V istom momente, keď Zem bola presýtená ľuďmi a tým, čo s ňou robili: ako ju znečisťovali a vyciciavali, stalo sa niečo neuveriteľné. Zem dlho znášala otravy, ktoré do nej ľudia dlhé veky púšťali, trhali jej ozónovú vrstvu, znečisťovali vodu, pôdu, vzduch…. Zaplňovali ju továrňami, autami, loďami a lietadlami. Ale keď toho bolo už naozaj moc a hrozilo, že Zem sa už nebude môcť regenerovať, Zem urobila rázny krok. Premenila všetkých ľudí na duchov. Zo všetkých žijúcich ľudí na celej Zemi: čiernych, bielych i žltých sa stali duchovia.
Tí, ktorí boli manželmi, ostali manželmi. Ženy, ktoré boli tehotné, ostali tehotné. Pohádaní ostali pohádaní. A mŕtvi boli naďalej mŕtvi. Nikto nevedel, či je to väzenie alebo trest Zeme, ktorý bude trvať večnosť. Pretože ako sa nikto nerodil, tak nikto ani neumieral.
Nebolo veľa rozdielov medzi duchom a duchom. Všetci duchovia boli nahí a bieli. Všetci mali približne rovnaké IQ. A všetci sa rozhodli, že sa oprú o vedu a o peniaze. Veda a peniaze sa stali hybnou silou tejto civilizácie. Cez vedu a peniaze sa duchovia na Zemi, ktorá sa postupne regenerovala, snažili realizovať medzi sebou. Veda rozhodovala napríklad o tom, ktorý duch zaujme ktorú profesiu a sociálne postavenie. Veda to skúmala cez molekuly, z ktorých sa duchovia skladali. Svoje dejiny nazvali duchovnou históriou. Duchovná história nijako nemohla zasiahnuť do hmotného sveta na Zemi. Tak sa regenerácia Zeme diala pokojne a nerušene.
Všetky tie strašné ujmy, ktoré ľudia napáchali na svojej staručkej Zemi a o ktorých sa myslelo, že sú beznávratové, sa začali liečiť. Duchov hnevalo, že nemôžu Zem využívať ako vtedy, keď boli ľuďmi. Ale Zem bola nadmieru spokojná.
„Pán prezident! Pán prezident! Vedci objavili zase niečo nové!“ za prezidentom Slovenskej republiky prišiel jeden z jeho asistentov.
„Vrav! Čo je? O čo ide?“ prezident sa narovnal a pokúšal sa tváriť zaujato.
„Naši vedci zistili, že peniaze sa vyrábali aj na našom území!“
„To nemyslíš vážne? Na našom území sa vyrábali peniaze?“
Duchovia si nepamätali celú históriu z čias, keď boli hmotní. Niečo si pamätali, ale nevedeli rozlíšiť rozdiely medzi staršou a mladšou históriou ľudí. Preto sa stalo, že prezident Slovenskej republiky si myslel, že Slovenská republika existuje v rámci Uhorska spolu s Českom a Maďarskom a inými štátmi.
Prezident pokračoval: „A akej boli tie peniaze farby? Z akého materiálu boli vyrobené?“
„Prosím pekne, pán prezident, zavediem vás k nášmu tímu, nech vám to sami objasnia!“ povedal jeho asistent. „Ráčite ma nasledovať?“
„Isteže! Isteže!“ zachrapčal si prezident.
Prezident s asistentom preleteli hodnú časť Bratislavy, až sa dostavili k Národnej banke Slovenskej republiky. Banka bola strážená duchom, ktorý pôsobil nahejším a belším zjavom ako ostatní duchovia. Týmto svojím zjavom všetkých duchov odplašil a do banky nevstúpil nikto nepovolaný.
Keď prišiel prezident s asistentom, kúsok odstúpil a úctivo sa poklonil. Tak, ako sa v stredoveku klaňali kráľom. Aj to patrilo do jednotnej histórie ľudí, ktorou sa duchovia inšpirovali vo svojom správaní a zriadení.
Prezident vošiel do Národnej banky Slovenskej republiky a predieral sa do jej tmavých priestorov. Ale pretože duchovia neboli závislí od hmoty, nevadila im ani tma, ktorá bola akousi súčasťou hmotného sveta.
„Toto je čo, prosím?“ spýtal sa svojho asistenta.
„Národná banka Slovenskej republiky,“ odpovedal asistent.
„A my sme o týchto priestoroch nevedeli?“
„Prosím pekne, o priestoroch, kde sa vyrábajú peniaze, sme nevedeli.“
„Je to možné? Už desaťročia žijeme na tejto Zemi a naša veda stále objavuje niečo nové! Je to možné?“
Veda, ktorú vyvýjali duchovia, všetko skúmala veľmi pozorne. Veda skúmala aj to, na čo slúžili tie ktoré budovy. Veda zistila, že Prezidentský palác je určený pre prezidenta. Duchovia, ktorí si to nepamätali z čiac, keď boli ľudia, to pokladali za jeden z najprevratovejších vedeckých objavov! No len si predstavte! Bolo to to isté, akoby ten Prezidentský palác postavili!
„Pán prezident!“ pred prezidenta predstúpil hlavný vedec, ktorý bol zodpovedný za vedecký objav – objavenie priestorov, kde sa vyrábali peniaze. Bol menej nahý a biely ako ostatní duchovia. Mal totiž zašednuté miesta tam, kde mali byť ľudské genitálie. Poklonil sa prezidentovi ako kráľovi a rukou urobil výrazné gesto vo vzduchu.
„Čo ste to objavili za peniaze?“ pýtal sa prezident.
„Eurá! Objavili sme eurá, pán prezident!“ povedal šéf vedcov, akonáhle sa narovnal.
„Eurá? Na území Slovenskej republiky sa v Uhorsku vyrábali pred dávnymi vekmi eurá? Je to možné? Je to naozaj možné?“ neveril prezident vlastným ušiam.
„Presne tak, pán prezident, objavili sme zdroj peňazí, ktorý nás vyzdvihne na úroveň iných bohatých štátov vo svete!“
„O čom to svedčí, vážený pán vedec?“ spýtal sa prezident s rozžiarenou tvárou, v ktorej sa blýskala vidina peňazí a toho, čo všetko si za ne bude môcť kúpiť.
„Svedčí to o tom, že v Uhorsku sme mali veľmi dôležitú úlohu, my Slováci!“
„Výborne! Výborne!“ gratuloval vedcovi prezident a oči sa mu blýskali ako mačke, ktorá sa potulovala niekde pri ich nohách.
Hneď nato boli správy o nájdení zdroja peňazí vyslané do všetkých kútov sveta. Peniaze sa nedali uchopiť, nedali sa prenášať. Ale fakt, že na území Slovenskej republiky sa kedysi vyrábali peniaze, znamenal, že Slovenská republika v rámci Uhorska i v rámci celého sveta nadobudla vysoké postavenie. Veda zatiaľ objavila len málo miest vo svete, kde sa vyrábali peniaze. A pretože takých štátov bolo málo, boli považované za veľmi bohaté.
„Pán prezident, čo si kúpite za tie peniaze?“ dovolil si spýtať sa prezidenta jeho asistent.
„Myslím, že uskutočním svoj veľký sen a budem priekopníkom v duchovnej histórii Zeme,“ povedal prezident.
Snom prezidenta, odkedy sa stal duchom, bolo vycestovať do vesmíru. Odhaliť, či sú vo vesmíre mimozemšťania. Či je vo vesmíre život. Nikto z duchov sa na nič také ešte neodhodlal. Nikto z duchov sa nerozhodol minúť obrovské množstvo peňazí, ktoré si takáto cesta vyžadovala. Aby mohol hociktorý z duchov vycestovať do vesmíru, musel by za to zaplatiť všetkým štátom na Zemi. Nikto nemal také ambície, pretože duchovia boli všetci podobne zmýšľajúci. Všetci to pokladali za daromnicu.
„Vieš, môj milý,“ začal prezident hovoriť svojmu asistentovi, „ja sa v niečom zásadnom líšim od ostatných duchov…“
Asistentovi sa na tvári objavil úľak.
„Nie, neboj sa, nie som nebezpečný!“
„To som si ani nemyslel,“ zaklamal asistent, ktorý sa ako všetci duchovia bál odlišnosti, ktorú nepoznal.
„Od svojho vzniku vidím vo vesmíre možnosť iného života. A chcem sa dozvedieť, či tam iný život je alebo je to len moja fantázia. Ja, ako prezident Slovenskej republiky, chcem tento život vypátrať, ak tam nejaký je. Chcem ho buď potvrdiť alebo vyvrátiť. A teraz, keď sme sa stali jedným z najbohatších štátov sveta, mám tú možnosť! Môj milý, rozhodol som sa, teraz som sa rozhodol, že do toho idem! Idem preskúmať vesmír!“
Zem sa už niekoľko desaťročí hojila z rán, ktoré jej ľudia napáchali. Továrne pozarastali vegetáciou a stali sa domovom rôzneho zverstva. Zdalo sa, že ľudí na Zemi dokonale zastúpili zvieratá a stali sa jej lepšími deťmi. Deťmi, ktoré našli útočište v miestach, ktoré kedysi Zem vyčerpávali.
Prezident išiel cez množstvo zvierat, ktoré o duchoch nemali ani páru, aj cez budovy. Občas ponorený v zemi, občas letiaci vo vzduchu.
„Kam to presne letíme?“ spýtal sa ho asistent.
„Letíme do Vysokých Tatier. Stadiaľ som sa rozhodol vyštartovať do vesmíru!“
„Ako poviete, pane!“
Prezident bol osamotený a nikto okrem jeho asistenta ho nesprevádzal. Hoci zaplatil všetkým štátom sveta značným podielom z výrobne peňazí v Slovenskej národnej banke, nikto z nich neprejavil záujem o misiu, na ktorú sa prezident podujal. Nikto z nich sa ani náhodou nerozhodol akokoľvek prezidenta Slovenskej republiky podporiť. Ani morálne. Všetci duchovia naďalej pokladali cestu do vesmíru za daromnicu.
„Veľmi si vážim,“ povedal prezident asistentovi, „že si sa rozhodol ma v mojej ceste podporiť.“
„Pane, podľa mňa ste výnimočný duch!“ povedal mu asistent, ktorý sa ho sprvu bál. „Najprv som vás nechápal, vlastne, nechápem vás ani teraz. Ale nepochybujem o tom, že tento čin z vás robí prezidenta! Nie je to veda, ktorá z vás urobila prezidenta tým, že skúmala vaše molekuly a tým vás povýšila do tohto postu. To, že ste prezident, z vás urobil váš charakter, ktorý je výnimočný medzi nami všetkými!“
Prezident sa zhovievavo usmial a potľapkal asistenta po ramene.
Za chvíľu sa prezident so svojím asistentom ocitol na vrchole Gerlachovského štítu. Všade bolo plno snehu a fujavica prekrývala oboch duchov: prezidenta aj jeho asistenta. Prezidentovi sa to veľmi páčilo.
„Počkáš ma tu, kým sa vrátim?“ spýtal sa prezident.
„Samozrejme, pán prezident. Aj keby som vás tu mal čakať mesiace, môžete sa na mňa spoľahnúť!“
Prezident sa zahľadel do nekonečného priestoru nad svojou hlavou a s rastúcim zrýchlením sa pustil letiac dohora.
„Boh vás opatruj!“ kričal za ním asistent. Ale jeho hlas spolu so všetkou krásou Vysokých Tatier čoskoro zanikol kilometre pod prezidentom.
Aký je vesmír? Je tam naozaj život? Žijú v ňom mimozemšťania? Sú v ňom aj iné galaxie? Ako v skutočnosti vyzerá Mliečna dráha? Je vesmír nekonečný? Na všetky tieto otázky prezident Slovenskej republiky dostal od vesmíru odpoveď.
Prezident bol duch. Ako duch mal možnosť spoznať inú dimenziu vesmíru, než akú spoznávali ľudia. Duchovnú dimenziu vesmíru. Skutočný vesmír.
Určite sa budem môcť vo vesmíre pohybovať do nemoty, koľko a ako dlho sa mi bude chcieť, myslel si prezident, keď do vesmíru štartoval. Myslel si, že ako duch, pre ktorého vzdialenosť, svetlo, hmota a kyslík nie sú prekážkou, spozná všetko a všade.
Prvýkrát zastal na planéte Saturn.
„Aké krásne prstence!“ povedal si prezident a zahľadel sa do mesiacov, ktoré videl okolo Saturnu.
„Pán prezident! Ste to vy?“
Prezidenta až strhlo od ľaku. Zdalo sa mu to? Naozaj začul skutočný, hmotný hlas, alebo sa mu to len zdalo?
„Pán prezident, to som ja, váš asistent!“
Prezident sa lepšie zahľadel, zaostril zrak, ktorý sa mu od ľaku rozmazal. Naozaj. Vedľa neho stál človek. Skutočný človek. Človek z mäsa a kostí. Alebo to bola len ilúzia? No to, čo videl, bola nepochybne hmota. Nebol to duch. Bol to človek, ktorý stál vedľa neho, stál na Saturne.
„Ja som váš asistent! Som hmotný. Som vašou fantáziou. Vašou fantáziou, ktorá sa vo vesmíre zhmotňuje. Nie som z mäsa a kostí. Inak by som tu nemohol existovať.“
„Ako dlho tu žijete?“ spýtal sa prezident ticho a pomaly, akoby ostražito.
„Práve ste ma stvorili! Začínam tu žiť! Ak sa nemýlim, som prvý človek, ktorý sa po desaťročiach vyhynutia ľudí na Zemi vo vesmíre objavil. Ďakujem vám, pán prezident! Ste moja mama aj môj otec! Ste mi všetkým!“
„Úžasné…“ lapal po dychu prezident. „A čo tu budete robiť?“
„Budem čakať, kým prídu ďalší duchovia, ktorí si kúpia cestu do vesmíru a stvoria mi spoločníkov a spoločníčky. Dovtedy preskúmam možnosti, ako tu budem žiť.“
„A môžete tu vôbec žiť?“
„Samozrejme! Myslíte si, že vaša fantázia sa nevie postarať o samú seba? Vaša fantázia mi dala život, dôverujte jej aspoň trochu!“
„Unikátne!“ pozeral prezident veľkými vyplašenými očami.
„Ak dovolíte,“ povedal človek, ktorý nebol z mäsa a kostí, „rád by som sa teraz odobral skúmať túto planétu a moje možnosti prežitia na nej,“ a odobral sa od prezidenta.
Prezident za ním pozeral, ako kráčal a vzďaľoval sa po hornatej krajine do nedohľadna…
„Som veľký duch,“ povedal si prezident.
Potom letel svetelné roky ďalej od Saturnu. Opustil Mliečnu dráhu a ocitol sa v inej galaxii. Nebol človekom, nepoznal meno tejto galaxie. Ale niečo ťažké spomalilo jeho let. Viac nemohol zrýchľovať. Viac nemohol letieť ďalej. Zdalo sa, že z nejakých dôvodov vzdialenejší vesmír sa pred ním uzatvoril.
Čo to má znamenať, pomyslel si. V tom pocítil v hlave ostrý tlak, až bolesť. Pocítil tlak na celom svojom tele. Akoby na jeho telo niečo tlačilo. Ale ako môže tlačiť niečo na telo ducha, ktorý je nehmotný? Nerozumel tomu.
Potom sa porozhliadol na planéte, kde zastal. Čakalo na nej ešte väčšie prekvapenie, ako na Saturne. Čakala tam naňho celá spoločnosť ľudí. Mohlo ich byť dvadsať, tridsať. Nikoho z nich nepoznal.
Ľudia začali tlieskať a volať mu na slávu.
„Čo je? Čo sa to deje?“ nechápal prezident, ktorý mal pocit, akoby zomieral. Čím viac volali na slávu, tým mu bolo horšie. Tým bol stláčaný pevnejšie.
„Sme vaša fantázia, pán prezident! Hmotná fantázia, ktorú ste stvorili. Nech žije vaše meno!“
„Ale ja umieram!“ povedal prezident a ponoril sa do červenej zeme neznámej planéty.
„Je nám to ľúto, ale čím ste od Zeme ďalej, tým je vaša fantázia hmotnejšia. Tým je vaša fantázia pre vás nebezpečnejšia. Keby ste leteli ešte ďalej, stvorili by ste nás viac, ale na mieste by ste boli mŕtvy! Ako vidíte, aj duchovia sú smrteľní!“
„Pomôžte mi!“ kričal prezident v bolestiach.
Ľudia začali ustupovať od neho a nemými očami prihliadali, ako sa krčí v bolestiach.
Ešte šťastie, myslel si prezident, že som dokázal odhadnúť hranicu, za ktorú neísť. Že som sa dokázal zastaviť v čas a nezomrieť. Vesmír je zdrojom hmotnej fantázie. Je to hmotná fantázia… Opakoval si prezident.
Ako ľudia ustupovali, tak sa narovnával. Ustupovali pomaly, preto sa aj on pomaly narovnával.
„Ďakujem vám, priatelia!“ zakričal na nich.
„My vám ďakujeme, pán prezident,“ kričali naňho ľudia, „ďakujeme vám za našu existenciu!“
Keď boli v nedohľadne, prezident sa mohol vrátiť domov, na planétu Zem.
Cesta domov bola oveľa radostnejšia. Najviac sa tešil na Vysoké Tatry a na svojho asistenta na Gerlachovskom štíte. Bol taký šťastný, že objavil tajomstvá vesmíru. A ešte šťastnejší, že stvoril život vo vesmíre. Ale to, že uvidel svoj domov, skutočný domov, ho urobilo neopísateľne šťastnejším.
„Pán prezident!“ volal naňho známy duch, jeho asistent. „Už ste späť? Tak rýchlo? To ste tam nič nenašli? Nič ste nezistili?“
Prezident zastal pri ňom a žiaril ako slnko.
Asistent pozeral s otvorenými ústami.
„Veruže našiel. Našiel som tam všetko ľudské, na čo sme my, ako ľudia, na Zemi kedysi zabudli.“
„Naozaj, pán preziden?“ čudoval sa asistent. „A čo s tým urobíte?“
Prezident sa víťazoslávne usmial a v očiach sa mu zaleskla vidina peňazí: „Predám ich vedcom! Všetky svoje zážitky, vedomosti a zistenia predám vedcom! A naša veda konečne dostane svoj význam! Konečne to bude veda, ktorá bude robiť pokroky!“
„Aha,“ prikývol asistent, hoci ničomu nerozumel.
A veda konečne začala skúmať život vo vesmíre. Ba dokonca sa spolupodieľala na jeho tvorení. Hoci duchovia boli naďalej duchmi a Zem nikdy viac neobývali ľudia, vesmír sa ľuďmi zaplnil. Ako Zem bujnela životom a regenerovala sa od svojho dávneho znečistenia, vesmír sa stal domovom nových ľudí, ohľaduplných k svojim planétam. A z ľudí a duchov sa stala rodina.


Komentáře

komentářů

About The Author

Leave a Reply