandardnej GoW téme ale tentokrát nám ju predvádza v nových situáciach. Ťažko povedať či je to dejovým pozadím hry, ale hudba z Gears of War 3 pôsobí omnoho naliehavejšie a epickejšie než kedykoľvek predtým. Už úvodná téma pôsobí omnoho energickejšie, ale celou hrou sa nesie trochu viac akčnosti než v dvojke. Aj pasáže, ktoré fungujú ako underscore, majú tendenciu byť veľmi dobre počúvateľné a schopne niesť svoju hudobnú identitu.

Ešte trochu potešujúcejší je fakt, že vďaka (zrejme) emotívnemu zakončeniu deja (Gears of War 3 som nehral) si užijeme aj trochu romantickejší/melancholickejší pohľad na svet Marcusa Phoenixa a jeho party. To však neznamená, že by akčnej hudby bolo málo. Skôr naopak, je jej naozaj požehnane, underscorové pasáže sú skôr výnimkou než pravidlom a celkovo má soundtrack veľmi solídny ráz a tempo.

Z hudobného hľadiska si samozrejme užijeme mix orchestra a elektroniky dnes už štandardizovaný vo svete filmov vďaka „veľkému Hansovi“ a prenášajúci sa do sveta hier práve vďaka jeho žiakom ako sú Jablonsky či Gregson-Williams. Čo nie je tak úplne na škodu, pretože Jablonsky aj HGW predsa len vedia čo robia a tak si počúvanie hudby z Gears of War naozaj užijete (pokiaľ vyslovene netúžite po čistom orchestri). Tak či onak, Gears of War 3 je hudba, ktorá má výbornú tému, perfektný „pacing“ (dobre strieda akciu a kľud) a absolútne minimum hluchých miest. A to je to, čo sa počíta. Bezchybná kvalita zvuku je potom veľmi príjemným bonusom.

 

 

3 – God of War 3 (2010)

Gerard Marino, Cris Velasco, Jeff Rona, Ron Fish, Mike Reagan

Kratos je frajer. Grafici, animátori a programátori zo Sony Santa Monica sú frajeri. Dabingový herci, prepožičiavajúci hlas najväčším mytologickým hrdinov antického sveta sú frajeri. Ale vedeli ste, že aj pätica skladateľov podpísaných pod soundtrackom k sérii God of War sú frajeri? No, ak ste to náhodou nevedeli, tak God of War 3 roztrhá vaše pochybnosti podobne ako Kratos roztrhal Hélia. God of War 1 mal adekvátnu, ale trochu umelú hudbu, dvojka mala témy a orchester, ale až God of War 3 je vyvrcholením ságy nielen po všetkých možných herných stránkach, ale aj po stránke hudobnej. Hlavná téma okamžite navodzuje drsne akčnú náladu – a zvyšok soundtrackového CD ide verne v jej šľapajách. GoW 3 má v sebe dostatok epických momentov na vyplnenie niekoľkých hollywoodskych trhákov, takže sa nesmieme diviť, že hudba, od začiatku až po koniec, beží vo fantastickom tempe a upokojuje sa len keď hráč rieši hádanky alebo keď dej narazí na nejaký emotívny moment (áno, aj to sa v hrách God of War stáva, ale samozrejme len veľmi zriedkavo J )

O soundtracku God of War 3 platí skoro to isté, čo platilo o dvojke – o hudbu sa stará typický orchester s netypickým využitím. Opäť objavíte sadu zvukov, ktoré ste dosiaľ nepočuli, opäť je celá škála nástrojov expertne podporená ohromujúcimi chorálmi dodávajúcimi hudbe nielen fantastický hĺbku, ale aj (občasnú) emotívnu vrstvu. Z treťej časti hudobného podkladu ku Kratosovej ceste za pomstou sa trošku vytratil prvok nádherného chaosu, ktorý som tak veľmi chválil v soundtracku k „dvojke“ a hoci aj v GoW 3 si užijete veľa absolútne neľubozvučných momentov, autori sa omnoho viac pridŕžali tém vytvorených v minulosti a trošku menej experimentovali s melódiami.

Ale to všetko je v podstate je len zbytočné rýpanie prehnane kritického poslucháča, pretože God of War 3 má omnoho vyváženejší tracklist, a teda existuje len minimálna šanca, že sa budete pri jeho počúvaní nudiť. Vďaka menšej miere chaosu sa v tejto hudbe budú orientovať aj tí, ktorí nepotrebujú pre svoje potešenie hľadať jasnú tému v spleti tónov. A celkovo je God of War 3 vynikajúci hudobný kus, ktorý by nemal chýbať v zbierke nikomu. Je to nádherný príklad toho, ako sa dá s hudbou experimentovať a pritom vyprodukovať počúvateľný kus epickej muziky. Ak ste teda Kratosovu cestu už dávno ukončili – alebo je vám jeho dobrodružstvo cudzie – vyberte sa aspoň touto formou do starovekého grécka a zažite hudobnú reprezentáciu deštrukcie Olympu a s ním aj najúžasnejšej mytológie všetkých čias.

 

2 – Castlevania: Lords of Shadow (2010)

Oscar Araujo

Castlevania: Lords of Shadow mala všetky predpoklady byť hrou, o ktorú ani nezakopnem. Je to znovuzrodenie starej značky, ktorá si vydobila nesmrteľnú slávu v dobách, keď NES a SNES (Super Nintendo Entertainment System) kraľovalo hernému svetu – tj v dobách, keď som hry ešte nehrával, takže niesom  z tých, ktorý by za Castlevaniou dychtili z nostalgie. Takisto niesom z tých, ktorý považujú staré japonské značky za okamžitú záruku kvality – nerátam sa k fanúšikom Maria ani Zeldy. Remaky a reinkarnácie starých značiek navyše nie vždy dopadajú podľa predstáv výrobcov a fanúšikov a všeobecne na ne hľadím so skepsou (Golden Axe, napríklad). Navyše, Mercury Steam – autori Lords of Shadow – sú španielski vývojári a bez toho aby som zachádzal do zbytočných detailov poviem, že k tomuto národu nemám veľkú dôveru – a to ani v rámci tvorby hier. Po hudobnej stránke ma zase nikdy nenadchla podivná kombinácia nintendovského pípania a akčných rytmov, v moderných hrách reprezentovaná pseudo-orchestrom doplnenými o elektrické gitary a akési metalové prvky.

A napriek tomu je dnes Lords of Shadow mojou najobľúbenejšou hrou vôbec a jej soundtrack si v tomto rebríčku vybojoval druhé miesto. Prečo? Možno preto, že som si stiahol demoverziu asi  týždeň pred vydaním hry a okamžite som sa zamiloval do tohto dokonalého mixu akcie, trpezlivosti v súbojoch, fantastického príbehu, detailne prepracovaných videosekvencii, bezchybného dabingu a v neposlednom rade absolútne úžasnej orchestrálnej hudby. A tej sa dnes venujeme predovšetkým, takže sa skúsim odpútať od lásky, ktorú chovám k hre samotnej a ozrejmím, prečo Castlevania: Lords of Shadow sedí na striebornej priečke.

Jedným z hlavných dôvodov je to, že Oscar Araujo sa rozhodol opustiť hudobné dedičstvo série a vytvoriť pre novodobú Castlevaniu úplne nový zvuk. Pritom sa nechal viesť svojou silnou stránkou a všetko vsadil na orchester a miešaný zbor. Výsledkom je vynikajúca orchestrálna hudba, v ktorej sú chorálne časti viac než len doplnok; hudba, v ktorej hlavná téma existuje nie ako hradba, v rámci ktorej musí zvuk existovať, ale skôr ako prepojenie viacerých melódii a skladateľských postupov či rytmických sekvencii. Pritom hlavná téma nie je nijak extrémne zložitá, skladá sa v podstate len z 5 tónov a čisto teoreticky niekomu ani nemusí docvaknúť, že to v skutočnosti je téma. Podstatou však je, že Araujo okolo nej omotáva veľké množstvo samostatných motívov, ktoré dokonalo vystihujú atmosféru jednotlivých častí deja a sveta, v ktorom sa Gabriel Belmont (hlavný hrdina) pohybuje.

Castlevania je samozrejme akčná hra, čo hudba odzrkadľuje od samého začiatku. Jednotlivé motívy sú podfarbené rytmickým podmazom, ktorý ale takmer nie je počuť, čo budí dojem, že orchester a hudba samotná sa tak nejak vznáša, bez zbytočného ukotvenia v bubnoch či perkusiách rôzneho druhu. To navyše buduje fantasy aspekt – ak si všimnete, mnoho pasáži z Pána Prsteňov používa perkusie podobne striedmo. Okrem tohto prvku ešte Araujo používa jednu zváštnosť, ktorú som zatiaľ videl len u velikánov ako John Williams a James Horner – jednoducho zastaví orchester a nechá jednu zo sekcii hrať „sólo“. A nepôsobí to prázdne! O niečo podobné sa pokúša vo svojej hudbe aj Edmonson a Lennertz, ale len Araujovi sa to naozaj darí a daná pasáž potom pôsobí úplne inak, než sme pri hernej hudbe zvyknutí. (skladba „The Warg“, čas 1:10 a 2:55)

A to som stále pri akčnej hudbe! Napriek tomu, že Lords of Shadow je hra nielen o súbojoch ale aj o platformingu, Araujo sa vyhol underscorovej nude tým, že namiesto jednoducho loopovateľných krátkych pasáži poskladal niekoľko skladieb, ktoré by som neváhal nazvať orchestrálnymi prelúdiami. Tie potom dokonalo vypĺňajú čas keď Gabriel prelieza tisícami nástrah a prekážok, zároveň však pôsobia veľmi dobre pri počúvaní soundtrackového CD a ani náhodou nenudia. Araujo dotiahol každú melódiu do detailu a na výsledku je to jednoducho vidno. Hudba po celý čas svojho trvania nemá jediné slabé miesto. To sa nájde až v momente, keď sa vám do rúk dostane neoficiálny disk s kompletnými nahrávkami. Na ňom sa nájdu aj pasáže nevhodné pre samostatný posluch; na druhú stranu však dostanete ako bonus obrovské množstvo hudby, ktoré sa na oficiálne CD nezmestilo, predovšetkým skladby k videosekvenciám, zopár prevedení ľúbostnej témy a konečne aj nejaký ten hororový underscore. To je vôbec jedna z mála problémov, ktoré s Castlevaniou mám – soundtrackové CD je síce plné dobrej hudby, ale aj tak obsahuje len približne polovicu toho, čo sa dá počuť v hre. A to je škoda, hlavne keď niekoho múdreho napadlo vyhodiť z oficiálneho výberu hudbu k najkrajším dejovým momentom, epickému rozuzleniu či aj motív z úvodného menu. Skrátka, Lords of Shadow si zaslúžil aspoň dvojcédéčkové vydanie a toto španielom jednoducho neodpustím.

Jedno však je fakt – Araujo poskladal najkrajší romantický soundtrack, aký sme kedy v hre počuli. Navyše poskladal sériu úžasných akčných trackov, ktoré majú inštrumentálnu širku a emočnú hĺbku, o ktorej sa ostatným hrám ani nesníva.  A to všetko je zaobalené vo veľmi slušnom soundtrackovom vydaní, ktoré má svoje chyby ale je dobrou reprezentáciou toho, čo vás v hre samotnej čaká. A za to si zaslúži obdiv a ocenenie – druhé miesto v tomto rebríčku je len nepatrný zlomok slávy, ktorú by si tento OST podľa pravidiel logiky mal vybudovať vo svete. Ale keďže svet podľa logiky príliš nepracuje, dúfam, že aspoň vy, čitatelia mfantasy, oceníte Araujovu prácu a krásu jeho hudby. Pretože v tomto prípade naozaj je čo obdivovať.

