Rok 2011 bude rokom RPG. Keby nestačilo, že nás svojím druhým pokračovaním obšťastnil Dragon Age, ku koncu roka sa môžeme tešiť na nový Elder Scrolls: Skyrim, malo by doraziť nepriame pokračovanie hry Demon Souls – Dark Souls, možno sa vynorí aj Final Fantasy Versus XIII. A samozrejme nesmieme zabudnúť na polský klenot „The Witcher“, ktorého druhá inkarnácia sa dovalila na pulty obchodov. The Witcher 2 má obrovskú výhodu nielen v tom, že Namco-Bandai sa naozaj vzorne postaral o marketingovú masáž, ale navyše Zaklínačovi pomohol (nechcene) aj Dragon Age 2, ktorý sklamal veľa fanúšikov pôvodnej fereldenskej ságy a tí čakajú práve na dobrodružstvá Bieleho Vlka ako na pravé, nefalšované hardcore RPG, ktoré vám žiadne pomocné kolieska nedá. V prípade Witchera 2 by sa dalo povedať, že vám autori maximálne tieto pomocné kolieska otrieskajú o hlavu – ale o tom trochu neskôr. Sečteno a podtrženo, Geralt nemá v rukách zlé karty – známa značka, vysoké očakávania a talentovaný team vývojárov. Dokáže ich však premeniť na úspešnú hru?

Príbeh


Witcher 2 začína približne tam, kde skončil diel prvý. Zaklínač sa ocitá v službách kráľa Foltesta z Temerie, ktorému robí osobného strážcu. V úvodnej kapitole, v ktorej vás hra uvedie do prebiehajúcich udalostí, sa Geralt zúčastní útoku na pevnosť rodiny La Valette, kde sú ukryté Foltestove deti. Už v tejto počiatočnej časti hry sa ukazuje veľká výhoda Witchera 2 oproti iným hrám – dôraz na tvárnosť udalostí. Niekoľkokrát máte v prologu možnosť rozhodnúť sa, ako pokračovať, či chcete súperov posekať do jedného alebo vsadiť na silu zaklínačského slova. Tak či tak sa však útok ku koncu mierne zvrtne a Geralt sa ocitá na úteku, obvinený z kráľovraždy. V snahe očistiť svoje meno musí Zaklínač precestovať kus sveta a preriešiť desiatky zapeklitých – viac či menej dôležitých – udalostí kým sa konečne dostane k rozuzleniu celého príbehu.

Prvá kapitola vás vovedie do mesta Flotsam na rieke Pontar. Tu musí Geralt riešiť lokálny konflikt miestnej milície pod vedením blbého veliteľa s elfskou guerilovou jednotkou Scoia’tael. Ak počítate s tým, že si budete musieť časom vybrať stranu, máte pravdu. Po odchode z mesta Flotsam sa ocitnete v centre rivality medzi kráľovstvom Kaedwen a Aedirn. Záverečná kapitola potom konečne rieši osobné problémy zaklínača a jeho najbližších a zároveň otvára dvere pre dieľ tretí.

Príbeh je veľmi dobre postavený a strieda veľké konflitky s malými, okrem hlavnej dejovej linky samozrejme nechýbajú questy štandardné (zabíjanie potvor) a trochu neštandardné (hľadanie ľudí či ingrediencí do lektvarov). Vzhľadom na to, že každý quest je dobrý, oplatí sa venovať čas aj týmto bokovkám. Tak či onak, dokončenie hry vám zaberie vyše 20 hodín a bez zbytočného spoilovania prezradím, že hra sa po prvej kapitole veľmi zásadne vetví, takže určite len málokto sa uspokojí s jediným dokončením hry.

Deju v hre Witcher 2 v podstate nie je čo vytknúť. Geralt je fantastická hlavná postava a má po ruke vernú čarodejku Triss, barda Marigolda a hlavne vždy veselých trpaslíkov. Hra tentokrát ďaleko viac čerpá námety a postavy z knižnej ságy – Geraltovi sa postupne vracia pamäť – a tak nebudú chýbať postavy ako Philippa Eilhart, zmienky o politickej situácii vo svete a sem-tam začujete aj meno Yennefer či Ciri. Príbeh vás skrátka chytí hneď na začiatku a zaujme svojím realistickým podaním a skvelou, takmer stiesňujúcou atmosférou neľútostného sveta. A to sa dnes len tak nevidí.

Pre úplnosť dodám, že hráči, ktorý o Geraltovi nikdy nepočuli, sa nemusia obávať, v hre sa dá ako tak orientovať aj bez znalostí kníh či prvej hry. Naopak, pre tých, čo pôvodného Witchera dokončili, existuje možnosť importovať uložené hry a niekoľkokrát si vypočuť narážky na Geraltovo počínanie v minulosti.

Dizajn a hrateľnosť


Príbeh je samozrejme pre RPG hru dôležitejší než v iných žánroch, ale každá hra potrebuje aj dobrý dizajn a hrateľnosť. A tu v prípade Witchera 2 naráža kosa na kameň. Niektoré rozhodnutia vývojárov vám zhodia sánku veľmi nízko a občas vás prinútia otrieskať si hlavu o najbližší dostupný povrch.

Hneď prvým dizajnovým problémom je obtiažnosť. Zaklínač 2 ponúka 4 úrovne – easy, medium, hard a insane – teda šialená. Posledná menovaná vždy po smrti zmaže poslednú uloženú hru, takže sa jedná o realistický simulátor zaklínačského života. Jedna chyba a celá hra je ta-tam, možete začať od začiatku. Takže pre tých, ktorí niesú padnutí na hlavu, máme ďalšie 3 možnosti, ale napodiv ani tie nedovoľujú veľké kompromisy. Totiž, už samotný prológ – ktorý v iných hrách slúži ako tutoriál – bude pre veľkú väčšinu hráčov neprekonateľná skúška ohňom. Sám som mal pocit, že to jednoducho nemôže byť myslené vážne – na najjednoduchšej obtiažnosti som v úvodnej kapitole umieral zas a znova. Môže za to jednak zle navrhnutá scéna, v ktorej je jednoducho príliš veľa protivníkov, ale na vine sú aj chýbajúce tutoriály a návody.

Áno, hra vám síce napíše čo-to o ovládaní postavy, ale text samotný zmizne tak rýchlo, že si sotva stihete prečítať, o čom bola reč – a nezabúdajte, že pri zobrazení návodov sa hra nezastaví, takže podľa autorov hry by ste zrejme mali čítať návod zároveň pri boji, o ktorom vás má daný návod naučiť… To je prístup naozaj veľmi zvláštny. Zvlášť keď vezmeme do úvahy, že obtiažnosť „easy“ je približne to, čo iné hry nazývajú „medium“ (a Dragon Age 2 to nazýva hard). Witcher 2 je jednoducho hardcore hra, ktorá sa ani náhodou nesnaží o ilúziu niečoho iného. A čo o ilúziu, úplne by stačilo aspoň malá autorská pomoc zo začiatku hry – ale tu prichádza už spomínané trieskanie pomocných koliesok o hlavu. Napríklad – hra síce dovoľuje Geraltovi blokovať údery nepriateľov, ale len z jednej strany. To znamená, že akonáhle bojujete s dvoma protivníkmi, nemáte ani najmenšiu šancu. Navyše, blok nemožno používať do nekonečna, Geralt má len obmedzený počet úderov, ktoré môže vykryť a potom už máte jednoducho smolu, žiadne krytie nebude. Kľúčovým sa teda stáva uskakovanie do strany, čo je síce možno logické, ale práve v úvodnej kapitole to pôsobí až komicky. Navyše, o týchto – relatívne podstatných – veciach vás hra takmer vôbec neinformuje.

Trvalo mi dlhé hodiny (hodiny plné hnevu) než som prišiel na to, prečo sa Geralt po 2-3 ranách prestane kryť. Aby toho nebolo málo, celá prvá kapitola spočíva v tom, že zaklínač je nútený bojovať s presilou; finálny súboj na veľkom nádvorí – t.j. bez možnosti „nalajnovať si súperov jedného po druhom“ – sa odohráva medzi Geraltom a šiestimi absurdne vyzbrojenými vojakmi, ktorý by pri troche tréningu prežili zrejme aj Černobyl.

Našťastie však hra po tomto extrémnom úvode aspoň trochu zľaví z obtiažnosti a akonáhle začnete levelovať a postupovať svetom, zistíte, čo vám hra mala povedať hneď na začiatku – že blokovať údery zo všetkých strán sa dá, akonáhle si tento „skill“ odomknete. Že úskoky sú najúčinnejší spôsob boja. Že sa naozaj veľmi vyplatí používať zaklínačské znamenia a postupom času zistíte, ktoré je na čo dobré (pretože priznajme si, kto z vás vie naspamäť určiť, čo robí znamenie Yrden?). Akonáhle sa trochu oklepete, hra začne byť relatívne príjemná a po zžití s ovládaním sa to dokonca aj dá hrať. Potom však nastane iný problém – na najjednoduchšej obtiažnosti sa zaklínač zmení na klikfest a z extrémne ťažkej hry sa stane niečo, pri čom stačí klikať na súpera. Našťastie sa medzi nastaveniami obtiažnosti dá ľubovoľne prepínať.

A propos – ovládanie – je na klávesnici trochu neintuitívne a zrejme chvíľku potrvá, než si zvyknete, že krycie manévre a úskoky niesú umiestnené na myši, ale na klávesnici. Omnoho pohodlnejšie sa hra ovláda na gamepade, kde je rozostavenie tlačítiek štandardné.

Jednou veľmi podivnou vecou, ktorú som objavil u druhého Zaklínača, je fakt, že hoci máte na obrazovke radar, ktorý vás nasmeruje k najbližšiemu questu, nenájdete na ňom sever. Rotujúca minimapa bez pevného severu je zlo najzlejšie a nechápem, ako mohol autorom uniknúť takýto základný prvok (opraví to vraj najbližší patch). Okrem toho je minimapa pri niektorých questoch nepoužiteľná. Za mestom Flotsam budete hľadať hniezda Nekkerov, bohužiaľ vám však autori odmietajú podať pomocnú ruku a minimapa zýva prázdnotou – hlavne v „hľadacích“ questoch chýba akákoľvek indikácia toho, kde čo nájdete – pri veľkosti lokácií, v ktorých sa Zaklínač 2 odohráva, je to trestuhodné.

Ale napodiv sa autorom podarilo do hry vopchať ešte jedno zlé rozhodnutie – Geraltov denník totiž nie je písaný ako klasický RPG denník – teda v prítomnom a budúcom čase – ale je písaný formou Marigoldovho rozprávania – teda v čase minulom. Možno to neznie ako veľký problém, ale keď zrovna nebudete vedieť, ako v danom queste pokračovať, to, že je denník písaný pekne umelecky, vám bude skôr liezť na nervy, keďže v denníku sú zaznamenané naozaj len udalosti, ktoré sa stali a žiaden indikátor toho, čo by sa stať malo.

Posledná výtka, ktorú mám voči tejto hre je automatické ukládanie hry, resp. jeho neexistencia. Hra sa uloží zásadne len po dokočení questu – a je jasné, že si hru môžete sami uložiť kedy sa vám zachce – autosave je však natoľko zaužívaná vec, že bude trvať veľmi dlho, kým si zvyknete periodicky sltáčať F5 (čas navyknutia na F5 je nepriamo úmerný zlosti, ktorú vo vás vyvolá náhla smrť Geralta a nutnosť prechádzať 20 minút hry znovu). A verte mi, že práve takáto chyba celkom zamrzí. Len pre porovnanie – užívateľsky príjemná hra Dragon Age 2 sa zapisovala skoro po každom kroku.

No dobre, myslím že by tej negatívnosti stačilo. Pozrime sa na hru samotnú. V praxi to totiž nie je ani zďaleka také zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať (od druhej časti ďalej). Bojový systém je veľmi jednoduchý, ako som spomenul, kombinuje krytie, úskoky a 2 typy úderov. Hra možno niekde hlboko ukrýva aj combo-systém, ten sa však na povrch nedostane, takže vám stačí bezmyšlienkovite stláčať myš, kým nepriatelia nepomrú – čo je trochu škoda. V boji sa osvedčí používanie znamení (pomocou veľmi pekného kruhovitého menu) a pokiaľ sa vám zdá niektorý súboj príliš ťažký, môžete si pred bitkou zameditovať a vypiť pár lektvarov (zaklínačské lektvary sa dajú piť LEN počas meditácie, to je mimochodom ďalšia vec, ktorú vám hra odmieta povedať sama a veľmi dlho som sa divil, prečo sa Geralt odmieta napiť).

Pokiaľ chcete nechať mlčať zbrane, Geralt má k dispozicii široké možnosti rozhovorov – hovoriť môžete takmer s každým a o veľa zaujímavých (či menej zaujímavých) témach. Dialógový systém je trochu podobný Dragon Age 2 v tom zmysle, že neuvidíte celú vetu, ale len náznak toho, čo chce Geralt povedať. Obvykle to ale problém nespôsobuje.

Z Geralta sa postupne bude stávať dobre trénovaný zaklínač a tento postup je samozrejme vyjadrený levelovaním a rozdeľovaním talentových bodov na jednotlivé dovednosti. K dispozícii máte 4 stromy, do ktorých sa dá investovať – zaklínačský tréning, šerm, alchýmia a mágia. Levelov je však oproti ponúkaným dovednostiam relatívne málo, takže sa skôr oplatí vypiplať si skvelého šermiara a nechať si alchýmiu na druhý prechod hrou. Levelovací systém je naozaj dobre postavený.

Nech už je ako chce, Witcher 2 začína zostra a potom mierne zvoľňuje a stáva sa „prítulnejším“. Vďaka šialeným rozhodnutiam dizajnérov sa však občas neubránite záchvatu zlosti, keď vás obkľúči stádo utopencov a vám sa nepodarí vykryť úder. A keďže ste zabudli uložiť hru, vraciate sa o 15 minút späť. Milý CD PROJEKT RED, to je na facku…

Aby som bol aspoň trochu férový, niektoré z vecí, ktoré hre vytýkam sa dozviete v manuáli. Ja som ale typ hráča ktorý neuznáva vysedávanie nad manuálom v prípade, že chcem hrať hru. Hlavne nie v prípade, keď väčšina dnešných hier dokáže napísať obsiahly manuál A ZÁROVEŇ použiteľný tutoriál…



Technické spracovanie


Áno, konečne prichádza časť, v ktorej sa dá opäť len chváliť. Technické spracovanie je absolútne bez chyby. Grafický engine vykresľuje nádherné veci a Witcher 2 je bez pochyby najkrajšou hrou, aká dnes existuje. Tisíc a jeden efekt však zaručí nielen slepačiu polievku pre oko, ale hlavne riaden záhul pre váš systém. Pokiaľ nemáte aspoň trochu napriemerný počítač, počítajte s tým, že väčšinu grafických udělátek budete musieť vypnúť. Ale aj bez bluru a rôznych iných rozmazaní hra vyzerá famózne a žiadna iná sa s ňou rovnať nemôže. Navyše, Witcher (narozdiel od Dragon Age 2) vykresľuje nielen mestá, ale aj lúky plné trávy, lesy a močiary, drevenné dediny a opustené zámky. To je možno už chvála smerujúca na grafický dizajn, ale v každom prípade je to celé jedna veľká nádhera.

Niečo podobné by sa dalo napísať o zvukovom spracovaní. Anglický dabing je veľmi slušný a dovolím si tvrdiť, že siaha až k nedoziernym výškam kvality dabingu z Bioware. K tomu opäť prispieva fantastický scénar, ktorý je plný drsného humoru či dokonca narážok na uznávanú fantasy literatúru (Philippa: „Možno budem potrebovať jeden z 20 prsťeňov moci.“ Geralt: „No jasné, a ja s ním potom pôjdem pešo a naboso na vrchol sopky…“).

Hudobne mi trochu chýbal pôvodný melodický motív z prvej hry, ale potom som hudbu takmer prestal vnímať. Počas bojov sa totiž sústredíte hlavne na Geralta a pri prechode lokáciami sa z reproduktorov ozýva celkom slušný podmaz, ktorý neurazí, ba dokonca miestami aj nadchne.


Záver


The Witcher 2 nie je hra pre každého. Ale ani ňou nechce byť. Witcher 2 je postavený tak, aby uspokojil tých najdrsnejších hráčov a bohužiaľ sa pritom tak trochu zabudlo na tých, ktorí netrávia celé dni v pivnici hraním Dračího Doupěte (alebo podobnými hardcore aktivitami). Pokiaľ nemáte radi hry, ktoré si z hráča robia srandu a nútia ho periodicky si trhať vlasy od zúfalstva – alebo ak proste len nemáte masochistické sklony – držte sa od Witchera 2 ďalej. Áno, je to fantastická hra, ale stáva sa až príliš často, že vás bude frustrovať nad hranice normálnosti. ALE – pokiaľ ste ochotní to risknúť, Zaklínač vás odmení dlhými hodinami dobrej zábavy, skvelého príbehu a grafickej nádhery. Je naozaj veľká škoda, že blbé dizajnové rozhodnutia ťahajú hru bližšie k číslu 9.

Ako teda číselne ohodnotiť Zaklínača 2? Dragon Age 2 odomňa dostal svojho času 9.4 a dnes si za týmto hodnotením stojím viac ako inokedy. Prečo? Pretože Dragon Age 2, s horšou grafikou, s jednoduchšími systémami a obyčajnejším príbehom nebol sadistickou hrou a jednoducho to je lepšie namiešaný celok. Witcher 2 odradí veľkú časť hráčov, ktorý jednoducho odmietajú tráviť čas pri hre, ktorá ich núti ničiť nepripevnené časti nábytku. Zaklínač 2 potom nemôže dostať iné hodnotenie, než 9.3. Nie je horší než Dragon Age 2. Je jednoducho iný. Tvrdší, neúprosnejší, nekompromisnejší, ale bohužiaľ je to spôsobené nesprávnymi prvkami a chybami dizajnu. Takže určite si choďte Zaklínača 2 kúpiť, je to fantastická hra. Len si pripravte nejaké prášky na ukľudnenie, pretože tá úvodná kapitola je naozaj drsná.


Príbeh – 10/10

Dizajn – 7/10

Hrateľnosť – 9/10

Technické Spracovanie – 10/10


Celkové hodnotenie – 9.3/10


Soutěž o hru zde.

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply