Alena Fecskeová: Mesto

Zobudil som sa na zvuky bublajúcej vody. V izbe bolo nepríjemné šero, ktoré pretínal len jeden osamelý lúč prechádzajúci cez poodchýlený záves. Posadil som sa. Vôbec som netušil ako som sa sem dostal. Moje spomienky boli značne zahmlené.

„Tak si sa už prebudil,“ – skonštatoval unavene ženský hlas. Samozrejme, hlas patril k nejakému telu a to sa pomaly vynorilo z tieňa a rozhrnulo závesy. Predo mnou sa objavila silnejšia žena v stredných rokoch.

Presunul som sa z postele za stôl a čakal či mi žena povie ešte niečo, čo by mi priblížilo moju situáciu. Nepovedala nič, ale podala mi tanier s riedkou kašou a na stôl postavila mlieko. Až keď som dojedol začala rozprávať.

„Našli sme ťa pred dvoma dňami. Neďaleko nášho Mesta. Nemal si pri sebe  vodu ani jedlo. Púšť nenávidí hlupákov.“

Nepatrne som pokýval hlavou.

„Nemôžeš tu zostať,“ –  povedala napokon.

Nechápavo som sa na ňu zahľadel.

„Nevieš nič o našom Meste. Tu musí každý niečo robiť. Máš peniaze, choď a zaplať si nocľah, jedlo… .Nemáš čím platiť,“ –  veľavýznamne pokrčila nosom, – „musíš odísť alebo si na to zarobiť!“


Mesto bolo veľmi malé a na jeho samom okraji stál hostinec U smädnej ťavy. Po krátkej rozprave som sa s hostinským dohodol na slušnej cene za noc. Potom som sa vydal na obhliadku mesta.

Pre lepší výhľad som sa vyštveral na neďaleký kopec. Na moje podivenie tu stálo menšie obydlie a pri ňom halda kameňov rôznych tvarov a veľkostí.  Dodatočne som si všimol skrčenú postavu.

Zdvorilo som sa pozdravil. Odpoveďou mi bolo ticho. Čakal som. Dlho. Po niekoľkých hodinách ma postava vzala konečne na vedomie.

„Môžeš prísť aj zajtra,“ – ozval sa prekvapivo milý dievčenský hlas.



Za úsvitu som sa teda znovu štveral na kopec. Myslel som, že ju zastihnem pri raňajkách. Ukázalo sa však, že pracuje. Prenášala veľké kamene na jednu spoločnú hromadu. Ponúkol som jej pomoc. Odmietla.

Popri práci začala rozprávať. Monotónne ale zaujímavo o všemožných veciach. Keď prestala, aby sa zhlboka nadýchla, spýtal som sa prečo triedi tie kamene.

„Je to moja práca“,  – odvetila. Viac som sa nedozvedel.


Mesto sa mi zdalo zvláštne. Všade bolo ticho. Každý presne vedel čo má robiť. Každý večer, presne o ôsmej prišiel do Mesta človek na čiernej ťave.

Keď som sa raz vracal do hostinca, prešiel som okolo tej ťavy. Bola väčšia než ostatné a nepriateľsky na mňa pozerala. Zdalo sa však, že to pre obyvateľov Mesta nie je nič nezvyčajné, tak som si tú dvojice zakrátko prestal všímať.


Jedného dňa, napoludnie, sa dievča rozpovedalo o práci v Meste. Vtedy práve preberala biele okrúhle kamienky.

„S prácou v našom Meste je to nesmierne jednoduché. Nikdo nikdy netúži po inej práci než má. Ľudia majú svoju prácu radi a najšťastnejší sú, keď pri nej aj umrú.“

„Zvláštne,“  – zamumlal som si pre seba.

„Napríklad pán knihovník,“ –  pokračovala,  – „venoval svojej práci celý život.  Teraz už je dva roky po smrti a stále požičiava a oprašuje knihy.“

„Je po smrti?“ – spýtal som sa pochybovačne, lebo jej rozprávanie nedávalo zmysel.

