Ján Janek: Tanečník

Harichoviec. Tak znel nápis na vývesnej tabuli. Jazdec sa cítil hrozne vyčerpaný. Viečka mal ťažké a mechanicky sa mu zatvárali. Chválil všetkých bohov, že ho ušetrili hroznej migrény, o ktorej aj tak vedel, že príde. Mal za sebou celú noc strávenú v tvrdom, nepohodlnom konskom sedle. Vedel, že na neho čosi lezie. Od vetra, čo ho šľahal a zimy, ktorá mu nedala pokoja, bol roztrasený a cítil, že zachvacuje horúčka. Koniec je blízko. Hlava sa mu zatočila. Mal chuť vracať. Nemal čo. Žalúdok mu zíval prázdnotou.

Jazdec zaúpel, uzda sa mu vyšmykla pomedzi zničené prsty a zvalil sa z koňa. Padol do prachu. Bolesť necítil.

Muž pribehol k nemu, rozpoznal kráľovskú insigniu, ktorú mal jazdec na zablatenom, zničenom plášti a spýtal sa. „Čo sa stalo? Dones vodu!“ skríkol na chlapca.

On otvoril krvou podliate oči, nadýchol sa a roztrasene povedal : „Kostroj padol.“

Muž vstal. Zovrel päste. Nadýchol sa a vydýchol. Pomaly. Od hnevu sa začal triasť a radšej zavrel oči. Ihneď si predstavil ako sa po zelenej, čerstvej lúke preženie horda Severanov a bude ničiť, páliť, rabovať, znásilňovať a vraždiť. Vzdychol si a vypustil všetok ten hnev zo seba. Otvoril oči a pozrel sa dole. Jazdec bol mŕtvy.

*

Muž sa vrátil naspäť do domu. Nemo ho prešiel, zo zadnej izby vzal lopatu a potichu pochoval bezmenného jazdca na dedinskom cintoríne. Potom prišiel nazad. Klesol do huňatého kresla, ktoré vôbec nezapadalo do tohto drevného domu a založil si hlavu do rúk. Čo spravím? Mal by som ihneď upozorniť starostu. Nie, ten hlupák ma nebude počúvať. Tak čo teda? Premýšľal. Myšlienky mu však utekali všade možne, len nie tým spôsobom, ktorým chcel.

Počul ako zo zadných dverí ktosi vyšiel, zastavil sa, keď skúmal jeho utrápenú, zamyslenú polohu a potom prišiel k nemu. Osoba mu prehrabla krátke vlasy a položila mu hlavu jemne na rameno. Muž si vzdychol a jemne ju pohladkal po nežnej, malej rúčke. Počas tohto ticha boli všetky otázky vyrieknuté a takisto rovnakým mlčaním zodpovedané. Vládla medi nimi neskutočná súhra. Keby boli obaja nemí, o nič by neprišli. Nič by nestratili. Ticho im vyhovovalo viac než rozhovory. A keď sa rozprávali nikdy to neboli plané reči, ani zabíjanie času, alebo zbytočné trieskajúce kecy o veciach, čo nemajú podstatný podklad. Niekto by mohol povedať, že sa spolu nudia. Ale to nebola pravda. Mlčaním sa zabávali. Muž často hĺbal nad tým, že práve kvôli tejto jedinečnej vlastnosti sa do nej zaľúbil. Pretože on bol človek, ktorý si nadovšetko vážil ticho a pokoj. Ironicky, to čím sa v živote zaoberal bolo pravým opakom.

No nič, už sa tomu nedá vyhýbať. Musím to povedať.

„Padol Kostroj. Pred štyrmi dňami. Budú tu do mesiaca, možno skôr..“

Prešla okolo kresla a sadla si mu obkročmo na nohy. Hľadeli si jeden druhému do očí. Cítili to obaja rovnako. Tento pocit, o ktorom ich rodina nikdy nehovorila. Mužovi stvrdla tvár. Končeky úst, z ktorých slová vychádzali tak zriedkavo, sa zatočili do pevnej grimasy a muž stroho povedal : „Ochránim vás. Spravím čokoľvek Lily.“

Žena sa usmiala, opäť mu prehrabla krátke vlasy a odpovedala : „Ja viem Tali, ja viem.“

A bola to pravda, skutočne tomu verila. Ani náznak pochybností jej neznetvoril čistú a rozumnú myseľ.

„Musím si to všetko premyslieť.“

Žena kývla hlavou a vstala. Odišla z tejto izby preč, ktorú muž nazýval svojou pracovňou a ešte zakričala na chlapca, aby čosi priniesol.

Muž si vytiahol fajku, malú, jednoduchú, ale zato spoľahlivú a napchal si ju tabakom. Podišiel k malému krbu a dlhou, drevenou trieskou prehrabol žeravé uhlíky. Keď sa trieska mierne rozhorela, zapálil si a zvalil sa opäť do kresla.

Premýšľal a bafkal. Vypúšťal krúžky. Zvažoval všetky možnosti. Dym pomaly plnil miestnosť. Tabak nádherne voňal. Deň sa natiahol a muž vedel, že čochvíľa ho zavolajú k obedu. Nebol hladný, ale aj tak sa tešil.

Odrazu, skrze otvorené okno, začul krik. Nadávky nakoniec to staré známe otrepané : „Je to zradca! Špeh! Za starostom!“ Muž zaklial, položil dymiacu fajku na stôl a vyšiel na ulicu. Bola plná ľudí a muž postrehol, že akýsi zástup sa prediera stredom vravy. Nevidel koho to presne vlečú, vlastne nevidel nič. Spýtal sa najbližšieho sedliaka čo sa stalo. Ten sa poškrabal na plešivejúcej hlave, potiahol autenticky sedliackym nosom a odvetil. „Ale Tali, chytili dákeho trpaslíka, ktorý tvrdí, že je z Kostroja.“

Muž si ihneď spomenul na kráľovského posla a vynadal si do hlupákov. Keď sa konečne ulica trocha vyprázdnila, vošiel k starostovi do domu a všetko mu povedal. Starosta bol nedôverčivý, paranoidný a ako správca osady vo všetkých smeroch úplne nepoužiteľný.

„Pán Ravel, počúvajte ma.. Ak Kostroj skutočne padol, musíme niečo spraviť! A povedzte mi, čo chcete s tým trpaslíkom robiť? U všetkých bohov, veď nespravil nič zlé!“

Starosta zbledol, ohrnul nos a vôbec si jeho dohovárania nevšímal.

„Čo by sme s ním asi robili? Je to potencionálne riziko a určite Severský špeh. A ako každý, aj tento bude visieť!“

Muž nechal svoju tvár nabrať ten kamenný výraz, ktorý mu už toľko krát pomohol lepšie než akékoľvek slová. Schladil sa spomienkami a zúžil zrak. Starosta sa scvrkol. Zbledol. Vypuklo otvoril oči.

„Chcete spochybňovať moje rozhodnutie?!“ vycvrlikal na muža.

Ten zakrútil hlavou. A nahlas, tak aby to starostovi neušli, si vzdychol. Nedokázal pochopiť, ako mohli vždy tí najväčší hlupáci zastávať tie najvyššie posty. Ešte než dorazil do dreveného zrubu, ktorý bol odjakživa jeho útočiskom a ešte než padla tma, vzal svoj starý meč a plný ľadového hnevu napochodoval cez hlavnú ulicu smerom k starostovmu domu. Vôbec si neuvedomil, že za každým rohom spolu s ním vystúpil aj nový pár nôh. Pridávali sa k nemu ľudia so zvedavými a zároveň aj potešenými výrazmi. Všetci toho už mali dosť. Už sa im viacej nechcelo žiť v takomto odpornom, neistom prostredí. Riskovať svoje životy každým nadýchnutím, so strachom pozerať na starostových popravcov, keď svojimi ťažkými, trasúcimi sa krokmi prechádzajú po dedine, alebo keď jeho vyberači búchajú po dverách a dožadujú sa ťažko vydretých peňazí.

Bolo tomu aj tak, že prednedávnom pochytal aj zopár chudákov, na ktorých hodil smrť chorého dobytka, a ktorí mali vo vzrastajúcom sa dave svojich ptíbuzných. Sami sa však báli čosi podnikať a chýbal im ten malý kamienok, ktorý spustí lavínu spravodlivosti. Chladnej, nevraživej a predsa slastne dobrej pomsty.

Muž zastal pred starostovým mĺkvym domom, v ktorom bola aj väznica a sídlo katov. Pevne zovrel svoj starý meč. Potila sa mu dlaň. Potečie krv. Vedel to. Bolo mu to jasné od chvíle, čo pricválal bezmenný jazdec. Vedel to. Avšak nevedel, kedy sa tie prívale karmínových vĺn zastavia a nastane odliv. Budúcnosť je neistá. Vzdychol si. Nechcel sa už vracať k týmto častiam svojej minulosti, stále ho zožierali spomienky a pri pocite chladného kovu v dlani sa opäť začal hanbiť. Ak Kostroj padol a on vedel, že je to pravda, tak Koštár tam určite bol. To znamená, že je teraz určite mŕtvy. Koštár nikdy neustupoval. Nikdy. Takže už som ostal len ja a Jeremiáš. Nik iný už z tej noci neprežil, pomyslel si.

Pocítil akýsi záchvev za sebou a obhliadol sa. Až teraz si všimol ľudí, ktorí za ním šli. Zhromaždila sa celá dedina. Usmial sa. Teraz to bude oveľa ľahšie. Bol pripravený sa o to postarať sám, ale teraz, keď má za sebou ich, tak to bude hračka.

Nadýchol sa.

„Ravel!,“ skríkol. „Ravel! Vyjdi von ty skurvysyn! Mám s tebou nevybavené účty!“       Dlho sa nič nedialo. Sedliaci ticho stáli, švihali očami z dverí na muža a ten sa už pripravoval vyraziť starostove dvere, keď on sám vyšiel. Predstúpil pred dav, založil ruky vbok, so svojimi katmi po strane.

„Čo tu chcete? Nestačilo vám? Opäť treba robiť poriadok?? Čo tu chcete!?“ ukázal prstom na dedinčanov.

„Prepusti ich! Okamžite. Potom musíme odtiaľto vypadnúť.“

„Takže je to pravda. Kostroj padol.“ povedal ktosi z davu. Dedinčania začali hundrať a zdvihla sa z nich vlna hluku, ktorá však stíchla, keď starosta zdvihol ruky. teraz príde tá typická reč, povedal si muž.

„Ubezpečujem vás, že nič nehrozí. Všetko sú to len plané reči a výmysle špehov. Nič sa nedeje. Máte všetci moje slovo. Ohľadom odsúdencov.. nedá sa nič robiť, taký je zákon.“

Muž sa usmial. S takýmto typom sa už veľakrát stretol. Už sa s tým zmieril. A páčilo sa mu to. Svojim spôsobom. Potečie krv. Vie to.

Podišiel bližšie a zdvihol meč. Starostom trhlo, keď to zbadal a zbledol. Strašne.

„Ešte raz sa spýtam.. Vydáš zajatcov a poslúchneš ma?“

Nastalo ticho. Dlhé ticho. Slnko prestalo hriať. Teraz to príde, pomyslel si.

Odrazu starostova ruka vystrelila do vzduchu, vlnený rukáv sa mu zavíril, ukázal na muža a rozpľasol hubu plnú deravých zubov do kriku. „Odveďte ho!“

Obaja kati mali hrubé palice a muž postrehol, že sa im dvakrát vykonávať rozkaz s vyhliadkou na jeho meč, nechce. Oblizol si nerozhodne pery ako milenec, ktorý sa pripravuje na prvý podvod. Zabije ich? Nevedel sa rozhodnúť.

„No tak chlapci, chcete skutočne lízať fialky zospodu?“ precedil pomedzi zuby. Bol v tom. Opäť bol mladý. Už na neho žiadne rozhodovanie nečakalo. Dnes potečie krv a on v nej vykúpe svoje spomienky.

Obaja na chvíľu zastali. Zneisteli. Po chrbte mu stiekol pramienok chladivého potu.

„Berte ho!“

„Zatancujeme si.“ sykol muž.

Muž stál ako socha, keď sa na neho prvý rozbehol. V oku plameň bojového zápalu. Všetci zhíkli. Dav stuhol. Nik si to takmer ani nevšimol. Kat spomalil, chytil sa za rozťatý krk, z ktorého vybublala krv, vyvalil sa poničený hrtan a rozškľabilo sa otvorené hrdlo. Zachrčal, pustil palicu a zapotácal sa. Začal si to všetko súkať dovnútra, pritláčal na dieru ruku, ale muž vedel, že je to úplne zbytočné. Chrchlal, sypal, vypľúval všetko čo sa mu do úst navalilo. Ružová zmes slín a krvi. Dav sa zavlnil hrôzou. Mnohí uhýbali pohľadmi, vrčali, mumlali si čosi a odvracali sa. Špliechalo to. A celkom hlučne.

Chlap sa zrútil do prachu hlavnej ulice dediny Harichoviec. Muž sa pozrel na druhého kata a zdvihol jemne ofŕkané obočie krvou. Kat pokrútil hlavou a zahodil palicu. Krv sa roztekala. Muž cítil jej slaný zápach. Ježili sa mu z neho chlpy na krku a brnel nos.

„To.. to.. za to.. budeš vis-“ nestihol dopovedať starosta, keď mu pred očami vybuchlo svetlo a sklátil sa na prah svojho domu. Muž doňho vošiel a nechal prekvapených sedliakov vonku čučať na mŕtvolu. Ktosi vystúpil z davu. Bol to statkár Jakub.

„Takto to muselo skončiť a vy všetci to dobre viete.“ Hlas sa mu zadrhol v hrdle, ako hľadal tie správne slová. „Teraz však nastáva otázka.. Čo spravíme? Keď dobre vieme, že sa na nás rúti krvilačná armáda len s jedným úmyslom?“ Všetci sedliaci uhádli, že to asi príjemné posedenie pri čaji nebude.

„Ja.“ zadunel mužov hlas z dverí. Za ním stál trpaslík a ostatní starostovi zajatci. Tí hneď vybehli a začali sa vítať so svojimi rodinami. Tiekli slzy šťastia a sedliaci sa zahľadeli na ich záchrancu. Všetci súhlasne kývli, zakričali alebo sa len prosto poďakovali, nevediac čo robiť.

„A kam nás povedieš?“

„Kto si?“

„Ty vrah!“

Muž držal povoľne vedľa seba spustený zakrvácaný meč. Trhol rukou a kvapky sa rozfŕkli po zemi. Všetci stíchli. Bude  s nimi úprimný. Žiadne prikrášľovanie.

„Situácia sa má takto. Kostroj padol. Kráľ s vojskami nám nepomôže má vlastné problémy so Severanmi. Ležíme severozápadne od hlavného mesta a preto nie sme priamo v ceste nepriateľa. Lenže, keď sa vojsko posúva, automaticky ničí zem okolo seba, zháňa jedlo a ničí potencionálne hrozby. My sme táka hrozba.“

„Aká hrozba? Sme len farmári!“

„Ticho!“ zahrmel Jakub.

Muž pokračoval. „V našom regióne, v Ostfale, sú tri hlavné dediny a desiatky ďalších. To znamená stovky rodín. Hrozba. Aj keď malá. A preto musíme odísť. Kam sa pýtate? Do Tiradanu sa nedostaneme. Na východ je to úplne vylúčené. Ostáva nám len západ. Vravíte, že tam nič nie je? Mýlite sa! Sú tam hory! A ony budú naša záchrana. Tam prečkáme príval!“

Neskôr má pre nich v pláne aj iné veci. Zúfalé veci. Ako boj a zabíjanie. Ale netreba teraz hneď vytvárať paniku. Najhoršie na tom bolo, že muž nemal žiadne potuchy, čo si počnú. Svojim slovám veril menej než všetci dedinčania.

„Choďte všetci domov. Zbaľte sa. Ničím sa nezaťažujte. Zoberte si len potrebné veci. Zoberte si jedlo. Vyspite sa dobre a naberte sily. Ráno vyrazíme.“ Aj keď neviem kam, pomyslel si.

Dav sa ako švihnutím operenej strely rozpustil.

Muž si zavolal trpaslíka k sebe domov a odišli.

Kat pristúpil k starostovi, ktorý sa prebral a takto sa ho spýtal : „Prečo si ho doboha nezadržal?!“

Kat mu pomohol na nohy a zahľadel sa na mŕtvolu svojho kolegu.

„Ja po smrti dvakrát netúžim.“

„A kto to bol?“ vyštekol starosta.

„Talerán.“

„Ten Talerán??“ vyvalil starosta oči.

„Presne ten. Talerán Tanečník.“

*

Talerán vošiel do domu. Bolo už neskoro večer. Lily ešte sedela za stolom, a keď ho zbadala vrhla sa mu unavene do náruče. Chvíľu ju držal, hladil po jemných vlasoch a potom od seba odtiahol a ukázal na trpaslíka.

„Lily, toto je Filípek. Prespí dnes u nás. Sprav mu prosím ťa čosi pod zub.“

Trpaslík sa poklonil a pobozkal Lily ruku s priateľským úškrnom. Ta mu neisto opätovala úsmev a potom zmizla v kuchyni. Obaja zašli do pracovne, kde na veľký stôl Talerán vytiahol mapu Ostfalu, západných krajov. V pravom spodku mapy bola šípka, ktorá smerovala preč a vedľa nej bolo napísané „Tiradan“.

Usadili sa. Trpaslík bol na smrť vyčerpaný a hladný a Talerán vedel, že pokiaľ s týmto niečo nespraví nevytiahne z neho nič. Vzdychol si.

Keď sa objavila Lily s večerou, ktorá ako vždy nádherne voňala a jej starostlivá tvár sa obrátila a zachytila Taleránove tmavé oči, on si opäť doprial príjemnú myšlienku. Miluje ju. Tak veľmi ako len muž môže milovať ženu. Bola jeho všetkým. V duchu v tichosti zaklial. Vedel, že teraz je v ohrození, ona aj ich syn.

Filípkovi sa rozžiarili oči. Vrhol sa na jedlo ako na najtvrdšieho nepriateľa a bez milosti ukončil jeho chabú existenciu vo svojom žalúdku. Talerán sa zatiaľ snažil skúmať mapu, ale nedokázal myslieť na nič iné ako hrejivé krivky jej zadku, ktorý sa pomaly odšuchtal z pracovne a zanechal za sebou len roztrúsené myšlienky.

Filípek si hrkol horkého piva a veľmi riedkou bradou si utrel ústa. „Vďaka.“ povedal.

Talerán kývol hlavou, vzal fajku a zapálil si.

„Takže,“ začal, opretý v kresle, fajka v zuboch. „Kam vlastne ideš, majster trpaslík?“

„Do Tiradanu.. A odtiaľ do Angrónu. Tato mi všetko vysvetlil. Chcel som tuto len dačo na cestu.“

„Kto je tvoj otec?“

Filípek pyšne vypäl hruď a slávnostne vyhlásil : „Rokner Šedivý! Tak ho aspoň volajú všetci, keď ich nevidí. Je čestným členom Drunkanovej stráže v Kostroji! A bývalým členom špeciálnych jednotiek Jeho Veličenstva kráľa Partsala, pána trpaslíkov. Teda tiež bývalého.“

Talerán kývol. Partsal nie je nič viac než Torbenov pajác, figúrka, opica, ktorá skáče tak, ako jej v Tiradane zapískajú. Avšak Talerána by neprekvapilo keby sa teraz chcel od Suteránskej ríše oddeliť a vzbúriť proti nej. Dôvodov má viac než dosť.

„Vieš o tom, že Kostroj padol? Severania zrovnali Vežu zo zemou.“

„Padol?“ Filípek zamrkal malými očkami.

„Hej. Padol. Severania sa už hrnú týmto smerom.“

Trpaslík zamával vo vzduchu rukami. „A čo kráľ? Kde je s vojskom?“

„Na východe, ak sa nemýlim. Každopádne je cesta do hlavného mesta príliš riskantná. Na Tiradan zabudni. Pokračuj do Angrónu. To by si mohol stihnúť, kebyže svižne vyrazíš.“

Filípek naprázdno prehltol. „Hneď ráno.“

„Dobre. Bež za Lily, ukáže ti, kde môžeš spať.“

Trpaslík kývol. Ešte sa zastavil vo dverách. „Ja.. ďakujem. Za všetko.“

Talerán ďalej hľadel na mapy. Oči mu v dyme a žiare fajky zasvietili. „Neďakuj. Nič som ti nedal. Keby sa to netýkalo mňa alebo mojej rodiny nepohol by som ani prstom a nechal ťa zhniť v Ravelovej väznici. Dobrú noc.“

„Dobrú.“ odvetil trpaslík a s divným pocitom sa odšuchtal preč.

*

Dlho ešte sedel v pracovni a skúmal všetky možné cesty. Počítal dni, priebežný počet ľudí a množstvo zásob. Dočerta, zaklial. Čo si to len myslel? Že zachráni celý Ostfal?! Stále premýšľal nad tým, že sa tesne nad ránom vytratí aj s Lily a synom a zbehnú samy v ústrety záchrane. Ale dal slovo. A chlap, čo nedrží svoje slovo chlapom ani nie je. To mu vždy vravel dedo.

Vedel, že už je hlboká noc a všetci budú spať, ale aj tak si to namieril do Jakubovho domu, zobudil statkára a vrátil sa k sebe.

Statkár Jakub bol vysoký. Vlasy mal ako slamu, rovnako farebnú aj hustú. Aj napriek jeho výrazu a celkovému zovňajšku, ktorý by bol pasoval skôr nejakému zaostalcovi, to bol inteligentný a spoľahlivý farmár, ktorý si vedel poradiť. V celej dedine mal najväčšiu autoritu a pre Talerána bolo nepochopiteľné prečo sa starostom Harichoviec nestal on. Sadli si.

„Ráno vyrazíme na západ. K horám. Cestou sa zastavíme ešte vo všetkých troch hlavných osadách. Nazbierame čo najviac zásob.. A budeme potrebovať aj náradie na murovanie. Ale hlavne zbrane.“

Jakub celý čas zadumane premýšľal a pozoroval Taleránov prst, ktorý behal po veľkej mape sem a tam.

„Zbrane nemáme žiadne. Možno pár sekier, kladív, nejakých bodcov, ale to bude tak všetko.“

„A cepy?“

„Cepy máme.“

„Tak si ich obite železom a klincami. Hmm.. to by mohlo aj stačiť. Nie je to Torbenov Čierny pluk, ale bude to musieť zatiaľ stačiť.“

„Nejaké otázky?“

Talerán videl na Jakubovej tvári, že najradšej by asi skríkol: „Asi tak tisíc!“, ale statkár sa obmedzil len na staré klišé.

„Tali.. Čo budeme robiť v horách? Je to tam holá skala. Nič tam nerastie. Podochneme tam ako ovce!“

„Ja mám plán Jakub.“ Pravdou bolo, že žiaden plán nemal a ešte stále zvažoval, či by nakoniec nebolo lepšie ufujazdiť preč. „Zajtra na úsvite chcem, aby ste vyrazili do Medvedínca. Ja tam prídem za vami..“ Talerán zneistel. „A ak neprídem do večera.. Nečakajte na mňa tam, ale až v ďalšej dedine.“

„Rozumiem.“

Vôbec nerozumel, ale čo sa dá robiť.

*

Noc nebola príjemná. Nespal dobre. Mátali ho zlé sny. Spomienky. Vždy to bolo biedne. Talerán si hovoril, že je to preto, že nie je unavený, avšak, ak celý deň pracoval a potom sa zvalil do postele, bolo to len horšie. Minulosť ho dobehla a jemu zišlo na um, že nikdy pred ňou neujde, nech sa schováva kdekoľvek.

Cítil ako vedľa neho spí Lily. Počul jej slabučký dych a uši mu napĺňal tlkot jej srdca, ktorý bol pomalý a jemný. Nebol ako jeho, ktorý pripomínal nepretržitý dupot kopýt šialeného koňa, čo sa strmhlavo rúti do siete života a stŕha so sebou všetko čo mu príde do cesty.

Lily bola odjakživa tým pokojom, po ktorom celý život načiahal prázdnu dlaň, uvedomil si. Už ho nikdy nič tak nepoteší ako ona. Je na čase, aby si sa začal zaoberať svetskými záležitosťami ako zabíjanie a vedenie sedliakov na istú smrť a predtým sa riadne vyspal. Spi!, rozkázal si a začal pevne stláčať viečka. Spi už konečne.

*

Kráľovský palác. Tiradan. Všade boli plamene. Rinčanie zbraní. Špliechanie krvi. Čvachtavý zvuk, ako sa niekto brodil rozsekanými telami a stúpal po vyvalených črevách alebo na kašu rozmlátených hlavách. Prudké dýchanie. Krik. Slaný pot.

Talerán pribehol ku dverám, vykopol ich. Triasli sa mu ruky.

„Ešte sme tu my, vy hajzli!“ skríkol za ním Koštár. Vrahovia sa otočili od tiel strážcov. Zaváhali. Oni nie. Začali jačať ako zmyslov zbavení, čo ostatne aj boli. Zaútočili. Talerán švihol oboma čepeľami, akoby strihal nožnicami a rozpáral jedného chlapa.Z hrudi mu vystrekol príval jasno červenej krvi. Vrah sa zhrozene pozrel na svoju skazu, na svoje trčiace kosti, čo s praskotom vyskočili von, celé polámané, obrátil oči dohora a zvalil sa na zem. To už sa Talerán venoval druhému. Vykryl rýchly úder. Ustúpil o dva kroky dozadu. Uškrnul sa. Cítil krv. Stekala mu po tvári, plavila sa mu do nosu a úst. Cítil jej slanú chuť. Znova zareval, vychrlal sliny na všetky strany a roztočil sa vo vírivom tanci. Meče okolo neho svišťali a rozstrekovali karmín všade naokolo. Bzučalo to, škrípalo, praskalo, cvakalo. Trhal ho na kusy. Jeremiáš kdesi zavyl bolesťou. Talerán sa pätou zastavil, skočil dopredu a vykryl úder chlapa, čo sa týčil nad Maršalom vojsk a druhým odsekol útočníkovi čeľusť. Zuby zacinkali na podlahe. On sa však neobzeral či zasiahol. Odrazil ďalší šialený výpad a predviedol ukážkovú ripostu. S dierou v hrudi sa vrah ešte pokúsil o bočný sek, ale Talerán mu vrazil rukoväťou do tváre a zarazil nosnú kosť do mozgu. Z uší mu vystrekla krv. Odskočil. Opäť sa rozvíril a čakal na útok. Obzeral sa okolo seba na koľko mu to otáčajúci sa svet dovolil. Útok neprichádzal.

Koštár zavrčal akúsi nadávku, ktorú mu nik nerozumel a sťal jednému hlavu. Čistý sek. Dobrý. To je tou praxou. Hlava sebou mrštila o stenu a telo sa ešte chvíľu potácalo než padlo k zemi. Hluk utíchol. Konečne.

Potom začuli zvuk boja tiahnuci sa z konca dlhej chodby.

„Choďte dočerta! Zachráňte ho!“ zreval ležiaci Jeremiáš držiac si zranenú nohu.

Koštár s Taleránom sa na seba pozreli, kývli a rozbehli sa chodbou. Tanečník odkopol z cesty skrvácanú hlavu. V ústach ju stále cítil. Bola všade. A bola slaná.

*

Strhol sa. Rýchlo dýchal a stále mal pocit, že sa tou prekliatou krvou dusí. Zaplavovala ho vlna hrôzy.

„No tak, tíško..“ povedal ktosi a niečo sa mu obtočilo okolo krku. „Už je dobre.“

Sen. Boha, zase sen. Dočerta! Len sen. Zložil jej hlavu do lona pokúsil sa upokojiť. Lily ho hladkala a pevne objímala. Zhlboka dýchal. Nevedel sa toho hnusného pocitu striasť.

„Kedy vyšlo slnko?“

„Pred chvíľou. Pokojne.“

Pomaly sa upokojil. Pozrel sa jej do očí a hľadal tam akékoľvek stopy opovrhnutia, zloby alebo zhnusenia. Najnebezpečnejší muž v celej ríši a chúli sa vo vlastnej posteli, vystrašený zo snov, snažiac sa udržať všetko v sebe, aby sa nepoštal, neposral a nepovracal. Patetické a odporné. Pokrytectvo. Ale nič také tam nenašiel. Ani stopu. Ani náznak.

Akoby Lily vedela na čo myslí, sklonila hlavu a pobozkala ho. Vtrhla mu do úst rýchlosťou baranidla a mľaskajúco mu začalo robiť rannú ústnu hygienu. Niežeby sa Talerán sťažoval. Pevne ju chytil, prevrátil vedľa seba a znova sa jej zahľadel do očí. Ani raz sa nepohla. Ani raz neuhla. Nik kto žil, možno okrem Jeremiáša, nevydrží Tanečníkov pohľad. Ale on vydržala. A potom sa pomaly usmiala. Ústa sa jej roztiahli od ucha k uchu a na neho akoby to zapôsobilo nejakým kúzlom a usmial sa tiež. Vzrušenie ním začalo nekontrolovateľne pulzovať, triaslo mu útrobami a Talerán pevne chytil svoj katapult do rúk a úspešne ho namieril do prielomu. Zaborila mu prsty do vlasov, zaklonila hlavu a zastonala. Tlmene. Slabo. Talerán začal prirážať. Rýchlejšie a rýchlejšie. Spotil sa. Svaly sa mu napínali k prasknutiu. Lily sa pod ním krútila a zvíjala. Začala pravidelne vzdychať a zarývať mu nechty do šije. A potom katapult vypálil omračujúcu strelu, ktorá svojim švihnutím roztriasla hrubé drevo zbrane a svaly na Taleránovom chrbte a ramenách ochabli. Lily zavzdychala. Zastal. Nabral dych a opäť začal s obliehaním.

Keď bolo konečne zjednané prímerie, obliehajúci aj obranca nadmieru spokojný,  Talerán sa pozbieral, opláchol studenou vodou a potom oholil. Dačo zjedol a neskôr, keď už boli zbalení, poslal Lily a syna do jedného z Jakubových vozov. Stál vo dverách a pozeral sa. Konvoj pomaly odchádzal. Celá dedina sa vyprázdnila.

Otvoril truhlicu v pracovni a zaodel sa do svojej starej zbroje. Dostal ju vtedy od kráľa.. za tú noc. Vlastne od jeho syna. Terajšieho kráľa. Bola to ľahká kožená kazajka, s nohavicami, chráničmi predlaktí, stehien, lýtok a ramien. Avšak na vrchnej vrstve kože boli oceľové pliešky posplietané krúžkami. Bola to majstrovská práca, ktorá vôbec neobmedzovala pohyb, ale bola pevná ako najtvrdší plech. Vyrobili mu ju v Angróne trpaslíci a kráľ sa sám chválil, že je drahšia než tretina celej ríše.

