Pomaly som otočil regulátorom. Plyn tíško zasyčal. Všetko bolo pripravené. Rozhodol som sa. Škrtol som zápalkou. Nasledovalo hlasné huš!

Oheň horel a ja som naň spokojne položil panvicu. Otvoril som chladničku, vybral z nej maslo. Nasledoval nacvičený pohyb ruky, ktorá nemohla minúť.

A vtedy s to stalo! Prsty dopadli na prázdny držiak.

Nemám vajcia!

Po chrbte mi prebehol mráz. Jednak z predstavy, že ostanem bez večere, a jednak z toho, že som mal ruku stále v chladničke. Chlad vystriedalo desivé zistenie, že je už pol siedmej a miestne potraviny sú zavreté.

Ostávali mi len dve možnosti. Potupne, a nedôstojne, ísť pýtať vajíčka ku susedom, o ktorých neviem ani ako sa volajú, hoci bývajú vedľa mňa už pár rokov, alebo zbehnúť do hypertesca. Prvá možnosť bola jednoznačne rýchlejšia, no druha dôstojnejšia. A navyše majú v Tescu akciu na tento kurací produkt.

Za pol hodinu som už vrážal euro do nákupného vozíka, samozrejme som si vybral zas ten najhlučnejší s kopou bločkov a letákov, a hnal sa dnu. S ráznym krokom, jasným cieľom a zovretým žalúdkom, som si razil cestu davom. Nikdy nepochopím prečo idú stále všetci proti mne, keď je jasne, že sa chodí po pravej strane. Nemôžu byť predsa všetci z Anglicka. A ak idú náhodou správnym smerom, tak sa ich rýchlosť nebezpečne blíži k nule. Ako môže chodiť niekto tak pomaly?! Kriste!

Vajcia, vajcia, kde tak môžu byť? Metóda keby som bol vajce, kde by som bol, je v podobných obchodoch zbytočná. Samozrejme, že budú kdesi vzadu.

Pche, lacné pokusy, dobre tie vaše triky poznám. Potrebné veci dozadu, hlúposti dopredu. Veľké vozíky aby mal človek pocit , že málo nakúpil. HA! Ja vás mám prečítaných, mňa nedostanete!

Pravda však bola taká, že kým som sa dostal do polovice obchodu mal som vo vozíku čokolády, banány, šunku, mop, tričko… Moment, kedy som tam dal mop?! Kľajúc som ho vyhodil z vozíka, aj keď nazývať tieto monštrá zdrobnelinou je viac ako  prehnané.

Kým som sa dostal ku vajíčkam mal som vo svojom nákupnom voze aspoň pätnásť  vecí. A uvedomil som si ešte jednu vec. Čím je voz plnší, tým je jeho hmotnosť väčšia. Spolu s ňou, v priamej úmere, rastie aj sila potrebná na jeho ovládanie. Poviete si, veď to je jasne. Zjavne to však nebolo jasné jednej pani, ktorá v snahe rýchlo zabočiť do uličky, v ktorej zazrela na poslednú chvíľu niečo veľmi potrebné, neváhala riskovať vlastné zdravie a zaprela sa do vozíka. Takmer si pri tomto náročnom manévri vykĺbila koleno. S vypätím všetkých síl sa jej podarilo nevraziť do regálu.

Ja som konečne našiel tú správnu uličku, no zalial ma pot, studený ako ľad, keď som zbadal tých ľudí. Boli to prevažne dôchodcovia, ktorí si doslova trhali z rúk balenia  vajíčok a oháňali sa pritom barlami. Opatrne som vošiel do uličky.  Tí čo ma zbadali sa začali tváriť veľmi nebezpečne. Ako hyeny chrániace si korisť. Z oči im sršala hrozba.

„Na naše vajcia nesiahneš!“ Popravde som ich vajcia skutočne nechcel, ale vysvetlite to. Mne šlo o tie slepačie.

Asi v strede uličky, medzi mnou a skupinou agresívnych dôchodcov, som zbadal jedno balenie. Ležalo v chladiacom boxe ako posledné svedectvo rabovania. Zornice sa mi rozšírili. Pozrel som na dav a na balenie. Znovu na dav. Vtedy som si všimol nižšieho postaršieho pána s barlou. Naše pohľady sa  stretli. Vyzeral ako majster Joda z hviezdnych vojen. Vedel som, že pôjde po nich ešte skôr ako on. Vyrazil som s tým, že som jasne rýchlejší. Avšak len do momentu kým sa pohol majster Joda. Zrejme zobral všetku silu, ktorá je okolo nás, lebo sa pohyboval na jeho vek až nadprirodzene rýchlo. Palicou sa pritom odrážal k ešte väčšej rýchlosti. Bol by to dokonca stihol skôr ako ja, keby sa nemusel vyhnúť nákupnému vozu a keby som mu pri poslednom odraze nepodkopol barlu. Starček zavrávoral a možno aj čakal, že ho chytím.

Na tento lacný trik ti neskočím, prebehlo mi mysľou. Moje ruky dopadli na balík vajec. Jeho na okraj boxu. Schmatol som posledné balenia do náručia, rozhodnutý brániť ho vlastným telom a ponáhľal sa preč. Ešte som za sebou začul piskľavý udýchaný hlas: “Ty papľuch! Nemáš úctu k starším?!“

Keď ide o vajcia asi nemám.

O trištvrte hodiny som si spokojne vychutnával praženicu. Bol som zo sebou spokojný.

Hlavne, že som nemusel nedôstojne pýtať vajíčka od susedov.


Komentáře

komentářů

About The Author

Leave a Reply