„No áno. Mal tú prácu tak rád, že sa jej nedokázal vzdať ani v smrti. Nedeje sa to často. Pre Mesto je to však nebezpečné. Znemožňuje to ,aby prácu zastal niekto iný a živý, pretože ako isto vieš, kto nepracuje musí z Mesta odísť.“

„Ale prečo?“

„Tak už to je stanovené!“

„Chcela by si tu po smrti ostať?“

„Myslíš triediť kamene až do skonania sveta? Nie, to nechcem! Ale priala by som si zomrieť pri práci.“

Vyliezla na vrchol kamennej kopy a pozerala sa ako zapadá slnko. Zadíval som sa na ňu a potom pomaly zostúpil dolu svahom k hostincu.


„Kto je ten muž na čiernej ťave?“ –  spýtal som sa na ďalší deň.

„To nikto nevie. Chodí do Mesta od jeho založenia. Pamätajú si ho aj najstarší obyvatelia.“

„Je možné, že to bol posol a po smrti sa sem stále vracia, aby…?“ –  nedokončil som myšlienku.

„Aby doručil alebo odniesol nejaký list? Možno. Nikto však od neho nijaký list neprijal, ani mu nik nijaký list neodovzdá. Nekomunikujeme s vonkajším svetom.“ – povedala a mávla nad tým rukou. Zdalo sa, že už na túto tému nič nepovie. Rozhodol som sa, že si tajomného muža preverím sám.


O ôsmej som ho čakal pred hostincom. Dorazil presne na čas.

„Dobré ráno,“ – pozdravil som.

Muž na mňa uprel temné oči.

„Mám, eh, mám správu pre,“ –  rozmýšľal som, –  „ pre jedného muža žijúceho v najbližšej oáze.“

Mužove oči si ma podozrievavo premerali. „Ukáž!“ – povedal napokon.

Podal som mu zapečatený list. „Pre obchodníka so soľou.“

Muž vysadol na ťavu a obrátil ju k odchodu. Pozoroval som ako opúšťajú Mesto. Na druhý deň sa nevrátil. Ani nikdy viac.

Čo bolo v liste? Len pozdrav, nič viac. Predpokladal som, že v najbližšej oáze nejaký ten obchodník bude. A väčšina má aj soľ na predaj.

Ako som v Meste vypozoroval, jediný zmysel práce bol, že za svoju činnosť dostali obyvatelia stravu a bývanie. Väčšinou to bolo neužitočné plytvanie časom a energiou. Dievča zbieralo a nosilo kamene, nevedelo prečo. Posol chodil po správy, nikdy však žiadnu nedostal ani nepriniesol. Bol som zvedavý, čo sa stane, keď práca dostane zmysel.


„Vieš, že ten jazdec, posol, sa nevrátil?“ – spýtal som sa dievčaťa.

Zdalo sa, že ju to pramálo zaujíma, bola sústredená na svoju zvláštnu prácu. Popoludní som jej trochu pomáhal s najväčšími kameňmi. Dlho mi to nevydržalo. Nepôsobila dojmom, že jej robí problémy zdvihnúť aj dvakrát taký kameň ako unesiem ja.

„Prečo to robíš?“ – opýtal som sa znovu a pritom sa zahľadel na neďaleko začínajúcu piesočnú púšť.

„Je to moja práca,“ – zopakovala svoju odpoveď spred niekoľkých dní.

Zvláštne na tom bolo, že pretriedené kamene tam už druhý deň neboli, ale nezdalo sa, že sa kopa zmenšuje. Túto záhadu asi nikdy neodhalím. Tiež bolo jedno ako skoro som prišiel a ako neskoro odišiel, pracovala bez ustania a nikdy mi nedovolila ostať tu cez noc.


V jedno ráno som mal zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Nejasná obava ma tlačila v hrudi. Dievčina! Za tie dni som sa zamiloval do jej peknej tváričky a štíhlej postavy. Keď som pri nej nesedel, rozmýšľal som ako jej pomôcť, ako si ju získať.