Na chrbát si ešte pripäl púzdro s mečom. Kedysi mal také dva, ale jeden sa mu už pred rokmi zlomil. Plášť nenosil. Obmedzoval ho v svižnosti a nosiť niečo len tak pre parádu v jeho profesii skutočne nemá zmysel. Vyšiel von. Neotočil sa.

Vyšvihol sa na osedlaného koňa a pomaly opustil Harichoviec. Obloha bola šedá, taká prázdna. Išiel na juh. Cesty za sebou dávno zanechal a teraz sa plahočil čistou divočinou. Krajmi, ktoré si stále zachovávali svoju dôstojnosť, ruka človeka na ne ešte nesiahla a stále tu bola paňou príroda. Kde tu boli stromy, inak všade vysoká tráva, husté kríky, plazivé, chápadlovité korene a mäkká hlina. Postup bol pomalý. Talerán si bol dobre vedomý toho, že ak nenájde Cestu do západu slnka, nemusí už odtiaľto nikdy vyjsť.

Stromy zhustli. A spevnela zem. Ešte mal kopec času, keď medzi dvoma dubmi zazrel hnedý pás Cesty. Kôň zaerdžal, akoby to sám spozoroval a radostne sa ta sám rozbehol.

Les okolo nich zdivočel ešte viac. Stromy rástli nahusto vedľa seba, koruny poprepletané do sietí, jedna cez druhú, bojujúc o lúče svetla. Všade sa váľali staré, suché konáre, ktoré zase obrastali a celé to vyzeralo ako akási pavučina zelene. V húštine sa pohybovali nespozorovateľné zvery a okrem tohto šramotenia panovalo všade desivé ticho. Žiadne tie typické zvuky, ktorými sú lesy známe. Jedinou spásou pred pralesom bola hladká, rovná Cesta, čo viedla stále hlbšie a hlbšie. Talerán vedel, že ho celá divočina pozoruje a čaká len na to, kým vybočí z Cesty a schmatne ho do svojich pazúrov.

Za chvíľu to príde, pomyslel si.

„Stáť!“

Talerán pritiahol uzdu. Ani sa nepohol. Sotva dýchal. Čakal. Počul, ako sa kdesi za jeho chrbtom našponovala tetiva a zašúchal šíp o luk. Na krátky okamih, keď sa mu už zdalo, že to celé trvá pridlho, ho premkol strach. Vyschlo mu v hrdle.

„Kam sa podeli spevy z týchto korún?“ zaznela otázka.

„Odleteli do hviezd, kde držia stráž.“ povedal Talerán nahlas a zreteľne.

Začul ako za ním jemne zašramotilo lístie a otočil koňa. Zosadol. Priamo k nemu kráčala rozjarená tvár lesného elfa, ktorý bol presne ako všetky tie rozprávky, ktoré o nich kedy počul. Modré jasné oči, svetlé vlasy, vysoký so špicatými ušami, zaodetý v zeleno hnedom odeve, z ktorého mu trčali lístky a korienky.

„Vo vlasoch máš dáke kríky.“ poznamenal Talerán.

„Ach dočerta, to z toho ako tam hodiny v tej prekliatej húštine vysedávam. Rád ťa vidím kamarát.“

„Aj ja teba.“ podali si ruky.

„Tak, čo ťa sem privádza?“ opýtal sa rovno elf a Talerána zarazilo, ako stroho to na neho vychrlil. To nemal vo zvyku.

„Bolo to nutné?“

„Čo?“

„To mierenie, ten luk,“ Talerán ukázal na elfovu zbraň. „Skoro som si nasral do gatí.“

Elf vyprskol smiechom a kývol hlavou. „No, čo ťa sem teda privádza?“

„To ma chceš spovedať tu na Ceste, Scaevola?“

Elf sa usmial. „Kdeže. Prepáč. Všetka tá samota zo mňa vyciciava slušnosť. Poďme.“

Prišli na lesnú čistinku, kde stál malý zrub. Okolo neho boli nejaké prastaré balvany, ktoré čas rozhádzal všelikde a Talerán hádal, že kedysi tu stálo niečo elfské. Scaevola mu ukázal miesto, kde priviazal koňa a spolu si sadli vonku na lavičku. Elf priniesol karafu s vínom a dva poháre. Napili sa.

„Boha, to je ale dobré víno. A aké je husté.“

„No, je približne tak staré ako tvoj syn. No, počúvam ťa Talerán. Čo vyhľadáva človek v rozprávkovom lese a s rozprávkovým elfom?“

Talerán sa rozhliadol po pustom pralese. „Rozprávkový asi ako smradľavé ponožky môjho pradeda.“

„Ten sarkazmus skutočne nie je potrebný.“

„Ty si začal.“

Nadišlo medzi oboma ticho, ale Talerán sa rozhovoril skôr než Scaevola stratí nervy. Presne, ale stručne mu natienil, čo sa stalo a aj svoj plán utiecť do hôr. Elf ho bez prerušenia počúval. Až keď Talerán skončil, Scaevola skonštatoval.

„Na juh, do Tiradanu, si sa rozhodol neisť. Správne. Cesta na juh bude v nasledujúcich mesiacoch peklom, pretože presne tadiaľ potiahne armáda Severanov a predpokladám, že Torben sa im postaví až nájde dokonalé miesto. A to sa tiež nemusí stať. Mimochodom, ako sa má to chlapčisko?“

To chlapčisko je teraz najmocnejším mužom na svete.“

„O tom silne pochybujem, ale dajme tomu.“ Scaevola si dolial vína a pomaly usŕkal. Taleránovi začínala dochádzať trpezlivosť.

„No, ale späť k tvojmu plánu.. Keď dorazíte do hôr, tak tam asi si niekde skončil, že?“

„Mal som v úmysle sa tam niekde skryť, možno opevniť.“

„A dobre si spravil, keď si prišiel za mnou! Tam kdesi v horách, konkrétne pod vrchom Ardaveen, ty ho poznáš ako Zajačí, je priesmyk. Kedysi dávno tam mali dvergari, trpaslíci, pevnosť. Ale tá už je dávno preč.“

„Možno ostali nejaké základy, ktoré môžeme využiť.“

„Možno.“ prisvedčil Scaevola.

„Dopili víno. Bolo lahodné. Až teraz si Talerán všimol, že na kraji Cesty, ktorá sem viedla, bol zbelený kostlivec s hrdzavým šípom v pravej lopatke.

„Nevítaný hosť?

„Mhm.“

„Ale prečo si ho tie.. tie zvery z lesa neodtiahli a nezožrali?“

Scaevola si vzdychol. „Pretože ostal na Ceste.“

„A to čo znamená?“

„Už som ti to vravel.. Na Cestu nesmú stúpiť. Ani sem. Keby mohli, tak je už dávno po mne.“

„Čo sa bojíš pár diviakov, vlkov alebo medveďov?“

Scaevola si opäť vzdychol- Talerán začínal mať nepríjemný pocit. Napadlo ho tušenie, že by bolo lepšie keby sa ho na tú mŕtvolu neopýtal.

„Žijeme vo svete, kde sa zlo živí dobrom. Neprerušuj ma Talerán, ja viem, že ty na tieto veci neveríš, ale je to tak. Temnota žije len preto, aby pohltila svetlo a zase naopak. A ak sa ti takáto metafora nepáči, tak to zober aspoň takto : existuje zlo, čo zápasí ešte s niečím horším.“

Talerán sa pozrel na húštinu popri čistinke. Čosi tam bolo. Čosi tam prebehovalo a číhalo. To niečo, čo si všimol už keď sem išiel. Nikdy ho jeho pocity nezradili. Vycibril si vlastné cítenie. Takže sa nemohol mýliť a Scaevola má pravdu. Mal pocit, že tam zachytili trojicu červených očí. Pomaly sa zvečerievalo. Nabehli mu zimomriavky.

„Nie Talerán. Vlkov sa nebojím. Pretože už žiadny v tomto lese neostali. Ani nič iné. Ostali už len oni,“ elf ukázal na húštinu „ a oni vedia, že posledné žrádlo som tu ja.“

Talerán mykol plecami. Snažil sa, aby to vyzeralo ľahostajne. „Nejakí démoni?“ Neuspel.

„Dali by sa tak opísať vo vašom živote.“ Scaevola sa odmlčal. „Áno, sú niečo také.“

„Ako sa tu preboha objavili?“

„Sám neviem.. Avšak ja osobne verím tomu, že sme ich privolali my.“

„My?“

„Hej.. my. Svojimi hriechmi, vraždami, ktoré história volá vojny za slobodu. Tým, že miesto toho, aby sme nepriateľa pochopili, sme ho zničili. Tým, že sme upaľovali nevinné ženy a vyhlasovali ich za falošné. Tým, že klameme a podvádzame jeden druhého. Vyvolali sme ich touto spoločnosťou, ktorú sme vytvorili. Na konci nás zničia naše vlastné skutky a všetci sa staneme v podstate samovrahmi..“

„Ja.. neviem, čo mám.. povedať. Ale asi máš pravdu.“ povedal Talerán nespúšťajúc húštinu z očí.

„Deje sa to okolo nás stále. Keď sa niečo rozrastie, tak to zlenivie, stučnie a pohltí ho niečo nové a väčšie.“

„Čože?“

„Prvý sme boli my. Naša ríša. Ríša Alvecov sa tiahla takmer cez celý svet. Poznali sme všetko, čo sme si mysleli, že sa poznať dá. Pomaly sme prestali žiť v prítomnosti a začali sme uctievať minulosť. Vedeli sme, že upadáme, ale namiesto toho, aby sme niečo proti tomu spravili, sme sa len ľutovali a spomínali. Sebaľútosť je pre hlupákov..“

Talerán ho neprerušoval.

„A potom prišli oni. Trpaslíci. A zničili takmer aj seba. Úplne zbytočne. A teraz to prichádza znova. Suteránska ríša,“ odfrkol si ironicky elf „obrovská a majestátna.. Nezničiteľná. Drží sa pohromade len preto, že za posledných päťdesiat rokov bola stále vo vojne. Ale nastal už aj jej čas.“

„Čo ak sa im to podarí? Čo ak Severanov nakoniec Torben dostane?“

„Nepravdepodobné. Technicky nemajú šancu. Ale ak sa im to náhodou nejakým zázrakom podarí, tak sa to všetko rozsype. Starý svet sa končí. Globálna vláda nemá budúcnosť. Ríša sa rozdrobí na malé hašterivé štátiky a kráľovstvá a všetko začne odznova. Kruh existencie. Začína koncom niečoho veľkého a končí začiatkom ničoho.“

Elf sa odmlčal. Talerán mal na jazyku už nejaký dobrý argument, ktorým chcel kamaráta zvrátiť, ale Scaevola sa opäť rozhovoril.

„Vieš čo ma vôbec neprekvapuje?“

„Čo?“

„Že keď príde koniec.. Keď nás konečne dobehne všetko zlo, čo sme napáchali, tak sa ďalej budeme vraždiť, obviňovať a nik si vinu neprizná.“

Talerán si vzdychol. „Ja neverím na také abstrakcie ako dobro a zlo. To je pre romantikov ako si ty. Ja som skôr.. realista. Najlepšie sa majú tí čo si urvú najviac a pochybujem, že by si ich ty považoval za dobrých.“

„Z časti súhlasím. Ale nie úplne. Prečo sú tí najsilnejší vždy zlí a nemáme ich radi? Pretože sú lepší ako my. Ale to nie je argument. Avšak, ak tu ešte niečo dobré ostalo, tak to len slabo bliká a za chvíľu to zhasne. Ako som povedal, Starý svet sa končí. Ale počúvaj ma pozorne kamarát, prvé kroky na ceste k zlým začínajú tým, že ho už nerozoznáš od dobra.“

„Fajn. Dajme tomu, že niečo také je. Ale povedz mi, keď vlk napadne človeka, zabije mu dieťa a odtiahne do lesa, aby nakŕmil svoje hladujúce vĺčatá.. čo v tomto je zlo?“

„Nesprávny príklad kamarát. Ja sa ťa niečo opýtam.. Keby si žil sám, keby si nemal Lily a juniora.. Tiež by si organizoval túto záchranu?“

Talerán zaváhal. Vedel kam tým Scaevola mieri. „Nie.“ odvetil.

„Nie,“ zopakoval elf „bol by si sa sám zachránil a ušiel niekam preč.“

Talerán stíchol. Uvedomil si to. Scaevola má pravdu.

„Zabudol si, že so mnou žiadnu hádku nevyhráš?“ uškrnul sa elf.

„Scaevola?“

„Počúvam.“

„Pomôžeš mi? Sám to všetko nezvládnem.. Ja som bojovník, zabijak, vrah.“ pozrel sa na svoje zjazvené ruky. Spomenul si na všetku krv, ktorá nimi pretiekla. Spomenul si na tú noc. „Ja som Talerán Tanečník. Nikdy iný nebudem. O zachraňovaní sedliakov neviem zhola nič. Vlastne, ja som nikdy nikoho nezachránil. Vždy som myslel len na seba.“ zvesil hlavu. Scaevola ho chytil za rameno a pevne mu ho stisol. Elf vedel o čom Talerán hovorí.

„To nie je pravda a ty to vieš. Prečo si na seba taký tvrdý? Zachránil si jeho syna, ktorý sa stal teraz veľkým kráľom. Ak ta trápia moje žvásty, tak si ich nevšímaj. Koniec koncov sú to len dristy starého blázna z lesa.“ zasmial sa elf. „Ale je mi ľúto, nemôžem s tebou ísť.“

„Prečo?“ opýtal sa elfa tak nevinne. Scaevola si vzdychol.

„Pretože moje miesto je tu. Medzi svojimi.. hriechmi. Tu s nimi.“

„Chceš povedať, že..?“

„Presne tak. Celý tento les je len moja vina. Nemáš tušenie, čo som všetko spáchal a nikdy to nechci vedieť. Každým dňom Cesta slabne.“

„Scaevola..“

„Neboj sa. Ja to takto chcem. Takto to má byť.“

Elf vstal. „No, už by si mal ísť. Tvoji sedliaci ťa potrebujú.“ vyškeril sa na neho. Talerán vzal koňa, nasadol a ešte raz sa zahľadel priateľovi do tváre. Mal by plakať, alebo aspoň cítiť ľútosť. Ale Tanečník nič také nepozná. Záleží mu len na sebe.

„Scaevola.. Som podľa teba zlý človek?“

Otázka visela vo vzduchu. Elf si ho premeriaval modrými očami a Talerán sa bál toho, keď otvorí ústa. Preľakol sa toho, čo by mohol povedať.

„Nie Talerán. Ty si búrka. Ľahostajná, ale spravodlivá. Smrteľná a rýchla. Búrka, ktorá sa preženie, zmetie všetko čo sa jej postaví do cesty a nič po nej neostane. Búrka, ktorej nezáleží na slabých ľuďoch, ani na silných. Búrka, ktorá nikdy nestíchne.“

Talerán si nebol dvakrát istý čo tým elf myslel. „Ja.. ďakujem. Ak je niečo, čo by som pre teba mohol spraviť..“

„Áno, je tu jedna vec.“

„Aká?“

„Nauč sa, čo je dobré a čo zlé. Kvôli mne.“

„Dobre.“

„A pozdravuj Lily. Zbohom kamarát.“

„Zbohom Scaevola.“

Talerán odišiel v ústrety svojmu predurčenia, svojim sedliakom. Scaevola osamel. Skutočne bol sám? Vedel, že nie.

*

Prišla noc. V tulci mal tridsať operených striel a po boku dva dlhé nože. V pravej ruke prastarý luk. Dobrá zbraň, usúdil.

Stál na čistinke. Mesiac mu svietil na telo a zanechával striebristý lesk na šedej tráve. Zúžil oči, aby ich lepšie videl. Oblizol si pery. Vytiahol šíp. Napol luk.

Cesta zastonala a úplne zmizla. Začali pomaly vychádzať. Groteskné obludy s vyškľabenými papuľami, plnými zhyzdeních tesákov. Niektorí šli po dvoch, iný po štyroch. Z vyplazených jazykov im začali tiecť lepkavé sliny. Scaevolu striasol strach, ale pevne namieril luk na najbližšieho a zreval : „Tak poďte! Poďte na Scaevolu Ľavorukého a skúste ho dostať!“

A vystrelil. Prvý sa zosunul k zemi so šípom v oku, z ktorého sa vyplavila akási hnusná brečka. Znova natiahol tetivu. Zamieril a vystrelil. Rozbehli sa. Odhodil luk a vytiahol nože. Od strachu sa celý triasol.

Pevne stál a hľadel svojim činom do červených očí. „Ja som Scaevola Ľavoruký!“ skríkol a rozbehol sa im v ústrety.

Komentáře

komentářů

About The Author

2 komentáře

  1. Daletth

    Mně osobně přišlo, že se tam nic moc neděje… Na to, co se řešilo, to bylo až příliš dlouhé. Hrozba a plán na její řešení a pak samé dialogy… Dialogy sice dodávají příběhu jistou dynamičnost, ale všeho moc škodí. Vypadalo to spíš jako psychologický rozbor… Elfové ani trpaslíci mi nevadí. Svět se zdá dobře propracovaný, což ve mně vyvolává pocit, že je to část něčeho většího (pokud ne, je to trochu nedomyšlené), stejně tak nedořešená postava trpaslíka (trpaslík jménem Filípek?!). Některé slovní obraty jsou povedené, jiné mi do příběhu a prostředí nějak nesedly. Podle mého dobře zvládnuté bojové scény a naopak nezvládnuté dělení děje – například ona krátká retrospektiva/sen by měla být snáze rozpoznatelná… Ke konci mi na mysli vytanula otázka, zda je vůbec Tanečník hlavním hrdinou.
    Já bych dala 5-6 bodů.

  2. Tereza Matoušková

    Docela dobrá práce, ale mě osobně to už od začátku nebavilo. Chyběl mi tam invenční nápad, cokoliv co by to zvedlo z prachu průměrnosti.

    Líbilo se mi, jak autor popsal vztah mezi Talem a Lily, sex byl příjemný a zajímavě popsaný (i když tu metaforu s obléháním už jsem rozhodně četla někde jinde). Plus body dávám za několik hezkých obratů: „Oblizol si nerozhodne pery ako milenec, ktorý sa pripravuje na prvý podvod.“

    Nepochopila jsem ale, proč autor do textu nacpal všechny ty elfy a trpaslíky. Nemělo to žádný účel, snad jen, aby to vypadalo víc fantasy.
    Chtěla jsem dát 6, ale jelikož jsem Karamelovému srdci dala 5 a to se mi četlo daleko líp a našla jsem si v něm daleko víc, dávám 4-5.

Leave a Reply