Marian Kubicsko: Umierajúce mesto

Husto pršalo. Celé dni a noci sa ľadové kvapky vody spúšťali z oceľovej oblohy a ak aj Slnko vykuklo na krátky okamih, bolo to len preto, aby sa vysmievalo depresívnym náladám ľudí v meste. Mohutné prívaly vody neustále napĺňali kanály a vytápali príbytky zavšivených potkanov, ktorí sa začali sťahovať do ľudských obydlí. Boli už všade. V komorách požierali uskladnené potraviny, liezli popri navlhnutých stenách kuchýň a keď si človek nedával pozor, mohli sa nasťahovať aj do postelí.

Horšie než vnútri domov to však bolo na uliciach. Riavy vody strhávali so sebou všetko, čo schytili a nechávali po sebe spúšť. Cez blatom pokryté cesty sa nedalo prejsť. Koče a vozy zapadnuté hlboko do bahna ostávali na uliciach a boli pouličnou zberbou rozkrádané počas čiernych nocí. Čo sa dalo, speňažili, čo nie, spálili.

Mestská stráž už v noci odmietala chodiť na obchôdzky. Ustavičný dážď im zhasínal fakle a prikrádajúci sa vrahovia im podrezávali krky.

Na Godan, kedysi mesto neresti a bohatstva, dopadla tma, zúfalstvo a strach.

Nie však preto, bolo mesto obkľúčené vojskom kniežaťa Zadorfa, pána Godanu. Bolo v tom čosi iné. Každý, kto chcel z mesta von bol vojakmi zabitý a jeho telo spálené na večne horiacich ohniskách. Kto chcel dnu, mohol. Kto by však chcel do toho umierajúceho mesta?

Iba ak Jakub.


………………………………………………………………


Starý žobrák  ťahajúc  chromú nohu za sebou si odpľul. Sliny dopadli do studeného blata, ktoré pomaly tieklo ulicou. Bolo šero ako už pár dní. Človek ani nevedel, či je ráno, či večer. Stále rovnaké počasie, rovnaký chlad, ktorý sem morský vietor priniesol v túto skorú jeseň.

Žobrák si odpľul, chvíľu sa díval na svoje žlté sliny a kráčal ďalej.

Nepotácal sa, nebol opitý. Veď ani nemal za čo piť. Ponáhľal sa na miesto, ktoré sám nazýval domovom. Na kraji chodníka zbadal mladého muža. Sedel na kameni túliac si kolená k sebe a drkotajúc zubami. Svetlé vlasy, aj keď ich mal mokré, svietili do diaľky. Mladík sa pozrel na žobráka svojimi modrými očami, no nepovedal nič.

„ Čo tu sedíš jak zmoknuté kura?“ podišiel k nemu starec „Prac sa domov! Ešte ťa niekto zamorduje!“

„Nemám kam ísť.“ pohol svojimi zmodravenými perami „nie som odtiaľto.“

„Hostince sú plné, čo? Špitály z nich narobili. Čo tu vypukla nákaza, chorých tam dávajú.“

„Hmm.“ prikývol „Viem, bol som vo všetkých. Ponúkol som im svoje služby. No nechceli ma.“

„Služby? A čo si ty?“

„Liečiteľ. Som liečiteľom. Poznám bylinky, viem, na čo slúžia.“

„Keď je tak, poď! Poď so mnou. Aspoň sa zohreješ. No neviem, či sa ti u mňa bude páčiť.“


………………………………………………………………


Starec býval v pivnici rozpadávajúceho domu. V začmudených kachliach, ktoré svoju životnosť mali už dávno za sebou príjemne hrial oheň, no Jakubovi, na kosť premočenému mládencovi, to náladu nezlepšilo. Nedíval sa na navlhnuté steny, ani na rozbité okienko, kadiaľ sa dnu večne dobíjal dážď. Bol však v suchu.

Starcovi už noha neslúžila, ťažko sa dostával dole po vlhkých drevených schodoch. Chlapec mu pomáhal a premáhal sa nepovedať mu, že smrdí. V pivnici však smrdelo viac. Hniloba sa miesila s vôňou horiaceho dreva a smradom z pokazených potravín, ktoré boli ledabolo nahádzané po jedinej polici.

Pivnica páchla smrťou.

Akonáhle vkročili dnu, hneď vedel, že okrem nich tam je niekto ďalší. Z tmavého kúta sa totiž  v pravidelných intervaloch ozývalo tiché stonanie.

„Kto je tu?“ otočil sa na starca.

„Jolana.“ odpovedal nešťastne „Zomiera.“

Jakub zalapal po dychu. Chlad, ktorý sa mu doteraz ako krutý mučiteľ vrýval do premočených svalov bol zrazu preč a telo mu zaliala horúčava.

„Zomiera?“

Nevidel Jolanu. Nevidel zoslabnutú, na kosť vychudnutú osobu ležať v kúte na moľami rozožratej deke, no z jej slabého dychu a kašľa vedel, že žobrák má pravdu.

„Prečo ju tu necháte len tak ležať? Čo jej nepomôžete? Prečo ste ju nezobrali do špitála?“

„Chlapče, ty nevieš, čo sa tu deje!“

„Tak mi povedzte, čo sa deje?“

„Mor.“

„Mor?“ preglgol Jakub a hrôza, ktorá  mu doteraz len slabo pulzovala na srdci vytryskla ako gejzír.

Zbledol, pery na chvíľu osiveli, no zmohol sa a riekol: „A čo tí doktori? Pomôžu jej! Určite sa nájde nejaký felčiar, alchymista, mastičkár, čo jej pomôže. V krčmách ich bolo plno.“

„Hej! Zafordom poslaní vrahovia. Tí neliečia. Však si videl. Ihly pichajú do umierajúcich, za živa ich režú. Vraj skúmajú! Mučia ich – ani umrieť ich nenechajú v pokoji. Ja tam Jolanu nezoberiem. Nezaslúži si takú smrť.“

Jakub pristúpil k žene.

