Malá ukázka toho, co můžete čekat od našich sesterských stránek Scifizin.eu...

Po novom roku sa nám vrece so skvelými sci-fi hrami priam roztrhlo. Okrem vynikajúceho Mass Effect 2 dorazil na trh aj titul, ktorý síce nenesie tak veľký hype, no na druhú stranu prináša do svojho žánru čosi nové a zaujímavé. Bude to však stačiť na potulky temným vesmírom, alebo skončí Dark Void ako vesmírny odpad?


Dej

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden anglický pilot William Grey. Pomaly sa schyľovalo k druhej svetovej vojne a náš mladý pilot dostal za úlohu preletieť ponad Bermudský trojuholník s istou agentkou jej veli

čenstva. A čo čert nechcel, agentka je Williamova bývalá priateľka / milenka, Ava. To by pravda nebolo to najhoršie. Ich let je totiž náhle prerušený neznámymi energiami a lietadlo sa nekontrolovateľne rúti k zemi. Po dopade sa William a Ava vydávajú nájsť nejakú pomoc. Po krátkom putovaní sa dostanú do osady domorodcov, kde žije aj významný vedec – Nikola Tesla. A hoci sa im tento snaží pomôcť, plány všetkých skríži invázia mimozemšťanov známych pod menom „The Watchers“. Tí unesú Teslu aj Avu a tak milému Willovi nezostane nič iné, než sa vrhnúť do „dark voidu“, čo je portál medzi Zemou a mimozemskou dimenziou.

Čo k tomu dodať? Jedná sa o trochu klasické dobrodružné klišé, ktoré sme už stokrát videli, počuli a hrali. Bohužiaľ, postavy niesú ničím výnimočné a je veľmi ťažké dospieť do stavu, kedy vám na hlavných hrdinoch čo i len trochu záleží. Navyše, po prekročení do mimozemskej dimenzie sa počet postáv zvýši a občas je problém sledovať, kto je velitel a kto rádový „grunt“. Skrátka a dobre, dej rozhodne nebude tým magnetom, na ktorých bude Dark Void lákať hráčov. Pretože aj keď neuráža, nie je v podstate ničím zaujímavý ani prekvapivý, putuje si pokojne od začiatku do konca, ktorý sa dá veľmi jednoducho predvídať.

Dizajn a hrateľnosť

Po nemastnom-neslanom deji sa dostávame k dizajnu, kde už bude hodnotenie o triedu lepšie. Hoci sa Dark Void tvári (vizuálne) ako klon / súper Mass Effectu, je mu ďaleko bližšie akčný štýl hier ako Tomb Raider: Legends či Uncharted. A druhú spomínanú hru vám Dark Void pripomenie možno trochu častejšie než je zdravé. Táto hra je totiž čistokrvná 3rd person akcia.

Týmto vyhlásením som si odbil polovicu dizajnu – Dark Void používa solídny cover systém, hráč može pri sebe niesť 2 zbrane. Každá zbraň má 3 úrovne upgradu, ktoré si kupujete za bodíky získané zabíjaním nepriateľov. Samotný hrdina sa však „vylepšovať“ nedokáže, čiže žiadne RPG prvky nehrozia.

Čo však z Dark Voidu robí dosť neobyčajnú hru sú 2 veci – jednou z nich je jetpack, ktorý si Will pripne na chrbát už v úvodných misiách. Tento šikovný darček od Teslu dokáže na bojisku naozajstné divy a z obyčajnej prestrelky á la Gears of War urobí veľmi zaujímavú udalosť. Vaše vznášadlo má špeciálny ukazateľ, ktorý sa stúpaním míňa, takže musíte dobre zvážiť ako vysoko chcete vyletieť, aby vám nedošla šťava a nemuseli ste pristáť priamo do zhluku nepriateľov.

Okrem vznášania však JetPack ponúka ešte jeden spôsob letu – a to model stíhačky. JetPack sa rozbehne naplno a vymrští vás vpred ohromnou rýchlosťou. Tento spôsob letu je veľmi nevhodný v malých priestoroch – kde sa s vysokou pravdepodobnosťou rozmlátite o nejakú tú stenu – avšak je vynikajúci pri súbojoch s mimozemskými lietajúcimi taniermi a inými lietadielkami – o tom však až za chvíľu.

Druhou unikátnou vecou na Dark Voide je tzv. vertical combat – čiže súboj „dolu hlavou“. V praxy to funguje nasledovne. Prídete k stene a zistíte, že nad vami je prevys, za ktorý sa môžete zachytiť (a túto skutočnosť vám vždy oznámi aj ikonka, ktorá sa na obrazovke rozbliká). Po stlačení tlačítka Will vyskočí a zachytí sa prevysu a kamera sa šikovne stočí tak, aby sa postava dala ovládať „takmer“ normálne. Okrem strieľania z

tejto pozície je možné nepriateľov likvidovať aj ručne, pokiaľ sa vám teda podarí dostať sa k nim dosť blízko. Vysvetľuje sa to dosť ťažko, takže mi skrátka musíte veriť, že vertikálne súboje sú mimoriadne zábavné a je to veľmi svieži vánok do stojatých vôd 3D akčného žánru.

Pravda, každá minca má dve strany a to platí aj o novátorských prvkoch Dark Voidu. Pri vertikálnych bojoch nastáva na obrazovke mierny chaos a môže za to obvykle kamera, ktorú je naozaj ťažké skrotiť. Z malej prestrelky sa tak stane boj o prežitie, pokiaľ si nedokážete zistiť, kto to po vás sakra striela a hlavne ODKIAĽ. Pri normálnom hraní si to nevšimente, ale pri prestrelkách dolu hlavou vás kamera potrápi a pri lietaní som mal občas pocit, že by sa mi zišla ešte (minimálne) jedna ruka. Totiž, ovládať výšku letu, rýchlosť klesania, smer letu, sledovať nepriateľov a páliť po nich (a ešte nedajbože presne) – to je úloha priam nadľudská. Pravda, dá sa to, ale chvíľu potrvá, kým si zvyknete na naozaj divokú kombináciu týchto faktorov…

Aj rýchle lietanie a boje s mimozemskými lietadlami má svoje tmavé stránky – a tie charakterizuje slovo chaos. Ovládanie nijak nepomáha, ale dá sa naň rýchlo zvyknúť. Problémom je však to, že nepriateľské lietadlá lietajú šialene rýchlo, často menia smer a pokiaľ sa dostanú za vás, tak je s vami amen. V takom prípade vám pomože niekoľko základných leteckých manévrov ako „barrel roll“ na obe strany či rýchle otoče

nie do protismeru letu. Ďalším trikom vo Willovom arzenále je možnosť napadnúť lietadlo, prelomiť jeho obranu, nahradiť pôvodného pilota a zmocniť sa prístroja. V prípade úspechu ste odmenení možnosťou zalietať si na mimozemskom stroji, ale nie je to oproti Jet Packu nijak odlišné a navyše, ukradnutie lietadla  je hrozne zdĺhavý manéver.

Možno teraz vyznieva recenzia trochu negatívne, ale to nie je môj zámer – pri hraní som sa naozaj bavil, o to viac však zamrzia chyby, ktoré ste nútený sledovať zas a znova. A keď hovorím o chybách, Dark Void obsahuje akési dizajnérske rozhodnutie, ktoré som doteraz nepochopil – na obrazovke nemáte napísané, koľko zdravia vám ostáva. Namiesto toho by vás na blížiacu sa smrť malo upozorniť rozostrenie obrazu. To však prichádza príliš neskoro a hlavne príliš nenápadne. Zo začiatku hry som vôbec nevnímal, že sa obraz rozostril… Časom som si zvykol, ale stále to bolo skôr o vnútornom pocite, že by som sa mal stiahnuť než o tom, že by mi to hra dala najavo. A už vôbec netuším, čo by povedali hráči, ktorí budú hrať Dark Void na nízkych detailoch – tieto nastavenia totiž rozostrovanie obrazu nepodporujú…

V neposlednom rade trochu zamrzí mierna monotónnosť celej hry. Po niekoľkých misiách si uvedomíte, že hráte vlastne stále to isté dokola. Oživenie prináša občasný prechod vo verikálnych polôh a zmena medzi strieľaním a lietaním, aj tak sa však časom neubránite miernej nude… K tomuto neprispieva ani silne lineárny dizajn levelov, ktorý navyše nie je nijak extra pestrý.

V každom prípade je však dizajn podarený. Prináša osvedčené aj nové prvky, ktoré rozhodne zaujmú. Pokiaľ sa vám podarí prehrýzť a zvyknúť si na chyby a monotónnosť, budete odmenený množstvom zábavy.

Technická prezentácia

Po vizuálnej stránke sa hre dá vytknúť len jediná vec – neoriginalita. Dark Void beží na Unreal Engine 3, čo nie je zriedkavé. Na druhú stranu, na tomto engine beží aj Mass Effect 2, Gears of War, Rise of Argonauts a kopa iných. Každá z týchto hier má svoj vizuálny štýl a príjemnú architektúru levelov. Dark Void však je  čistou kópiou iného Unreal 3 titulu – X-Men:Origins – Wolverine. Dark Void má totiž navlas rovnaké farebné škály a architektúru džungle. V neskorších fázach hry uvidíte aj nejaké tie mimozemské levely, no aj tak sa neubránite pocitu, že „toto ste už niekde videli“. Okrem toho však Dark Void po grafickej stránke nie je zlý. Používa pekné efekty, animácie a modely sú na úrovni (mimochodom, neoriginalita sa prejavila aj v tom, že hlavní nepriatelia sú veľmi podobný Gethom z Mass Effectu) a lietanie je v Dark Voide aj vďaka solídnej grafike veľkým potešením.

Po stránke dabingu a zvukom je všetko v poriadku. Williama Greya dabuje Nolan North, ktorý má za sebou úlohy v hrách ako Uncharted (žeby ďalšia náhodná podobnosť?) či nový Prince of Persia. Trochu ma prekvapil dabing Avy, ktorý nahrávala zrejme až príliš stará žena – na obrazovke totiž vidíte mladú dievčinu, ktorá rozpráva hlasom zrelej štyridsiatničky. Ostatné hlasy sú v norme a niesú ničím výnimočné. Z hladiska zvukov sa musím priznať, že mi chýbalo niečo „charakteristické“ práve pre túto hru. Ale zvuková „anonymita“ je dnes v hrách bežná. Skrátka štandard.

Čo rozhodne štandardom nie je, je vynikajúci soundtrack. Kto pozná hudbu k seriálu Terminator:The Sarah Connor Chronicles, ten sa bude cítiť ako doma. Bear McCreary (autor oboch titulov) totiž používa nielen podobné rytmy, ale aj podobné syntetické nástroje. Jedinou časťou soundtracku, ktorá nepripomína Terminátora sú 2 hlavné témy. Tá sekundárna síce pripomína tému z filmu 9, čo však zrejme väčšine hráčov nebude prekážať v tom, aby si naplno vychutnali naozaj veľmi dobrý soundtrack.

Záver

Dark Void neurobí dieru do sveta. Svojím novátorským dizajnom by však mohol urobiť aspoň malý posun herného priemyslu smerom k neprebádaným vodám. Dokazuje totiž, že aj v tomto žánri sme ešte zďaleka nedosiahli na dno možností.

Dark Void nie je „must buy“ hrou. Nie je dostatočne „naleštená“ a otestovaná. Rozhodne by si však zaslúžila pokračovanie. To už bude mať v réžií Capcom. Ja svojou trochou prispejem aspoň svojím kladným hodnotením. Táto hra si to proste, napriek chybám, zaslúži.

Dej 5/10

Dizajn 8/10

Technická prezentácia 7/10

Celkové Hodnotenie 7/10

Komentáře

komentářů

About The Author

Johny "Max" Scigulinsky, recenzent pre mfantasy.cz, skladateľ na voľnej nohe, aktívny účastník komunít EpicBattleAxe.com a Gametrailers.com. Samozvaný expert na PC hry a trh interaktívnej zábavy a pseudo-autor fantasy poviedok.

Leave a Reply