Ještě jednou gratulujeme vítězi soutěže! Zde si můžete přečíst všechny zveřejněné soutěžní povídky.

Autor:Tomáš Dušička

Ilustrace: Katriška

Trvalo mu to presne tritisícdvesto nocí. Ale dokázal to. Ak by teda mal v tento večer umrieť, preklial by všetko živé. Nikto predsa nechce zomrieť, keď je konečne naozaj šťastný.

Nehybne stál a so zaklonenou hlavou pozeral na nebo. Ruky mal rozpažené, akoby sa pokúšal objať mesiac nad horizontom. Svietil jasne, hrejivo a bol taký veľký, že hviezdam nezostávalo na oblohe veľa miesta.
Dýchal zhlboka. V úplnom bezvetrí vytvárala para z jeho úst fantastické tvary a len veľmi lenivo stúpala k nebu. Jeho dych bol jediným zvukom široko-ďaleko. Možno preto vzdialene pripomínal príliv. S každým výdychom sa vlny trieštili o skalnaté pobrežie a s každým nádychom ustupovali do hlbín aby zozbierali nové sily.
Veľmi pomaly privrel oči. Cítil mrazivý dotyk na viečkach, na perách, na nose. Vločky padajúce z čistého neba zvonili pri každom dopade na jeho tvár a vlasy. Zvonili tak, ako kvety prvosienok na jar, keď na ne dopadajú kvapky prvého dažďa.
„Sloboda…“ zašepkal pomaly, akoby si vychutnával podstatu toho slova. Akoby cítil nepredstaviteľnú radosť zo zvuku, ktorý vychádzal z jeho úst. „Sloboda je príliš slabé slovo. Príliš slabé na to, aby sa ním niečo takéto dalo opísať.“
Neubránil sa smiechu. Točil sa na mieste, tak pomaly ako to len šlo. Stál na úplnom vrcholci horského štítu a pod ním sa rozprestierali nekonečné žľaby, údolia, sedlá a rokliny. Jasný mesiac presvetľoval krajinu a jeho prekvapivo hrejivý svit tvoril kontrast k mrazivému dotyku zvoniacich vločiek. Vedel, že v tejto výške nemôže byť vzduch dostatočne hustý, aby tu ktokoľvek prežil, a že mráz by mu mal prenikať až do vnútra kostí. On si však neželal dusiť sa, ani cítiť chlad. Žiaden chlad okrem dotyku dokonalých vločiek na svojej tvári. Každá z nich jedinečná, každá z nich akoby vytvorená z najčistejšieho striebra.
Otvoril oči. Veľké chumáče snehu lenivo padali na jeho vystreté dlane. Tvári sa už vyhýbali, aby mohol nerušene sledovať lunu. Na moment nedokázal uveriť, že sa toho pohľadu niekedy nabaží. Napokon sklopil zrak na krajinu pod ním. Spravil tri kroky dozadu a zhlboka sa nadýchol.
„Začneme?“
Zovrel päste a vyrazil dopredu. Rýchlym pohybom roztrhal krehkú dokonalosť momentu. Sneh pod jeho nohami zavŕzgal. Odrazil sa z miesta kde ešte pred chvíľkou stál a prudko rozprestrel ruky ako plachtiaci dravec. Padal voľným pádom a skalná stena sa mu v rýchlosti rozmazávala pred očami. Pozeral pred seba na približujúcu sa zem a s euforickým výskaním sa roztočil. Neuveriteľnou rýchlosťou letel strmhlav k zemi.
Cítil sa, akoby nikdy nemal dopadnúť. Nemyslel na pevnú skalu pod sebou, nezaujímala ho. Užíval si každý okamih svojej slobody. Z hrdla sa mu stále dral nespútaný, hrdelný pokrik. Kričal tak, akoby mu celý život bolo zakázané hovoriť, akoby si v tom jedinom výkriku chcel vynahradiť večnosť ticha. Kričal tak, ako to len vo svojej radosti dokázal. Obratne zastavil rotáciu, akrobaticky sa pretočil a zacítil mierny tlak v chodidlách. Jeho pád sa behom krátkeho okamihu spomalil. Akoby chcel potešiť neexistujúcich divákov, dopadol do snehu efektne, končiac v pokľaku s jednou rukou na zemi a druhou vo vzduchu za chrbtom.
Vstal a zaklonil hlavu. Miesto z ktorého skočil bolo sotva vidieť. Ľadovce vôkol neho sa nadpozemsky leskli v jasnom mesačnom svetle, akoby v každom z nich spala uväznená svätojánska muška. Všetko okolo neho sa zdalo dokonalé, vytvorené pre tento moment. Vyzdobené do najmenších detailov.

