Gulička

 

Keď sa tvorila zem, Boh nechcel mať Sebastiána pri práci. Odložil ho do zeme, ktorú netvoril. Odložil ho do Pekla. A teraz, keď Zem bola stvorená, bolo mu dané nájsť východ a žiť.

Pomaly sa dvíhal zo zeme. Sebastián mal totiž krídla. Nebol anjel, veru žiadny anjel sa v ňom neskrýval. Bol suchopádny, ale kreatívny človek. Zatrepotal krídlami, ktoré mu Boh dal na znak jeho kreatívnosti. A vzniesol sa ešte vyššie.

Teraz, keď Zem bola stvorená, a všetkého bolo zatiaľ málo, Sebastián kraľoval tomu kúsku Zeme, kde sa nachádzal. Nikoho nebolo široko – ďaleko, len jeho túžba po káve so smotanou sa rozrastala do diaľky. Miloval kávu so smotanou tak veľmi, až zaplnili celé jeho vnútro.

Keď sa Sebastián letom povzniesol nad svoje vnútro, uvidel široké lány hnedej zeme. Uvidel šíru planinu a čerstvé vrcholky hôr. A uvidel aj more, aj púšť, aj skaly. To všetko uvidel ako na dlani.

Sadol si na oblak, ale nie tak, aby videl Zem. Sadol si na oblak tak, aby mal Zem nad hlavou. Tu sa pred ním rozprestrela ďalšia krajina. Táto mala pahorky a pláne približne v jednej rovine. Táto mala diery bez konca. Táto nebola ustálená a mala dve farby: bielu a modrú. A hýbala sa. Sebastián si nemohol byť istý ani miestom, na ktorom sedel.

„Vráť sa na Zem, Sebastián, si človek,“ oslovil ho anjel, „si človek a človek patrí na Zem, nie do neba.“ Sebastián sa lepšie zahľadel na toho anjela a sotva mohol uveriť vlastným očiam. Anjel bol čierno – fialový a miesto krídel mal okolo seba akúsi povznášajúcu silu, ktorá jeho telo viedla k lietaniu.

„Kto si? Nikdy som ťa nevidel! A som starší ako táto Zem…“

Anjel mu odvetil: „Nad touto Zemou a nad týmto nebom je niečo vyššie, niečo iné ako toto. Niečo, čo sa líši farebne aj charakterom. Preto fialová, preto čierna. Preto anjel, čo vie lietať ako vtáky, a predsa bez krídel. Siahni si do vrecka, čo ti v ňom Boh niečo nechal.“ Sebastián neváhal a siahol do nohavíc. Vytiahol malú guličku. „Vidíš tú guličku, Sebastián? Tá ťa oprávňuje robiť veci, ktoré iní smrteľníci nemôžu. Lebo ty nie si obyčajný smrteľník. Choď na Zem alebo kde chceš a správaj sa podľa toho, čo som ti povedal.“ Anjel vzal svoje nadpozemské telo preč a stratil sa niekde v priestore, čo nepatril ani Zemi ani nebu.

Sebastián osirel. Zostala mu len tá gulička. Nevedel, kedy mu ju Boh dal. Keď bol zahrabaný pod zemou, v Pekle? Čo mu vlastne táto gulička umožňovala? Čím ho robila výnimočným? Čo od nej mohol očakávať? Čo mohol očakávať od seba, keď ju mal?

Skočil rovnými nohami na zem a odpľul si. Káva už nebola aktuálna. Na scéne bola moc. „Boh mi dal určite moc,“ pomyslel si. „Čo s takou mocou, ktorú nepoznám? Idem si ju vyskúšať.“

I hodil guličku proti skalám. A čo sa nestalo? Kde sa gulička odrazila, tam sa objavili budhistické chrámy. I presunul sa ďalej a hodil guličku proti púšti a tam sa objavili pyramídy. I hodil guličku proti mase ľudí a tam sa objavili kostoly a mešity a ľudia sa rozpŕchli v besnom ľaku do všetkých strán…

„Sebastián, prečo naháňaš ľuďom strach zo smrti,“ spýtal sa zrazu anjel za jeho chrbtom. „Uvedomuješ si, že si predbehol tok času a všetko, čo si stvoril, si stvoril o tisícky rokov skôr, ako na to človek mal prísť? Lebo toto je doba, kedy sa ľudská myseľ sotva sformovala, sotva sa človek osamostatnil od opičích primátov. Sotva začal inteligentne rozmýšľať. Sotva pomyslel na bohov, na mágiu a rituály. Myslí hlavne na boj a moc. A ty prídeš k týmto ešte  primitívným človiečikom a stvoríš im veľkolepé chrámy, veľkolepé stavby. Prečo to robíš?“

„Ja neviem ako, len som hodil guľôčku pred seba.“

„Nič nie je samé od seba, Sebastián. Všetko má svoj podnet.“

„Obávam sa,“ priznal sa Sebastián, „že ma ovládla moc.“

„Zvláštne,“ zamyslel sa anjel, „opojenie mocou spôsobilo niečo také veľkolepé… Hoci je na to priskoro, je to veľkolepé. A moc? Moc je taká malá… Taká nevšedná v očiach toho, čo si stvoril.“

Sebastián vydýchol a schoval si guľôčku do vrecka. „Idem si pozrieť svoje výtvory.“

Anjel sa postavil za jeho chrbát a ako Sebastián kráčal ku chrámom nahusteným na seba, anjel ho mlčky sledoval.

Ľudia sa osmelili a začili vychádzať z úkrytov. Pomaly sa začali mihať medzi mohutnými stavbami. Kde – tu sa nejaký trúfalec odvážil položiť nohu na neznámy materiál, často obsypaný zlatom. Nesmelé dotyky s náboženskými budovami, nesmelé pohľady, pohyby rúk, koktavá reč, úskoky – to všetko mal Sebastián z diaľky na dohľad. A anjel za jeho chrbtom potichúčky vzdychal. „Vidíš, vidíš, čo si spôsobil? Teraz príde katastrofa! Uvidíš…“

Jedna žena, vysoká a tlstá, odvážila sa ako prvá vstúpiť do kostola. Mala na sebe kože a vlasy dlhé ako jej telo boli posplietané do seba ani vrkoč, hoci šlo len o špinu a pot a pohyb na zemi, čo dopomohol k jeho výslednému tvaru. Taká vošla, no dlho nevyšla. Nevyšla, lebo bola ohromená tým, čo videla. Videla oltár vykladaný trblietavým materiálom, videla drevené lavice, dlážku z kameňa rovnú ako nebeská klenba, videla kvety, aké v živote nevidela, zasadené do váz. Videla obrazy, až sa jej jazyk prepadával hlbšie do tela. Videla strop ohnutý ako jej hnedé, veľké oči. Videla maľbu na stenách a farebné sklo v oknách. Padala úžasom…

„Čo myslíš, Sebastián, čo urobí tá žena,“ spýtal sa anjel.

„Vyjde a povie, že je to zázrak bohov, v ktorých veria. Verili a budú veriť.“

„Ja si nemyslím, Sebastián. Božia sila je nekonečná. Gulička, ktorá toto stvorila, je od Boha.“

„Bol som pyšný, mal som priveľkú moc! Som len človek, anjel! Som len človek!“

„Tá moc bola od Boha. Preto nemohla byť zlá. Tvoja pýcha s tou mocou nemala nič spoločné…“

„Vravím,“ nedal sa Sebastián, „vyjde a bude zvestovať silu bohov.“

A obaja sa vzniesli do výšky, skadiaľ situáciu sledovali.

Aký bol dotyk primitívnych ľudí s vyspelými náboženstvami? Taký, aký mala táto žena. Ona vyšla a povedala vo svojej reči: „Buďme všetci priatelia! Kamaráťme sa a spolunažívajme v láske medzi týmito priestormi!“

A naozaj. Netrvalo dlho a ľudia zabudli na bohov, ktorých vyznávali. Zabudli na boje medzi sebou, na obete, ktoré vzdávali bohom. Uzavreli trvalý mier a medzi nimi a medzi týmito stavbami sa rozrástol mier.

„To je veľkolepé,“ nadchýňal sa anjel.

„Súhlasím,“ hovoril Sebastián.

Chrámy sa preplnili deťmi a starcami, pred ich vchodmi sa ľudia delili o jedlo. Na nádvoriach sa ozýval ruch života a poriadali sa spoločné výlety a akcie do nebezpečných pyramíd. A ako sa tak dialo, ľudstvo sa rozrastalo, mohutnelo, ale v láske, v spokojnosti, v nekonečnom mieri…

„Prepáč, Sebastián, zle som ťa vinil,“ ospravedlnil sa anjel.

 

Sebastián si spomenul na kávu. Poznal ju z Pekla. Bola vskutku ohromná. Dal guličku do vačku a vrhol sa na miesto, skadiaľ sa vyhrabal z Pekla.

Miesto už zarástlo trávou a skaly obopínali jeho hrdlo ako náhrdelník. Zvieratá sa pri ňom párili a vedľa vyvierala čistá voda. Všade vládol pokoj.

Nazrel dole, opatrne a striedmo.

„To nie je nekonečný priestor, z akého za mnou prišiel anjel na nebi. To je konečný priestor a ja niekam dopadnem, až sa spustím. Dopadnem do starého dobrého Pekla. A viac neváhal a pustil sa dole.

Letel ako vták bez krídel. Krídla mal zložené do seba, aby si ich nepoškodil. Okolo neho sa mihala zemina, skalky, horúčava rástla. V istom momente Sebastián zacítil zemské jadro veľmi výrazne. No vtedy rozprestrel krídla a povedal si: „Želám si kávu!“ A tá horúčava pominula ako šibnutím zázračného prútika. Sebastián sa ocitol v inej dimenzii. Tá dimenzia ležala v rovine zemského jadra, v rovine najväčšej horúčavy, no bola úplne chladná. Sebastián musel prejsť bránou do iného sveta, ani si to neuvedomil.

Tento svet nepoznal hornatiny. Nepoznal ani rieky, ani trávu, ani púšť. Poznal len sám seba vo svojej suchej, no chladnej podobe. Navonok tu nič nerástlo, nič nevznikalo, ani nezanikalo. Len občas niekto prišiel a niekto zas ušiel ako Sebastián.

Rozprestrel krídla a začal lietať. Vo vzduchu sa vznášal opar rannej hmly. A jeho obyvatelia? Boli diabli. Ale kľudne sa tu mohol ocitnúť hocikto, koho Boh nechcel vidieť. Možno dočasne, možno nastálo.

„Sebastián, čo chceš robiť?“

„To si ty, anjel,“ otočil sa Sebastián a uvidel za sebou čierno – fialového anjela.

„To som ja, Sebastián,“ prihovoril sa mu ďalší, rovnako vyzerajúci anjel.

„Som rád, že si nás prišiel navštíviť,“ povedal tretí čierno – fialový anjel.

Sebastián si spomenul. To neboli anjeli, ale diabli, čo zobrali na seba podobu jeho priateľa.

„Ako ste vedeli, kto je mojím priateľom tam hore,“ nedalo mu nespýtať sa.

„Všeličo sa donesie k nám do Pekla,“ odvetili.

Sebastián vyletel vyššie, až tam, kde by sa mala rozprestierať obloha. No miesto oblohy tam bolo iba prázdno, bezfarebné, no plné matnej pary. Čerti za ním vyleteli ako šípy.

„Celé vaše prostredie, celé peklo je ako káva. Je matné ako smotana, čo sa dáva do kávy a je hnedé a čierne ako káva, až chutí ako káva. Keď som pri vás, mám pocit, akoby som pil kávu. A keď u vás pijem kávu, mám pocit, akoby som bol v nebi.“

„Nie je problém, my ti kávu radi urobíme,“ ozvali sa čerti a hlasno sa zachichotali.

„Koľko smotany, koľko kávy si praješ,“ oslovil ho „anjel“ po pravici.

„Plnú šálku,“ rozkázal si Sebastián bez toho, aby uviedol pomer. Čerti sa pustili k zemi, Sebastián na chvíľu osirel.

Smotanová hmla sa zvíjala do vĺn ako more pod rukou vetra. Všade sa ozývali hlasy, ale Sebastián nevedel rozoznať, komu patria. Hlasy sa spájali, rozchádzali v pieseň, vo vravu. Boli tu predmety? Áno, niekde pod tou prikrývkou prázdna sa formovali predmety, ich rysy, ich záhyby… Ale nie pre Sebastiánovo oko, nie pre toho, ktorý sem nepatril. Lebo Sebastián sem nikdy v podstate nepatril. Bol tu na návšteve. A práve preto sa k nemu čerti správali, ako sa k nemu správali. Úslužne a zdvorilo. Bola to vypočítavosť, aby o pekle nehovoril zle, keď sa z neho dostane. Správali sa tak ku všetkým, ktorých sem Boh poslal dočasne.

