Vyšiel som na ulicu. Ovalil ma horúci a smradľavý vzduch. Do čerta, čo robia s tým chladením, zaklial som v duchu. Spomenul som si na klimatizovanú miestnosť, v ktorej som ešte pred malou chvíľou sedel, a zatúžil som sa do nej znovu vrátiť.
Ulice boli plné náhliacich sa ľudí, mohli ste naraziť na rôzne indivíduá. Napríklad na veľkého tigra, ktorý ladne našľapuje na široké laby, dychčí od tepla a stále sa obzerá okolo seba, spolu s ním kráčala vysoká, štíhla, skromne odetá krásavica s potetovaným telom, držiaca sa jednou rukou jeho srsti, gorilu s ľudskou hlavou a telom čiernym ako uhoľ alebo dvojmetrového chlapa s hlavou orla a so svalmi veľkými ako lopty.
Zriedkavo ste mohli natrafiť aj na ľudí, ktorí prišli o všetko. Chudákov bezmocne sediacich na chodníku, špinavých, dotrhaných, zarastených a odporne páchnucich. Vždy, keď som ich uvidel, pomyslel som si: dúfam, že takto nedopadnem aj ja. Určite nemajú zálohovanú pamäť.
Striaslo ma pri pomyslení na to, že sú na svete ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť platiť miesto v centrálnej databanke, do ktorej by si mal každý pravidelne ukladať pamäť, pocity a emócie v elektronickej podobe, pre prípad, že by si chcel vymeniť telo, ak by došlo k jeho nečakanému zničeniu.
Aj teraz som zbadal sedieť na chodníku chudáka, ktorý otŕčal k okoloidúcim vysušenú ruku a prosil o drobné. Nechápal som, odkiaľ sa stále berú, hliadky žobrákov pravidelne odvážali do útulkov.
Rýchlo som kráčal cez námestie, aby som sa čo najskôr dostal do svojho klimatizovaného bytu. Po chrbte mi stekal lepkavý pot, nadával som na spoločnosť za to, že neznížila teplotu ovzdušia.
Našťastie som to nemal ďaleko. Všetko bolo sústredené v polyfunkčnom komplexe, akých bolo v meste desiatky. Boli tu byty, obchody, reštaurácie a kancelárie, všetko poruke. Nad námestím svietil obrovský holografický, reklamný nápis:

Potrebujete NOVÉ TELO?
My Vám ho ponúkame ZADARMO!
Navštívte nás v hociktorom centre!

Pod nápis umiestnili logo spoločnosti Lifetech a adresy náborových miest. Vedel som, že miesta boli neprestajne zaplnené davom ľudí, ktorí túžili niekam odletieť. Mnohým bolo jedno kam, jednoducho po tom túžili. Bola to ich jediná – nová túžba.
Keď sa človek stal nesmrteľný, muselo sa zabrániť preľudneniu. Všetky štáty postupne vydali prísny zákaz rodenia detí. Byť nesmrteľný a bezdetný bola tá najstrašnejšia kombinácia. Človek by radšej volil smrť v posteli – pokojnú a milosrdnú rozlúčku, obklopený chápajúcou rodinou ako nesmrteľnosť v samote.
Mnohí stratili vieru v lásku, lebo nemali koho milovať, a stratili aj strach z choroby a smrti. Nezostalo im nič, v čo by verili – boli bez budúcnosti. Dobrovoľne a bez nadávania čakali v radoch, ktoré siahali až na ulicu a dúfali, že spoločnosť ich vyberie na niektorý z letov.
Ozvalo sa vzdialené burácanie raketových motorov, po niekoľkých minútach utíchlo. Kozmické lode s posádkami a nosné rakety, ktoré niesli na palubách sondy, štartovali z blízkej rampy pravidelne, v niekoľkohodinových intervaloch. Ich hukot som už nevnímal.
Prešiel som námestím a vošiel som do bytového domu. Práve som bol v rýchlovýťahu, keď mi implantát oznámil, že mám dve nové správy.
Vkročil som do bytu a vydal som príkaz:
Aktivovať hlavný displej.
Sadol som si na sedačku, na jeden z troch kusov nábytku v obývacej miestnosti – okrem sedačky sa tu nachádzal servírovací stolík a taburet, na ktorom spala snehovobiela mačka.
Mačka nikdy neprijímala potravu, nevylučovala a ani neprecitla, iba sa občas prevalila, zavlnila chvostom alebo zastrihala ušami. Bol to najnovší model terapeutickej mačky, jej prítomnosť mala mať upokojujúce účinky, ale na mňa akosi nepôsobila.
Holografický displej zažiaril matným, belasým svetlom a čakal na ďalšie príkazy. Zobrazil som si správy: boli dve. Jedna bola od spoločnosti Lifetech a druhá zasa od Beatrix. Rozmýšľal som, ktorú chcem počuť ako prvú. Nakoniec som si vybral tú od Beatrix. Obraz chýbal, ale jej hlas mi úplne stačil. Neviem prečo, ale keď hovorila týmto tónom, vždy ma vzrušovala. Chladnokrvne mi oznamovala, že ma znova opúšťa a potom začala uvádzať dôvody: 
Si stále nervózny, nevieš ma finančne zabezpečiť, si nepríťažlivý, nechutný a už ma nevzrušuješ. Žiarliš a začínaš ma obmedzovať…
Správu zakončila spôsobom, ktorý sa rovnal úderu profesionálneho boxera:
„Si jednoducho debil!“
Uvedomil som si, že i napriek tejto správe po nej veľmi túžim. Nechápal som, prečo ma vždy priťahovali iba takéto beštie. Mal som dojem, že Beatrix mi túto správu poslala zámerne, akoby chcela, aby mi jej hlas spálil čo najviac neurónov.
Rozhodol som sa predísť hroziacemu požiaru a priniesol som si na jeho uhasenie fľašu Čiernej nebuly. Po prvom poháriku ma zalialo príjemné teplo, ktoré mi začalo prenikať do celého tela. Rýchlo som do seba obrátil aj druhý. Po treťom poháriku som sa zachechtal a zamrmlal som si pre seba:
„Beatrix, krásna Beatrix… kašlem na teba!“
Moje slová zneli dosť nepresvedčivo, a tak som si znova nalial. Aby som prišiel na iné myšlienky, nechal som si prehrať druhú správu. Na displeji sa objavil muž v elegantnom tmavohnedom obleku, s olivovozelenou viazankou a odrecitoval:
„Vážený uchádzač, spoločnosť Lifetech Vám gratuluje, boli ste vybraný na let číslo GK 800336. Dostavte sa, prosím, do centra, v ktorom ste vypisovali žiadosť, zajtra, presne o 09.00. Absolvujete predletové testy. Musíme Vás upozorniť, že v prípade, ak sa včas nedostavíte, Vaša nominácia na let bude zrušená a nahradí vás uchádzač, ktorý nasleduje po vás. Dúfame, že neodmietnete našu ponuku a prídete.“
„Jasné, že neodmietnem,“ nahlas som komentoval správu a obrátil som do seba ďalšiu dávku, „ak budem môcť vyfasovať taký oblek, ako máš ty!“ zasmial som sa, lebo v tej chvíli mi to pripadalo veľmi vtipné. 
Mačka sa nepokojne prevalila na druhý bok a párkrát zašvihala chvostom. Zaregistroval som ju.
„Terapeutická mačka… Kto to vymyslel… Aký hlupák? Tento svet je vážne chorý!“
Až potom som si naplno uvedomil význam správy z Lifetechu. Spomínam si, ako som pred časom stál pred obrovským holografickým displejom, v jeho hornej časti svietil krikľavý nápis:

S nami bez rizika!

Pod ním boli zobrazené stovky plánovaných letov. Mohli ste si určiť cieľ v ktoromkoľvek ramene Galaxie a potom len dúfať, že vás vyberú. Váhal som, či sa mám vôbec prihlásiť, či si mám nejaký let vybrať, nakoniec mi padol zrak na nenápadný a nič nehovoriaci let – ďalšie údaje chýbali, svietil iba nápis:

Súhvezdie Euridanus

To a niekoľko pohárikov Čiernej nebuly, ktoré som mal vtedy v sebe, rozhodlo. Nebolo zvykom neuvádzať konečný cieľ letu, ale niekedy sa zmenil a programátori ho ešte nestihli nahradiť novým. Chápal som to ako znamenie, spôsob, akým si vyriešim všetky problémy – bude to môj útek pred depresívnou realitou. Prísľub nového života, ktorý sa nedá získať alebo vymeniť za žiadne peniaze – ani transláciou.
Uvedomil som si, že musím prestať piť, no mal som pocit, akoby mi niekto stále nalieval a prikladal mi pohárik k ústam ako chorľavému starcovi. Hltavo som vypil ďalší a tresol som ho na servírovací stolík. Zadunel ako bubon.
A to bol dôvod, ktorým som si získal Orwelovu dôveru – Čierna nebula. Silný a chuťovo odporný alkohol, obsahujúci niekoľko druhov korenia. Väčšina ľudí by sa po vypití väčšieho množstva priotrávila, ja som mal iba halucinácie.
Keď som Orwelových chlapov prichytil pri alkoholickej „besiedke“, schmatol som zo stola fľašu Čiernej nebuly, naplnenú do jednej tretiny, hltavo som ju vyprázdnil a zreval som:
„Konečne niečo, čo mi pripomína môj domov!“
Chlapi na mňa pozerali ako na zjavenie. Bol som predsa na „druhej strane“ – dôstojník, ktorého povinnosťou bolo kontrolovať dodržiavanie predpisov a nie ich porušovať, a k tomu ešte pred posádkou.
Prvý sa začal rehotať Orwel, spustila sa lavína smiechu. Posádka ma začala potľapkávať po pleci a odvtedy som sa stal jedným z nich. Neviem, prečo som tak konal. Možno som si chcel posádku získať na svoju stranu. Ale aký som mal dôvod? To nikto nevedel a každému som neskôr tvrdil, že som chcel mať posádku pod kontrolou.
Hádzal som do seba poháriky Čiernej nebuly a napadlo mi, znova si prehrať odkaz od Beatrix.
Si nepríťažlivý a nechutný…
Hlas mi prenikol priamo do mozgu ako jedovatý šíp. Šialene som sa rozosmial. Jej urážky mi pripadali ako tie najlepšie vtipy.
Nevzrušuješ ma…
Nasledoval  nový výbuch smiechu.
Si jednoducho idiot…
Ležal som na sedačke, hrýzol som sa do rúk, dusil som sa šialeným smiechom a opakovane som si púšťal jej odkaz.  Potom som schmatol fľašu a napil som sa priamo z hrdla.
Keď som ju odtiahol od úst, stuhol som. Na servírovacom stolíku som zbadal svoju elektrickú pištoľ. Civel som na ňu asi päť minút a znova som sa napil. Ako sa sem dostala? Mal som ju predsa v spálni, zamknutú v trezore. Opatrne som ju vzal do ruky a poťažkal. Nebol som si istý, či je moja. Matný čierny kus plastu. Prepínač? Nastavený na maximálny výboj.
Zrazu som si ju bez rozmyslu priložil k spánku. Začul som zlovestný bzukot a zacítil som zápach elektrických obvodov. Prst som mal položený na spúšti. Stačilo jemne pritlačiť.
„Beatrix… Beatrix… neopúšťaj ma,“ zakvílil som nečakane.
Môj prst vyvíjal stále väčší tlak na spúšť. Marilo sa mi, že Beatrix mi hovorí sladkým hlasom:
Zabi sa, stlač spúšť… No tak, urob to pre mňa… Aj tak ma nevzrušuješ!
Predstavil som si, ako sa Beatrix zvíja od rozkoše v náručí iného muža, fešáka s tmavými hustými vlasmi a modrými očami, s presne takým typom, aký môžete vidieť na reklamných holografických displejoch; v náručí nejakého primitíva s anjelsky nevinným výrazom, zodvihnutým obočím a mierne pokrčeným čelom. Muži s takými tvárami sa Beatrix vždy páčili, lebo ich tupý výraz si vysvetľovala ako výraz povznesenosti. 
Ešte stále mi pri tejto predstave vytrhla srdce, počul som podivný zvuk praskajúcich ciev, ako keď sa trhá látka, a zakrvavené cievy mi viseli z otvoru. Stávalo sa mi to pravidelne aj napriek tomu, že som proti nemu bojoval zo všetkých síl a nahováral som si, že mi je Beatrix ľahostajná.
Niekoľko sekúnd som si myslel, že samovrah v hlave zvíťazil, ale potom som zbraň nečakane odhodil na sedačku a znova som si priložil fľašu k ústam. Má vôbec zmysel sa zabíjať, pomyslel som si. Pod vplyvom alkoholu som nevedel nájsť správnu odpoveď. Mávol som rukou.
„Do pekla s Beatrix… Do pekla so zabíjaním sa… Do pekla s novým telom… Do pekla s novým životom…“ bľabotal som v prestávkach medzi pitím. „Do pekla s terapeutickou mačkou…“
Už som vôbec nevnímal chuť alkoholu. Bol som spitý na mol. Ak by sa mi do fľaše niekto vymočil, nezistil by som to. Pil som veľkými dúškami, akoby to bola živá voda. Keď som fľašu vyprázdnil, zrútil som sa na sedačku. Zbraň mi akoby sama vkĺzla do dlane.
Tentoraz som nezaváhal. Ozval sa výstrel pripomínajúci praskot zlomeného konára.

Doslov k autorovej knihe:

          Z historických zdrojov poznáme La Malinche aj pod menom Malintzin, Malinali alebo Dona Marina. Táto žena hrala dôležitú úlohu v dobytí Mexika španielskymi vojskami a stála po boku Hernanda Cortésa, ktorý si ju vyvolil ako svoju družku.
V debute Jozefa S. Hvišča Malinche však nenájdeme odkaz na túto postavu mexickej histórie. Malinche, ako každá žena, je tu symbolom nerealizovateľných predstáv, objektom túžby a ilúzií, ktoré pomáhajú človeku prekonať životnú krízu, zmieriť sa s rozchodom a veriť v nádej – v príchod nového vzťahu. Takto by sa dala definovať ústredná téma románu Malinche. Samozrejme, je to len jedna z množstva motívov a vedľajších dejových línií či formálneho bohatstva tohto románu. Jeho backgroundom je svet, v ktorom prestala existovať smrť, no ako následok tohto javu „mnohí stratili vieru v lásku, lebo nemali koho milovať a stratili aj strach zo smrti. Nezostalo im nič, v čo by verili – boli bez budúcnosti.“  
Spočiatku by sa nám mohlo zdať, že román nadväzuje na vedecko-populárne sci-fi témy, ktoré v poslednom čase zaplavili naše knižné trhy. No po podrobnejšom čítaní sa svet budúcnosti, vedeckých objavov, nových tiel, pamäťových čipov mení na príliš známy svet citov a spoločenských väzieb, ktoré aj napriek internetovej komunikácii nezanikajú.
            Autor v knihe používa niekoľko formálnych prvkov, ktoré sa objavujú v literatúre na prelome 19. a 20. storočia. Je to predovšetkým princíp tzv. Ich formy, známy z diel expresionistov, zdvojenie, resp. až strojenie ústrednej postavy či neustále nepredvídané posúvanie sa v čase. Centrom románu je korešpondencia, ktorú vedie hlavná postava, resp. hlavné postavy – Dalton a Denis. No v podstate všetky ich charakterové vlastnosti sa stretávajú v postave Malinche, ktorá predstavuje ten chýbajúci článok vzťahu muža a ženy, tú ideálnu bytosť, ktorá však existuje iba dovtedy, kým sa s ňou nestretnú osobne.
            Román Malinche je na jednej strane tvorený svetom fantázie, ktorá až príliš reálne naznačuje budúcnosť Zeme a jej environmentálne problémy, no na druhej strane sa vracia do vnútra človeka, k jeho citom a psyché, a tým naznačuje mnohé paralely so súkromným životom autora. Listy, ktoré sú obrazom hlbokých citov a hľadania významu konania, analyzujú vzťah muža a ženy na začiatku 21. storočia – odcudzenosť, neosobnosť a strach z osobného kontaktu. Autenticita výpovede je až hrozivo reálna a my si dávame otázku: čo ak je na tom niečo pravdy?

 Knihu si môžete objednať na adrese : jozef.hvisc@gmail.com

Detail Knihy:
počet strán: 160 , pevná väzba + prebal 
cena: 6,52 € (+ poštovné)

Uverejnené so súhlasom autora.

Komentáře

komentářů

About The Author

One Response

Leave a Reply