Slovanská mytológia

3.časť

Obrady 2.časť


Máme šťastie, práve sa tu začína jeden z obradov na uctenie si boha. Žrec má na sebe masku vlka a začína s modlitbou. Kúsok za ním je ku stromu priviazaný cap. Nespokojne prešľapuje.

Staroslovanské obrady mali prevažne hospodársky význam. Veľa obradov a modlitieb sa zameriavalo na bohatú úrodu, ochranu stád či úspešného obchodu. Samozrejme, existovali aj vojenské obrady, ktoré sa vykonávali pred bitkami či samotným vojenským ťažením.

Najstaršia zachovaná modlitba pochádza z 9. storočia a slúžila v čase žne. Do nádoby sa nasypalo proso, tá sa následne pozdvihla k nebu a vyslovila sa samotná modlitba.

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že väčšina prosieb, čiže modlitieb, keďže slovo modlitba vzniklo z staroslovanského slova molda – prosba, malo podobný priebeh. Pred vyslovením samotnej modlitby žrec (alebo vedma), pozdvihol ruky, prípadne nádobu alebo iný predmet, k oblohe a vyriekol prosbu.

Obrady, ktoré boli určené bohom, sprevádzali chválospevy a často bývali ukončené obetou. Tá bola buď v podobe zrna, chleba, syru alebo medu. Niekedy sa obetovalo zviera, čím nastalo spojenie s bohom a žrec mohol vykonať veštenie. A keďže pravdivosť veštby sa nedala ihneď overiť, a mnohokrát sa o to ani nikto nepokúšal, mohla nastať asi najočakávanejšia časť samotného obradu, hostina – tú sprevádzali tance a spev, dobré jedlo a samozrejme medovina, pivo alebo víno.

Medzi obrady nepatrilo len obetovanie bohom. Svoj obrad mala aj svadba a pohreb. Ku svadbe sa dalo dopracovať dvomi spôsobmi. Buď to bola budúca nevesta vykúpená od otca, alebo ju jej milý jednoducho uniesol. Niekedy sa na tomto spôsobe obaja dohodli. Tradičné „áno“ starí Slovania vymenili za spojenie rúk. Následne obaja obchádzali trikrát okolo stola s horiacou sviecou, pričom sa klaňali. Do lona nevesty  následne posadili dieťa ako znak plodnosti.  Niečo málo obetovali aj duchom, ktorí mali chrániť ich a ich dom.

Zaujímavosťou taktiež je, že nevesta nesmela byt panna. Predpokladá  sa, že panenstvo u starých Slovanov nebolo pripustné – brali to ako prejav neplodnosti, odmeranosti… Nevesta, ak sa v čas preukázalo, že je stále pannou, strácala na hodnote (jej majetok), a ak sa nebodaj zistilo po obrade, že nemá „sexuálne“ skúsenosti, teda nedošlo k žiadnemu aktu počas jej obdobia „zrelosti“, ženích/manžel sa s ňou mohol okamžite rozviesť a na jej rodinu bola uvrhnutá hanba. Aj preto mali takpovediac staré panny v období slovanskej vzájomnosti smolu – ostávali na ocot. 🙂

Pri mužoch sú predpoklady trochu iné. Muž mal neveru povolenú (oficiálne) – mohol obcovať tak dlho, ako sa mu žiadalo a „rozvod“ nebol pre tento manželov neduh prípustný. Žena sa smela rozviesť iba vtedy, ak sa preukázalo, že muž ju ponižuje – verbálne či fyzicky/prípadne je zanedbávaná, no aj takéto obvinenia sa dali len veľmi ťažko dokázať. Tým sa vysvetľuje množstvo potomkov, ktorých muži v tom období mali.  Či už o nich vedeli alebo nie. 🙂

Ak sa však ukázalo, že neverná bola žena, čakala ju smrť. No a smrť čakala aj snúbenicu v tom prípade, ak jej snúbenec náhle umrel – či už podľahol chorobe, alebo ho niekto zabil. Obrad obyčajne vykonávala vedma. Ten prebiehal tak, že nevesta sa nakŕmila, priviedla do tranzu, počas ktorého si užila s niekoľkými mužmi a následne ju zavraždili a pochovali.

Tak ako sa časom menil spôsob, akým sa pohreby vykonávali, tak sa menili aj zvyky s nimi spojené. Tradičným spôsobom, akým sa starí Slovania lúčili s mŕtvymi, bolo spopolnenie. Telo sa uložilo na postavenú  hranicu a následne ho zapálili. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá, celý obrad mal veľkú vážnosť a vyjadroval úctu k mŕtvemu. Následne sa spievali piesne, prípadne sa vykonala modlitba za dušu mŕtveho. Potom sa na jeho počesť vystrojila hostina.

Neskoršie sa zvyky zmenili a mŕtvi sa čoraz častejšie zakopávali. Tých najchudobnejších obalili do látky, prípadne do kože, iných ukladali do drevených rakiev. Vo výnimočných prípadoch sa dokonca stavali mohyly.

Podľa poctu veci, ktoré sa v hrobe našli pri archeologických nálezoch, sa dalo vydedukovať  spoločenské postavenie zosnulého. Najväčšiu cenu mala pohrebná keramika. Ak išlo o bojovníka, ktorý padol v boji, boli s ním uložené aj zbrane. Avšak  ak jeho verný kôň prežil, obyčajne ho čakala smrť, aby svojho pána sprevádzal na ceste za lepším životom.

V tomto období, keď sa telá pochovávali do zeme,  sa začali vykonávať aj „opatrenia“, aby sa telá mŕtvych nevracali z hrobov ako upíri. Archeologické nálezy odhalili niekoľko hrobov, v ktorých boli mŕtvi obrátení tvárou dolu, prípadne im boli useknuté končatiny a hlava. V niekoľkých hroboch bol dokonca na hlavu mŕtveho položený veľký kameň.

Komentáře

komentářů

About The Author

Leave a Reply