Svety Warhammer (a Warhammer 40,000) zrejme netreba nadšencom žánrov fantasy a sci-fi nijak zdĺhavo predstavovať. Za tie roky, odkedy sa ľudstvo prvýkrát pustilo do boja s orkami (a inými potvorami) na herných doskách, si obe univerzá získali zástupy fanúšikov. Aj tieto série však prešli istou modernizáciou – najprv vstúpil Warhammer do sveta literárneho a neskôr aj videoherného. Medzi hrami značky Warhammer 40,000 sú výrazné hlavne stratégie série Dawn of War. V týchto dňoch však Warhammer 40k – pod taktovkou vývojárov firmy Relic –  vstupuje na pole akčných hier z tretej osoby. Ako sa tento presun podaril sa dočítate v tejto recenzii.

 

A začnem priznaním, že svet Warhammer (a jeho sci-fi spin-off) sú mi tak trochu cudzie – nikdy som o ne príliš veľký záujem nemal a preto hranie Space Marine bolo pre mňa tak trochu výzvou a bol som veľmi zvedavý, či si ma hra dokáže získať a zaujať svojou mytológiou. A musím uznať, že hoci zrejme nedocením mnohé detaily, ktorými chlapci z Relicu svoju hru napchali na prasknutie, hru a jej svet som si náramne užil.

Ale poďme sa postupne prepracovať k hre samotnej. Dej hry Space Marine sa odohráva na planéte Graia, ktorá sa stala terčom invázie Orkov. A keďže Impérium nedokáže zabezpečiť ochranu planéty priamo z vesmíru, musí na povrch poslať hŕstku svojich superbojovníkov, Ultramarines. Špeciálna jednotka pod vedením kapitána Titusa sa teda vrhá priamo doprostred víru udalostí a hráč postupne zisťuje, že Orkovia si planétu Graia nevybrali náhodou – do hry zasahuje tajomný zdroj energie, ktorý v útrobách planéty tajne vyvýja inkvizícia. Aby toho nebolo málo, dej sa približne v polovici veľmi šikovne zvrtne a do hry sa zapájajú vojská chaosu.

Aby som to príliš neprehnal so spoilermi, pre istotu skončim s opisom udalostí. Podstatou ale je, že aj človek, ktorému Warhammer 40k nič nehovorí si môže dej hry Space Marine užiť naplno práve vďaka tomu, že autori zvolili veľmi pútavé podanie deja, ktoré hráča postupne vťahuje do svojho sveta. A tak sa možno pristihete, že vám ku koncu hry nič z dialógov medzi postavami nebude pripadať zvláštne, ba skôr naopak, budete sa cítiť ako doma. Nemusíte sa báť ani v prípade, že neovládate vesmírny jazyk English – na české pulty prichádza hra obdarená českými titulkami.

To je pravda veľmi chválihodné. Už menej chválihodný je fakt, že hoci je dej v podstate majestátny vo veľkom, v detailoch stráca body napríklad za to, že medzi hlavnými postavami sa akoby vôbec nič nedeje. Ku koncu sa príbeh predsa len trochu preladí na osobnejšiu sféru, ale celkovo mi postavy prišli suché a relatívne generické. Napríklad od hlavného hrdinu som čakal aspoň trochu emocionálneho vkladu, čoho som sa ale nedočkal. To už pravda ale asi zbytočne kritizujem inak šikovne prerozprávaný príbeh.

A ako teda vyzerá hra samotná? Predstavte si Gears of War – vášho avatara ovládate z tretej osoby, kamera umiestnená za jeho pravým plecom – primiešajte si do toho veľa súbojov nablízko (v štýle God of War, len jednoduchšie) a máte približnú predstavu, o čom Space Marine je a ako sa hrá. Inými slovami, je to zaujímavý mix streľby a nervydrásajúceho sekania príšer zblízka. Toto je prvok, ktorý Vesmírnych Mariňákov odlišuje od konkurencie a dodáva im punc originality. Bohužiaľ je to aj prvok, ktorý je prameňom frustrácie a hnevu. Vysvetlím. V ideálnom prípade na vás hra pustí buď vlnu orkov so sekerami, ktorých treba spacifikovať ručne, alebo na vás z diaľky začnú strieľať puškami vybavené zelené potvory. Obe tieto situácie sa dajú jednoducho riešiť. Problém nastáva v momente, keď na vás hra pustí oba typy nepriateľov naráz (a od polovice hry na vás hra samostatné vlny ani nepúšťa). Vtip je vtom, že nedokážete na hrozby reagovať naraz a tak sa stane, že zatiaľ čo vy sa zúfalo snažíte vysekať sa z návalu (v lepšom prípade) malých orkov alebo (v horšom prípade) minibosov 3x väčších než vaša postava, môžete len bezbranne sledovať, ako sa na Titusa zdiaľky sype nával (v lepšom prípade) nábojov alebo (v horšom prípade) rakiet.

Ak si myslíte, že to nieje príliš chaotické, pridajte si k tomu celkom bizarne vyriešený systém zdravia. Váš ultramariňák má okrem zdravia aj štíty, ktoré sa dobíjajú ak naňho nikto neútočí. Zdravie sa však dá doplniť JEDINE tým, že popravíte nepriateľa. Animácie popráv však môžu trvať celkom dlhú dobu a tak sa napríklad kľudne môže stať, že kým Titus zadupe najbližšieho orka pod čiernu zem, nejaký ten démon naňho vystrelí pár rakiet a opona padá. A už nehovorím o fakte, že obrazovka začne blikať načerveno vlastne kedy sa jej zachce, takže sa veľmi ťažko určuje, koľko zdravia vám vlastne ostáva bez toho, aby ste sa pozreli na ukazatele a stratili tým drahocenné milisekundy. A ako správny hnidopich podotknem, že niektoré zbrane nepriateľov majú veľmi nepríjemný zvyk na jednu ranu poslať celé vaše štíty a pol zdravia k šípku. A to je potom len sranda…

A celé toto by som vedel hre odpustiť, ale vývojári naozaj šialene navrhli checkpointy, na ktorých sa hra zapisuje. Namiesto toho, aby sa hra uložila po každej nepriateľskej vlne sa ukladá približne v každej novej lokácii – čo v horšom prípade môže znamenať aj 5-6 veľkých vĺn orkov a démonov. Nevravím, že by som chcel mať všetky hry jednoduché, ale je rozdiel medzi obtiažnosťou hry a zastaralým dizajnom resp. umelým naťahovaním hry. Pravda, pokiaľ máte radi výzvu, môžete si z tejto recenzie kľudne odmyslieť moje plkanie o obtiažnosti J

No dobre, a teraz zase idem pre zmenu chváliť. Hra má príjemnú dobu trvania – na strednú obtiažnosť som pri nej strávil takmer 10 hodín, čo je na dnešné pomery celkom solídne číslo. Okrem toho si môžete zastrielať v multiplayeri. Do online súbojov sa môže zapojiť 16 hráčov. Pri opise multiplayeru – keďže sa chcem vyhnúť slovu „neoriginálny“ – použijem asi slovo „štandardný“ – nájdeme v tom to, čo by sa od modernej hry čakalo. Postupné levelovanie (až 41 úrovní), odomykanie nových zbraní, jetpackov, sekáčikov atď. Hra ponúka 2 módy – jeden akčný štandard, v ktorom ide o obsadenie bodov na mape (kto má viac, tomu rýchlejšie stúpajú body, kto nazbiera 1000 bodov, vyhráva). Druhý mod – Annihilation – je naopak viac zameraný na taktiku a znalosť mapy. Vyhráva totiž tím, ktorý ako prvý nazbiera 41 killov. Taktickosť spočíva v tom, že sa každý snaží nielen nahrabať body pre svoj tím, ale hlavne nedať súperom body zdarma a dobre sa kryť, uhýbať a triafať čo najbližšie k hlave.

Napriek trochu obyčajnému štartu, po odomknutí jetpackov (level 3) sa multiplayer rozbieha a vďaka už teraz dobre rozbehnutej komunite nikdy nebudete mať núdzu o bratov v zbrani a teda ani o zábavu. Možno je len trochu škoda, že v multiplayeri sa vytráca čaro kosenia záplavy orkov – rozhodne by bodlo niečo na štýl „horde mode“ z hier ako Gears of War.

Ale vráťme sa ku kampani pre jedného. Napriek tomu, že hra nie je krátka a v podstate ide o jednu prestrelku za druhou, Space Marine nie je nuda. Prispievajú k tomu nielen rozmanité lokácie (rozmanité v zmysle rozmiestnenia nepriateľov a bordelu za ktorým sa môžete kryť), ale aj široký arzenál zbraní. Ako som spomenul na začiatku, hra je rozdelená na boje zblízka a na diaľku v pomere 50 na 50 a tomu odpovedá aj zoznam ničivých hračiek, ktoré vám prejdú rukami. Nablízko môžete orkov sekať buď obyčajným armádnym nožom (neodporúča sa) alebo sekerou, obrovským elektrickým kladivom a (mojou obľúbenou) motorovou pilou. Každá zo zbraní má svoje výhody a nevýhody – nôž je samozrejme najslabší, pila je moc cool, ale oproti uberkladivu slabá. Kladivo má však tiež svoj zápor a to ten, že popri ňom nemôžete použiť nič iné než pištol a základný samopal. Čo by bola škoda, pretože vývojári sa so selekciou zbraní naozaj pohrali – okrem klasiky ako samopal a sniperpuška sa dostanete k menšiemu guľometu, plazmovej puške (ktorá na jednu ranu odpraví aj tých najostrejších bojovníkov) a kope iného špecializovaného zbrojstva. Vďaka rozmanitosti protivníkov, nedostatku nábojov do silnejších zbraní a rôznorodostí lokácii sa niektoré prestrelky menia na menšie šachové partie, kde si musíte dobre rozmyslieť, či sa vrhnete do otvoreného priestoru a risknete smrť, alebo najprv sa pokusíte odpraviť nadiaľku strelcov a zariskujete, že vás prevalcuje armáda zubatých zelenokožcov. Nech sa však deje čokoľvek, nuda to nie je.