 

 

1 – Lair (2007)

John Debney

Počas písania tohto článku som celý čas počúval hudbu z druhej priečky a v tomto momente mi priam až trhá srdce fakt, že ju nemôžem korunovať ako najlepší herný soundtrack všetkých čias. Avšak, po vypočutí úvodnej témy z hry LAIR ma tento pocit pomaly opúšťa a ja si s každou ďalšou notou uvedomujem, že to inak dopadnúť nemohlo.

Lair nie je najlepším soundtrackom len preto, že je to vynikajúca akčná hudba, ktorá parádne podfarbuje hru. Najväčšou devízou orchestrálneho doprovodu k akčnému dračiemu simulátoru je fakt, že tam, kde Jablonsky alebo Araujo občas vytiahnu nejaký ten zaujímavý prvok, John Debney naplnil každý takt úžasnými postupmi – melodickými, inštrumentálnymi či harmonickými – až na prasknutie. Ono keď si človek porovná hlavné témy napríklad Gears of War 3 a LAIR, zistí, že zatiaľ čo GoW sa celý „odohráva“ v jednej tónine, Lair skáče po stupniciach ako splašený zajac, čo síce takto napísané môže vyznieť nepriaznivo, ale v skutočnosti sa tým Debney stavia na jednu úroveň s velikánmi ako John Williams. Jeho hudba nie je jednoduchá a bežný poslúchač možno bude mať pocit, že mu niečo ušlo. Ani laik však nemôže zapierať fakt, že po stránke melodických motívov a celkovej atmosféry je Debneyho herný debut absolútne bezchybný.

Soundtrack štartuje úvodnou témou, ktorá hráčov vovedie do úvodného menu a poslucháčov navodí na frekvenciu epického dobrodružstva. Základný motív sa – podobne ako u Warhawk – objavuje len veľmi občasne a keď už, Debney ho zaobaľuje do nových orchestračných vrstiev, takže si podobnosti medzi témami všimnete až po niekoľkých počúvaniach. Zaujímavejší je však fakt, že LAIR – hoci je veľmi melodickým soundtrackom – trochu mení definíciu tohto pojmu – Debney dokáže postaviť melódiu aj z toho, čo by sme v iných OSTčkách považovali za rytmický podmaz a pokiaľ čakáte jednoznačné motívy od začiatku až po koniec – ako je to bežné v ostatných herných či filmových soundtrackoch – LAIR vás zrejme nemálo prekvapí.

Obrovskou výhodou tejto hudby je však aj fakt, že hra samotná – ako arkádový dračí simulátor – je v podstate non-stop akčná a má len veľmi málo momentov, ktoré by si vyžadovali underscore. A tak tam, kde Uncharted, Gears of War alebo Advent Rising spomaľuje a dáva vaším ušiam možnosť na oddych, tam Lair neustále naberá na obrátkach a ženie sa každým mávnutím dračieho krídla… ehm… teda každým mávnutím dirigentskej paličky … vpred. Nemusíte sa však báť, že by sa LAIR nedal počúvať v celku alebo že je nejakým spôsobom nepriateľský voči vašim ušiam – Debney vynikajúco obmieňa rytmické prvky, dobové počty, strhujúce veľké melódie a krátke akčné motívy – predovšetkým však expertne pracuje s orchestráciou a vďaka častým zmenám nástrojov či sekcií, ktoré sú v danom momente dominantné, dosahuje vynikajúci listening experience. Fakt, že napriek tak šialenému tempu a neustálym zmenám si soundtrack drží bezchybnú celistvosť, je len ďalším dôkazom toho, že Debney nieje len tak nejakým skladateľom.