… lebo to tak chcel.

„Fan-tas-tic-ký pocit,“ hláskoval, akoby sám nemohol uveriť tomu, čo sa práve stalo. „A ešte zďaleka nie je koniec.“
Rozbehol sa po zľadovatenej ploche a naberal rýchlosť. Nemohol sa ako šmyknúť, neželal si to. Jeho nohy sa len sotva dotýkali zeme a stále zrýchľoval. Celou váhou vrazil do ľadovej steny pred ním, tá sa s cinkotaním rozletela na nespočetné množstvo úlomkov…

… a tisíce oslobodených svetlušiek vzlietli k oblohe.

Takmer ho to nespomalila. Kým sa zvoniace kúsky zmrznutej vody dotkli snehu, stratil sa z dohľadu. Odrazil sa od zeme a s efektným obratom vo vzduchu sa vyhupol na kamennú rímsu.
Sneh pod jeho nohami pri dopade tichučko zavŕzgal. S úsmevom sklonil hlavu, zhlboka nasal sviežu vôňu horského vzduchu a znovu si vychutnával hrejivé svetlo mesiaca. Pocit ktorý mal, by nevedel opísať ani na tisícich stranách kníh.

On to dokázal.

***

Ak by si v tú noc niekto za každú padajúcu hviezdu prial žiť o jeden deň dlhšie, zrejme by nikdy neumrel. Slzy Noci osvetľovali krajinu a nejeden človek celú noc prebdel, len aby si mohol vychutnávať nebeské divadlo.
Niekoľko osamelých mráčikov plachtilo po hviezdnatom nebi, ale ako zázrakom sa vyhýbali miestam, kde ohnivé slzy tiekli najčastejšie.

Ak by v tú noc niekto stál v Údolí pokoja, výjavy na oblohe by preňho boli len kulisou. Skutočná krása by sa majestátne týčila pred ním. Vysoká hora, ktorá svojim vrcholom zdanlivo podopierala celú nebeskú klenbu, sa vo svite mesiaca tajomne leskla. Cez deň snehobiela, počas jasnej noci žiarivo strieborná. Koruny malých stromčekov na úpätí sa rytmicky pohupovali, akoby nasledovali tóny nepočuteľnej piesne. Zvieratá stíchli, akoby aj ony načúvali tajomnej melódiia neodvažovali sa ju prerušiť. Celá hora dýchala dokonalosťou.
… pretože v ten večer na nej sídlil boh.

***

Celý jeho doterajší život sa zmestil do štyroch slov. Tie mu teraz vírili v hlave o ozývali sa znovu a znovu. Drali sa na pery, drali sa z hrdla a ešte pred niekoľkými dňami by ich s radosťou kričal do ticha…
„Stal som sa bohom!“
Opakoval by ich znovu a znovu. Neveril by, že sa mu niekedy zunujú.
Teraz však začínal chápať aj ich druhú stranu. Jeho celoživotné snaženie mu prinieslo svoje ovocie. A on si uvedomil, že vlastne nevie, ako sa je. Nevedel, či ho treba šúpať, aké má kôstky. Vedel len, ako ho vypestovať.

Stal sa bohom. Ale nevedel čo so svojim božstvom.

Keď si pred rokmi dal zdanlivo nesplniteľnú úlohu, veril, že ho bude poháňať celým životom. Hľadal dokonalosť vo všetkom čo robil a nakoniec ju našiel v sebe. Celý čas mu mávala a prihovárala sa mu. On však jej mávanie považoval za vlnenie trávy pod poryvmi vánku a jej slová boli preňho len šumom vetra.
Ako človek poznal svoje miesto a svoje úlohy. Mal žiť, snívať, pracovať a milovať. Ako boh? Vstúpil do hry, ktorej pravidlá nepoznal.

„Nie je smutnejší pohľad, ako pohľad na muža, ktorý si splnil všetky svoje sny.“

Jeho starý otec sa pri tých slovách zvykol usmievať, no on až dnes začínal chápať prečo. Splnil si všetky svoje sny. Zostala mu len zábava. A s ňou nemohol žiť. Mohol len prežívať.
Celý život hľadal zmysel vo svojom konaní, vo svojej existencii. A teraz… Keď veril, že ho konečne našiel, akoby ho stratil.

