Jak potit krev – snadno a rychle!

 

 

Herná séria Bloodrayne bola z veľkej časti vlastne mŕtva. Po prvých dvoch mierne úspešných hrách (predstavte si Laru Croft ktorá má na rukách primontované čepele a približne viete, ako tieto hry vyzerali) dostal značku do rúk nemecký režisér Uwe Boll. A väčšina z vás už zrejme tuší, že dva filmy o upírke Rayne pochovali tento herný pokus na dlhé doby (aj keď treba uznať, že posadiť upírov na divoký západ je výkon hodný ocenenia). Až teraz sa mladá upírka konečne dočkala svojho vzkriesenia, ale v trochu inej forme, než by sme čakali. Dnes sú totiž v kurze 2D skákačky, ktoré v nás majú vyvolať nostalgiu k dobám dávno minulým. A tak si chlapíci z WayForward povedali, že urobia z Rayne dvojrozmernú krásku a aby toho nebolo málo, bude celá hra v anime-kreslenom štýle.

Veď napokon, prečo nie? Graficky je Bloodrayne: Betrayal naozaj celkom svieži a podarený kúsok. Hlavne animácie si zaslúžia veľký potlesk, pretože Rayne samotná pôsobí veľmi pôvabne a každý jej pohyb je veľmi pekne rozanimovaný; to isté platí o protivníkoch, ktorých budete kosiť celú hru. Tu však chvála grafiky musí na chvíľku zastaviť, lebo mi je záhadou, prečo niekoho nenapadlo nakresliť viacej základných tuctových nepriateľov. Počas celých 15 kapitol budete sekať tie isté blond hlavy tých istých upírov a jediné vysvetlenie ktoré ma napadá je, že záporák Kagan má niekde v útrobách svojho hradu klonovací stroj.

Áno, aby som nezabudol, hra v skutočnosti obsahuje dej, ale ako by ste od správnej 2D pseudo-retro hry čakali, odohráva sa formou dialógových bublín a v skutočnosti je absolutne nezaujímavý a zbytočný – jeho jedinou funkciou je dodať hráčovi pocit, že sa po tajomnom upírskom hrade nepremáva úplne bezcieľne. A na postavenie takéhoto príbehu vám v skutočnosti stačí staviť na nenávisť medzi Rayne a jej „otcom“ Kaganom.

Poďme ale k tomu, čo je na novej Bloodrayne najdôležitejšie. A nie, niesú to miery a ani fakt, že vyzerá ako 15-ročné dievča po plastike pŕs (ale napokon, to je u všetkého, čo je spojené s anime úplný základ). Najpodstatnejšia zložka hry je totiž hrateľnosť. A tu nastáva jeden veľký problém. Osobne nemám nič proti ťažkým hrám. Ba naopak, pokiaľ to má mať zmysel, som ochotný si smrť svojho avatara zopakovať toľkokrát, kým nepochopím, kde robím chybu (Zaklínač 2: Vrahové Králů). Neznášam ale hry, ktoré sú ťažké nie preto, že som ja ako hráč nedostatočne natrénovaný, ale preto, že hra vám neponúka dostatočné možnosti na prekonanie prekážok. To je prípad (mnohými ospevovanej hry) Demon’s Souls, ktorá má tak neskutočne ťažkopádne ovládanie a nepríjemný interface, že vôbec pohnúť sa z miesta správnym smerom a nepadnúť pritom do nejakej pasce je hotový zázrak. Bohužiaľ, Bloodrayne: Betrayal je príkladom presne takejto hry.

Hra sa v podstate skladá len z 2 činností – boj a platforming. Boj je vo väčšine počiatočných prípadov záležitosť priam nádherná. Rayne lieta z jednej časti obrazovky na druhú a seká pritom všetko, čo má 1/2/4 nohy a občas niekomu zahryzne do hrdla – pretože nie len súbojmi je živ upír. Trochu ma prekvapilo, že hoci sa demo (teda prvé 2 kapitoly) odohráva „vonku“, kde si môžete do sýtosti užiť nádherné skoky a akrobaciu Rayne, zvyšok hry sa odohráva v Kaganovom hrade a to sú väčšinou lokácie, kde je vertikálny pohyb pri súbojoch nemožný. V takom prípade musíte ostať nohami pevne na zemi a bojovať. Bohužiaľ Rayne sa nedokáže brániť, len útočiť, čo znamená, že skôr či neskôr buď zlomíte gamepad na niekoľko častí alebo sa naučíte rozoznavať rôzne znamenia a podľa nich budete schopný zistiť, že hoci vľavo máte ešte dvoch obrovských robotov ktorí by si zaslúžili ešte pár úderov, napravo už stojí upír a nabíja pištoľ, ktorou na vás o pár zlomkov sekundy vystrelí. A pokiaľ ste si to náhodou nevšimli, Rayne ide k zemi a nezanedbateľná časť života je fuč. Týmto celým chcem naznačiť, že Bloodrayne: Betrayal na vás v mnohých pasážach pustí viac nepriateľov než ste schopní vnímať a skôr či neskôr vás hra začne frustrovať nie preto, že je ťažká ale preto, že nemáte adekvátne nástroje na to, aby ste si poradili. Približne v 5-tej kapitole navyše na scénu nastúpia nepriatelia, ktorých jedinou úlohou je obťažovať vás z diaľky a to obvykle hádzaním trojitej dávky hviezdic, ktoré sa navyše odrážajú od stien.

Takže rekapitulácia – všetci nepriatelia vás dokážu ohroziť z diaľky a zblízka. K tomu si prirátajte tých, ktorý stoja na tažko dosiahnuteľnom mieste obrazovky a stoicky po vás občas niečo hodia. K tomu si prirátajte tých, ktorí sa pohybujú nepredvídateľnými spôsobmi (napríklad malé zelené kôpky, ktoré úplne náhodne vyskakujú, lietajúce potvorky, ktoré sa vznášajú nad vami – príliš ďaleko, aby ste ich mohli normálne trafiť – ktoré sa do vás pustia hneď ako sa im otočíte chrbtom) a aby som nezabudol, občas vám hra postaví do cesty ešte veľmi nepríjemné laserové (alebo aj klasické) delo. Od polovice hry sa vývojári rozhodli obdarovať hráča kompletným balíčkom a niekde za siedmou kapitolou som si prvýkrát po rokoch začal trhať vlasy a gamepad veľmi nebezpečne škrýpal.

Pokiaľ sa však rozhodnete zaťať zuby a prehrýzť sa katastrofálnymi davovými scénami, pochopíte, že chyba nie je v obtiažnosti, ale v tom, že ovládanie – hoci pôsobí ľahko a rýchlo – je v skutočnosti šialene ťažkopádne. Za prvé – zabudnite na ovládanie analógovým klobúčkom – hra je tak takmer nehrateľná, pretože v mnohých situáciach vyslovene potrebujete kombináciu „šipka hore + útok“, čo na analogu docielite len veľmi ťažko. Takže je veľmi dôležité si „zvyknúť“ na šipky. Ale aj potom sa Rayne hýbe vlastne tak, ako sa jej zachce. Problém je v tom, že hra má zamknutý animačný systém – takže pokiaľ sa nedokončí jeden pohyb, nemôže začať druhý. Ak ste niekedy v živote hrali God of War, Castlevania: Lords of Shadow alebo akúkoľvek modernú hru, bude vám ovládanie Bloodrayne úplne cudzie. Zatiaľ čo vy potrebujete okamžite vyskočiť a uhnúť sa blížiacim sa hviezdiciam, Rayne ešte veselo porcule nepriateľov a následne potupne padá k zemi. Bohužiaľ, akcie nepriateľov sa nedajú predvídať s dostatočným predstihom a tak vás Bloodrayne: Betrayal začne frustrovať ešte viac v momente keď pochopíte, že nie je problém v tom, že ste neskoro stlačili tlačítko, ale v skutočnosti na vás Rayne nereaguje – čo je samozrejme typicky ženské správanie, ale v hre to predsa len zamrzí 🙂 

Veľmi podobné problémy potom nastávajú v platformingu. Hneď prvý problém je výskok. Rayne má relatívne nízky výskok a potom dokáže urobiť nádherné salto vzad. To však urobí len pokiaľ bežíte v jednom smere, zabrzdíte a potom stlačíte výskok. Osobne si myslím, že dnešné ovládače obsahujú dostatok tlačítiek, aby sa autori nemuseli uchyľovať k takýmto… úchylnostiam. Opäť, ak sa vám to zdá málo problematické, predstavte si, že potrebujete tento výskok urobiť v časovom strese – či už je to súboj v 10 nepriateľmi naraz alebo plošina, ktorá sa vám každú chvíľu rozpadne pod nohami. Je to naozaj problém.

A aby toho nebolo málo, niekde okolo 10tej kapitoly naberá hra úplne sadistické sklony. Hra začne kombinovať ozubené kolesá, špeciálne výskoky a pohyby, jamy, priepasti a padajúce plošiny, jazerá kyseliny, laserové delá, páky, delové gule a ďalšie ozubené kolesá. Prípadne toto všetko v časovom strese. A do toho nepriatelia. A vy sa snažíte. Skočili ste veľa. Nepodaril sa ten správny pohyb. Chytilo vás ozubené koleso. Trafila vás delová guľa ktorej sa nedalo vyhnúť. Nestihli ste uskočiť a padla pod vami plošina. A skúšate znova a opäť a zas.

A potom to vzdáte. Bloodrayne vám ponúka 1000 spôsobov boja a pohybu. A následne vám 999 z nich vezme a vy musíte perfektne zvládnuť scénu, ktorá je postavená tak, aby bola ťažká. Navyše vás hra trestá za každú chybu tak kruto, že to aj nadpriemerný hráč bude mať problém ustáť.

Končím teda s hrateľnosťou a dodám, že hudba je dobrá, je to taký ľahký symfonický metal, čo mne osobne vyhovuje a pri záverečných titulkoch hrá veľmi príjemná spievaná pieseň. Grafika je priemerná; to, že celú hru kosíte rovnako vyzerajúcich nepriateľov som už spomenul a k tomu sa viaže aj veľmi nevýrazné spracovanie hradu samotného. Všetky miestnosti sú tak zvláštne zelené a žlté a vôbec farebne pôsobia veľmi podivne. Navyše, od takejto hry by som čakal, že práve ten 2D artwork bude úplne špičkový, väčšina kapitol mi prišla veľmi obyčajná až tuctová po grafickej stránke. A nádherné animácie postáv som už tiež spomenul. Hra je bez dabingu a podobných vymožeností.

Čo však záleží na tom, že hra je dobrá po technickej stránke, keď sa nedá hrať. Obtiažnosť a zásekové miesta k hrám jednoducho patria (kto hral závod z Mafie, ten vie). Ale postaviť hru, ktorá sa skladá len zo zásekov, to je predsa len trochu drzé. A tak máme namiesto jednoduchého 2D God of War so ženskou hrdinkou v rukách hru, ktorá vás prevedie všetkými možnými pocitmi – od agónie až po najhlbší pocit úbohosti. Bloodrayne: Betrayal sa dá doporučiť len veľmi (VEĽMI) hardcorovým hráčom, ktorých smrť ženie vpred a prekážky tlačia k cieľu. Tí, ktorí sa prišli zabaviť, vydržia tak 5 kapitol a potom musia hľadať inde.

 

Hodnotenie: 5/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply