Stáli sme v jednom kruhu a uprostred nás bol oheň. Všetci sme sa uzrejmili, že ten oheň je v skutočnosti hrad a vnútri neho vládne boj dobra so zlom. Chceli sme, aby ten boj nikdy neutíchol , a preto sme sa okolo neho krútili v divokom tanci, ktorý nemal konca kraja. Hádzali sme do ohňa papier, na ktorom stáli naše mená. Tvárili sme sa vážne, ale naše srdcia blčali spolu s ohňom.

            Potom, zrazu, z ohňa vyskočilo slnko. A my sme vedeli, že sme požehnaní. Slnko sa zavesilo na strop, ktorý bol nad našimi hlavami. Ohnivé slnko, tak sme ho nazvali.

„Čo to znamená? Čo znamená to slnko? Znamená snáď, že boj dobra so zlom vnútri ohňa zmenil svoj charakter?“ spýtal sa jeden z nás.

Ale my sme mlčali. Pozerali sme do ohňa, zatiaľ čo Ohnivé slnko pálilo naše ramená.

            A tak šiel čas; čas, kde slnko a oheň boli jedinou realitou okolo nás.

Nevedeli sme, ako dlho mienime pokračovať v tom, čo sme robili. Ale niečo nám hovorilo, že by bolo dobré pokračovať až do konca, ktorý sme nepoznali. Tak sme pokračovali, až nám šľapaje horeli od tanca.

            A potom sa to stalo. Stalo sa to, čo nikto z nás nečakal. Stali sme sa večnými. Večne tancujúcimi, večne udržiavajúcimi boj dobra so zlom v ohni, okolo ktorého sme sa krútili. A nazvali sme sa planéty, a nazvali sme oheň Zemou a Ohnivé slnko Slnkom. A ako sa to stalo, začali sme sa štiepiť, začalo nám odpadávať svalstvo a mäso od kostí. A z našich triesk tvorili sa iné nebeské telesá, iné planéty, hviezdy, mesiace.

            „Kde to sme?“ pýtali sme sa.

„Tam, kde nieto rozdielu medzi nami,“ odpovedali sme si.

A tu začína naša rozprávka…

            Na Zemi sa zrodila dievčina s dlhými vlasmi a driekom ani laň. Ale jej osud ju viedol do priepasti. Takmer zomrela od nudy a od únavy. Bola taká krehká. Všetko sa na nej odrážalo. Aj náš jas ju zraňoval. A predsa, milovala nás ako nikto na Zemi, mysleli sme si.

„Čo si želáš, dievčina?“ spýtali sme sa jej jedného rána.

„Pokoj,“ odpovedala, „pokoj od nudy a od únavy.“

„Dobre,“ povedali sme jej, „a čo viac si želáš?“

„Únavu a nudu,“ povedala znovu.

„Únavu a nudu,“ nechápali sme jej protirečenie si.

A vtom vyskočila na samý okraj Zeme, ktorý hraničil s našimi vnútornosťami.

„Čo si želáš? Čo si želáš?“ pýtali sme sa jej ďalej.

            Ale neváhala a skočila nám do tváre, skočila a vyprskla nám do očí sliny.

„Kto si, že si taká mocná?“ pýtali sme sa jej.

A ona odvetila: „Som Siréna. Matka Sirén. Najmocnejšia z najmocnejších. A vy, vy ste moji poddaní, lebo všetci z vás sú muži. A ja, ja mužov nenávidím, a preto ich len využívam…“

            Pozreli sme sa jeden na druhého, lebo sme nechápali, ako niekto môže byť taký drzý, niekto z tej malej Zeme, okolo ktorej večne tancujeme, ako je možné, že sa nám prihodilo niečo takéto.

Ale Siréna neváhala, a napľula nám do tváre i druhý raz.

A my, my sme skameneli. Skameneli a prestali sa točiť okolo Zeme…

„Siréna! Siréna! Zmiluj sa nad nami!“

Siréna začala hýbať rukami a my sme sa hýbali, ako sa hýbala ona. Ona bola v tanci, my sme boli tiež v tanci. Opakovali sme pohyby, ktoré robili jej dlhé, tenké a ostré prsty a dlane.

Potom prišla tma a na viac sa nepamätáme.

            „Tatínko, tatínko, prečo je na oblohe Mesiac a prečo všetky planéty obiehajú okolo Slnka? A prečo sú všetky tie planéty mŕtve a nie je na nich život?“ spýtalo sa zvedavé pozemské dieťa svojho otca.

„To vieš synku. Za to môže jedna zo Sirén, ktorá sa premenila na Mesiac. Vieš, synku, lebo najdôležitejším telesom na nebi je práve Mesiac. Zapamätaj si to. Mesiac vládne celému vesmíru…“

„Dobre, zapamätám si to,“ odvetil syn.

A potom sa pustili do svojho večného zápasu medzi dobrom a zlom vnútri seba… Ani nás k tomu nepotrebovali.

Ale o tom my už nevieme… my sme totiž mŕtve planéty…

Komentáře

komentářů

About The Author

2 komentáře

  1. Kor-Skarn

    Další pověst 🙂 Čeká snad autorka brzký úpadek lidské rasy či si chce jen založit vlastní izolovanou, primitivní komunitu někde na pustém ostrově?

    Ale k tématu. Přiznám se, že jsem to příliš nepochopil. Alternativní vysvětlení vzniku sluneční soustavy: OK. Matka Sirén, která zároveň miluje svět, ve kterém žije, a planety, ktere jsou muži, a nenávidí jej. Je to trochu komplikovanější koncept, ale nikoliv nepochopitelný. Ovšem pak ze Sirény vyleze čirá nenávist k mužům — proč? Převážila nakonec nenávist nad láskou? Něco se jí stalo? Hráblo jí nudou? Chtělo by to postupně se tam dostat, nějak to naznačit. Ale dejme tomu. Měsíc jako nejdůležitější vesmírné těleso: bizarní, ale budiž.

    A jaké z toho všeho plyne poučení? Nejdůležitější nebeské těleso — Měsíc, vzniklo na základě nenávisti k mužům. Uff. Možná by stálo za to zamyslet se, zda autorka náhodou nemá nějaké hlubší citové problémy 🙂

    Kolem a kolem tohle dílko mě příliš neoslovilo.

    P.S.: Proč vlastně planety obíhají kolem Slunce?

  2. Katriška

    Příjemné čtení. I na mne (a já vydržím hodně) možná přeci jen trochu moc nejednoznačné, abstraktní a lyrické, ale má to svojí atmosféru.
    Zkrátka takový zručně napsaný kousek, který však ve mne přes všechnu svou poetiku nezanechal nic moc hlubšího.

Leave a Reply