Narodila som sa v tejto miestnosti. Neviem, čo presne som, či som človek alebo zviera. Ale izba ma učí. Učí ma, kto som a ako sa mám správať. Učí ma, že som človek a ako som sa tu narodila, tak tu musím aj zomrieť.

Táto izba je zvláštna. Menia sa v nej štyri ročné obdobia. Zarastá stromami a listy na nich menia farbu. Niekedy je tu teplo, niekedy je tu zima, niekedy tu fúka silný vietor. Izba ma však učí, že ja, ako človek, nad jej premenami dokonale vládnem.

„Haúúúú,“ zavýjam v nej občas. Izba mi vraví, že to je normálne. Že všetci ľudia zavýjajú ako ja. Neviem, nikdy som žiadneho človeka nevidela.

V mojej izbe sú dve okná, ktoré sú umiestnené na stenách oproti sebe. Občas do nich pozerám. V jednom okne vidím migrujúcu púšť, v druhom okne migrujúcu polárnu krajinu, kde je samý sneh a ľad. Izba mi povedala, že to je normálne a niet sa čoho báť. Že je to pre skrášlenie dlhej chvíle môjho života.

Jedno ma však mierne znepokojuje. Keď sa pozerám do tých okien, vidím obrysy akýchsi postáv. Izba mi povedala, že to nie sú ľudia ako ja, že sú to sirény. A tieto sirény, hoci ich nevidím jasno, občas pristúpia veľmi blízko k mojim oknám a bubnujú na ne. Je to zvláštne, ale necítila by som strach. Necítila by som vôbec nič. No izba ma pred nimi vystríha ako pred smrťou. Vraj sú veľmi nebezpečné a môžu mi vziať život. Preto ma znepokojujú. Pretože ja verím svojej izbe celou svojou dušou.

„Mňau,“ zobúdzam sa v jedno ráno a olizujem si labky. Izba mlčí. Dnes je veľmi tichý deň. Pozerám do okien na migrujúcu krajinu, ktorej ráz sa nikdy za môjho života nezmenil. Stále je rovnaký. Pozerám na duny z piesku, ako sa dvíhajú a smerujú k môjmu oknu. No vtom sa jedna siréna postaví pred môj oblok a celá duna spadne na ňu. Otrasie sa a nechtiac buchne do skla. Nemám strach. Ale izba povie: „Človek, maj strach!“ A mnou to mierne zatrasie. Potom sa všetko vráti do starých koľají.

Cítim sa čím ďalej tým staršia. Cítim sa, akoby som odumierala. Azda sa blíži moja smrť. A izba mi povie: „Čoskoro tu zomrieš, ako si sa tu aj narodila.“

„NIEEEEE!!!!“ zakričím ľudským hlasom.

A vtedy pochopím prázdnotu môjho života, ktorý nikam neviedol a nemal žiadny zmysel.

„NIEEEEE!!!!“ poviem a rozbehnem sa proti oknu, pod ktorým migruje púšť. Rozbijem sklo a padám na piesok. Na tele mám krvavé rany a cítim strašný smäd.

Izba za mnou kričí: „Na jar si ma opustil, človek! Na jar si mi utiekol!“ a z okna sa rozbehnú kvetinové záhony po mojich stopách.

Ale ja neváham a pustím sa do behu po piesku, ktorý uteká preč. A ja na ňom utekám tiež.

Kde sú sirény? Žiadne tu nie sú! Boli len halucináciou? Nie, tam sú! Bežia za mnou! Majú nohy a ruky a dlhé vlasy. Konečne ich vidím poriadne… Zdá sa, že ma dobehnú! Nie, to nesmiem dopustiť!

Vtom momente z môjho chrbta za ohromnej bolesti vyklíčia krídla, anjelské krídla! Moje nohy ma prestávajú počúvať, moje ruky sa stávajú neužitočné. A už-už ma sirény dobiehajú, ja vzlietnem do vzduchu…

„BOŽE, JA SOM ANJEL!“

Komentáře

komentářů

About The Author

2 komentáře

Leave a Reply