Chlapec sa zobudil na hluk prichádzajúci z dolnej miestnosti. Rozospatý si sadol na posteľ, a pomaly sa obul. Zo stola vzal olejovú lampu, ktorá vrhala do izby slabé svetlo. Podišiel ku dverám, za ktorými bolo schodisko dole do krčmi.

    Najskôr si myslel, že sú to opití hostia, ale rýchlo sa presvedčil o opaku. Dvere do krčmy boli rozbité a zbytok z nich ležal uprostred miestnosti. Okná na tom neboli o nič lepšie. Studený vietor prenikol celým domom. Chlapec zišiel zo schodov, a až keď stál celkom dole, zistil, čo sa deje.

     Pod barovým pultom ležala prikrčená žena, pravdepodobne v bezvedomí. V krčme to vyzeralo ako po poriadnej bitke. Všade naokolo boli porozbíjané stoličky a stoly. Z krbu sa valil kúdol dymu, akoby ho niekto úmyseľne a narýchlo uhasil. Pri dverách ležali dve nehybné telá. Zvonka doliehal nárek a krik.

     Chlapec sa rozbehol smerom ku dverám, ale na prahu zastal. Celá dedina bola v plameňoch. Medzi domami pobehovali vystrašený ľudia, ktorí sa snažili utiecť. Proti škretom však nemali šancu. Boli ich desiatky a  neušetrili nikoho, kto sa bránil a stavial na odpor. Veľká červená vlajka so symbolom ruky zovretej v päsť, bola neprehliadnuteľným znakom víťazstva Rallovho oddielu, ktorý prišiel vypáliť dedinu.

     Z niektorých domov už nezostalo takmer nič. Biely sneh sa miešal s ešte teplou krvou a všade ležali mŕtvi dedinčania. Bol to strašný pohľad a dôkaž Rallovej krutosti, ktorý sa nezastaví pred ničím. Jeho vojaci boli vycvičení zabíjať, a dnes mali možnosť ukázať svojmu pánovi oddanosť.

     Chlapec rýchlo vbehol dovnútra a utekal za barový pult. Tam stále ležala žena, ktorá pomaly prichádzala k vedomiu. Po tvári jej tiekol slabý pramienok krvi, ktorý nasvedčoval, že utrpela ranu do hlavy. Opatrne sa postavila a obaja sa snažili dostať von z krčmy. Nebolo to však jednoduché, pretože žena bola slabá a podlamovali sa jej nohy. Chlapec ju musel stále pridržiavať, čo ich spomaľovalo.

     Horné poschodie už bolo celé v plameňoch a oheň sa začal po schodoch šíriť do dolných miestností. Hrozilo, že strecha domu sa čochvíľa zrúti.

     Obaja sa vybrali zadným vchodom, ktorý viedol cez kuchyňu a sklad za barom. Vonku ich ovial studený vietor a dym z horiacich domov. Žena sa rozkašľala a popoháňala chlapca, aby utekal bez nej, ale ten sa jej stále snažil pomôcť.

     Podarilo sa im újsť niekoľko desiatok metrov a boli už takmer za dedinou v neďalekom lese, kde sa mohli schovať. Nikto z nich sa neobhliadal za seba. Chceli byť čo najďalej a v bezpečí.

     Ich snaha však bola zbytočná. Po ich stopách sa vybralo niekoľko škretov, ktorí ich rýchlo dohnali. Ten deň nebolo nikomu súdené utiecť.

      Posledné, čo si chlapec pamätal, bola žena ležiaca v snehu a silný úder do hlavy.

 

* * *

 

     Arian sa prebral. Bolesť hlavy ho vrátila k vedomiu tým najhorším spôsobom. Chvíľu ležal a snažil sa spomenúť si na to, čo sa stalo. Pamätal si iba útržky. Horiacu dedinu, chaos a zmätok, ktorý bol všade naokolo. Spomenul si na Liu.

     Snažil sa vstať, ale bolo to márne. Nemal dostatok síl. Až teraz si uvedomil, že leží v akomsi voze, ktorý sa natriasa. Vo voze bola tma, takže nevedel, kde sa nachádza, ale určite ho niekam viezli.

     „Je tu niekto?“ spýtal sa potichu.

     „Neboj sa všetko bude v poriadku. Nie si zranený?“

     Arian spoznal ten hlas a uľavilo sa mu. To bola Lia. Znovu sa snažil postaviť sa, ale nešlo to. Zatočila sa mu hlava, a tak ostal ležať.

     „Nie. Som v poriadku, len ma bolí strašne hlava.“

     „To bude dobré. Ukáž, pozriem sa ti na to.“

     Lia podišla ku Arianovi a potme sa mu snažila nahmatať hlavu. Jeho stav bol našťastie dobrý. Jedna veľká hrča na hlave, ale nič vážne.

     „Kam nás to vezú?“

     „Neviem chlapče, ale určite niekam, kde to nebude nič príjemné.“

     „Čo sa vlastne stalo. Spal som hore v izbe, keď som začul hluk a potom….“

     „Prepadli nás škreti. Tí istí, čo prepadli aj tvoju karavanu. Neušetrili nikoho, kto sa im postavil do cesty. Mali sme šťastie. Dúfam, že sa niekomu podarilo úsjť, aby mohol varovať ostatných.“

     „Ale prečo? Veď u nás v dedine nič nebolo, alebo sa mýlim.“

     „Sama neviem, ale zdá sa, že do nášho kraja prišli zlé časy. Ale teraz oddychuj, potrebuješ sa rýchlo zotaviť a nabrať silu. Nechali nám tu kus chleba a trochu vody. „

    

 

     Vozy po niekoľkých hodinách zastali. Dokopy ich bolo sedem a všetky dorazili do cieľa; do tábora škretov. Tri z nich šli z vypálenej dediny, z ktorej pochádzali Lia a Arian, zvyšné sa pridali cestou. Niektoré niesli ľudí, ktorých zajali počas plienenia škreti, iné zásoby jedla a zbrane.

     „Vystupovať a rýchlo!!!“

     Arian s Liou sedeli prikrčení v kúte a načúvali hlasom zvonka. Dorazili do cieľa. Po chvíli sa otvorili dvere na ich voze. Dnu preniklo ostré svetlo, ktoré ich oslepilo. Muž s bičom v ruke ich nabádal k tomu, aby vystúpili.

     Nesmelým krokom sa najskôr odhodlala Lia a za ňou šiel aj Arian. Vonku zistili, že sa nachádzajú vo veľkom tábore. Ani jeden z nich ešte nič podobné nevidel. Všade bolo veľa škretov, ktorí kričali jeden cez druhého. Našli sa tu však aj ľudia, ale tí by s nimi určite nemali zľutovanie. Boli to žoldnieri, nájomní vrahovia, ktorí pre peniaze spravia čokoľvek a pre kohokoľvek.

     „Vy dvaja! Pôjdete so mnou.“

     Ku vozu podišiel vysoký muž. Celý bol odetý v koženej zbroji a za opaskom sa mu pohupoval meč. Obom zajatcom nasadil putá a ukázal im, aby šli pred ním.

     „Kam nás to vediete? My sme nič neurobili.“

     Arian sa snažil domáhať odpovede, ale dostal iba pesťou do tváre, až sa zvalil na zem. Lia sa mu snažila rýchlo pomôcť, aby vstal a mohli pokračovať, inak by sa mu vodilo ešte horšie. Vedela, že tento žoldnier s nimi nebude mať zľutovanie.

     Chlap ich viedol cez celý tábor, až na koniec, kde boli drevené chatrče. Ako sa Lia domnievala, boli to cely. Cestou si všimla honosný murovaný dom v strede tábora. Tam musel určite bývať kapitán tábora, a ak mal Gorn pravdu, tak to bol Rall.

     Všetci traja zastali pred jednou z chatrčí. Žoldnier im zvesil z rúk putá a otvoril dvere na chatrči. Oboch ich postčil, aby vošli dnu, a potom zamkol.

     Vo vnútri nebolo takmer nič. Na zemi ležala iba slama a dve veľké kože, na ktorých sa dalo spať. Cez bočné okno dopadalo dnu slabé svetlo, takže tam nebola aspoň úplná tma.

     „A čo teraz? Dokedy nás tu budú držať?“

     „Neviem, ale neboj sa. Zatiaľ nám nič nehrozí. Ak by nás chceli zabiť, urobili by tak už dávno.“

     Arian si sadol do kúta na jednu z koží. Spod bundy vytiahol malú drevenú píšťalku, ktorú mal zavesenú okolo krku na striebornej retiazke. Píšťalka vydávala iba jeden tón, ale chlapec sa snažil meniť aspoň rytmus.

     „Odkiaľ máš tu píšťalku?“ spýtala sa ho Lia, ktorá rýchlo vstala a podišla ku chlapcovi.

     „Našiel som ju u Goriona. Bola zavesená na jednej z poličiek. Myslel som, že mu nebude vadiť, keď si ju požičiam.“

     „To určite nebude. Ani nevieš aká som rada, že si to spravil. Tá píšťalka je čarovná. Keď na ňu správne zapískaš, začuje ju čarodejník, ktorému patrí. Ak sa nám to podarí, upozorníme Goriona a Gorna. Ešte predsa len máme nádej sa dostať preč.“

     „Ale ja neviem, ako mám na ňu zapískať.“

     „To nevadí, času máme dosť. Ale musíme byť opatrní, aby nás nepočula hliadka, inak sa prezradíme. Počkáme do noci, keď budú všetci spať.“

     Dvere na chatrči sa otvorili a do vnútra vošla mohutná postava. Chlap sa musel zohnúť, aby sa dostal dnu.

     Arian rýchlo schoval píšťalku pod bundu.

     „Takže vy dvaja ste z tej dediny, kde žila tá podarená dvojica. Mág a rytier, aké poetické. Predpokladám, že v dedine asi neboli, keď ich sem moje vojsko neprinieslo. Nevadí, veď vy mi to už poviete, kde ich nájdem.“ Muž sa hlasno zasmial. Bol to radostný a víťazný smiech.

     „Nikdy!“ skríkol Arian a postavil sa, akoby chcel na chlapa zaútočiť.

     Ten sa napriahol a chlapec dostal plnú rano do tváre, až odletel a zastavila ho až stena chatrče.

     „Neboj sa, povieš mi, čo budem chcieť. Až zajtra ráno výjde Slnko, budeš spievať ako ranné vtáča.“

     Chlap sa otočil a odišiel z chatrče. Dvere sa za ním zabuchli a bolo počuť zapadnutie zámku. Lia si bola istá, že ten, kto ich práve navštívil bol Rall. Viac sa však desila rána. Vedela, čoho všetkého je schopný, a že pred ním nebudú mať najmenšiu šancu.




Komentáře

komentářů

About The Author

Miroslav Sendlai - prvé kroky ku hviezdam urobil spolu s Asimovom a Lemom, vesmír spoznal cez Douglasa. Literárne debudoval v zborníku Poviedka Istroconu 2 s poviedkou Valles Marineris. Fanúšik fantastiky vo všetkých podobách, redaktor MFantasy a Scifizinu. V súčasnej dobe sa venuje literárnej tvorbe a prehľadu fantasy a sci-fi noviniek. Nájdete ho na @Maijro alebo FB: Miroslav "Maijro" Sendlai ;)

Leave a Reply