Ako teda vidíte, herný dizajn a hrateľnosť sú na vysokej úrovni. Ale čo technická stránka? Tu bohužiaľ Space Marine trochu pokulháva. Po grafickej stránke je to ešte vcelku dobré. Nemám nič proti jednoduchšiemu vizuálnemu štýlu, ale zopár efektov k dobru by určite nezaškodilo celkovému imagu. Ale nechcem prehnane kritizovať, pretože textúry sú pekne ostré, efekty, ktoré sú prítomné sú príjemné na pohľad a herný engine prekvapivo dobre zvláda zástupy orkov a démonov na obrazovke bez jediného záseku. A musím uznať, že sledovať v pozadí súboj dvoch armád, granáty lietajúce vzduchom a výbuchy na oboch stranách zatiaľ čo váš avatar neúnavne píli hlavu najbližšiemu orkovi, to je vlastne celkom dobrý zážitok.

Vaše uši si však bohužiaľ tentokrát neprídu na svoje. Hudba sa snaží, ale skladateľ sa až príliš často utieka k obyčajnému rytmickému buchotu a necháva orchester orchestrom. To zo začiatku pôsobí pekne agresívne a „prízemne“, ale neskôr to už začne nudiť. Videosekvencie sú na tom hudobne lepšie, ale je ich dosť málo. Celkovo mi chýba nejaká silnejšia hudobná téma, niečo, čo by som si zapamätal (pre úplnosť dodám, že som tesne za polovicou hudbu vypol a pustil som si z windowsu soundtrack Gears of War 2). Dabing je veľmi rozporuplný. V hlavnej úlohe znie úžasný hlas, ktorého majiteľom je Mark Strong (Stardust, Sherlock Holmes) a vedľajšie postavy tiež nemajú zlé hlasy. Bohužiaľ – ako som už spomenul v rámci opisu deja – nielen postavy, ale aj ich prejav sa mi zdal suchý a zbavený akýchkoľvek emócii. Strongov hlas sa ale vyníma v momentoch heroizmu, takže ho vlastne nemôžem hodnotiť negatívne. Čo ale musím hodnotiť negatívne je hlas orkov. Nielen že všetci znejú rovnako, ale nejakého inteligenta napadlo dať im absolútne príšerne nechutný anglický prízvuk. Orkov (a ich hlasový prejav) budete nenávidieť skôr, než dokončíte prvú kapitolu hry. O to horšie to je keď sa vezme do úvahy, že zelenokožci vás sprevádzajú celou hrou a dokola melú 3 frázy. Tým hrozným prízvukom. Ja viem, že je to banalita, ale naozaj ma to ku koncu hry rušilo.

 

Tak som si neni istý, ako vlastne Warhammer 40,000: Space Marine ohodnotiť. Atmosféra sveta, herný dizajn a technická stránka (Strongov hlas a grafika) by hru mohli vytiahnúť až medzi 8 a 9 bodov. Obyčajné postavy, hluchá hudba, šialené rozhodnutia v oblasti checkpointov a trochu neprehľadný interface však túto hŕstku ultramariňákov ťahajú dolu z výšin. Ak sa teda páni z Relicu rozhodnú urobiť z vesmírnych mariňákov hernú sériu, radil by som im trochu doladiť obťiažnosť, pridať pár grafických efektov a hlavne vdýchnuť postavám život. Potom by táto hra bola naozajstným AAA titulom hodným vysokého hodnotenia a zrovnania s kráľom tohto žánru, sériou Gears of War.

Na záver dodám, že ak žeriete svet Warhammer 40,000, kľudne si ešte bod prirátajte. V každom prípade – nech vás Deus Mechanicus sprevádza!

 

Dej – 7/10

Herný Dizajn – 9/10

Hrateľnosť – 8/10

Technické Spracovanie – 7/10

Celkové hodnotenie – 7,7/10

 

 

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply