Obyvatelia Nebies, v skratke Nebešťania, boli hrdí na to, že Nebesá sú guľaté. Nebesá boli naozaj veľké, ale boli guľaté a množstvo Nebešťanov, ktoré na nich mohlo žiť, bolo ohraničené. Boli šťastní, že ich môže byť len niekoľko miliárd. Vraveli si: „Možno nás je málo a vždy nás málo bude, ale kto sa môže pochváliť takou krásnou rovnorodou modrou planinou, ktorá pokrýva celý povrch Nebies? A kto sa môže pochváliť stádami toľkých nebeských tvorov, ktoré sa na našom guľatom Nebi pasú? Máme biele ovečky, šedé vlky, čierne slony, máme  ich celé stáda a všetky poletujú nad nami, patria k nám! Kto môže vlastniť také bohatstvo? Nikto, len my, Nebešťania, ho máme!“

            Okrem Nebies tu bola Zem. Zem bola nekonečná. Zem sa rozprestierala nad Nebom. Kĺzala sa okolo Neba, ktoré bolo guľaté. Zem so svojimi oceánmi, morami a pevninami. Pozemšťania sa mohli množiť a rozprestierať po Zemi donekonečna. Neboli brzdení konečnosťou Zeme ako Nebešťania. Malo to však jednu nevýhodu: mohli sa ľahko stratiť. Nekonečná Zem bola totiž oveľa nebezpečnejšia ako guľaté Nebo. Vo vode bolo veľa zvierat, veľa nebezpečných zvierat pre Pozemšťanov. A na pevnine tiež. Pozemšťania nemali stáda nebeských tvorov, ktoré by sa nad nimi vznášali a ktorých krása by bola donebavolúca. Oni so zvieratami bojovali.

            Tak sa stalo, že napriek tomu, že Zem bola nekonečná, jej obyvateľov bolo málo. Zvieratá na Zemi, s ktorými museli viesť boj o prežite, ich kynožili. A obyvateľov Nebies, ktorým nijaké nebezpečenstvo nehrozilo, bolo veľmi veľa. Napriek tomu, že Nebo bolo guľaté.

            „Papa, prečo nejdeme na Zem a nepokúsime sa tam zabývať? Pozri sa, veď nemáme žiadne súkromie! Nemám sa tu ani kde schovať pred ostatnými Nebešťankami!“ sťažovalo sa malé dievčatko, Nebešťanka, otcovi.

Otec upriamil oči do hlbokých oceánov nad svojou hlavou. Nebešťania kládli svoje oči do vôd Zeme a tam mierili svoje tajné želania. Povedal: „Kiežby sme raz našli riešenie tohoto nášho problému….“

„Ale papa,“ nedalo dievčatku, „veď nie je ťažké premiestniť sa na Zem. Stačilo by osedlať jedného nebeského slona, čo lieta medzi Nebom a Zemou, a zletieť na ňom na Zem! Prečo to neurobíme?“

Na tvári otca sa zjavili mierne vrásky hnevu. V očiach sa mu zablyslo niečo zlovestné, čo dievčatko ešte nemohlo pochopiť. Pohľad mu z oceánov prešiel na pevninu, ktorá sa črtala nad jeho hlavou. Dievčatko nechápalo. No otec presne vedel, že pevnina je zdrojom jeho hnevu. Povedal dievčatku veľmi opatrne: „Vieš, Pozemšťania sú veľmí zlí. Veľmi zlí.“

„A prečo?“ nechápalo dievčatko.

„Pretože nám závidia naše bohatstvo! Naše Nebo! Keby tu boli, všetko by nám vzali a všetko by si privlastnili! Keby sem prišli, čo len jeden z nich, rozpútala by sa vojna o všetko to, čo vlastníme a čo má obrovskú cenu!“

„Prečo? Prečo to má takú cenu? Veď Zem je nekonečná! Na Zemi sa nikto s nikým o nič deliť nemusí! Ako je to u nás!“

„Áno, to je možno pravda,“ povedal otec, „ale tu ti nič nehrozí. Tu žiješ v mieri so všetkými a so všetkým. Na Zemi ti neustále ide o život! Preto sú Nebesia také vzácne! A preto nám ich Pozemšťania závidia! Preto mi nenávidíme Pozemšťanov a Pozemšťania nenávidia nás!“

„To je smutné, papa,“ povedalo dievčatko a na líca jej vyhŕkli slzy.

„Júlia, nerob si z toho ťažkú hlavu,“ pohladkal otec dievča po vlasoch, „naše nebeské tvory nás vždy ochránia.“

„Ako?“ Júlia si utrela slzy z očí.

„Našich nebeských tvorov je tak veľa, že keď by sa niekto zo Zeme rozhodol na nás zaútočiť, zoskupia sa nad Nebo v tom mieste, kde útok hrozí, a pretože ich je tak veľa a mnohé z nich sú tak mohutné, husté a čierne, jednoducho žiadna zbraň cez ne nepreletí.“

„Naozaj, papa?“ Júliina tvár sa rozjasnila a úplne verila všetkému, čo jej otec povedal.

„Naozaj, dievčatko moje.“

            Plynuli roky a z Júlie sa stávalo dievča a z dievčaťa žena. Dosiahla to najvyššie postavenie, aké Nebešťanka dosiahnuť mohla: stala sa z nej pastierka nebeských ovečiek.

Ovečky boli najmenšie z nebeských tvorov a najľahšie sa dali zvládnuť. Boli tu aj väčšie a silnejšie nebeské stáda, ktorých farba mala odtiene šedej a čiernej. Ale nebeské ovečky boli krotké a biele. Neraz ich bolo veľa, ľahko sa rozutekali. Ale pravdou tiež bolo, že sa ľahko k sebe aj navracali.

Prácou Júlie bolo chodiť za nimi a striehnuť, aby sa žiadna z bielych ovečiek nezatúlala k nejakému šedému či čiernemu stádu. Samozrejme, Júlia nebola dokonalá, a pritrafilo sa jej aj niečo také. Ale stávalo sa to ojedinele, preto Nebešťania boli s jej prácou veľmi spokojní.

            Bol krásny slnečný deň. Mesiac, medzi Nebom a Zemou, bol dosýta osvetlený slnkom. Každý jeho záhyb sa odrážal do striebrosiva a Júlia sa naňho nemohla vynadívať. Vedela, že Mesiac je zakázaným územím. Bol príliš blízko k Zemi, aby naňho mohla ísť. Nikdy na ňom nebola ako všetci Nebešťania. Zákaz navštíviť Mesiac bol jeden zo spôsobov, ako sa chránili pred nebezpečnými Pozemšťanmi. Ale jeho krása bola skutočne donebavolajúca.

„Ách,“ povzdychla si Júlia, „keby som aspoň raz v živote mohla porušiť hoci len jedno z tých pravidiel, ktoré nám bránia stretu s Pozemšťanmi. Už mi ide parádne na nervy celé to Nebo! Nič na ňom už dlhé roky nesýti moju fantáziu a môjho dobrodružného ducha! Je také fádne a také rovnaké!“ No potom sa zahanbila sama pred sebou. Aké by to bolo, keby ju počul otec. Ako nadáva na Nebo, na ktoré je on taký hrdý. „Ách,“ zahanbila sa sama pred sebou. Ale pritom všetko, čo povedala, ostalo naďalej pravdou.

            Vtom sa jej jedna z nebeských ovečiek vyšmykla z okraja stáda, ktoré sa teraz tiahlo v šmuhoch nad Nebom.

„Kam to bežíš, potvorka malá?“ kričala za ňou Halima a okamžite a bez váhania sa pustila za ňou.

Letela a letela, ani čo by ju unášala nejaká víchrica. A ako tak letela a letela, uvedomila si, že nebeskú ovečku už hodnú chvíľu nesleduje.

Teda zastala a začala sa obzerať po stranách okolo seba.

„Kde si? Ovečka? Kde si?“

Ale ovečky nebolo. Musela ju podliezť a náhle zmeniť smer bez toho, aby si to Halima bola všimla. Alebo sa musela stratiť a letieť rýchlejšie, ako letela ona. Každopádne, jedno bolo isté. Júlia sa ocitla sama ďaleko od svojho stáda.

„Čo si teraz počnem? Ďalšia stratená ovečka? To zas bude vysvetľovania….“

            Pred Júliou znenazdania vyrástol Mesiac. Ako letela, tak sa k nemu približovala a približovala… Sám si ju našiel. Cez ovečku. Cez jej stratenú ovečku. A slnko na ňom žiarilo a dodávalo mu farbu, akú na Nebi nikdy spoznať nemohla. Celý Mesiac bol ako scvkrnuté Nebo, ktoré nadobudlo úplne iné farby a úplne iné osvetlenie.

„Mesiac….“ šepla Júlia a pomalým krokom sa k nemu vydala.

Ako k nemu kráčala, tak sa postupne zbavovala celého svojho svedomia, všetkého, čo jej do svedomia kedysi otec vnútil. Bola Mesiacom zblízka taká ohromená, že zabudla na všetko, čo bolo pre ňu kedysi zákonom. Jej fantázia konečne dostane zmysel, myslela si. Na Nebi jej fantázia nemala kde rásť. Všetko tam bolo rovnaké. Nič ju tam už nemohlo prekvapiť. A Mesiac ju z tohto beztvarého kolotoča v tejto chvíli vytrhol. A ona vedela, že na to nikdy, nikdy nezabudne.

            Mesiac bol presne taký, akého si ho nikdy v živote ani nevysnívala. Bol prekvapením samým o sebe. Bol bledý a sypký, plný pohorí a plný preliačin. Bol trblietavý a prázdny. Prvý raz vo svojom živote mala možnosť okúsiť, čo je to: byť sama. Nikdy na Nebi nemala možnosť byť sama. Nebo bolo až príliš zaľudnené.

„Krásna slečna, čo tu robíte?“ spýtal sa jej zrazu akýsi neznámy mužský hlas.

„Kto je? Kto sa ma to pýta?“ strhla sa Júlia.

„Volám sa Rómeo,“ povedal neznámy mužský hlas.

            Júlia pred sebou uvidela nádherného plavovlasého vysokého muža so štíhlou postavou a očami temnými ako očiská nebeských slonov. V tom momente vedela, že vidí toho najkrajšieho muža, akého kedy mala možnosť vidieť. Nepochybovala o tom, že na jeho zjav nezabudne do smrti.

„Som pozemšťan, ktorý veľmi rád cestuje. Som cestovateľ svojím povolaním, aj svojou dušou.“

„Vynikajúco,“ pochválila ho Júlia, ktorá bola stále v šoku.

„A vy, vy ste Nebešťanka, nemám pravdu?“

Júlia bola celá bez seba. Ešte nikdy nevidela Pozemšťana. Ešte nikdy neporušila pravidlá Nebies.

„Mňa sa nemusíte báť. Som celkom mierumilovný. Chodím sem rád, i keď viem, že to mám zakázané. Ešte nikdy som tu nikoho nenašiel. Vy ste prvá. Nenašiel som tu žiadneho Pozemšťana ani Nebešťana. Napriek tomu, že tu chodím často.“

„Prečo tu chodíte?“ strhla sa Júlia k otázke.

„Pretože Zem je veľmi nebezpečným miestom. Ja, ako cestovateľ, musím neustále zdolávať jej smrteľné nástrahy. Neustále musím bojovať o svoj život. A tu, na Mesiaci, mi nehrozí celkom nič. Som tu v bezpečí. Môžem si tu oddýchnuť a načerpať nové sily. Viem, že to, čo robím, je protizákonné. Že to nesmieme robiť my ani vy. Lebo sa navzájom nenávidíme. Ale mne vždy bola táto nenávisť cudzia. Nikdy som ju nechápal.“

„Vy nie ste plný závisti voči nám, Nebešťanom?“

„Závisti? Prosím Vás! Akej závisti? Kde ste to nabrali? Také niečo! Žiadny z Pozemšťanov nezávidí! My sme mierumilovní ľudia!“

„Ale mňa vychovávali tak, že Pozemšťania nám závidia a vzali by nám najradšej naše Nebo…“

„To je hlúposť,“ rozhovoril sa Rómeo, „pretože Pozemšťania sú mierumilovní ľudia, ktorí sú schopní bojovať len o svoj život.“

„To mi nedáva zmysel.“

„Viete, mňa vychovali práve tak ako vás. Mne povedali, odmalička mi vraveli, že Nebešťania závidia Pozemšťanom to, že máme slobodu. Že môžeme chodiť, kde chceme, a koľko chceme. Že môžeme ísť rovno bez toho, aby nás to raz priviedlo naspäť. Že sa môžeme množiť koľko chceme bez toho, aby sme sa strachovali o pôdu. Pretože pôda pre nás je nekonečná. Naše možnosti, naša sloboda je nekonečná…. Vraveli mi, že to nám Nebešťania závidia, a preto by nás napadli pri prvej príležitosti. A vzali by nám našu slobodu.“

„To je hlúposť! My sme mierumilovní!“ zadúšala sa Júlia hnevom. „Vraveli mi, že vás napádajú zvery, a preto nám závidíte náš pokoj!“

„To je pravda,“ prikývol Rómeo, „neustále bojujeme so zverinou, ktorá ohrozuje náš život. Ale závisť je nám absolútne cudzia. Mne vraveli, že to vy závidíte! Že to vy ste tí zlí!“

Obaja na seba pozerali ako vyorané myši. Nemohli inak, len sa pustiť do horkokrvného rozhovoru.

            Takto strávili hodiny a hodiny rozhovorom na Mesiaci. Medzitým slnko zašlo a osvetlený Mesiac, na ktorom sedeli, sa stal jediným zdrojom svetla pre Nebo i pre Zem. Ich tváre boli plné prekvapenia, ktoré každou minútou ustupovalo ich láske. Každou minútou sa medzi nimi upevňovalo puto, ktoré nadviazali v momente, keď sa prvý raz uvideli.

„Prídi aj zajtra!“ šepol jej do ucha.

„Prídem! Určite prídem!“

„Budem tu na teba čakať! Hoci by som mal čakať celé dni a noci!“

Rozlúčili sa a Júlia sa pobrala hľadať po noci stádo svojich nebeských ovečiek.

            Jej nebeské ovečky sa sami vrátili do košiara nad jej domovom. Ale zatúlaná ovečka nebola medzi nimi. Našťastie si to nikto z Nebešťanov nevšimol. Zdalo sa, že ovečky pochopili, že sú jej toto dlžné a nahromadili sa jedna na druhú tak, aby chýbanie zatúlanej ovečky nikto nespozoroval. Za všetko, čo pre ne robila.

Žiaľ, Nebešťania boli ku smrti vyľakaní, že Júliu nikde nenašli. A ani plný počet ovečiek, o ktorom sa domnievali, im nezabránil v hystérii.

„Kde si bola? Tak sme sa o teba báli! No kde si bola?“ vítali ju ostré otázky a hnev všetkých, čo ju poznali.

Len jej otec ticho sedel a nemými očami jej vyčítal to, čo v hĺbke srdca tušil. Poznal Júliu veľmi dobre. Vedel, že odmalička túžila spoznať nepoznané. Poznal jej fantáziu a túžbu po slobode. Vedel, že bola na Mesiaci. Nepochyboval o tom, lebo Júlia bola tým jediným miestom na celom Nebi, kde mohol uplatniť svoju podozrievavú intuíciu. Júlia bola jediná, ktorá medzi Nebešťanmi snívala. A jej otec sny neznášal. Neznášal ich, lebo sa bili s charakterom Neba, s jeho neslobodou, s jeho jednotvárnosťou.

A pretože na súkromie možnosť nemali, musel prezradiť svoje myšlienky pred mnohými, mnohými Nebešťanmi. Povedal: „Ja viem, že si bola na Mesiaci! Viem, že si tam bola! Lebo Mesiac je iný, ako sme my, pravda? Slečinke sa nepáči naše Nebo, naše pravidlá! Musela si odísť! Raz si tam musela odísť a takto hlboko ma sklamať a ponížiť!“

Júlia ostala bez slova. Len otvorila ústa a po líci jej stiekla slza.

„Vravím ti: Už nikdy sa tam nevrátiš! Už nikdy ťa tam nepustíme! Budeme ťa strážiť a ty sa tam už nikdy nevrátiš! A vravím ti, na svoje nebeské ovečky môžeš na dlhý čas zabudnúť!“

Júlia sa rozplakala. Plakala úpenlivo a dlho. Myslela na Rómea. Čo si teraz o nej pomyslí? Už nikdy sa neuvidia! Už nikdy sa nestretnú! Povie si: Zradila ma, klamala mi. Už neprišla. Zahrávala sa so mnou. A ja, hlupák, som jej uveril. To si povie, nepochybovala Júlia.

            A dni plynuli a plynuli. Júlia bola uväznená v kruhu Nebešťanov a plná nechute a vzdoru sa musela podvoliť násiliu, ktorého sa na nej dopúšťali. Dni plynuli a ona nepochybovala, že na ňu Rómeo skôr či neskôr zabudne.

            Raz, bolo to asi po mesiaci väzenia, sa Júlia krčila medzi húfom rozrozprávaných starých Nebešťaniek, ktoré sa s jej otcom veľmi dobre poznali a boli nejedna jeho vzdialenou a poslušnou rodinou. Chúlila sa, chúďa, v klbku a s nádejou pozerala do oceánov na Zemi nad ňou. Ako ju otec kedysi naučil, mierila tam svoje tajné želanie, aby sa s Rómeom ešte aspoň raz v živote stretla a mohla s ním porozprávať, ako sa porozprávali na Mesiaci. Nikdy v živote sa pri nikom necítila tak dobre. Všetci Nebešťania si hľadeli svojho, svojej jednotvárnej rutiny. Rozhovory s nimi ju nikdy nenaplnili ničím zvláštnym. Ale Rómeo bol plný pokoja, ktorý jej bol schopný odpovedať na každú otázku. Pokoja, ktorý ju povznášal až k Zemi. K tej skutočnej Zemi, akú nikdy nepoznala. A ona nepochybovala o tom, že Rómeo jej hovoril celý čas pravdu. Verila mu celou svojou dušou.

            „To nie je možné! To nie je možné!“ začali kričať Nebešťanky, ktoré ju stískali do stredu medzi sebou. „Pozrite sa, čo to letí ku nám!“

Júlia nesmelo zamierila pohľadom k výšinám – k Zemi, ktorú teraz od Neba nedelili žiadne nebeské tvory. No moment…. Jeden tvor sa predsa len blížil.

„Moja stratená ovečka!“ zvískla Júlia a šťastím bola celá bez seba! Jej nebeská ovečka sa blížila k nim!

Júlia vstala a s rukami nad hlavou začala vyskakovať smerom k Zemi.

„Pozrite sa, kto letí na tej ovečke! Vy ho poznáte? Poznáte ho niekto?“ hystericky kričali ženy.

„Nie, to nie je Nebešťan! To musí byť Pozemšťan!“ skríkla jedna z Nebešťaniek.

V dave sa ozvalo ticho.

            Bol to Rómeo. Na Mesiaci našiel zatúlanú nebeskú ovečku, ktorá sa stratila Júlii. Osedlal ju a rozhodol sa, že sa vydá Júliu hľadať. Nech by mal hoci život položiť v tejto misii, rozhodol sa, že Júliu nájde.

„Zavolajte niekto jej otca!“ kričali Nebešťanky, ako sa Rómeo blížil k Júlii a objímal ju svojím pohľadom. Bolo v ňom toľko lásky a šťastia…

„Júlia, milujem ťa! Uvedomil som si to hneď, ako si odišla! Nemôžem byť bez teba! Prešiel som toľký kus Zeme, tej slobodnej nekonečnej Zeme, kde ťa na každom kúsku niečo vzrušuje a lapá ti dych. Ale nikdy ma nič nezaskočilo tak veľmi ako stretnutie s tebou! Ako rozhovor s tebou!“

Júlia neváhala a vrhla sa mu okolo ramien: „Si všetko, čo mi na Nebi chýbalo! Si všetko, čo som kedy hľadala!“

            A tak sa stalo, že okolo Júlie a Rómea sa urobil nemý kruh. Dokonca ani príchod Júliinho otca tento kruh a toto ticho nenarušil. Aj otec Júlie musel ustúpiť ich láske.

Každý Nebešťan a každá Nebešťanka doteraz žili v presvedčení, že ak na Nebo zavíta nejaký Pozemšťan, bude ho hnať závisť a túžba ovládnuť Nebo. A teraz jeden taký Pozemšťan prišiel a ovládala ho láska. Bezprostredá láska k jednej z Nebešťaniek.

            Pred Pozemšťanmi a Nebešťanmi bola ešte dlhá cesta ku vzájomnému priateľstvu, láske a mieru. Ale láskou Rómea a Júlie sa táto cesta raz a navždy otvorila. Ich láska započala priateľstvo medzi Nebom a Zemou.

 

 

Komentáře

komentářů

About The Author

Leave a Reply