Z „továrne na klony Hansa Zimmera“ (ako je nazývaná jeho spoločnosť Remote Control Studios) vyšlo okrem mnohých menších talentov skladateľské duo John Powell a Harry Gregson-Williams. Obaja spomínaní sú už dnes uznávanými filmovými skladateľmi a majú dostatok skúseností s Hollywoodskymi filmami. Tento rok opäť obaja prispievajú svojou trochou do hudobného mlyna – John Powell sa blysol fantastickým soundtrackom k filmu How To Train Your Dragon (jehož recenziu si môžete prečítať aj na našich stránkach) a dnes sa pozrieme na zúbky soundtracku filmového spracovania hernej legendy – Prince of Persia: Sands of Time práve od Harry Gregson-Williamsa.

HGW je skúsený borec, ktorému nerobí problém vytriasť z rukáva soundtrack v podstate na čokoľvek – či už ide o historickú drámu (Kingdom of Heaven), veselý animák (Shrek – áno, ja viem, prvého Shreka robil spolu s Powellom), detskú rozprávku (Chronicles of Narnia), špiónsky adrenalínový trhák (Spy Game) či komixový superhero film (X-Men Origins: Wolverine). Nebál som sa teda, že by sa nedokázal prispôsobiť perzskej atmosfére či silne Hollywoodskemu prevedeniu tejto hernej legendy (mimochodom, v tejto recenzii už naozaj nejdem robiť rekapituláciu princov… na to si prečítajte recenziu na najnovšiu hru tejto série) Skôr bolo otázne, ako veľmi sa HGW spoľahne na svoj soundtrack ku Kingdom of Heaven a koľko originálneho materiálu nakoniec skomponuje (pretože predsa len, taký X-Men:Wolverine naozaj nie je žiarivý príklad originality). A hoci sa na prvé počutie zdá, že PoP:SoT je podivný mix Kráľovstva Nebeského, Spy Game, Call of Duty: Modern Warfare a trochy elektroniky z Wolverine, výsledok je napokon predsa len veľmi dobre napísaný a poskytuje dostatok krásnej, dobre počúvateľnej hudby.

Tak sa mi zdá, že som vyriekol rozsudok skôr, než som poriadne spustil recenziu… ale to nevadí, poďme teda postupne. Soundtrack otvára veľmi príjemný track „The Prince of Persia (1)“, ktorý predstavuje hneď niekoľko hlavných tém; predovšetkým nás však uvádza do mierne orientálnej atmosféry – a to nie len východnou melodikou, ale aj ľahkými rytmami. To už „Raid on Alamut (2)“ znie v trochu iných sférach. Začiatok vám možno pripomenie blízkovýchodné bojové misie z vyššie spomínaného CoD:MW, približne v druhej tretine však hudba naberie riadne obrátky a až do konca vás bude tešiť silnou zmesou perských rytmov, jemnej elektroniky a šialených smyčcových behov (ktoré ste už určite počuli počas sledovania Kingdom of Heaven, no napodiv to príliš nevadí). Prekvapivo ani tento bojovo-chaotický track nestráca melodickú podstatu a ďalej rozvíja témy postavené v úvode CDčka a v závere vyústi do krásnej reprízy hlavného motívu.

Tamina Unveiled (3)“ navodzuje atmosféru trochu inú. Opäť vám možno táto hudba trochu pripomenie Kingdom of Heaven (tak sa mi zdá, že na túto analógiu si pri čítaní tohto článku veľmi rýchlo zvyknete), ku koncu však stráca nadupanú atmosféru a HGW snáď poprvýkrát pošle orchester do piána, čo vôbec nie je na škodu. „The King and his Sons (4)“ konečne poskytuje poslucháčovi (a jeho ušiam) trochu oddychu. Predsa len, aj dobrej hlasnej hudby sa dá počúvať len určite množstvo. Tento track navodzuje niečo ako tému pre myšlienku bratskej lásky medzi perzskými princami. „Dastan and Tamina Escape (5)“ nás však opäť vráti do burácajúcej reality. Opäť prevládajú rýchle bubny či bubienky, krátke sláčikové „lietačky“ a „do orientálna ladené“ dychové nástroje. Po krátkom prevedení Tamininej témy sa hudba dokonca trochu stočí do hororova, čo našťastie netrvá dlho.

Journey Through the Desert (6)“ je uvedený orientálnymi strunami (bohužiaľ vám nepoviem, ako sa ten nástroj volá), neskôr prechádza do trošku melancholickejšej nálady, čo je opäť dobre. HGW tak ukazuje, že tento soundtrack nie je len o hlasnej akcií ale má aj tichšie miesta. „Ostrich Race (7)“ – ak vám tento track niečo pripomenie, tak to bude veľmi podobne ladený „Camel Race“ zo soundtracku The Mummy (Jerry Goldsmith). Aj jeho perzská obdoba je melodicky vtipná a v tomto soundtracku pôsobí ako celkom príjemné spestrenie nálady. „Trusting Nizam (8)“ sa vracia k melancholickej téme „kráľa a jeho synov“ a napokon prejde do celkom napätej nálady. „Visions of Death (9)“ pôsobí ako hlavná téma Hassansinov – je dosť „ostrá“ a silne elektronická – tak trochu mix medzi Wolverinom a OST k filmu 300. To sa však k filmu celkom hodí a HGW (narozdiel od Ramina Djawadiho) presne vie, koľko gitary má použiť a kam ju umiestniť, aby moc nerezala uši. Napriek tomu patrí tento track medzi tie menej počúvateľné.

So, You’re Going To Help Me? (10)“ pokračuje v mierne elektronickom znení, ale ku koncu sa vráti nielen k orchestru, ale opäť zopakuje hlavnú tému (čo nie je škoda, takúto tému treba opakovať, koľko to len ide, HGW tentokrát naozaj vytiahol eso…). „The Oasis Ambush (11)“ už podľa názvu ponesie náladu, ktorá je mixom hororu a tvrdej akcie. Nad elektronickým rytmom sa ponesie vrstva orchestrálna doplnená o elektronické husle (čo je dnes už takmer Gregson-Williamsonov poznávací znak). „Hassassin Attack (12)“ pokračuje v predošlej nálade a približne v polovici vám naozaj silne pripomenie Wolverina. Podobne ako u ostatných bojových sekvencií, aj tu sa zjavia huslové behy, hlučné rytmy a elektronika – čo síce pôsobí mierne chaoticky, ale stále je dobre rozoznateľné melodické jadro.

Track „This Is No Ordinary Dagger (13)“ strávi prvú minútu prípravou na ďalšiu reprízu hlavnej témy. Neskôr mení náladu na hassassinskú a napokon upadá tak trochu do prázdna. Naopak „Sands of Time (14)“ od začiatku až do konca udrží vašu pozornosť. Je skvelo postavená a hoci opäť gradáciou pripomína jeden z trackov Wolverina, ku koncu sa vracia k svojej identite a napokon dospeje k tichému záveru. Posledný orchestrálny track „Destiny (15)“ Je v podstate už len rekapituláciou toho čo sme počuli a zanechá vo vás prijemný pocit. Princova a Taminina téma v pomalom prevedení je naozaj veľmi krásne počúvanie. Záverečná fanfára síce pôsobí trošku „out of place“, ale s tým už asi nič nenarobí… bodka v štýle Johna Williamsa je pre HGW netradičná, no o to vtipnejšia.

Posledný track je song „I Remain (16)“ v podaní Alanis Morissette. Bohužiaľ sa nenesie v znamení orchestrálnej témy a hoci sa atmosférou k filmu ako-tak hodí, opäť by som radšej počul nejakú 10-minútovú suitu of Harry Gregson-Williamsa než zavýjanie tejto mladej Kanaďanky. Aby som nebol ukameňovaný jej fanúšikmi však dodám, že song je to pekný – ale kto čítal pár mojich recenzií, ten vie, čo si myslím o popových songoch na konci filmov…

Prince of Persia: Sands of Time má vynikajúci soundtrack. Nie je to práve najoriginálnejšie a ani najlepšie dielo od HGW (túto pozíciu si neohrozene drží Kingdom of Heaven). Je to však skvelých 60 minút hudby, ktorá neomrzí. Hlavnou výhodou je skvelá téma a silne perzský feeling. Smola je, že sa v podstate (okrem prvého a posledného tracku) nedá vybrať skladba, ktorá by bola najlepšia. Na to soundtrack veľmi často mení nálady a preto je (podobne ako Kingdom of Heaven) najlepšie počúvateľný v celku. Na záver si nemôžem odpustiť porovnanie diela HGW s dielom Steve Jablonskeho, ktorý skladal soundtrack pre hru Prince of Persia:Forgotten Sands. Avšak tam, kde Jablonsky zabil hlavný motív ťažkopádnym podkladom, tak HGW necháva všetky melódie krásne vyznieť a ešte ich posilní rýchlym, ľahkým bubnovaním, pričom sa zdiaľky vyhýba ťažkopádnym, burácajúcim úderom.

My ako poslucháči sa však rozhodne môžeme tešiť, že tento rok sme sa dočkali už minimálne troch vysoko kvalitných soundtrackov – How to Train Your Dragon, Prince of Persia a The Last Airbender (ktorý zrecenzujem vo veľmi blízkej dobe, ale už dnes hovorím, že je to absolútna paráda). Ak teda máte chuť navštíviť Perziu aj po zhliadnutí filmu, nechajte sa ešte raz uniesť jej melódiami z tohto soundtracku.

Číselné hodnotenie: 8/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply

Your email address will not be published.