Tvár mala až nepríjemne mladú, bolo jasné, že nie je žobrákovou družkou, ale skôr dcérou. Jej obličaj však bol bledý až priesvitný, ako keby ktosi na lebku natiahol mastný papier. Vlasy už nemala, ešte zopár chumáčov sa jej držalo na temene, no tých pár trsov sa už vlasmi nedalo nazvať. Pod bradou a aj na odhalených rukách ako ploštice vydúvali veľké čierne uzlíky, ktoré už-už chceli prasknúť a vypudiť zo seba otrávenú krv. Jej sklenený pohľad mátal Jakuba, keď sa jej snažil zapozerať sa do umierajúcich očí plných krvavých žiliek. Žena bola vyľakaná, zúfalá, mučená bolesťou. Bola odhodlaná vojsť do náručia bohyne Smrti. Kostnatými prstami sa kŕčovito držala plesnivej deky a triasla sa zimou. Umierala.

Starec si k nej kľakol a k ústam priložil hrnček so silne zapáchajúcou tekutinou. Nápoj jej pomaly naplnil ústa, no nemala síl prehĺtať. Hlavu otočila bokom a hráškovozelený odvar začal vykvapkávať na podlahu.

„Čo jej to dávate?“

„To nám dal Medikus. Je jediný, kto dokáže túto chorobu premôcť. Prišiel hneď po tom ako pliaga vypukla. Ten sa vôbec nebojí nákazy. Svoj liek rozdáva každému zadarmo. A hovoria, že pomáha. Aj keď … Jolane už asi nepomôže.“

Telom ženy prešiel bolestivý kŕč, až ju muž musel chytiť za plecia a čakať, kým ju to prejde. Jakub medzitým dvihol hrnček a privoňal k nemu.

„Bohovia!“ zašepkal si sám pre seba.

Obrátil sa na žobráka, pozrel sa mu do očí.

„Kde je ten Medikus?“

„Neviem.“ pokrčil ramenami.

„Nedávajte jej to! Prosím. Uvarím jej nápoj, po ktorom sa jej uľaví. Viac urobiť neviem. Ale toto jej nedávajte!“


………………………………………………………………


Jakub utekal. Trielil ako vyľakané mača po nočnej zablatenej ulici. Jesenný dážď mu šľahal do tváre, no on sa snažil si ho nevšímať. Premočené topánky sa mu šmýkali po hladkých kameňoch, v tme ledva videl a častokrát sa len-len uhol prekážke.

Vbehol do hostinca. Budovu spoznal hneď.  Cez deň sa tu zastavil s otázkou, či by sa nemohol ubytovať, keď však uvidel množstvo trpiacich chorých zmenil svoju otázku na: „Môžem pomôcť? Som bylinkár.“ a potriasol premočenou brašnou, aby každý začul zvuk fľaštičiek v ktorých mal schované sušené rastlinky.

Vyhodili ho do dažďa a on musel moknúť a mrznúť ďalej.

Teraz sa do provizórneho špitála vracal.

Skoro nepríčetne rozrazil dvere, čím narušil tichý šepot v miestnosti.

„Medikus!“ riekol „Kde nájdem Medikusa?“

Pár felčiarov, samozvaných doktorov a ošetrovateľov zavadilo oňho očami. Chorí len apaticky ležali nevšímajúc si príchodzieho.

„Je tu Medikus?“ zmenil svoju otázku.

„Čo od neho chceš?“ ozval sa nízky vypasený doktor s krvou zababranými rukami.

„Hľadám ho“ Jakubovi zabehla slina, až sa rozkašlal „Hľadám ho. Som tiež liečiteľ. Môžem mu pomôcť!“

„On pomoc nepotrebuje! Najmä od takých faganov ako si ty!“ odvetil tučný muž.

Jakub nesklopil zrak a ešte prísnejšie sa naňho pozrel.

„Kde je!?“

„Vypadni!“ zavelil ďalší ošetrujúci „Iba chorých nám tu rušíš!“

„Až mi poviete, kde je!“

Na stole zmenenom v provizórny sklad liekov uvidel veľkú sklenenú fľašu. Zelenkastá tekutina v nej bublala a štipľavý pach, ktorý z fľaše vychádzal napĺňal celú miestnosť.

„Nedávajte ten liek chorým. Nedávajte ho nikomu. Ten nápoj nemôže pomôcť.“

„Dal nám ho Medikus, on vie čo robí! A teraz vypadni!“ chytil ho jeden z lekárov za rukáv a trhol ním. Mládenec sa mu však vyšklbol a nahnevane dodal: “Tak sa musí mýliť! Tá gebuzina nie je liekom! Je to jed. A čosi ešte horšie!“

„Strať sa! Nevieš, čo hovoríš!“ zdvihol hlas ktosi.

„Viem! Viem, že to nie je medicína. Viem!“ hlas sa Jakubovi menil.

Už to nebol silný hlas rozhodného mladíka. Vedel, že na jeho strane je pravda, no videl, že týchto ľudí nedokáže presvedčiť. Už nerozkazoval, prosil.

„Aspoň tým, čo sa nenakazili to nedávajte! Prosím!“

„Veď to pije každý!“ zasmial sa na svojich slovách tučný doktor „Už sa niektorí aj vyliečili. Len ty tu pletieš samé hovadiny.“

„Nedávajte im to!“ Jakub sa so sklonenou hlavou otočil k dverám.

Nepochodil. So zvesenými ramenami otvoril dvere a nechal na seba padnúť studené kvapky nočného dažďa. Ešte sa obzrel, no nik si ho už nevšímal. Díval sa na trpiacich, na doktorov, ktorí vôbec nemali záujem liečiť, len skúmali tú tajomnú chorobu a pacientom spôsobovali väčšie a väčšie muky. Z hnisajúcich pľuzgierov im striekačkami vyťahovali hnis, na rany prikladali pijavice, niektorí chorým púšťali žilou a nechali lepkavú krv odtekať do nádob na zemi.

Vyšiel von.

Toto mesto umiera.

Okno, pri ktorom stál sa odchýlilo. Iba troška, len tak, aby sa muž vnútri mohol nakloniť a šeptom riecť Jakubovi:

„Medikus je vo svojom laboratóriu. Zriadil si ho v mauzóleu, uprostred cintorína. Nechoď za ním! Číha tam smrť!“


………………………………………………………………


Za mestom horel oheň. Už veľa dní a veľa nocí. Bol kŕmený telami množstva nešťastníkov, ktorí sa pokúsili z mesta vypadnúť a boli chytení Zadorfovou armádou.

Pri ohni bola neznesiteľná páľava, no čo bolo ešte horšie – smrad horiacich ľudských torz sa miešal z večným dažďom, ktorý sa snažil pahltné plamene uhasiť.

Dym a popol sa neustále valil na neďaleké vojenské šiatre a ich obyvatelia boli z toho nepríjemne rozmrzení. Čakali, kedy sa začne niečo diať, no to večné čakanie im už liezlo krkom. Preto bolo v tábore toľko potýčok a bitiek, ktoré sa vojenský velitelia snažili eliminovať prísnymi trestami .

Erich z Duranu a jeho prostoduchý brat Kornélius, hromotĺk s jedným okom, boli tiež dosť nasrdení. Ako jediní museli strážiť nečistý oheň, neustále rúbali drevo v neďalekom lese a hádzali ho do plameňov, aby náhodou nevyhasol. Na stvrdnutej koži dlaní sa im objavili krvavé mozole, paže si už ani necítili. Erich to na sebe dával poznať. Neustále klial, hrešil, odpľúval si kyslasté sliny, keď mu kapitán čosi prikázal. Jeho bratovi to vadilo menej. Vždy robil, čo mu prikázali. Nerozmýšľal, nevedel to. Za to Erich zúril aj zaňho. Hnevalo ho, že už polovica lesa padla pod ich rukami, že musia neustále moknúť, smrdia tak, že sa im každý vyhýba, že zem nasiaknutá vodou sa pod ich nohami zmenila v bahno, do ktorého sa zabárajú. Vadila mu nečinnosť ostatných a aj to, že keď dôjde na žold, oni dostanú najmenej. Veď sa len ohrievali pri ohni! A prekážalo mu aj, že bol príliš blízko k nakazeným. On aj s bratom ich hádzali do ohňa, on sa ich dotýkal, držal ich za ruky, za nohy, občas z nich strhával retiazky, keď sa krajšie ligotali.

Nechcel zomrieť pomalou smrťou. Nechcel skapať na mor! Byť rozožieraný zvnútra krutou, nenásytnou chorobou.

V neposlednom rade sa hneval sám na seba. Nemal sa dať do služieb kniežaťa Zadorfa. Vraj ten chlap má pletky so samotným záhrobím. Predal svoju dušu bohyni Smrti a určite nebude váhať vykynožiť celé svoje mesto. Ostatne, všetci vojaci v tábore čakajú len na rozkaz zaútočiť. Povraždiť nevinných.

A to Ericha štvalo najviac. Bol vojakom už pár zím, no na zabíjanie civilov si stále nedokáže zvyknúť. A v Zadorfových službách je to bežné.

Zapadajúci slnečný kotúč osvetlil skupinku prichádzajúcich. Boli ešte ďaleko, no vojak ich hneď spoznal. Také mohutné kone nemá nik iný len knieža so svojou skupinou kňazov.

Pán umierajúceho mesta sa prišiel pozrieť na pohromu.


………………………………………………………………


Stačili tri tlesknutia dlaňou a šiator, v ktorom ešte pred chvíľou pospávali unavení vojaci sa zaraz vyprázdnil. Gavalce a všetko vybavenie si pobrali so sebou, dokonca šľachticovi sa videlo, že aj ten puch, ktorý zvyčajne ostával po spotených chlapoch, bol preč. Keď už vstúpil a s ním aj dvaja jeho čierni poskokovia, stan bol čistý a vyvetraný. Napriek tomu si knieža potiahol nosom nespokojný nad prostosťou vybavenia dočasného príbytku. Ubytovať sa nechcel. Bolo by to pod jeho úroveň voňať celú noc nevlhnuté steny šiatra. Chcel byť čo najskôr preč, potreboval si však niečo vybaviť, a potom hneď vypadne.

Na čistom koberci, ktorý len pred chvíľou rozprestreli na udupanú zem, ležala zlatými rytinami ozdobená truhlica z čierneho dreva.

„Postaraj sa, aby ma nik nerušil!“ šepol do ucha jednému z kňazov.

Ten prikývol a bez slova vyšiel.

„Budeme potrebovať vašu krv, pane!“ informoval ho druhý kňaz.

„Ja viem!“

Následne si kľakol k debničke a otvoril ju. Miestnosťou preletel zatuchnutý smrad  nečistej mágie. Vložil do nej svoje ruky a vytiahol lebku. Čiernej matnej lebke so zelenou škraboškou na tvárovej časti sa zalesklo v očných dutinách. Kňaz stojaci nad kľačiacim šľachticom začal ticho mrmlať zaklínadlo a zrazu bolo cítiť ako vzduch vo vojenskom stane hustne. Oči pána Godanu sa zužovali a zreničky sa mu v zraku úplne stratili. Jeho tvár stratila farbu a na rukách, ktoré kŕčovito držali černotou pulzujúcu lebku sa objavili masívne žily.

„Si tu?“ sykol šľachtic na lebku.

„Áno! Ó, áno, pane!“ ozvalo sa z dutej mozgovne „Som tu, môj pane!“

„Si pripravený?“

„Ó, áno, môj pane. Všetko je pripravené. Ľudia sa už nevedia dočkať, aby vám slúžili!“ zachichotal sa hlas.

„A ja sa ti odmením! Bohato sa ti odmením. Lenže, ak sa niečo stane…!“

„Nič sa nestane, môj pane! Nič sa nestane.“

„…ak sa niečo stane, čo sa nemá stať, moja armáda skoncuje s mestom. Aj s tebou.“

Lebku položil na koberec. V ruke sa mu zjavila dýka. Ostrým si prešiel po dlani, čo zanechalo na ruke hlbokú krvácajúcu brázdu.

„Posielam ti svoju krv. Budeš ju potrebovať.“ obludným šeptom prevravel k lebke.

Z rany na ruke začala prýštiť červená krv. Dopadala priamo do mŕtvych očných dutín.

„Áno, áno. Budem ju potrebovať.“


………………………………………………………………


Jakub v tej dobe už stál pred bránou cintorína. Triasol sa. Podvedomie mu hovorilo, aby sa otočil a všetko nechal tak. Nechápal prečo sa natoľko bojí. Každý by sa bál, no jeho priam chytala panika, už keď zbadal prvý náhrobný kameň. Rozum mu hovoril, že Medikus stvára v meste čosi nekalé, čosi, do čoho by sa nemal miešať. Srdce ho však presviedčalo, aby si zistil, či sa doktor naozaj len pri výrobe medicíny nepomýlil. Musí ho predsa upozorniť, že ten liek liekom nie je!

Rozborník žltolistý. Malá žltá rastlina, ktorú pestujú zväčša len nekromanti vo svojich prečudesných skleníkoch sa nedá použiť do žiadneho ozdravujúceho nápoja. Nevyrába sa z nej žiadna medicína, a ak aj u nich doma ju nejaký roľník nájde na svojom políčku, ihneď ju vytrhne a spáli, aby náhodou nezaburinila celé pole. Štipľavý smrad z rozdrveného rozborníka je taký údesný, že aj alchymisti pri svojich pokusoch s ňou, používajú masky naplnené listami materiny aby neodpadli. Tento smrad teraz cítiť z celého mesta, vychádza z každého okna či dverí domov, kde Medikusov nápoj pijú.

Jakub má strach. Nie z toho tajomného lekára. Ten je iba človek. Bojí sa cintorína. V podvedomí sa mu vynárala myšlienka, že nesmie v noci vstúpiť na pôdu, kde sú pochovaní mŕtvi. Vždy sa bál strašidelných vecí. Už odmalička. Deti ho strašili – vraj za temných nocí vstávajú mŕtvi z hrobov, nad kryptami poletujú duchovia a v opustených hrobkách si svoj domov našli upíry.

Jakub týmto povedačkám verí.

Preto teraz nerozhodne stál pred nočným cintorínom, ktorý sa mu zdal temnejší než všetky, ktoré doteraz videl. Pozeral sa na svetielko vychádzajúce zo vzdialeného mauzólea a cítil, ako mu besné srdce nadvihuje chlapčenskú hruď.

Hrdzavú kľučku na mohutnej kovanej bráne opatrne stlačil. S vrzgotom sa odchýlila a on vstúpil.

Rozhodol sa.


………………………………………………………………


Hroby ledabolo roztrúsené po mestskom cintoríne už dávno nik nenavštívil. Ovädnuté, ťažko premočené kvety v zašpinených vázach sa skláňali k premočenej zemine. Celý cintorín vyzeral byť zanedbaný, až na ľavý roh, kde teraz narýchlo pochovávali morom nakazených ľudí. Tam ešte hlina dýchala a mrvila sa červami až bolo šťastie, že tam Jakub nedovidel, inak by sa hneď otočil a fujazdil preč.  On však hľadel len vpred, drkotal zubami, ani nie od zimy ako od strachu a nespúšťal oči z jediného svetla, ktoré vychádzalo od dverí vysokej budovy.

Vedľa Jakuba sa čosi šuchlo. Ak by sa bol pozrel, najskôr by zistil, že to len potkan s dlhým chvostom sa prešuchol okolo náhrobného kameňa, no strach mu to nedovolil. Duchovia, mátohy a upíry mu vírili v hlave, srdce mu búšilo tak divoko, až išlo vyskočiť z hrude a nevedomky svoje kroky zrýchľoval, až sa dal do behu.

Ktosi pred mauzóleom stál. Bola to vysoká osoba a nehýbala sa. Vlastne sa pohybovala, opatrne, ako opilec, keď sa snaží udržať si rovnováhu.

Bol to človek, nie strašidlo, podľa postavy muž, asi Mediskusov pomocník, či strážca, ktorý dáva pozor, aby doktora nik nerušil. To mládenca upokojovalo.

Zaraz však zmeravel, keď sa k nemu priblížil.

Ten strážnik totiž nemal tvár.


………………………………………………………………


Jakub od ľaku zamrzol. Muž oproti nemu nebol mužom. Bola to mŕtvola, ktorej ktosi chirurgicky odstránil kožu a mäso z tváre, ponechajúc iba očné buľvy nitkami svalov sa držiacimi na lebke.

Zombia sa naňho škerila.

„Čo chceš?“ zahuhňal strážca a spoza zubov mu na zem začali padať sliny.

Mladíkove stuhnuté nohy sa v ten moment podlomili. Mozog sa snažil udržať si telo v stoji, no aj tak sa na sekundu zviezol k rozmočenej zemi. Rýchlo sa však postavil a otočil sa.

„Nerozumieš? Čo tu chceš?“

Jakubove nohy sa inštinktívne pohli smerom od mŕtveho strážnika.

„Kam ideš?“ preplietal neobratne mŕtvym jazykom.

Jakub na tie slová začal utekať. Späť, cez hrôzostrašný cintorín, preč od mauzólea a hovoriacej mŕtvoly.

V polovici, pri staršom hrobe sa zastavil. Obzrel sa. Strážca ho neprenasledoval. Stál tam a hýbal rukami rovnako ako predtým.

„Čo to bolo za obludu?“ zadýchane sa naň pozeral.

No neodpovedal si. O náhrobný kameň sa opierala ďalšia zombia.


………………………………………………………………


Okamžitý zbesilý útek by bol v tomto momente tou najlepšou voľbou, no Jakub sa spamätal príliš neskoro.

Ako duch sa pri ňom zjavil ďalší mŕtvy človek a z ničoho nič sa ich ukázalo priveľa, než aby sa mu podarilo utiecť. Hnisajúca ruka so zliezajúcou napuchnutou kožou ho pevne zdrapila a jediné, čo Jakub dokázal bol srdcervúci výkrik. Zombie sa tlačili naňho. Z páchnucich odumretých úst vychádzali škaredé bublavé zvuky, z ktorých sa ledva dali zachytiť nejaké slová.

Zobrať, pán, odniesť.

Trojica slov, ktorým mladík ako tak rozumel, keď sa spamätal a zistil, že ho dvíhajú zo zeme. Akási dlaň mu zatlačila ústa. Ešte stále kričal, ani si to neuvedomoval. Zacítil hrozný smrad, čakal, že omdlie, ako sa pár červov z mŕtveho mäsa preplazilo k jeho jazyku. Upadnúť do bezvedomia sa mu vak nepodarilo. Jeho mozog neprestával fungovať, bol kŕmený adrenalínom a vnímal, čo všetko sa s ním robí.

Skupinka zombií ho dvihla nad hlavy a odnášala smerom k rozsvietenému mauzóleu.

Vtedy ako šialená spomienka sa mu vybavila krátka udalosť a on pochopil svoj strach.

Ešte keď bol malý, vždy liezol za staršími chlapcami. Chcel sa s nimi iba kamarátiť, nič viac. Nevadilo mu, že sa mu vysmievali, že ho odháňali. Vždy bol v ich stopách. Oni ho však aj strašili.

Raz, v jeden jesenný večer ich zasa vyhľadal. Pomaly k nim prišiel a videl, ako sedia pri potoku a hádžu do vody kamene. Vtedy k nemu pristúpil najstarší z chlapcov. Naklonil sa a ticho mu do ucha zašepkal:

„Choď preč! Choď preč, lebo ťa dáme zožrať nemŕtvym. Zožerú ťa! Budú ti trhať ruky zaživa, zahryznú sa ti do hlavy a vycucajú mozog. A ty budeš kričať, revať, všetko budeš cítiť. Celú tú bolesť, ako ti z brucha budú vyšklbávať horúce črevá. Uvidíš, to sa ti stane ak pôjdeš s nami. My totiž ideme na cintorín.“

„Zožerú ma!“ uvedomil si teraz zdesene Jakub trhajúc sa v rukách zombií.


………………………………………………………………


„Koho mi to sem nesiete, sluhovia moji!“ zaznel nepríjemne milý hlas.

Medikus – pomyslel si Jakub ako mu žalúdok vyskočil až do hrdla. Bolo to strachom, no určite aj preto, že ho nemŕtvi zhodili na zem sťa vrece zemiakov.

Svoj pád sa snažil zmierniť dlaňami a dosiahol len to, že si narazil predlaktie, v ktorom sa ozvala prudká bolesť. Ďalšia bolesť po páde mu vyšľahla z boku a strelila ho priamo do mozgu. Jakubovo vystrašené „áu“ sa razom ozvalo mauzóleom.

Bola to prečudesná miestnosť. Sterilná, ponurá, strašidelná. No ešte strašidelnejší bol chlap, čo stál nad ním. Nižší muž s neučesanými ryšavými vlasmi a orlím nosom. Namiesto pier mal len úzku štrbinku úst, oči boli len malými čiernymi guľôčkami bez bielok. Tvár bledá, bledšia než lebky okolostojacich zombií, ktoré sa zdráhali priblížiť sa bližšie k svojmu pánovi.

Mládenec sa postavil a mŕtvoly odstúpili od neho.

„Kto si, holobriadok?“

Sotva si mladík stačil všimnúť, ako Medikus priskočil k nemu a chytil ho pod bradu.

„Jakub!“ zakašľal od prekvapenia cítiac jeho ruku pod bradou „Volám sa Jakub. Ak ste vy, ten Medikus, koho ľudia po meste spomínajú, prišiel som vám pomôcť.“

„Pomôcť?“ povolil čudák svoj stisk.

„Som liečiteľ. Vlastne, bylinkár … ak sa to tak dá povedať.“

„A u koho si sa učil? Bylinkár?!“

„U.. u Vojtecha. U Vojtecha zo Sholashenku.“ hlas sa mu zadrhával, no meno svojho učiteľa vyslovil s láskou.

„Nepoznám!“ odvrkol doktor a pustil mu krk.

„Tá medicína, čo mešťanom dávate, nie je dobrá. Je v nej rozborník a ten …“

„Ty nie si nakazený?“ Medikus pozeral sa Jakubovi priamo do očí nevšímajúc si jeho slová.

„Neviem. Prišiel som dnes ráno.“

„Ráno? Aký hlupák by šiel do zamoreného mesta.“

„Nevedel som o tom. Nik ma nezastavil, nič mi nepovedali. Ani tí vojaci vonku.“

„Tak čo s tebou urobíme?“ zamrmlal si popod nos doktor „ Ani liek si nevypil?“

„Nie, je v ňom rozborník a ten …“

„Môj nápoj je dobrý. Inak by som ho nenamiešal.“

„Ale ním nikoho nevyliečite!“

„Veď ani nechcem!“ rozrehotal sa.

Potom odstúpil a za ním Jakub uvidel stôl. Veľký pitevný stôl. Na ňom ležala mŕtvola, telo mladej ženy. Koža z tváre bola strhnutá ako aj u ostatných mŕtvych, ktorí stáli za mládencom. Z tepny na krku jej vytekala krv a tá sa hromadila v žliabku na stole odvádzaná do veľkých priesvitných fliaš. Mŕtva žena nemala ľavú ruku. Tá bola na vedľajšom stole pod veľkou lupou osvetlená svetlom silnej lampy.

Jakub, ktorý pred chvíľou nabral odvahu znova zbledol.

„To je…!“ vyhŕklo z mladíka.

„To je mŕtvola, synak. Moja mŕtvola. Zatiaľ. A bude ako títo, keď ju dokončím.“ ukázal na ostatné zombie. „Len jej ešte musím prišiť ruku späť. Alebo, vieš, čo? Veď tú ruku ani nepotrebuje.“

Zarehotal sa.

„Ale prečo? Prečo to robíte?“

„Ale prečo?! Prečo?! Chacha!“ opakoval po ňom Medikus „Ty ešte nechápeš, čo sa tu deje?“

Odkašľal si, potom podišiel k telu ženy a zvrátene otcovsky ju pohladil po blonďavých vlasoch.

„Knieža Zadorf je najvernejším služobníkom bohyne smrti Ixuliany. A tá mu vnukla myšlienku vytvoriť tú najdokonalejšiu armádu, akú táto zem nosila. A aké vojsko môže byť lepšie, než mŕtve vojsko! Z ľudí tohto mesta vytvoríme armádu! Armádu zombií, ktorá bude neporaziteľná a potom zničíme všetky ostatné kniežactvá, ktoré sa nám nepoddajú. Pozri!“

Zo stola si lekár zobral nôž a ostrím si porezal palec. Z rany vytryskla krv.  Podišiel k tvári mŕtvoly a pomaly, precízne začal ním prechádzať po lebke, kým ju celú nezafarbil do červena. Krv mu stále tiekla z prsta, preto svoju ruku premiestnil k jej prsiam a útlym bokom. Vyžíval sa v tom. Jakub si bol istý, že táto ukážka je len divadlom, aby ho postrašil. Strašiť ho však ani nemusel. Bol bledý ako stena, ledva lapal dych.

Zrazu si doktor sadol na dlážku a nad seba vyhodil zelenkastý prášok. Začal najprv šeptom, potom hlasnejšie vyslovovať zaklínadlo.  Nemŕtvi, čo boli v miestnosti ustúpili o pár krokov, tí zbabelejší ušli. Jakub ako prikovaný k podlahe sa nedokázal pohnúť. Vzduch, sprvu len nad Medikusom, potom po celom priestore, naplnila sladkastá vôňa. Pach mágie. Ten sa začal ako vzdušný vír točiť miestnosťou, prechádzal z jedného rohu do druhého, až sa nakoniec usadil nad mŕtvolou ležiacou na pitevnom stole.

Zariekavanie  zaklínadla sa zrýchlilo.

Vzduch hustol.

Krv, ktorá vytiekla z mŕtvej ženy, začala vrieť.

A vtedy sa vír mágie stratil, vnikol do mŕtvoly a mierne ju nadvihol. Žena pohla prstom na nohe.

„Á, už je moja!“ potešil sa šialený lekár „Aspoň zatiaľ, Kým ju môj pán nebude chcieť!“

Jej tvár sa otočila, a oči, ktoré v nej Medikus ponechal sa pozreli na Jakuba.

„Neboj! Tú ruku ti prišijem! Nebude ťa to bolieť. Už ťa nič nebude bolieť, moja milá. A teraz vstaň a zaraď sa k ostatným.“


………………………………………………………………


Jakub ani nevedel, ako sa ocitol na stole. Chodiace mŕtvoly ho schytili a na viac sa nepamätá. Keď otvoril oči, zistil, že je pripútaný k pitevnému stolu pevnými lanami a zamračený Medikus stojí nad ním.

„Nemáš sa čoho báť! Smrť nebolí. Len trocha.“ zaznel jeho uštipačný hlas.

„Ale prečo?“ zmietal sa na pitevnom stole mládenec.

„Čo, prečo? Prečo oživujem mŕtvoly? Lebo ma to baví!“ zasmial sa znova.

Nasadil si veľké okuliare a roztiahol Jakubovi nozdry pozrúc sa do nich viac.

„Môj pán, knieža Zadorf ma sem poslal. Hneď po tom, ako mu vznikli tie klebety s morom.“

„Klebety?“

„Áno. Mysliš si, že tu naozaj vyčíňa mor? To by som tu nebol. Predo mnou sem poslal svojich kňazov. Ixulianiných kňazov. Tí rozšírili, že je v meste mor. Stačilo zopár pokašliavajúcich ľudí, pár mŕtvol, nešťastníkov, ktorých otrávili a hneď bolo celé mesto na nohách. Potom môj knieža dal obkľúčiť mesto a prišiel som ja. Aby som, akože, pomohol tú pliagu liečiť. Môj odvar pije v meste každý.“

„Živá smrť“ zakašlal Jakub.

„Áno, Živá smrť – každý, kto sa jej napije, stáva sa živou mŕtvolou poslúchajúcou rozkazy toho, kto má v nápoji svoju krv. Zatiaľ je tam moja. Ale vieš, čo je v tejto lebke?“

Mladík pootočil hlavu a blízko seba uvidel černieť sa strašidelnú lebku so zelenou maskou.

„Krv môjho pána. Na sud nápoja stačí kvapka. Vieš si predstaviť, koľko je v nej krvi? Jeho krv a moje čary mu zabezpečia tú najúžasnejšiu armádu v celej tejto prekliatej zemi. Hneď ako prestane pršať, prikážem celému mestu, aby sa napilo mojej medicíny. A všetci budú jeho. Všetci!“

Šialený doktor sa od Jakuba otočil, akoby ho mládenec na stole prestal zaujímať. Povedal mu všetko, celé to kruté tajomstvo. Vedel, že je to už jedno.

„Všetci až na teba.“ Porozmýšľal po chvíli  „Teba si ponechám. Keď dokončím svoje poslanie, vrátim sa pre teba. A nechám ťa napiť sa môjho nápoja. Môjho. S mojou krvou. Aj sa ti doňho vymočím ak chceš!“ začal sa nepríčetne smiať.

Náhle sa odmlčal a v miestnosti nastalo úplné ticho. Dokonca aj posledná zombia bez tváre, ktorá neodišla a stála pri dverách, sa prestala kývať a nervózne funieť ako keby sa chcela započúvať do tej absolútnej mĺkvosti.

„Aha… zdá sa mi, že prestalo pršať. Je čas…“

S týmito slovami schytil lebku a jej obsah nalial do veľkej sklenenej fľaše.


………………………………………………………………


Celé mesto bolo zhromaždené na cintoríne. Keď začuli, že ich volá  Medikus, ponáhľali sa sem. Ošetrovatelia podopierali ťažko chorých, umierajúcich položili priamo na mramorové dosky hrobov. Ostatní, tí, čo sa cítili pri sile stáli čo najbližšie ku krypte, z ktorého strechy si doktor urobil provizórne pódium.

Jakub ležal pripútaný k pitevnému stolu a nevidel, čo sa na cintoríne deje. Nevidel vôbec nič. Nemŕtvi sa kamsi vyparili, zaiste však nešli pomáhať doktorovi. Tým by len odplašili ešte tých pár ľudí, čo neboli úplne v Medikusovej moci.

Bol v Godane vôbec niekto taký? – napadlo mladíka. Všetci sú už vlastne mŕtvi. Všetci, ktorých sa ústa dotkli doktorovho nápoja, tí, čo sú nakazení čarodejným morom. Mesto je mŕtve, len si to ešte neuvedomuje.

Jediné, čo Jakub dobre videl bola čierna lebka. Dívala sa naňho temnými očnými jamkami a mládencovi sa zdalo, že sa usmieva. Škraboška na tvárovej časti zelenkasto svietila do tmy. Škerila sa naňho, dokonca by sa nebol prekvapil, ak by otvorila ústa a ozvala sa.

„Si tu?“

Jakub sa preľakol začujúc tieto slová a svaly ním prudko trhli.

„Medikus, si tu?“

Hlas vychádzal z lebky. Mládenec sa neustále na ňu prestrašene pozeral. Keď ho však čiasi studená ruka chytila za rameno, znova sa od ľaku strhol.

„Je načase vypadnúť, chlapče!“ zaznel nad ním známy hlas.

Pozrel sa nad seba.

„Vy?“

Starý žobrák stál nad ním. Strhaná tvár sa usmievala.

„Koho si čakal? Tie obludy?“

Začal mu rozväzovať ruky.

„Ako ste sa sem …?“

„Išiel som po tvojich stopách. Ja som však už pomalší, než ty. Preto mi to trvalo.“

„Musíme ho zastaviť. Musíme zastaviť Medikusa!“ na členkoch pocítil úľavu, ako sa mu prerezaný povraz prestali vrývať do kože.

„Viem. Načúval som pod oknom.“ konečne kamenným nožom zobraným zo stola rozrezal posledné lano.

Potom nechajúc si nôž v ruke schytil čiernu lebku a dal si ju pod pazuchu.

„Ty sa niekam schovaj. Ja to vybavím.“

„Zomriete.“ preriekol Jakub sadnúc si na stôl.

„Ja viem. Aj tak som už mŕtvy. Aj Jolana zomrela. Po tvojom nápoji sa jej však uľavilo. Odišla v pokoji.“


………………………………………………………………


Pán Godanu bol nervózny, ako vždy, keď mal čosi do činenia s čiernou mágiou. Niežeby sa jej bál. Bol ňou posadnutý, hltal každé kúzlo, ktoré ho Medikus, či kňazi naučili. Bol nervózny aj preto, lebo žiadna vec, ktorú doteraz vykonal nebola taká monštruózna ako vyhladenie kniežacieho mesta.

Znova kľačal pred debničkou držiac v rukách lebku s maskou. Medikus však naňho očividne nemal čas.

„Ozvi sa!“ prehovoril do lebky „Ozvi sa, ty idiot jeden!“


………………………………………………………………


Karmínové Slnko vychádzalo a svojimi lúčmi zalievalo rozmočené hroby. Všade sa ako zrkadlá leskli veľké mláky, niektoré náhrobné kamene zapadli hlbšie do zeme, či sa naklonili tu na jednu, tam na druhú stranu. Roje komárov poletovali a svojím nepríjemným bzučaním otravovali prítomných. Tým to však nijak nevadilo. Dívali sa na svojho lekára ako na vykupiteľa, ktorý stál len pár krokov od nich a z celého srdca verili, že dnes sa ich utrpenie skončí.

Medikus ich silnú vieru cítil a to mu dodávalo nepríčetnú odvahu.

„Nie som len doktor. Nie hocijaký. Som aj čarodej!“ začal svoj prehovor „A tam, kde nedokáže pomôcť medicína, musia pomôcť kúzla.“

Niektorí sa posunuli k nemu bližšie, ostatní mlčky počúvali.

„Dnes sa môjho lieku napijete naposledy. Tu je! Tu som ho pre vás prichystal!“

Rukou ukázal povedľa seba, kde pod kryptou, na ktorej stál, uvideli veľké kade s bublajúcou tekutinou. Prázdnu fľašu so zvyškami lepkavej krvi  pohodenú v tráve si nevšímal nikto.

„Pristúpte k lieku a napite sa! A potom sa modlite. Modlite sa k svojim bohom za mňa. Lebo kúzlo, o ktoré sa teraz pokúsim bude vyžadovať všetku vašu vieru. Modlite sa a ja vás vyliečim!“

Šialený doktor miloval teatrálnosť.


………………………………………………………………


Starý muž bolestivo kríval. Jeho chôdza bola pomalá a ťarbavá, no blížil sa. Pozeral sa, ako si všetci do pripravených pohárov nalievajú zelenú gebuzinu, ako ju horúcu sŕkajú do úst. Videl chrbtom obráteného Medikusa neustále opakujúceho svoje zaklínadlo. Mágia si vyberala svoju daň a doktorovo telo sa triaslo, prestávalo ho poslúchať, svaly mu divoko pulzovali. Na krku mu sfialoveli ako prsty hrubé žily, tvár smrteľne obledla, v očiach popraskali žily a zaliala ich krv.

Jeho démonický výraz však žobráka vystrašil až keď už stál za ním a zakričal:

„Hej! Medikus! Niečo pre teba mám!“

Lekár sa prekvapene otočil a prerušil kúzlo. V poslednej chvíli zbadal ako k nemu letí čierna lebka. Škraboška z nej padla dole do blata a slnečné lúče razom osvetlili diamanty v miestach, kde malo byť obočie.

Aj keď zaskočený prekvapujúcou udalosťou, podarilo sa mu ju chytiť nevšímajúc si, že zaklínadlo je prerušené a zelený prášok sa mu vysypal na zem.

„Čo do šľaka…?!“

„Medikus, ty šialenec, ozvi sa!“ krik zvnútra lebky bol nečakane hlasitý. „Volám ťa! Počuješ! Volá ťa tvoj pán! Volá ťa knieža Zadorf!“


………………………………………………………………


Vystrašený Jakub vybehol z budovy. Ostatní sa prestali modliť a dvihli sa z kolien čudujúc sa, čo sa vlastne deje. Nedopité poháre držali v rukách a pozerali sa na prekvapeného doktora s hovoriacou lebkou v ruke.

Iba Jakub nevenoval Medikusovi pozornosť. Očami hľadal krívajúceho žobráka  a tušil, čo sa udeje.

„Si už tu konečne!?“ zúrivý hlas sa neprestával ozývať z lebky.

Doktor vytreštil oči.

Masívny kamenný nôž sa nebadane zjavil v starcových rukách a následne bol vrazený čarodejovi medzi rebrá.

Doktor zreval. Bolesťou, strachom, zúrivosťou. Chcel chytiť žobrákove ruky,  no tie sa mu vyšmykli. Starec mu vytrhol nôž z tela a znova mu ho zaboril do hrude. Špička čepele prenikla cez zjašene tlčúce srdce.

„To je za Jolanu!“ riekol žobrák nahnevane a zviezol sa na zem.


………………………………………………………………


Temné kúzlo živej smrti prestávalo fungovať. Nápoj stratil svoju umrlčiu farbu a už nebublal. Mág, nekromancer, ktorý ovládal tieto čary umrel. A s ním zomierali všetci, čo boli pod vplyvom jeho bezcitného kúzla.


………………………………………………………………


Uprostred mozgu, v hlave kniežaťa Zadorfa vytryskla ako prúd lávy ostrá bolesť. Explodovala silou masívnej sopky. Šľachtic sa ani nestihol zapotácať a prudko ním trhlo k zemi.

Vedel, čo sa stalo.

Niekto zavraždil Medikusa, s ktorým bol pomocou magických lebiek prepojený. Jeho verný sluha a kúzelník je mŕtvy.


………………………………………………………………


Jakub sa díval, ako všetci okolo neho padajú k zemi. Telá im zaraz stuhli, bolestné grimasy úbohých mešťanov nedokázali zahnať krutú smrť. Padali do mlák, na premočenú trávu, na špinavé hroby v ukrutánskych bolestiach posledných nadýchnutí.

Čierna lebka ležiaca pri tele mŕtveho mága sa veselo škerila na umierajúcich.

Mládenec podišiel bližšie k nej. Odpľul si. Potom sa sprudka rozbehol a z celej sily do nej kopol. Ešte počas letu k nemu obrátila tvár, aby zbadala, ako Jakub plače zúrivou beznádejou.


………………………………………………………………


Vystrašený knieža sa vypotácal zo šiatra. Dvojica kňazov, ktorá počula jeho bolestivý výkrik, no bála sa vkročiť do stanu, naňho vystrašene pozerala a chytro ho zachytila, aby mu pomohla pri chôdzi.

„Kapitán! Kde je kapitán?!“ kričal Zadorf rozzúrene „Rozkazujem! Rozkazujem vám! Zničte mesto!  Každého, kto tam bude žiť pobite! A telá spáľte! Rozumiete?! Zrovnajte toto prekliate mesto so zemou!“


………………………………………………………………


Nasledujúcich pár dní by sa dalo nazvať neskutočným barbarstvom, no v očiach vojakov to bol raj. Rabovali, pálili, plienili. Ničili chrámy, rozbíjali sochy, podpaľovali domy. Tučné lupy si odnášali do svojich stanov a následne si ich kradli navzájom. Nejednu krvavú bitku museli riešiť nadriadení popravami, aby si dokázali v jednotkách udržať akú takú disciplínu.

Erich stál so svojim bratom pri smradľavom ohnisku, kde sa škvarili ľudské telá a zúril. Jediná korisť, ktorú sa mu podarilo získať bolo okrádaním mŕtvol,  skôr než ich hodili do žeravých plameňov. Ženám strhával prívesky a prstene, podaktorí muži mali mešce, lebo ostatní vojaci sa báli ošacovať morom umučené telá. Len malé deti nechal na pokoji. Zatlačil oči a upravil šaty, skôr, než ich pohltil oheň.

Pokúšal sa vyhladiť im tváre, aby smrť nevidela, v akých mukách museli umierať, no stuhnuté svaly nedokázal povoliť.

Jeden ležiaci blonďavý chlapec pohol rukou.

„Žiješ?“ radšej šeptom, než nahlas, aby nik nepočul sa ho spýtal.

„Áno.“ ticho prikývol Jakub.

„Kornélius!“ skríkol Erich na brata „Túto mŕtvolu daj bokom.“

Ukázal na mladíkovo telo.

„Kam?“ huhňavo sa spýtal hromotĺk.

„ Trebárs za tú priekopu. Aby ju nikto nevidel. Jasne!?“

Ozrutný chlapisko sa už nič viac nespýtal. Nerád sa pýtal. Vždy len konal.

Ako pierko schytil Jakuba a položil ho ďalej od ohňa.

Potom sa venoval svojej činnosti. Hádzal ostatné telá do červenej páľavy. Len raz sa zadivil, keď sa mu zazdalo, že mŕtvola blondiaka sa dvihla a odkráčala smerom k hlbokému lesu.

Komentáře

komentářů

About The Author

Redaktor MFantasy od roku 2006. Kromě vlastní povídkové tvorby se věnuje i publicistice a především knižním recenzím. Pokud narazíte na jeho tvorbu, můžete očekávat vše od temné po humornou fantasy. Za největší výzvu považuje historickou fantasy a vystupování před větším než malým množstvím lidí. Až ho budete žádat o autogram, nedivte se, že hrozně škrábe a namalovat umí jen sluníčko. Všechny články autora zobrazíte kliknutím na jméno v záhlaví článku.

3 komentáře

  1. Daletth

    Co k tomu říct… Skvělá atmosféra zamořeného města a lidské beznaděje, temnota hřbitova a deštivých dnů. Líbila se mi myšlenka, že zombie neměly tváře, bylo to správně zvrácené, tak trochu hororové. Nápad mi připomněl hru Divine Divinity, kde taky doktor otrávil vesničany a tvářil se, že jim pomáhá… Ano, bylo to trochu klišoidní, ale nám, co se chvilkami pokoušíme psát hrdinskou fantasy, to vůbec nevadí. Faktem je, že hlavní hrdina by nemusel být zrovna blond, to uznávám… 😀 Jsem ráda, že to nebyl běžný happyend a město bylo alespoň srovnáno se zemí, když už nic jiného. S koncem problém nemám, ten voják tam byl vylíčen sice jako lump a zloděj, ale takový, který měl srdce na pravém místě, takže za živa neupálí mladýho kluka…
    Celkově hodnotím za sedm bodů.

  2. Tereza Matoušková

    Pan Kubicsko umí skvěle pracovat s atmosférou dílka, to musím uznat. Nápad taky nebyl špatný, ze začátku jsem byla nadšena, ale postupně jsem se začala k celé povídce stavět poněkud kritičteji. Pro mě to celé shazuje dolů nespočet žánrových kliše – zločernokněžník s typickým zlounským jménem Medikus, blonďák v hlavní roli, ďábelský plán, který nakonec nevyjde. Tohle prostě není můj šálek kávy a může to mít skvěle vybrané prostředí, ponurost a dynamičnost, nebudu hodnotit kladně. Je to promarněná příležitost. Kdyby si autor s celkem víc pohrál a do příběhu samotného vložil špetku invence, dopadlo by to mnohem lépe a mohlo se to líně převalovat i v první desítce.

    Další výtku bych měla k nedořešenému konci. Proč nechal kníže Jakubovo tělo odložit? Trochu mi to přišlo, jako by se mu klučina líbil, protože kníže byl gay a on si s ním chtěl potom někde vklidu ve stanu zatentoononc.

    Budu daleko příkřejší a dám čtyři body, možná pátý za atmosféru, která byla skutečně skvěle hororová.

  3. Maijro

    Dobre zvladnuty styl, vidiet, ze autor pisat vie a ze ho to aj pravdepodobne bavi. Osobne ma dej az tak velmi nezaujal, uvod bol trochu slabsi a trvalo chvilu, kym sa to poriadne rozbehli, ale potom to slo dobre. Tolko moj subjektivny nazor. Inak nie je co vytknut, ostatne stranky super. Hodnotil by som to na 7-8.

Leave a Reply