Bolo vidieť Adrianu uprostred práce. Sedela za oknom, prsty jej behali po klávesnici počítača a oči jej svietili blikajúcim svetlom z reflektorov áut, ktoré jazdili popod okná spálne jej domu. Bývala tu už pár mesiacov, sama samučičká, s jedným dieťaťom, ktoré jej zostalo z nevydareného manželstva. Bol to chlapec a volal sa Amir. Jeho otec bol Arab a nikdy k nemu moc neinklinoval. Viac ako jeho niekdajšia žena ho zaujímali rodené moslimky. Nebol veľmi dobrý moslim. Adriana sedela, písala prácu do jedného ženského časopisu, a pritom dohliadala na Amira, ktorý pokojne spal vo svojej detskej  izbe.

Pozrela na hodinky. To je už osem preč? Musí sa pomodliť nasledujúcu modlitbu. Ako moslimka si dôkladne plnila svoje náboženské povinnosti. Iša, iša, šepkala, ako sa vykradla z prázdnej spálne preč.

Medzitým, ako opustila rám okna, na ktorom stále svietil zapnutý počítač, sa vonku na ulici odohrala dopravná nehoda. Nejaký šofér na čiernom BMW obiehal staršiu škodovku, keď sa v protismere stretol s nákladným kamiónom. To, čo Adriane uniklo, nanešťastie bol jeden mŕtvy muž a jeden ťažko zranený. Sotva sa však domodlila a zložila koberček, trúbiace autá ju privolali späť k oknu.

„Preboha! To je hrôza! A práve pred mojím domom!“ vydesila sa a utekala si po šatku, aby rýchlo mohla pozorovať celé to nešťastie ako jedna z prítomných.

Polícia a záchranka boli stále na ceste a doteraz sa o nich nevedelo. Za to sa však z obidvoch strán na ceste, kde neboli ani len chodníky, hromadili zástupy áut.

Adriana si stala stranou a mlčky sledovala náhodného muža, ako sa snaží dávať mŕtvemu prvú pomoc. Zbytočne. Zato ranený muž pobehoval okolo áut v chaotickom tanci, pridržiavajúc sa rukou miesta na svojom tele, ktoré veľmi krvácalo.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa ho Adriana, ktorá pochopila jeho šok, ale nevedela sa k nemu zodpovedne a profesionálne postaviť.

„Kde je Poprad? Kde sú Vysoké Tatry? Mám tam namierené. Mám tam byť na konferencii. Musím prísť včas…“

Adriana mu ukázala miesto na lavičke pred jej plotom. „Poďte, sadnite si sem na chvíľu. Za moment k vám príde sanitka s lekárom a s potrebným vybavením. Nebojte sa, všetko dobre dopadne.“

„Ja sa nebojím. Ja viem, že skôr či neskôr príde.“

„Kto príde?“ nechápala Adriana jeho zmätenú reč. Jeho jazyk akoby sa vyhýbal slovám a tak ako on, aj on chaoticky blúdil pomedzi zuby.

„On! On žije!“ skríkol a ukázal pred seba. Ale Adriana nevidela nič na mieste, kam ukazoval.

„To bude dobré… Len tíško…“ upokojovala ho Adriana a hladila ho po pleciach. Nepochybovala o tom, že jeho psychika šok naozaj neuniesla.

A v tom momente už prišla sanitka so záchranárskym obsadením. Muži v tyrkysových vestách ju rýchlo obklopili a prevzali moc nad situáciou, ktorej bola Adriana náhodným svedkom.

„Ďakujeme, pani, ale už to nechajte na nás. My sa o neho postaráme,“ povedal jej jeden z nich, keď vstala z lavičky a objímajúc svoje ramená, v zime len nemo prihliadala na to, čo sa okolo nej dialo.

Mŕtveho zabalili a zraneného muža v šoku počúvali, ale potom ho tiež veľmi rýchlo zaviedli k sanitke.

Adriana pochopila, že sa jej to viac netýka a nemôže na mieste nehody nič viac podniknúť.

„On žije,“ hovorila si sama pre seba slová toho pomäteného muža.

Za týždeň bola Adriana na dvore a hrala sa s Amirom. Bolo krásne poludnie skorej jari, keď na dedine, kde bývala, už začínali pučať konvalinky biele ako sneh, ktorý len prednedávnom nadobro zišiel. Amir šantil a Adriana za ním ledva stíhala behať.

„Počkaj, Amir! Počkaj na mňa! Som celkom zadýchaná!“ kričala za ním. No on jej až pridobre kľučkoval. „Tak je to teda,“ skríkla, „buď ty alebo ja?! Všakže?“ Ale Amir si jej prehovory vôbec nevšímal. Len sa radostne chichúňal a veselo kľučkoval tade, kam ona práve nemierila. Bolo šťastný a spokojný, viac ako väčšina detí. Jeho matka mu zatiaľ otca dokázala nahradiť. Bol jej všetkým a vedela to dať prirodzene najavo. No zároveň ho vedela aj dobre vychovávať.

„Cŕŕŕn,“ ozval sa zvonček pri dverách.

Kto to môže byť? Čudovala sa Adriana. Dnes nikoho nečakám, rozmýšľala.

Vzala Amira na ruky a pobrala sa k bránke. Tričko mala spotené a nohavice špinavé od blata v záhrade.

No to, čo uvidela ju doslova ohromilo a na celý svoj nepohodlný zjav celkom zabudla. Muž z autonehody! Ten, ktorého nevedela prebrať zo šoku!

„Áno?“ spýtala sa celkom vykoľajená, sama zo seba.

„Prišiel som vás pozrieť,“ povedal muž a zložil si čiapku z hlavy.

„Ste už… ste už… myslím tým… ste už v poriadku?“ zakoktávala sa a jej pohľad padal k zemi.

„Áno, myslím, že ma tam celkom dali dohromady. Celkom som sa im v tej nemocnici vydaril! Ha, ha!“ muž sa srdečne zasmial.

„To sa mi uľavilo,“ povedala Adriana a ruky zložila do seba. Uvedomila si, že taká spotená a špinavá od blata nevyzerá práve najlepšie.

„Viete,“ muž pokračoval, „viete, prečo som prišiel?“

Adriana záporne zavrtela hlavou a napadlo jej, že ani nepozná meno toho muža. „Možno ste sa prišli poďakovať,“ tipla si.

„Nie,“ povedal neznámy chladným tónom.

„Nie?“ Adrianu to prekvapilo. Síce hádala, ale aj tak by jej na um neprišlo nič nové.

„Mami, môžem sa ísť hrať s loptou?“ spýtal sa jej Amir.

„Isteže,“ povedala a pustila ho na zem. Pocítila úľavu od tiaže, pretože Amir už nebol veru najmenším.

„Viete, je to tak,“ neznámy sa dal do rozprávania, akonáhle sa Amir strácal v diaľke. „Pri tej autonehode som mal víziu. V nemocnici mi povedali, že to bol šok a pravdepodobne ma na krátku dobu opantali halucinácie. Ale viete, ja tomu neverím. Nie je to tak. Bol som na hrane života a smrti a tento stav ma priviedol k poznaniu.“

„K akému poznaniu?“ nechápala Adriana.

„Zjavil sa mi on…“

Adriana k nemu pocítila ostrý súcit. Ale kto je, dočerta, ten on, o ktorom stále hovorí, ale nijako ho nepomenuje? Kto má byť tým jeho bludom? Usmiala sa a už –  už ho chcela znovu potľapkať po pleci, aby ho upokojila ako po autonehode.

„Viete, mal som syna. Približne vo veku vášho dieťaťa. Jeho matku som moc miloval, ale ona ma podvádzala a nakoniec sa so mnou aj rozviedla. Samozrejme, súd pridelil dieťa do jej opatery. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé a ťažko som to znášal. Moje dieťa viac nepatrilo len mne. Patrilo mne a mojej žene zvlášť. Návraty domov boli pre mňa skľúčujúce… Rozumiete mi, však?“

Adriana súhlasne prikývla a v očiach sa jej zjavil súcit.

„Ale potom, jedného dňa, sa to stalo. Bolo ťažké žiť s mojím dieťaťom, ktoré mi nepatrilo bezvýhradne, ale nič ma nepripravilo na bolesť, ktorú som prežil, keď zrazu záhadne zmizlo. Viac nebolo. Nikdy viac. Odvtedy som nespal, nejedol a zase nespal…“ sklonil hlavu k zemi.

„To preto ste mali tú autonehodu, však? Vy ste ju zavinili pre tragédiu, ktorá vás postihla?“

„Áno, presne tak.“

„Povedzte, za akých okolností sa to dieťa stratilo?“

„Neviem. Ani moja bývalá žena nevie. Žiaľ…“

Adriana sa začínala obzerať za Amirom, či je v poriadku. Zo záhadného príbehu dostávala strach.

„Viete, potom som ho videl. Bol tu. Počas tej autonehody sa mi zjavil.“

„Kto? Váš syn?“

„Áno. A niečo mi povedal. Viete, čo to bolo?“ pozrel na Adrianu skúmavým pohľadom.

Adriana zvážnela. Dostala strach. Nevedela povedať prečo a ako, ale zrazu mala z tohto muža strach. Z neho a z toho, čo mal na jazyku.

„Povedal mi, že ma má rád a potom prstom ukázal na váš dom. A na vašu záhradu.“

Adriana sa zarazila a náhle si uvedomila, že sa rozpráva s celkom neznámym mužom, ktorý je s najväčšou pravdepodobnosťou vyšinutý. Rozhodla sa urobiť rázne kroky a bola rada, že Amir je už v dostatočnej vzdialenosti od tohto muža.

„Dovidenia!“ povedala a rýchlo utiekla za bránku, ktorú obratom ruky zamkla.

„Vy mi nerozumiete! Vy to nechápete! Ja som ho videl! Bol skutočný! Hovoril so mnou ako ja teraz hovorím s vami! A povedal mi to celkom jasne: Mám ťa rád! A prstom ukázal na váš dom. Vy to nechápete, on bol veľmi milovaným dieťaťom. S manželkou sme na neho striehli noc i deň. Nech ma akokoľvek často podvádzala, milovala ho rovnako, ako som ho miloval ja,“ hovoril za Adrianiným chrbtom, keď sa rýchlo strácala v diaľke, „ a jedného dňa zavrela dvere na jeho detskej izbe a keď sa vrátila s mliekom pre Tomáša, tak sa volal, už tam nebol. A nebolo po ňom ani stopy. Nikto nevedel, kam zmizol. Skrátka zmizol zo svojej izby v zamknutom byte! Rozumiete tomu? Rozumiete?“
Ale keď už tento neznámy kričal, Adriana bola príliš ďaleko na to, aby počula koniec jeho reči. Viac ju to nezaujímalo. Urobila si na tohto muža svoj vlastný názor.

„Amir? Si tu?“ kričala na Amira, ktorý sa ešte pred chvíľou hral pred garážou s loptou.

„Amir! Miláčik!“ kričala, ale po Amirovi nebolo ani stopy.

„Amir? Amir? Kde si?“

„Tu som, maminka!“ skríklo jej dieťa a šťastne vybehlo von z domu. „Vieš čo, našiel som si pred garážou nového kamaráta. Chceš ho vidieť?“

Nového kamaráta? Čo to malo znamenať? Adriana sa vydesila ešte viac. Inštinktívne chlapca chytila za ruku a ťahala ho za chrbát.

„Neboj sa, mami,“ utešoval ju Amir, „je taký starý ako ja. Volá sa Tomáš. Hráme sa spolu s loptou.“

Adriana vzala Amira na ruky a rýchlym krokom zamierila ku garáži. „Kde je? Kde?“

„Vnútri, mami, vnútri, čaká ma.“ Povedal Amir a zasmial sa. Bol to radostný smiech šťastného dieťaťa.

Na Adrianu vnútri garáže pozeral asi šesťročný blonďavý chlapec. Chvíľu na ňu pozeral a potom sa zvrtol k Amirovi a vyskakoval po ňom, zatiaľ, čo ho Adriana držala v náručí.

„Amir! Amir!“ kričal. „Poď! Ideme sa ďalej hrať!“

Adriana nechápala ako je to možné, ale zrazu nepochybovala o tom, že tento chlapec je stratené dieťa toho neznámeho, pred ktorým pred chvíľou utiekla. Pozrela k bránke, ale tá už bola prázdna. Musela zavolať políciu, aby dotyčného vypátrala.

Doteraz nikto nechápe, ako sa to mohlo stať a kto alebo čo to spôsobilo. Tomáš si na nič nepamätal, čo všetkých ohromne prekvapilo.

„Jednoducho som sa tu objavil,“ povedal Tomáš a smial sa.

„Odteraz verím na duchov,“ povedala Adriana, keď ju na polícii vypočúvali.

Komentáře

komentářů

About The Author

4 komentáře

  1. Kor-Skarn

    Roztomilý téměř hororový příběh. Po té nečekané návštěvě jsem začal cítit neklid, ale ten konec to trochu zabil. Líbilo by se mi víc, kdyby se třeba Amir v garáži náhle otočil a začal mluvit jiným hlasem a jinak se chovat, jakože je Tomáš. Já vím — je to klišé, ale mělo by to na mě mnohem větší dopad. Nebo by se alespoň mohlo zjistit, že ten Tomášův otec hned po nehodě umřel, takže Adrianu potom vlastně nemohl navštívit. Takhle je to spíš o únosech mimozemšťany než o duších.

  2. Jana

    Ozaj zaujímavý príbeh, ale myslím si že by sa dal viac prepracovať. Možno ak by ste sa k nemu vrátili po nejakom čase. Tu sú moje malé „narýchlopostrehy“ 🙂

    Po prvé, nepoužívala by som slovíčko „moc“, zdá sa mi, že je to čechizmus, v slovenčine je výraz „veľmi“.

    Ďalej by som možno vynechala vetu o nehode hodiacu sa skôr do spravodajstva: Medzitým, ako opustila rám okna, na ktorom stále svietil zapnutý počítač, (sa vonku na ulici odohrala dopravná nehoda. Nejaký) šofér (na čiernom) čierneho BMW obiehal staršiu(…)

    A posledný postreh..Neviem koľko rokov mal mať ten blonďavý chlapec (vo veku Adrianinho syna), ale keďže toho syna brala na ruky, ale bol ťažký, môže to byť cca 4-6. Nemyslím, že taký chlapček by povedal: Jednoducho som sa tu objavil, „nereže“ mi to. Síce nemám deti, neviem ako v takom veku rozprávajú, len by som zvolila niečo menej „dospelácke“, niečo detskejšie, jednoduchšie a spontánnejšie.

    Good luck

Leave a Reply