Smútok a bezradnosť sa predierali tmou, štverali sa na horu na ktorej sedel. Blížili sa k nemu, dotýkali sa ho a prenikali čoraz hlbšie pod jeho kožu.
Nebránil sa. Nechával im voľný priebeh. Ich chuť bola trpká, avšak práve tým bola iná. Tak dlho cítil len slad a šťastie, že aj táto zmena bola vítaná.

***

Klopkanie kamienka padajúceho po skalnej stene ho prebralo z meditácie. Započúval sa. Mesiac na nebi prešiel veľký kus cesty a padajúce hviezdy mu ešte stále zábleskami pomáhali osvetľovať krajinu. Nepotrvá však dlho a bude svitať.
Zvuk sa ozval znovu. Zhlboka sa nadýchol a opustil svoje telo. Jeho duch sa rozptýlil po okolí. Behom jediného okamihu tak vedel o všetkom, čo sa odohrávalo v širokom okolí. O každom živom tvorovi, každej rastline, každom kamienku…
Tie padajúce nezhodil skackajúci kamzík, ani svišť. Na horu sa štveral muž. Okolo pása mal previazané staré lano, na opasku zavesené veľké vrecko. Vyliezal posledný úsek. Jeho ruky sa triasli, dych mal rozochvený. Bol však dokonale sústredený a odhodlaný.
Boh sediaci na vrchole so zvedavým úsmevom naklonil hlavu na bok. Muž sa vytiahol na poslednú rímsu. Jeho biela brada odrážala mesačný svit rovnako, ako snehobiele bralo. Spolu s vráskavou tvárou a mozoľnatými rukami zvýrazňovala jeho vysoký vek.
Muž sa vzpriamil a siahol do vrecka. Sediaceho boha si ani len nevšimol. Vytiahol malý kamienok a hodil ho priamo pred seba. Ten preskackal po vrchole a s klopkaním sa zrútil do hĺbky. Starec pomaly prikývol a vytiahol ďalší. Otočil sa mierne doprava a hodil ho pred seba. Chvíľku načúval, a keď sa aj ten zrútil do hĺbky, znovu siahol do vrecka.
Boh nedokázal potlačiť úsmev. Starec bol slepý. Napriek tomu s jediným lanom a zásobou kamienkov vyliezol na nebotyčnú horu.
Slepec urobil kompletný kruh a uistil sa tak, že už niet kam ďalej liezť. Potom pokľakol a zopäl ruky. Jeho pery sa začali pohybovať a z hrdla sa mu dral sotva počuteľný šepot. Boh sediaci oproti nemu však jeho slová počul rovnako zreteľne, akoby ich hovoril nahlas.
Muž vyliezol na horu, aby požiadal démona, ktorý na nej sídli, o jedno želanie. Podľa legendy kolujúcej medzi dedinčanmi, to bolo jeho právo.
Sediaci boh sa musel znovu pousmiať. Na tejto hore žiadny démon plniaci želania nesídlil. Ani teraz, ani nikdy predtým. Tento muž tomu však veril celým srdcom. A v bohu zvíťazila zvedavosť.