Ako by sa dalo očakávať od fantasy eposu, hudba sa po celý čas pevne drží orchestrálneho základu a vychádza z neho len v momentoch, keď si dej hry vyžiada menšiu zmenu atmosféry. V hre totiž figurujú dve súperiace civilizácie – Debney sa rozhodol jenu reprezentovať klasickým orchestrom, zatiaľ čo do druhej namixoval veľa rôznych etnických nástrojov. Sú však použíte veľmi striedmo a vkusne a tak nebudete mať pocit, že niektorý z levelov hry sa odohráva v Číne alebo arabských krajoch. A keď už sme pri tej fantasy hudbe, nesmie chýbať chór. Ten je – oproti niektorým iným OSTčkám v tomto rebríčku – použítý relatívne striedmo, ale napriek tomu sa vie ta banda spevákov rozkričať naplno v správnom momente a úžasne podfarbiť snahu celého orchestra. Perfektným stavebným prvkom pre atmosféru je zaradenie sólovej speváčky (najlepšie počuteľnej v epilógu).

Čo LAIRu nasadzuje hudobnú korunu je fakt, že je zvládnutý nielen po hudobnej stránke, ale aj po stránke vydavateľskej. Oficiálne CD obsahuje väčšinu toho, čo budete počuť v hre samotnej a o niekoľko rokov neskôr sa na internet dostalo aj neoficiálne, 2-Cdčkové vydanie, na ktorom si môžeme vychutnať nepostrihané skladby z oficiálneho CD a aj zopár bonusov. V niektorých prípadoch je ťažko usúdiť, čo sa lepšie počúva, obe vydania sú parádna vec na samostatné počúvanie.

EPILÓG

 

LAIR reprezentuje snahu firmy SONY (ale v posledných rokoch aj celého priemyslu) postaviť hudobnú stránku svojich hier do popredia a venovať jej toľko dôležitosti, koľko jej naozaj patrí. Totiž, dalo by sa argumentovať, že hudba je mnohokrát dôležitejšia, než počet polygonov alebo najmodernejšie grafické efekty. Našťastie sa ale sen mnohých poslucháčov stáva skutočnosťou – herná hudba konečne je braná do úvahy – reprezentuje to napríklad fakt, že Video Game Awards a Gametrailers majú samostatné kategórie pre hudbu vo svojich „Game of the Year“ anketách. A napriek tomu, že zatiaľ vyhrávajú (celkom nezmyselne) hry ako Bastion a (trochu menej nezmyselne, ale aj tak nepochopiteľne) Skyrim a nominujú sa hry ako Infamous 2, Portal 2 či Batman: Arkham City – pričom tohtoročné klenoty ako Gears of War 3, Killzone 3 a Uncharted 3 zostali nepovšimnuté – jednoznačne je to krok správnym smerom.

Aj tento článok – ako bolo naznačené na začiatku – je viac snahou zviditeľniť hernú hudbu mimo svojho materského média než snahou o jednoznačné a definitívne zoradenie soundtrackov podľa kvality. Hodnotil som síce počúvateľnosť, melodickú a harmonickú úroveň, venoval som pozornosť orchestrácii aj celkovej atmosfére a vyhýbal som sa hypu a nostalgii, aj tak je tento rebríček silne poznačený mojími osobnými preferenciami a mne vlastnou láskou k chaotickej hudbe. To nič nemení na fakte, že herná hudba je čoraz lepšia a rozhodne sa oplatí venovať jej aspoň trochu pozornosti v prípade, že sa o orchestre a veci s nimi spojené zaujímate viac než len okrajovo.

A na záver  želám Vám, našim čitateľom a nadšencom pre fantasy, čo najkrajší nástup do nového roku – nech sa vám splnia sny a nádeje, nech sa vám podarí všetko, čo vezmete do rúk (toto želanie je špeciálne venované účastníkom súťaže o Dračí Řád a Dračí Oko) a nech vás celým rokom 2012 sprevádza obrovské množstvo fantastickej hudby.

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply

Your email address will not be published.