Bolo to ešte vtedy, keď čas neexistoval. Existovalo len modré guľaté Nebo a nekonečná hnedá Zem, okolo ktorej sa Nebo točilo. Bolo to vtedy, keď ešte na Nebi ani na Zemi nebol život, keď vládla hmota nad životom. Nebola dokonca ani voda, z ktorej by ten život mohol vzniknúť.

            A vtedy Nebo vzbĺko do prudkého ohňa. O tisíce rokov neskôr ľudia nazvú tento požiar Veľkým treskom. Ale ako strašne sa budú mýliť! Je pravda, že týmto Požiarom vznikol čas a vďaka nemu sa na Zemi rozprúdila voda, ale rozhodne tento Požiar nemal nič spoločné s nejakým treskom. Vznikol, pretože Nebo a Zem si boli až príliš rovné, až príliš blízke. Až tak blízke, až tak rovné, že sa museli konečne raz pohnevať. A táto ich hádka spustila sekundy a tie spustili minúty a tie spustili hodiny a tie spustili dni… Dni, kedy bolo svetlo a noci, kedy bola polotma. Totiž požiar zapálil Slnko a to zapálilo Mesiac. A tie začali svietiť a navzájom sa vyvažovať. Svietili medzi Nebom a Zemou veky po tom, ako Požiar dohorel, lebo ho uhasila voda zo Zeme. Tá tryskala zo Zeme presne na miestach, kde sa točiace sa guľaté Nebo najviac približovalo k Zemi. Tryskala a tryskala a tak postupne Požiar hasila. A na miestach, kde dopadala späť na Zem, vznikali oceány a moria, jazerá a rieky, malé potôčiky. Voda, ktorá nebola využitá na hasenie Požiaru na Nebi, dala tak priestor na vznik prvého života….

            Keď Požiar na Nebi skončil, Nebo viac nebolo modré. Bolo čierne ako tma a guľaté. Ľudia, ktorí však vznikli o tisíce rokov neskôr, na to nikdy za života neprišli. Pretože po Požiari ostal ako pamiatka na dávne modré Nebo hustý obrovský modrý dym. Ten sa vznášal okolo guľatého Neba a putoval s ním všade na jeho ceste nad Zemou. Ľudia si hovorili: „Aké krásne modré Nebo je nad našimi hlavami!“ A ponárali svoje pohľady do nádhernej belasej modrej, o ktorej sa nazdávali, ze je Nebom samotným. Keby len vedeli, že to, na čo pozerajú, nie je veru žiadne Nebo, lež len obyčajný, nepolapiteľný dym. Niekdajšia farba Neba. Neba, ktoré existovalo skôr ako čas a ako život. Keby videli skutočné Nebo, obhorené ako špačok cigarety, ich nadšenie pre Nebo, a veruže bolo veľké, by razom pominulo.

            No keďže ľudia žili celý ich život v domnení, že Nebo nad ich hlavami má tú najkrajšiu modrú farbu, vôbec farbu, v celej nekonečnej existencii, stalo sa tak, že Nebo sa stalo jadrom mnohých príbehov a legiend, mnohých túžob a snov….

            „Otec, chcem dobyť Nebo,“ povedal raz Sebastián svojmu otcovi.

„Ako môžeš dobyť Nebo, keď Nebo je guľaté a Zem nekonečná? Keď nikto na Zemi nevie predpokladať, ako sa Nebo točí nad Zemou? Ha? Navyše, myslíš si, že takých ako si ty pred tebou nebolo fúru? Toľkí chceli dobyť Nebo a dotknúť sa jeho priezračnej modrej farby! Toľkých bolo!“

„Otec,“ nedal sa Sebastián, „ale ja svoje plány dotiahnem do konca! Ja Nebo dobyjem! Ja budem jeho prvým rytierom! Ja! Ja, Sebastián Veľký!“

Otec sa pousmial nad rečami sotva plnoletého mladíka. Na tvár mu však vyhŕkli slzy. Jeho syn patril medzi tých odvážlivcov, ktorí sa natiahli po to najčistejšie, čo pre pozemšťanov mohlo byť: po Nebi. Povedal: „Počul si už ten najnovší príbeh o Nebi, synak?“

„Aký príbeh, otec? Poznám všetky príbehy o belasom Nebi!“

„Nie, tento rozhodne nepoznáš!“

„Aký príbeh? Aký? Aký?“

„Nuž,“ otec sa nadýchol, „je to príbeh o tom, že keď zomrieme, všetci pôjdeme do Neba. Že všetci budeme na tej modrej guli, čo sa točí okolo Zeme. Že všetci budeme jej jediní obyvatelia!“

„Ale otec! Nebo je predsa neobývateľné! Je nádherné, ale neobývateľné. Nie je tam zverina, nie je tam voda!“

„Máš pravdu,“ vzdychol si otec. Veď ako by mohli bývať niekde, kde nie je zverina ani voda? Mali by snáď umrieť znova? Od hladu a od smädu?

„Ale ja otec, ja nájdem spôsob, ako sa na Nebo dostať, zobrať kus z jeho modrej pôdy a padnúť zaživa späť na Zem! Nájdem spôsob!“

Otec ho pohladil po mäkkých čiernych vlasoch. „Určite nie, synak…“ a usmial sa.

            Ako Sebastián stárol, tak vystaval niekoľko obrovských veží na mnohých miestach na Zemi. Veľa ľudí sa pridalo k nemu. Veľa ľudí mu pomohlo a uznalo ho za svojho šéfa. Dokázal si ich získať čistotou svojho srdca a horlivosťou svojej duše.

Jeho veže merali niekoľko kilometrov, každá jedna. Merali toľko, aká veľká bola vzdialenosť medzi Nebom a Zemou. Týčili sa nad Zemou ako najväčšie zázraky prírody. Pritom to však boli zázraky tisícok rúk a tisícok rokov. Každá jedna veža bola pripravená na príchod guľatého Neba, ktoré malo prechádzať v tom mieste okolo Zeme. Keďže nikto nevedel, kedy a či tade Nebo vôbec prechádzať bude, postavili tých veží toľko, koľko dokázali.

            Sebastián stál pod jednou z nich a fajčil cigaretu. Hovoril: „Pánečku, keď sa dostaneme na to priezračné modré Nebo a vezmeme z neho kus jeho modrej farby, rozmnožíme ju na Zemi a ešte aj tieto hnusné cigarety budeme vyrábať v modrom! Aby neboli také hnusné!“ A cigaretu stlačil opätkom svojej topánky.

Veža bola šedá a oceľová. Jej konštrukcia mala v sebe množstvo skrutiek a záhybov. Množstvo plechov a plieškov, množstvo stĺpov a množstvo rebríkov a dva výťahy.

„Sebastián, Nebo videli v našej blízkosti. Hlásia nám, že sa približuje práve k tejto veži!“

„Úžasné,“ vzdychol si Sebastián. „Úžasné! Som si istý, že tento raz neminie našu vežu! Že tento raz sa Nebo dotkne konca našej veže! Veža 3 bude ta pravá! Veža 3 zachytí Nebo!“

„Sebastián! Sebastián! Pozri sa tam!“

            Sebastián dovŕšil 47 rokov, keď sa stal tento jeho životný okamih a on prvý raz uvidel, že sa Nebo gúľa k jeho pozemskému výtvoru. Toľké roky čakal na tento okamih. Toľký roky staval veže o hlade a o smäde! Toľkokrát zažil, že Nebo síce putovalo okolo nejakej jeho veže, ale predsa ju minulo, častokrát o obyčajných desať – pätnásť metrov. Ale teraz, keď mal 47 rokov a tri mesiace, zdalo sa, že Nebo sa gúľa práve proti jeho veži, na meter presne! Proti veži 3!

„Sebastián, tento raz Nebo neminieme…“ zahlásili matematici, ktorí dokázali vymerať pohyb Neba len niekoľko minút pred sebou. Inak boli úplne bezmocní.

„Ne vež! Na vež 3!“ zahlásil Sebastián ohromným revom na tých, ktorí sa na vež ešte nevyviezli jedným z dvoch mohutných výťahov.

„Ide sa!“ hora veľkých chlapov sa pustila na vežu 3 ako na najväčšiu bitku v najväčšej vojne.

Sebastiánovi vyhŕkli slzy do očí.

            Za moment boli na vrcholku veže stovky chlapov. Niektorí stáli na samom vrchu, niektorí sa pridržiavali oceľovej konštrukcie a trámov tesne pod vrcholom, iní čakali vo výťahu alebo niekoľko metrov pod tými, čo stáli najvyššie.

„Dnes sa gúľa pomaly,“ povedal Sebastián a oči mu žiarili ako tlsté sviečky. „Dnes je na prechádzke,“ povedal Sebastián a usmial sa.

            Ako sa Nebo gúľalo presne na miesto vrcholu veže, jeho modrý dym ani na moment nedal poznať, že je to dym. Bol taký hustý a taký nepriestreľný, že nikto ani za máčik nepochyboval o tom, že vidí modrú planinu Neba.

„Jagavá modrá pôda,“ vzdychali chlapi, hoci boli tak blízko tej modrej, toho modrého dymu.

„Pripraviť háky, reťaze a laná na zarezanie sa do modrej pôdy!“ zavelil Sebastián, ktorý bol ako všetci pripravený na tvrdú pevninu, ktorá prepláva ponad nich.

„Pripravené, Sebastián!“ Do ich rúk sa zakliesnili reťaze s ostrými hákmi, harpúny a vystreľovacie obrovské šípy.

„Pripravené, pane!“ ozývalo sa odvšadiaľ. Či to boli muži v radoch pod ním, či to boli muži stojaci vedľa neho, každý držal niečo v rukách. Každý bol pripravený na úder.

            A naozaj. Nebo sa dogúľalo presne nad ich hlavy a na meter presne sa na niekoľko sekúnd ocitlo nad nimi. A dokonca i v takej tesnej blízkosti, kedy ich oči onemeli z priezračnej modrej farby, nedokázali spozorovať, že to čo vidia, nie je hmota, ale dym. Že hmota, čierna hmota, je za tým dymom ešte o niekoľko kilometrov ďalej. Nedokázali to spozorovať ani v ten moment, ani v momente potom, ani o roky neskôr, ani nikdy, kým žili… Ich šípy a háky boli vystrelené do dymu a popadali im bez akéhokoľvek zásahu späť na hlavy, popadali na ich telá, mnohých poudierali tak, že sa neudržali na trámoch a spadli na Zem z plnej výšky veže 3, alebo obišli so zraneniami, ktoré ich sprevádzali do konca života. Nech sa snažili akokoľvek, dym, do ktorého triafali, však nijako nepochopili. Boli si istí, že sa jedná o látku, ktorá ma ako neoceniteľnú a nepochopiteľnú farbu, tak neoceniteľné a nepochopiteľné vlastnosti. Dym bol totiž taký hustý, že keď sa po ňom rukou natiahli, mali možnosť cítiť ho ako hmotu, dokonca mal aj svojský pach, štipľavý a veľmi ostrý.

            Sebastián sa dotkol modrého dymu a jeho prsty ho silne zaštípali. „Je to papriková hmota! Akoby to bolo modré chilli!“ povedal.

No muži padali na Zem a ako vo vojne, lebo tak to Sebastián vnímal, padalo tento deň veľa obetí. Priveľa.

„Stiahnite sa!“ zakričal Sebastián, ohromený i preľakaný. „Ustupujeme!“ mávol rukou a všetci chlapi, ktorí až doteraz neprestajne hádzali svoje inštrumenty proti Nebu, stiahli sa smerom k výťahom. Keď bolo Nebo už ďalej, začali schádzať dole.

„Toľko obetí! Toľko obetí, hoci sme zasiahli cieľ!“ šepkali si zarmútene.

Sebastián hľadel na Nebo, až kým mu celkom nezmizlo z dohľadu.

„Neboli zbytočné,“ povedal rozhodne. „Dotkli sme sa Neba!“

„Ale za akú cenu?“ plakali ženy nad svojimi mužmi.

„Poznanie je drahé,“ povedal Sebastián, vo svojej hlbokej nevedomosti.

            Už nikdy viac sa taká príležitosť nezopakovala. Veže stárli a bolo ich nutné opravovať. Kým Sebastián žil, živil nádej v niektorých pozemšťanoch. Kým žil, našli sa takí, ktorí veže udržiavali v chode. No od nešťastia, kedy sa ľudia dotkli Nebeského dymu, sa nenašli takí, ktorí by stavali nové veže. A tak sa stalo, že keď Sebastián zomrel bez ďalšieho úspechu, zomrelo aj činorodé odhodlanie v ľuďoch dotknúť sa Neba, zniesť ho na Zem.

Ľudia od tejto príhody už pokladali Nebo za nepolapiteľné. A po celú dobu ľudskej existencie na Zemi, bolo pre pozemšťanov Nebo naďalej modré a pevné. Bolo modrou guľatou pevninou.

            Plynuli veky a veky a stalo sa, že ľudstvo vyhynulo. Vyhynulo vo vedomí a v oslavách Neba. Pretože jedna legenda prežila celé ľudstvo. A to bola tá, ktorú kedysi rozprával Sebastiánovi jeho otec: že keď ľudia zomrú, pôjdu všetci do guľatého Nebo, ktoré sa točí okolo Zeme. V tomto vedomí ľudstvo vymrelo, lebo stratilo schopnosť rozmnožovania.

            Na Zemi sa ocitli duchovia ľudí. Ich telá zhnili, ale ich duše prežili. Takisto, ako prežili duše zvierat. Duše ľudí naďalej lovili duše zvierat a jedli ich. Pili z duše vody a jedli z duší zvierat a z duší rastlín. Nie preto, že museli, ale preto, že chceli. Ich život sa po smrti nijako výrazne nezmenil. Akurát, že vedeli lietať.

            Sebastián hľadel na zúbožené pozostatky veží, ktoré za života postavil. Bolo mu ich tak ľúto ako všetkých svojich neúspechov.

„Sebastián?“ potajomky sa k nemu prikradol otec.

„Áno, otec? Želáš si?“

„Rozmýšľal som, synak, a niečo mi napadlo.“

„Čo také, otec?“

„Vieš, všetci sme už po smrti. Žijeme z vlastných spomienok. To, že lovíme zver, je len spomienkou na to, že sme ju kedysi lovili. To, že zberáme plodiny, je len spomienkou na to, že sme ich kedysi zberali. Ale naše sny, ktoré v nás žijú ďalej, tie spomienkami nie sú. Sú životom, ktorí nás drží živými aj po smrti!“

Sebastiánovi sa otvorili oči dokorán. Otec bol predsa vždy ten, ktorý ho od jeho snov odrádzal. Ktorý sa ho snažil odviesť od stavania veží celý čas, čo žil.

„Otec, čo tým chceš povedať?“

„Ach, syn môj,“ poklepal ho po ramene, „choď za svojím snom. Aj keby si mal pre neho ešte stokrát umrieť, stojí ti to za to. Sny sú predsa tie, pre ktoré budeme žiť večne. Naplň svoj sen, a prines nám sem kúsok Neba, aby sme ho rozmnožili!“

            Tak sa začal nový Sebastiánov boj. Boj o Nebo.

            Netrvalo dlho a ako šípy tisíce duchov vystrelili k Nebu nasledujúc Sebastiána. Vystrelili a preleteli modrým dymom. Ani nevedeli ako, jednoducho ním preleteli.

„To nie je Nebo!“ zahlásil Sebastián, keď sa k tomu dymu priblížil.

Bola to pravda, ktorá bola pravdou po celú existenciu ľudstva. Ale teraz, Sebastián silnejší ako smrť, mal tú schopnosť rozoznať pravdu od lži bez toho, aby na to vynaložil sebemenšie úsilie.

„To nie je Nebo!“ ozývalo sa medzi duchmi, ktorí Sebastiánovi verili, pretože jeho sen v ňom žil na celej Zemi, nech bola akokoľvek nekonečná.

„To nie je Nebo?“ ozývalo sa medzi duchmi, keď sa ocitli v hustej štipľavej dymovine.

            Tak sa stalo, že keď duchovia prelietavali dymom po Požiari, nasali ho do seba a sami sa stali na istý čas modrí. Takí modrí, po akej modrej vždy snívali. Stali sa modrí a uháňali po všetkých smeroch okolo čierneho, po ohni vyprahnutého Neba. A modrá farba v nich sa po tejto vyprahnutej zemine roznášala a kropila ju ako voda, ktorá tu nikdy nemala miesto.

„Juchúúúú,“ ozývalo sa z duchov, ktorí postupne bledli, lebo modrá farba v nich sa usadzovala pomedzi škáry a povrch Neba.

            A tak sa stalo, že Nebo bolo zase modré. Tak sa stalo, že ľudia predsa len našli modré Nebo, po akom vždy túžili. O akom vždy snívali. Ale museli si ho riadne vydobyť a vyrobiť!

Za cenu mnohých životov…. a mnohých zánikov!

            Pretože nie všetci uniesli modrú krásu v sebe. Niektorí ju neuniesli a spolu s ňou sa na Nebi rozplynuli.

„Sebastián, pozri sa, čo sa robí!“ zvolali na Sebastiána jeho druhovia.

Sebastián pozrel rozdávajúc modrú farbu na čiernu pod sebou.

Duchovia sa strácali a padali spolu s modrou, ktorú do seba nasali.

„Nie! Nepadajte! Nestrácajte sa nám!“ kričal na nich Sebastián.

Ale zbytočne. Niektorí sa jednoducho rozplynuli a premeneli na biele oblaky, ktoré na Nebi navždy unášal čas…

            A tak bola Zem plná duchov a Nebo plné ľudí. Ľudí, ktorí naplnili svoje sny…

„Tam je môj syn,“ povedal otec Sebastiána a ukázal na modré Nebo, po ktorom sa pohybovali biele mraky.

„A prečo sa nevráti k nám na Zem?“ pýtali sa duchovia, ktorí sa neodhodlali letieť k Nebu.

„Pretože on je človek! On je tam človek!“ povedal hrdý otec.


Komentáře

komentářů

About The Author

One Response

Leave a Reply