„Aké je tvoje želanie?“ spýtal sa Boh starca.
Ten sa úctivo sa uklonil smerom z ktorého prišiel hlas a dlhú chvíľu zotrval s čelom dotýkajúcim sa zeme.
„Môj sused, Nijan Penn a jeho manželka, Maya. Prajem si, aby sa im narodilo dieťa.“
Bohu sa ten starý muž s mozoľnatými dlaňami páčil čoraz viac. Mal len jedno želanie, ale mohol si želať čokoľvek. Čakal, že si bude želať zrak alebo mladosť… On si však želal šťastie pre priateľa.
Starec sa bez slova úctivo uklonil.
„Už si mi preukázal úctu, nemusíš sa znovu klaňať,“ povedal Boh.
„Úprimnej úcty nemôže byť priveľa,“ odpovedal muž a zotrval v úklone. „A je zdvorilé preukazovať ju pri príchode i pri odchode.“
Boh uznanlivo prikývol. Nie len že starcovo želanie bolo nesebecké, on s ním bol spokojný a bol pripravený odísť. Nepokúšal sa zjednávať, získať jedno želanie aj pre seba. Splnil, čo splniť chcel.
„Počkaj,“ zvonivý hlas zastavil vstávajúceho muža. Ten sa zarazil, ale ochotne znovu pokľakol.
„Vysvetli mi svoje želanie,“ usmial sa Boh. Mohol si ho prečítať v jeho hlave, ale už priveľmi dlho nepočul ľudský hlas.
Než starý muž prehovoril, jeho mysľou sa prehnala obrovská smršť príbehov a spomienok. Sediaceho Boha okamžite zaplavilo dojatie. Odpoveď bola krajšia ako plne rozkvitnutý lotosový kvet.
„Nijanov otec bol mojim najlepším priateľom,“ začal muž hrdo a Boh na moment zazrel v jeho očiach trblietanie slzy. „Ľudí akým bol on nosí táto zem veľmi málo. Bol čestný, pracovitý, ochotný. A všetky svoje kvality odovzdal svojmu synovi. Aj z neho sa stal nádherný človek. Človek s obrovskou dušou. Pomáha priateľom, chová úctu k bohom a svojej zemi a nadovšetko miluje svoju manželku. Akokoľvek sa však snažia, nedarí sa im počať nový život. Chcem aby sa im narodilo dieťa, pretože viem, že z neho vychovajú rovnako nádherného človeka, akým bol Nijanov otec a akými sú teraz Nijan a jeho manželka. Verím, že svet by prišiel o veľa, ak by sa im dieťa nikdy nenarodilo.“
Starec sa odmlčal. Bez pohnutia sedel v pokľaku a prázdny pohľad smeroval kamsi pred seba. Trvalo veľmi dlho, kým sa dočkal odpovede, za celý ten čas však nepohol ani brvou. Trpezlivosť získaná rokmi poctivej roľníckej práce takmer mohla súperiť s tou božou.
„Tvoje želanie bude splnené skôr, ako zídeš z tejto hory,“ prikývol Boh. „Avšak mám ďalšiu otázku.“
Starec znovu úctivo prikývol.
„Prečo si si neželal späť svoj zrak?“ spýtal sa Boh, aj keď znovu poznal odpoveď. Chcel však aby zaznela. Aby bola vyslovená nahlas.