„Káva,“ vynorila sa pred Sebastiánom čierno – fialová šálka. Bol to štýl: čierno – fialoví čerti s krídlami a čierno – fialová šálka k nim. Snažili sa Sebastiána ohúriť v každom smere.

„Ďakujem,“ povedal Sebastián a blažene si odchlípol z horúcej kávy. Smotany tam bolo hojne a pena sa príjemne rozmazala na perách ako oblak na oblohe.

„Viete, prečo som tu,“ spýtal sa Sebastián.

„Aby si ochutnal z našej kávy a oddýchol si,“ čerti sa nakopili jeden na druhého, okolo Sebastiána.

„Chyba,“ povedal Sebastián.

Čerti sa prekvapili.

„Som tu, aby som medzi vás vniesol niečo božské, niečo dobré. Čo si o tom myslíte?“

Čerti sa zľakli a razom sa rozpŕchli do všetkých strán a Sebastián zostal sám so svojou šálkou kávy. Rozpŕchli sa rovnako ako ľudia, ktorým Sebastián stvoril chrámy. No rozdiel bol v tom, že čertom ešte nestvoril nič.

Vzal do ruky guličku a hodil ju párkrát smerom dole. Druhou rukou medzitým dopil kávu a tú tiež hodil dole. Padla hneď po guličke. No až na to, že gulička stvorila to isté, čo stvorila na Zemi. Stvorila v tomto chladnom a na pohľad prázdnom priestore pyramídy, kostoly, mešity,… A ako to stvorila, zadunel zvuk rozbíjajucej sa šálky z kávy, ktorá stavby v Pekle akoby symbolicky pokrstila.

„Čo si to urobil s naším milovaným Peklom,“ ozval sa žalostný výkrik zdola.

No bol to naozaj len jeden výkrik. Totiž keď utíchol, čerti začali vyliezať zo svojich brlohov, zo svojich skrýši a boli ich stovky, tisíce. Boli to stvorenia ako každé iné, predurčené len svojou náturou, aby sa odlišovali od ľudí zo Zeme.

V zmätku vyšli vo svojej pôvodnej podobe: s nohami, rukami, hlavami – takými ako mali ľudia. Vyšli a čudovali sa, no nebojácne, hrdo. Prechádzali pomedzi stavby, obzerali si ich a vyslovovali svoje názory.

„Je to dobré, čo je to?“ – znela najčastejšia otázka.

Jeden z nich vošiel dovnútra. Bol smelý a jeho krok nebol jeho tieňom. Vošiel do mešity. Čerti, to boli bytosti odvážne, hrdé a falošné. Ale boli prítulné a vedeli byť nesmierne pohostinné, čo na vlastnej koži okúsil aj Sebastián.

„To sú mi veci,“ čudoval sa čert, ako sa jeho nohy dotkli koberčekov červenej farby, ako sa jeho prst dotkol vyvýšeného miesta pre predmodlievajúceho, ako sa jeho prst dotkol arabského písma nad vchodom, kde bol napísaný verš Koránu. Čertove hlasivky sa zarazili, ostal stáť mĺkvy a nikdy v živote sa necítil taký sám ako teraz.  

Sebastián chcel mať pri sebe skutočného anjela ako hore na Zemi, aby mohli spoločne konzultovať situáciu. Bol zvedavý, ako sa čert po východe zachová. Či bude boží výtvor rovnako úspešný v Pekle ako bol na Zemi. Bol to výtvor od Boha, ale toto bolo predsa Peklo a Boh mu určil isté pravidlá, ktoré sa mali dodržiavať. Mohol Sebastián guličkou zmeniť aj Peklo?

Čert sa točil ako na kolotoči, hlavu prestavoval od miesta k miestu, od jedného predmetu k druhému. Hoci bola mešita takmer prázdna, predsa len sa skvela vo väčšej honosnosti ako samotné Peklo, ktoré bolo na prvý pohľad prázdne, s výnimkou pre tých, čo zakúsili jeho kávu a pre jej výnimočnú chuť ju videli v každom prázdnom mieste Pekla.

Čert vyšiel von a povedal: „Videl som prázdnotu, ktorá bola plnšia ako moje dlane, ktoré niesli tú najchutnejšiu kávu celého Pekla! Videl som prázdnu miestnosť vykladanú tými najplnšími predmetmi a architektovanú tými najplnšími konštrukciami!“ Čert tak rozprával preto, že Peklo prekvitalo prázdnotou a všetci ňou boli takí nasiaknutí, že všetko okolo seba posudzovali cez ňu.

Len čo sa spamätali, všetci čerti sa premenili na čierno – fialových anjelov, lebo si mysleli, že takým spôsobom si Sebastiána naklonia. Prileteli k nemu ako strely a skôr, ako ho stihli zahrnúť otázkami, zahrnuli ho prívetivými a falošnými pohľadmi, čo bolo pre nich typické. Urobili okolo neho kruhy a v rôznych smeroch sa okolo neho začali točiť, pričom z neho nespúšťali pohľad.

„Povedz nám niečo o týchto budovách. Skôr ako do nich vstúpime. Vieme, že si ich stvoril aj na Zemi, ale nič viac o nich nevieme. Nevieme, čo znamenajú a čo nám chcú povedať. Rozprávaj, rozprávaj o nich čo najviac…“

Sebastiánovi sa tisli do očí slzy, taký bol ohromený vlastným výtvorom.

Predsa som necítil pýchu, keď som hádzal guličkou dole. Keď som ňou hádzal o skaly na Zemi, bol som pyšný a stvoril som chrámy a pyramídy. Ale keď som ňou hádzal o zem v Pekle, mal som úplne iné pocity a predsa som stvoril to isté.  – Pozeral, čo vzbudil v čertoch a bol dojatý.

No keď čerti pochopili, prečo začal plakať, nasledovala ich vnútorná vzbura. Vzopreli sa ako malé deti, že oni sú predsa čerti a nie nejakí anjeli, zastali vo svojom nádhernom tanci okolo Sebastiána a s horkosťou na seba začali pozerať, že kde sa to v nich vzalo.

Tu ten, ktorý vstúpil do mešity, zaspieval nádherným hlasom: „Bol som v Božom chráme krajšom ako celé Peklo! Bol som v ňom a zahorel som láskou! Bol som v chráme krajšom ako všetko, čo som videl a chcem vám o tom spievať! Tak vám spievam o nevídanej kráse, ktorú som videl a vy ste ju ešte nevideli a máte čo ľutovať, naozaj máte!“

Všetci čerti zabudli na Sebastiána, až na toho spievajúceho, a vrhli sa do mešít a kostolov ako víchry. Nezostalo po nich nič okrem vetra, ktorý sa za malú chvíľu tiež ponáhľal za nimi.

Dotyčný čert zosilnil čiernu a fialovú na svojom tele a prikradol sa ku Sebastiánovi. Úlisne, ale milo povedal: „Rozprávaj mi o ľuďoch, rozprávaj, čo vieš. O tom, ako zareagovali na to, čo si nám tu v Pekle stvoril.“

A Sebastián sa rozhovoril o žene, ktorá vstúpila do kostola, o ľuďoch, čo nasledovali jej príklad, o šťastných dobrodružných výpravach do vnútra pyramíd, o tom, aké úžasné bolo sledovať šťastie ľudí na ploche toho, čo stvoril.

„A ty, prečo si tam nechcel žiť s nimi? Prečo si sa vykradol sem do Pekla?“

„Lebo som mal chuť na vašu kávu,“ priznal sa Sebastián.

Čert sa ohromne čudoval. „Na našu kávu? Ako si mohol mať chuť na našu kávu, keď si videl, keď si stvoril niečo tak veľkolepé? Ale neodsudzujem ťa za to, lebo chápem tvoju smrteľnosť. Len tvoja smrteľnosť ťa mohla priviesť k takémuto omylu.“

Niektorí čerti sa vrátili hore. Vo svojej anjelskej podobe, samozrejme. A bolo to rečí, bolo to otázok. Čert, ktorý ako prvý vošiel dnu, celkom zanikol v dave.

„Povedzte,“ zakričal Sebastián na dav mohutným hlasom, „čo odo mňa chcete? Čo mám urobiť? Ako vám mám ešte poslúžiť? Že sa vám môj výtvor páči, o tom nepochybujem. Ale je ešte niečo, prečo by som mal guličkou znovu hodiť?“

Každý čert sa zamyslel sám nad sebou. Nad tým, čo by od Sebastiána mohol vytiahnuť pre vlastné dobro. Skrátka, každý myslel len sám na seba.

„Daj nám to najcennejšie, čo situácia ponúka,“ znela jednohlasná odpoveď.

„To najcennejšie? Ale čo je to najcennejšie?“

„Prepoj nás s chrámami na Zemi!“

Sebastián sa zarazil. Dal mu Boh až takú moc, keď mu dal do ruky guličku? No keď pozeral na čertov, ktorí boli takí natešení chrámami, ktoré skúmali, po ktorých mohli chodiť a unikať v nich pred prázdnom Pekla, prišlo mu ich ľúto. I rozhodol sa, že im vyhovie.

Sebastián hodil guličku smerom nahor, k hranici medzi Peklom a Zemou. I spojil ich dovedna. Nebolo viac Pekla ako takého a nebolo viac Zeme ako takej. Peklo a Zem sa stali jedným a tým istým. A toto zlúčenie spôsobilo, že sa chrámy roztrúsili po celej Zemi.

 

Prišli hádky, prišli rozbroje. Viac nebolo súdržnosti medzi veriacimi. Viac ľudia nechodili medzi chrámami v šťastných objatiach. Vyčlenili sa skupiny, ktoré sebecky hájili svoju vieru a inú vieru zatracovali. Každá viera zastávala iba svoje pravidlá. Každá viera odsudzovala pravidlá a tradície inej viery. Slobodné premávanie medzi chrámami sa považovalo za nedôstojné, neprimerané. Ak sa veriaci stýkavali, v mysli neprestávali mať predsudky a povýšenosť nad iných.

Čerti zničili náboženskú utópiu prvých ľudí. Bolo to ich egocentrizmom, ich falošnosťou. Toto Sebastián nevedel. Nechal sa oklamať kávou, ktorú mu ponúkali s úsmevmi na perách, s vôľou niečo od neho získať. Nechal sa dobehnúť ich pretvárkou. Vraví si – nevedel som, čo sú zač. Ale veď v Pekle strávil toľko času! A jediné, čo si odtiaľ odniesol, bola úžasná chuť kávy…

No akokoľvek, i tento výtvor bol vôľou Božou. Viac nebolo prázdnoty pekelnej. Viac nebolo večnosti pekelnej. Iba náboženstvá v nich neďalej verili…

 

KOMENTÁRE:

Maijro:

GRAMATIKA:

Samotná gramatika bez výhrad, tú máš v malíčku. Ale nemôžem si odpustiť niektoré poznámky (vyznačené v texte). Trikrát začínať vetu tým istým slovným spojením, to neznie príliš dobre. Samozrejme nie je to chyba, aspoň nie gramatická, ale na estetike diela to dosť uberá. Je totiž zbytočné mať aj tu najočarujúcejšiu myšlienku v hlave, keď ju nevieme dať dobra na papier, a zase môžeme vyjsť na trh s úplným brakom, keď ho vieme zaodieť do prívetivého šatu.

Veta „Anjel vzal svoje nadpozemské telo preč…“ je nelogická. Skúšal som si to predstaviť a keby som fanúšik B-čkových brakov, tak by som povedal, že vystúpil zo svojho tela, vzal ho do jednej ruky a letel ako Superman preč. Ale to nie som a vďaka Bohu ani väčšina priaznivcov fantasy…

 

OBJEKTÍVNY POHĽAD:

Vznik náboženstva a viery je vskutku podivuhodná záhada. A hoci väčšina ľudí verí, že vzniklo zo strachu prvých ľudí pred prírodnými silami, nájdu sa aj takí, ktorí prezentujú svoje vlastné verzie. Veď koniec koncov aj Tolkien v Sillmarillione niečo z tohto súdka načrtol.

Ale k poviedke. Máme tu trochu netradičný obraz zrodu náboženstva a viery, ktorý je vskutku zvláštny. A to hlavne preto, že náboženstvo nevzniklo z popudu ľudstva, ale Boha. Ako keby Boh bol samoľúby narcis, ktorý potrebuje  niekoho, kto by ho uctieval a obdivoval. Rozhodne priaznivci „náboženských“ textov by si poviedku nemali nechať újsť.

 

SUBJEKTÍVNY NÁZOR:

Priznám sa, že teológia nie je moja silná stránka a nikdy ma ničím ani nefascinovala. Preto ma poviedka ničím neoslovila (čisto zo subjektívneho hľadiska môjho záujmu). Čo sa však týka celkového dojmu, musím uznať hlavne dobrú gramatiku, celkovú štylizáciu, ale predsa len… tí čierno-fialový čerti, či anjeli, alebo čo to vlastne bolo. Priznám sa, že prvé čo ma napadlo pri tejto charakteristike bola reklama na čokoládu  z notoricky známych reklám.

Text samotný mi pripadá skôr ako pokus zaujímavejšie podať nejaké učenie alebo dogmu. Chýba mi tam dynamika, dej, je to bez života (ak nebolo cieľom poviedky sprostredkovanie výkladu vzniku náboženstva – v tom prípade splnil účel).

V písaní si doma, to je vidieť už z textu, ale z tejto poviedky by som to celé hodnotil na priemer – poviedku, ktorá je dobrá na vyplnenie voľného času, ale na druhý deň si na ňu už nik nespomenie.

 

HODNOTENIE:

Napriek pomerne väčšej kritike dávam 8. Rozhodne vidno, že písať vieš a máš to v krvi. Ale predsa len si osobne myslím, že táto poviedka patrí medzi „slabšie“ kusy. To, že píšeš pomerne dlho je jasne vidieť z textu, preto aj také vysoké hodnotenie. Keby som však hodnotil čisto iba túto poviedku, bolo by to zrejme 4-5.

 

Plusy:

– gramatika a štylistika textu

 

Mínusy:

– téma, ktorá tu bola už nespočetne veľakrát

– estetika textu

– fádnosť poviedky, strnulosť deja



de H@rdy:

GRAMATIKA

Pohodička, až na niektoré štylistické kozmetické úpravy.

 

SUBJEKTÍVNY POHĽAD

Wow…vstávam z kresla a tlieskam. Zatiaľ najlepšie, čo som čítal. Úmerné dĺžke, originálny nápad, vynikajúce spracovanie, dej odsýpa, dramatický oblúk naplnení, aký-taký presah, aj s extra posolstvom naviac, vedel by som si to predstaviť aj ako fejtónik, vynikajúci nápad a trefné spracovanie. Odrovnala ma tvoja poviedka, je to o poznanie vyššia úroveň, akú normálne mávame, ale vzhľadom na vek zúčastnených je to aj pochopiteľné. Ja som jednoznačne za zverejnenie, pokiaľ nebudeš namietať a myslím, že čoskoro prekročí hranicu fantastiky a všetkým nám ukážeš zač je toho loket a budeš druhým slovenským Matkinom, obrovský potenciál a vynikajúce schopnosti/zručnosti. Nie darmo si na VŠMU. Reprezentatívna vzorka. Osobne sa mi veľmi páčil ten malý Euripidovský výlet do podsvetia šveknutý s Dantem, prvkami mytológie, súčasnou kvazikritikou, či stavanie faktov do nového smutno-veselého svetla, taká tragikomická jednohubka na viac prečítaní. Odporúčam sa zapojiť hneď do nejakých súťaží, či u ž Cena Fantázie, Cena Karla Čapka, Vidoucí alebo čokoľvek iné….

 

OBJEKTÍVNY POHĽAD

Väčšinu som napísal vyššie. Snáď len malá výtka, trošičku viac používať synonymá a nebáť sa použiť aj nejaké vtipné alebo exotické prirovnania. Číta sa veľmi jednoducho, čo je super, ale sem-tam ma zabrzdili opakujúce sa slová. Takže, druhýkrát aj nakuknúť do synonymického slovníka.

 

HODNOTENIE

U mňa bez hanby 10/10

Komentáře

komentářů

About The Author

2 komentáře

  1. Matej Moško

    SUBJEKTÍVNY POHĽAD:
    Pekný nápad spracovaný vyslovene Terkovským spôsobom, či už jazykovo, či myšlienkovo. Hodnotím naozaj vysoko pozitívne a odporúčam prípadným čitateľom najmä kvôli (nie síce prevratnému, ale) zaujímavo podanému pohľadu na tematiku neba a peklozeme cez pohľad Sebastiána.

    • Hawk

      tak jako mně vytýkají divná slovní spojení, tak já je musím vytknout tobě. jedno už uvedl Maijro. prostě někdy (a to hlavně v první půlce) se tam vyskytne slovo, díky kterému si danou věc nedokážu představit. nepasuje tam.
      jinak rozhodně zajímavý pohled na věc. s určitou částí té symboliky by se dalo dost dobře souhlasit 🙂
      ale vrtá mi hlavou ten bůh, který mu dal kuličku. co to bylo zač?

Leave a Reply