Zobral som si svoje veci, zaplatil hostinskému a vydal sa na kopec. Nad ohniskom sa varila voda na čaj ako po minulé dni, dievča som však nevidel. Pozrel som sa do jej chatrče,  nebola tam. Do mojej mysle sa vkradla čierna myšlienka, pevne rozhodnutá presvedčiť ma o svojej pravde. Snažil som sa ju zahnať, ale nešlo to. Musel som sa presvedčiť! Začal som odhadzovať kamene z kopy. Po krátkej chvíli som ju našiel. Môj výkrik plný žiaľu zanikol v šírej, ľahostajnej púšti. Pekná tvár stvrdla ako okolité skálie. Prsty však zvierali biely kamienok v tvare srdca.

Roztvoril som prsty a vybral kamienok. Slzy mi stekali po tvári. Cítil som ako mi ich pije pálivé slnko púšte. V zúfalstve som zaboril tvár do piesku.

Zrazu som mal pocit, že sa na mňa niekto díva. Dopadol na mňa tieň. Zdvihol som hlavu. Nado mnou stál posol.

„Tvoj list som doručil, pane. Bol to úžasný pocit. Byť užitočný! Mal si však pomôcť Kamienku. Mesto neodpúšťa! Pomohol si mi nájsť zmysel práce, a tým aj slobodu. Zato sa ti pomstilo a strašne ti ublížilo.“

Spoločne s poslom sme navŕšili mohylu z bielych skál. Na vrchol sme vyniesli tmavý balvan. Naň som položil ten žiarivý kamienok v tvare srdiečka.

„Poď!“ – vyzval ma posol. V Meste niet pre nás miesto. Poďme tam , kde práca i život majú zmysel.“

„Nie!“ – povedal som rozhodne. „Ja tam mám ešte prácu!“

„Chápem,“ – povedal. „Nehnevaj sa, že nejdem s tebou. Asi ešte nemám dosť síl. Ale ty to zvládneš. Potom ho nazvi Slobodné Mesto. Želám veľa šťastia!“

Pobral sa do púšte, smerom k najbližšej oáze. Ja som sa pevným krokom pobral k Mestu.

Komentáře

komentářů

5 komentářů

  1. Maijro

    Uvod mi prisiel trochu, ako vytrhnuty z dennika. Napad dobry, urcite nieco, co nemozno nazvat stereotypom, ale spracovanie trochu bez zivota. Absencia akcie ani nie je az taka zla, ako urcity smer, ktorym by sa mala poviedka uberat. Opisy su dost plytke, chcelo by to trochu viacej fantazie, inak dobre. Myslim, ze takych 7 si to zasluzi urcite.

  2. Tereza Matoušková

    Líbí se mi to a klidně by si to zaloužilo i lepší umístění. Symbolika nesmyslné práce, pointa, která vlastně ani pointou není, všechny spodní proudy a jako třešnička na dortu styl, jakým je to napsané,…
    Samozřejmě, žádná akční řežba, jak už psala Daletth, ale to by se k obsahu ani nehodilo. Možná by tu a tam chtělo něco dovysvětlit, dokreslit a dotáhnout, na konci mi chybí něco, co by mě přinutilo otevřít papulu. Jinak jsem ale jako čtenář spokojená.

    8 bodů.

  3. Daletth

    Nápad se mi líbil, přišlo mi to celkem originální. Nějak mi nesedlo zpracování – přišlo mi, že to nemá moc spád. Pointa, že „propadl práci“ se mi také líbila. Jen jsem mu nějak nebyla schopna uvěřit jeho city k dívce. A do hlavy mi nešla ještě jedna věc – on se tam objeví z čista jasna, nemá u sebe jídlo ani vodu…, tak kde vzal peníze na to, aby se mohl ubytovat v hostinci? A když ten, kdo nepracuje, musí odejít z Města, proč zrovna jeho Město strpělo tak dlouho?
    Celkem bych dala 6 bodů.

Leave a Reply