„Načo by mi bol zrak, pane?“ pousmial sa muž a vrásky na jeho tvári prehĺbil úsmev. „Som starý a čoskoro príde môj čas. Je lepšie nevidieť, ako sa svet zmenil. Ak by som si prial zrak, tak len preto, aby som videl Nijanovho potomka vyrastať. Mám však len jedno želanie, nemôžem ho premrhať pre seba. Nebolo by to správne. Človek by nemal mať všetko, po čom túži. Túžba ho poháňa vpred. Je však dobré, ak má všetko čo potrebuje. Ja mám svoje lano, svoje kamienky, svoj dom, svoje spomienky. A svoju slepotu,“ dokončil a naklonil hlavu nabok. Čakal na Božie slová.
„Potrebuješ aj tú?“ zaznelo na hore v Údolí pokoja.
„Každý vie, že jediný pohľad na Horského démona znamená smrť. Jedine takto si môžem byť istý, že tu neumriem. Mladí muži z našej dediny si môžu previazať oči, alebo ich mať privreté. Ale zvedavosť by ich porazila. Každý jeden z nich by určite uveril, že práve jemu sa nič nestane, aj keď zahliadne tvoju tvár.“
„Ty nie,“ odvetil Boh.
„Ale aj ja som len človek,“ odvetil človek.
Boh sa usmieval. Starec dokázal premeniť svoj najväčší nedostatok na svoju najsilnejšiu zbraň. Každé slovo ktoré doteraz povedal v sebe nieslo roky skúseností, roky múdrosti.
„Odpoviem aj na tvoju druhú nevyslovenú otázku,“ povedal po chvíli Boh. Starec považoval za neúctivé, spovedať démona, ktorý plní priania. Ako sám povedal, bol „len človek“, mal mnoho otázok a Boh ich všetky počul. Vybral tú, ktorá sa v jeho mysli objavovala najčastejšie.
„Áno. Splním každé prianie, o ktoré ma niekto požiada. Avšak doteraz som nesplnil jediné. Si prvý, kto za mnou prišiel,“ odpovedal a starec prikývol.
„Nezávidím vám vašu moc,“ povedal pomaly. Slová z jeho hrdla plynuli hladko, muž si však pred každou vetou nechával krátke pauzy, akoby sústredene premýšľal predtým, než slovám dovolí opustiť hrdlo. „Ide ruka v ruke s vašim údelom. Ja by som nedokázal plniť želania. Nedokázal by som niesť tú zodpovednosť. Pretože ľudia si želajú všeličo a pritom potrebujú máločo. Želajú si aj hlúposti. A ja neviem, či by som zvládol niesť zodpovednosť za ich zlé rozhodnutia. Musel by som ich predsa splniť aj napriek tomu, že by som vedel, aké budú mať následky.“
Boh sa nad jeho slovami musel pozastaviť.
„Odkiaľ sa v tebe berie tvoja múdrosť?“ spýtal sa. „Zažil si len osemdesiatsedem zím. Za ten čas by si jej toľko sám nenazbieral.“
„Môj otec prebral tú svoju od jeho otca,“ odpovedal kľačiaci muž. „A ten od jeho otca. Keď prišiel čas, a ja som sa ako mladý muž prestal búriť, odovzdal ju môj otec mne.“
„Predtým ako odídeš, povedz mi ešte jedno,“ spýtal sa znovu Boh. Noc padajúcich hviezd si zaslúžila túto odpoveď. Každý človek by ju mal počuť. Ale najprv musí zaznieť z hrdla starého človeka. Z úst tohto muža. „Trápi ťa bolesť v ramene, máš ubolený chrbát, si slepý a navyše starší ako ktorýkoľvek iný človek v tvojej dedine. Máš len jedno lano a ešte k tomu so sebou ťaháš bremeno kameňov. Prečo si sa na túto cestu odhodlal? Naozaj si veril, že vylezieš na horu ktorá sa vrcholom dotýka nebies?“
Starec sa usmial a dlaňou si pošúchal líce.
„Naozaj je taká vysoká?“ zatváril sa prekvapene. Pobavený úsmev sa však nestrácal z jeho pier. „Prepáčte, nevedel som,“ dodal a ospravedlňujúco ukázal na svoje oči akoby chcel povedať – Som slepý.
Sediaci Boh sa rozosmial. Jeho smiech sa niesol dokonalou nocou. Vítal úsvit. A v jeho zvuku na Hore Pokoja vykvitli stovky zlatých kvetov. Kvapky rosy na listoch každého jedného lámali lúče svetla a striebornej hore dodávali zlatú korunu.
„Moje rameno a môj chrbát,“ pokračoval starec po chvíľke, „mi pripomínajú dni ktoré som strávil v práci na poli. Pripomínajú mi, že som žil dobrý život a že som sa vždy uklonil starším. Rukou som švihal kosou, keď bol čas žatvy a staral som sa o to, aby moji blízki mali čo do úst. To že som starší znamená len, že mám viac skúseností. Síl mám menej než keď som sám vládal ťahať pluh, ale je jej dosť nato, aby som vedel svoje telo vytiahnuť na skalnú rímsu, alebo uviazať pevný uzol. Viac jej tu aj tak nepotrebujem. A moja slepota? Je to jediná istota, ktorú mám. Viem, že pri pohľade na horu sa mi nezatočí hlava a neoťažejú mi nohy, viem, že pri pohľade na vás neumriem. A viem, že akokoľvek vysoké bude bralo, budem liezť akoby som bol sotva nad zemou.“
Starec poťažkal vrecko s kameňmi na svojom páse.
„Moje vrecko. Bez neho by som sa sem nedostal. Každý jeden kamienok bol mojim zrakom. Každý jeden mi povedal, kadiaľ mám pokračovať. A s každým jedným bolo moje bremeno o čosi ľahšie. Ako moje sily ubúdali, odľahčovalo sa aj moje bremeno. Takže aby som zodpovedal vašu otázku…“
Starec sa na krátky moment odmlčal, akoby pripravoval tie najvhodnejšie slová.
„Odhodlal som sa pomôcť, pretože som mohol.“
Sediaci Boh pocítil niečo, čo ani sám nedokázal opísať. Nedokázal by to vyjadriť ničím čo dokáže vytvoriť. A predsa… Slnko vychádzajúce v diaľke medzi horskými štítmi bolo v tom momente v dokonalej súhre s jeho vnútrom. Hrejivý jas sa predieral studeným nočným vzduchom a silnel čoraz viac. Jasné lúče prerážali rannú hmlu v údoliach a ani zlatý jas na vrchole hory nemohol súperiť s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi.
Svitalo.

… v Údolí pokoja i v Bohu.

***

Starcove nohy sa dotkli trávy. Zostúpil posledný úsek. Vrecko s kameňmi bolo takmer prázdne, už však túto náhradu za stratený zrak nepotreboval. Bol na samom konci svojej cesty. Presne tam, kde začal.
S úľavou sa posadil, rukami hladkajúc trávu, zabárajúc prsty do hliny. Oddychoval. Siahol si na dno svojich síl, ale dokázal to. Jeho susedovi sa narodí dieťa. Po svete bude kráčať nádherný človek.
Prvý krát od začiatku výstupu sa nepotreboval plne sústrediť na každý okamih. Nová sloboda v jeho mysli odštartovala desiatky a stovky predstáv a obrazov.
Splnil si sen, ale žil ďalej. Takže potreboval ďalší. Chcel sa dožiť dňa, kedy bude počuť krik malého človiečika, hlásiaceho sa na svet. Chcel ho počuť zvedavo skúmať kvety, pokúšať sa o prvé slová. Počuť ťapot jeho bosých nôžok na drevenej podlahe svojho domu. dvihnúť ho do náručia… Ak by jeho manželka žila, mala by úplne rovnaké želanie. On ho teraz môže splniť za oboch.

… slzy šťastia sa mu skotúľali po lícach.

***

Starec sa prebudil. Bola noc. Na tvári necítil hrejivé lúče slnka. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Ležal pod Horou Pokoja. Zrejme zaspal vyčerpaním. Na jazyku ešte stále cítil slanú chuť vlastných sĺz. Musel sa pousmiať.
Vstal a rovnako ako tisíc krát predtým, hmatom skontroloval svoje vrecko na opasku a siahol na pás. Lano tam však nebolo. Muž si kľakol a rukami blúdil po steblách trávy. Hľadal lano, ktoré ho podržalo pri najťažších výstupoch a zostupoch. S úľavou ho nahmatal presne na mieste, kde ležal a kde bola tráva ešte stále zľahnutá. Nepamätal sa, že by si ho odväzoval. Obratne ho skontroloval prstami a zarazil sa. Slučka ktorú mal okolo pása bola pretrhnutá. Priložil si ho na bedrá. Prešiel prstami po obvode…
Lano sa pretrhlo vzadu – na chrbtici. Tam, kam starý muž nedočiahol. Tam, kde ho nemohol kontrolovať. Starec okamžite pokľakol a uklonil sa smerom k hore. Zľutovala sa nad ním. Darovala mu život. Nedovolila lanu pretrhnúť sa, kým nezostúpil na zem.
Klaňal sa však nesprávnym smerom. Hora nemohla rozhodnúť o jeho osude. Usmievajúci sa Boh sedel len niekoľko krokov za ním. On bol tým, komu za svoj život vďačil. Tým, kto svojou vôľou podržal pretrhnuté lano.
Boh si však neželal, aby to starec vedel. Nepomohol mu, aby si získal úctu. Pomohol, pretože plnil svoje nové poslanie. Svoj účel. Svoj dôvod na život.

Pomohol, pretože mohol…

Komentáře

komentářů

About The Author

16 komentářů

  1. Tereza Matoušková

    Taky bych se přidala ke gratulantům. 🙂

    Na této povídce bych asi nejvíce vyzdvihla geniální myšlenku, už zmíněnou práci s jazykem a závěrečnou pointu – i když ta byla aspoň pro mě značně předvídatelná.

    Taky mi vadilo opakování některých informací neustále dokola. Trochu mě rozčilovala stavba dialogu mezi bohem a starcem (Ještě bych se zeptal… No a na co se tě ještě můžu zeptat?)

    Povídka v člověku vyvolává spoustu emocí, možná ne tolik jako podobně bodově ohodnocené Inferno, které považuji za citovou pecku, ale i tak se člověku dostane pod kůži.

    Jako porotce bych se rozhodovala mezi 9 a 10, každopádně si myslím, že povídka si své místo na výslunní zaslouží. 🙂

  2. Daletth

    Opravdu zajímavá myšlenka. Pěkný styl – líbila se mi práce s jazykem – bylo to velice atmosférické. Některá slova nebo myšlenky se tam sice opakovaly, což mi přišlo zbytečné, ale jinak se jedná o zdařilý kousek. Přiznám se, že to sice nebyl zrovna šálek mé kávy, ale rozhodně to mělo něco do sebe. Vyvolávalo to opravdu zdařile atmosféru a zanechalo to ve mně poněkud filosofické úvahy.
    Závěrem bych se ještě přidat ke gratulantům za vítězství. 🙂

  3. Katriška

    Povídka hezká. Má srozumitelnou myšlenku – na někoho však může působit příliš moralisticky. Na mne tedy tak trochu působila (ale možná to je tím, že jsem jí četla několikrát a trochu se mi vryla do mozku):-). Každopádně vítám vcelku nenásilný způsob podání, a velmi čtivý, pěkný sloh. Takový styl „neakčních“ poetických příběhů (já tomu říkám „líné“ povídky 😉 ) je mi blízký, proto jsem si čtení vyloženě užívala. Přiznám se, že jsem nestačila přelouskat všechny zveřejěné soutěžní kousky, pár mi jich ještě uniká, ale z toho co jsem měla možnost posoudit, mi Pretože mohol jednoznačně vychází jako vítěz 🙂

  4. Ranad

    Příjemná úvaha, připomíná mi budhistický pohled na život nebo takové ty filozofické povídky východních národů.
    Chtělo to udělat si čas, obrnit se trpělivostí, protože můj oblíbený způsob čtení by mi zážitek neumožnil. Ale jsem ráda, že jsem si zas jednou pohověla na jiném typu povídky, než jaký obvyke vyhledávám.
    A gratuluju k vítězství!

  5. Ondřej Hartman

    Mě celkem pobavila otázka jednoho z hodnotitelů příspěvků, když se na workshopu v Chotěboři ptal, zda Slováci rozlišují měkké a tvrdé y/i u přísudků.

    Pak se nabízí otázka, nakolik je porota schopna zhodnotit gramatickou stránku textu, když nezná pravidla slovenského jazyka?

    Počítám s tím, že když do soutěže přijde česká povídky se šílenou gramatikou, dílo nemá šanci na úspěch. Zatímco slovenský text projde, protože porotci neznají pravidla slovenského pravopisu.

    Tím v žádném případě nechci říct, že tahle věc má pravopisné chyby – já slovensky neumím… ale taky nehodnotím slovenské literární příspěvky…

      • Ondřej Hartman

        Stejně si nemyslím, že česká část poroty je natolik znalá slovenského jazyka, aby dokázala vnímat jemné chyby – možná jim o nich slovenská část poroty řekne, ale zážitek z povídky to neovlivní. Na rozdíl od českého textu.

        Porota by si měla být buď 100% jistá oběma jazyky, toť můj názor.

      • Jan Alda Belanský

        Ondřej: To je trochu (moc) jednostranný pohled na věc, nemyslíš? V redakci jsou i slovenští redaktoři, kteří četli české povídky;-).

      • Ondřej Hartman

        No ale jak jsem psal, Slováci česky umí, Češi slovensky většinou ne… minimálně ten porotce, který mluvil na workshopu moc ve slovenštině kovaný nebyl a sám to přiznal. (tím nemyslím Hawka)

      • Jan Alda Belanský

        Ondřej: To co říkáš platí například při sledování televize, nebo čtení knihy -> jde o POROZUMĚNÍ textu, nikoliv o jeho kritické gramatické zhodnocení. Tehdy si troufám říct, že to vyjde nastejno.

      • Hawk

        naštěstí i od Maxe dostala povídka 9 bodů, takže tato debata v tomto konkrétním případě není opodstatněná. nakonec, bylo tam jen několik chyb v čárkách 🙂

      • OH

        Však já taky o tomhle díle vůbec nemluvil…

  6. Karel Doležal

    Ano. U této povídky jsem tak dupal vzteky, až jsem vydupal díru. Proč jsem tohle nevymyslel já?!?!

    První místo více než zasloužené, protože u téhle povídky jsem tajil dech. Přesně mi sedla – žádná rádoby epika, žádná za každou cenu úchvatná akce, ale MYŠLENKA!

    Jestli se někdy uvidíme, přihlaš se, máš u mě pivo/kofolu/lízátko.

Leave a Reply