Ten večer znovu snežilo. Silný vietor metal snehovými vločkami na všetky strany, presne tak, ako v deň, keď škreti prepadli karavanu.
Arian spal v krčme, v hosťovskej izbe. Gorion ho tam poslal, pretože musí na pár dní odísť. Veľmi sa mu tam nechcelo, ale nemal na výber. Teplá, chutná večera a mäkká posteľ ho nakoniec presvedčili.

Gorion si balil veci do vaku. Bral iba to najnutnejšie. Pár liečivých odvarov, ktoré nosil vždy, keď opúšťal dedinu, vrecúško s bylinkami, trochu jedla, ktoré dostal od Lii a fľašu medoviny. Nikdy nebol zástancom alkoholu, čo mu ako mágovi ani neprislúchalo, ale vedel, že v krutej divočine Severu je medovina vítaným spoločníkom.
Vzal do ruky svoju cestovnú palicu, ktorá už ležala v rohu jeho izby niekoľko rokov. Čistou handrou ju začal jemne leštiť, akoby sa bál, že ju rozbije. Mysľou mu vírili spomienky na staré časy, kedy ju musel nejedenkrát použiť. Bola to čarodejnícka palica plná mágie, ktorá v jeho rukách predstavovala ničivú zbraň pre všetkých nepriateľov.
Prezrel si runy, ktoré boli po celej palici a pri dotyku každá z nich jemne zasvietili modrým svetlom. Spokojne ju položil vedľa vaku.
Zo skrine vytiahol starý, miestami deravý kabát, ktorý bol až po zem. Bol z hrubej látky a dokonale chránil pred studeným vetrom a mrazom. Aj ten, podobne ako palica, pamätal veľa z mágovho života. Nebol magický, ani nijak zvláštny a cez niektoré diery občas prefúkol silnejší vietor, ale sentimentálne spomienky mu nedovolili ho vymeniť za nový.
Poslednýkrát sa obzrel po miestnosti, zhasol všetky sviečky a pomaly sa pobral do krčmy za Gornom.

Ten sedel za stolom. Vedľa, pri stoličke, mal položený svoj vak a meč. Na stole stála fľaša medoviny a poloplný pohár, z ktorého pomaly pil. Myšlienky mu vírili hlavou. Nechcel nechať Liu samotnú, hoci vedel, že tu sa jej nestane nič. O jej život sa nebál, ale vedel, že ten jeho môže mať krátke trvanie. Najmä ak sa vrátil Rall.
Lia umývala poháre. V krčme okrem nich už nebol nikto. Vládla ponurá nálada. Nechcela, aby Gorn odišiel. Nevedela o čo ide, ale vycítila, že to bude určite niečo nebezpečné. Inak by si nebral meč.
„Povedz mi aspoň, čo sa deje.“ prosebne vzdychla Lia a posadila sa vedľa Gorna.
„Rád by som, ale nemôžem. Nie preto, že nechcem, ale jednoducho nemôžem,“ krčmár dopil a znovu si nalial dopol pohára.
„Pamätáš sa na deň, keď sme sa tu stretli. Vtedy, keď sme sem prišli s Gorionom.“
„Pamätám, bol to ten najkrajší deň môjho života,“ úprimne odpovedala.
„Vtedy si sa pýtala na moju minulosť, odkiaľ pochádzam, prečo som prišiel až sem, na koniec sveta. Nemohol som ti to vtedy povedať, a nemal by som ani teraz. Ale musím. Neprišli sme sem len tak náhodou. Sem nechodí nikto náhodou. Ani ja neviem presný zámer, prečo ma sem Gorion doviedol, ale naliehal na tom tak dlho, kým som nesúhlasil. Pravda je, že nie som krčmár, aspoň som ním nebol, kým sme sa nestretli. Bol som vojakom, kráľovským vojakom. Bojoval som proti Rallovi a jeho vojsku škretov. Ja som ten udatný vojak, ktorý ho smrteľne zranil.“
Lia ho chcela prerušiť, ale Gorn pokračoval ďalej.
„Dnes som sa však dozvedel, že Rall nie je mŕtvy. Viac ti nemôžem povedať. Som však povinný chrániť kraj, tak ako mi káže vojenský kódex.“
„Ale kráľa predsa zabili pred dvoma rokmi a jeho vojsko zaniklo.“
„To je pravda. No ešte ostalo pár chlapov, ktorí by pre kraj položili život.“
„Nehovor tak! Nechcem, aby si odišiel.“
„Ani ja, ale…“ Gorna prerušil mág, ktorý práve vošiel do krčmy.
„Je čas. Viem, ako sa cítiš Lia. Neboj sa, dám naňho pozor.“
Gorn si vzal vak a meč. Poslednýkrát pozrel na Limu, ktorá ho pobozkala na líce a vykročil smerom k dverám. Obaja muži sa vytratili z krčmy a pohltila ich snehová búrka.

Na druhý deň ráno vstal Arian skoro. Hneď sa obliekol a utekal dole do krčmy, aby sa rozlúčil s Gorionom. Lia už stála za pultom a pripravovala poháre a medovinu. Vyzerala, akoby celú noc nespala. Oči mala červené.
„Stalo sa niečo? Kde je Gorion?“ spýtal sa opatrne chlapec.
„Už odišli,“ odpovedala mu, bez toho, aby sa naňho pozrela.
„To by predsa neurobil, len tak odísť bez rozlúčenia. Sľúbil mi to!“
Arian vybehol von a utekal rovno k mágovmu domu. Otvoril dvere a zrazil sa s mužom, ktorého nepoznal.
„Kto si? Kde je Gorion?“
„Ja som Orym, jeho zástupca. Ty budeš určite Arian.“
„Hej, som. Tak kde je.“
„Už odišiel. Ešte v noci. Odteraz, kým nepríde, som tu na miesto neho ja. Potrebuješ s niečím pomôcť?“
„To predsa…“ nedopovedal a utekal naspäť do krčmy.
Rýchlo otvoril dvere, prudko ich zavrel a utekal hore do hosťovskej izby. Lia odložila poháre, zamkla dvere a odišla hore za Arianom.
Slabo zaklopala na dvere a vošla. Chlapec ležal na posteli a potichu plakal. Podišla k nemu.
„Neplač, oni sa vrátia. Čoskoro,“ potichu sa k nemu prihovorila, no jej hlas znel neisto, akoby tomu ani ona sama neverila.
Arian sa posadil vedľa nej.
„Porozprávaj mi, aký je život tam dole, na juhu.“
„Nudný. Taký istý ako tu. Všetci sa naháňajú za slávou a bohatstvom. Odkedy umrel kráľ, potulujú sa krajom všelijaký ľudia.“
„A čo tvoji rodičia. Určite si teraz o teba robia starosti.“
„Nerobia. Vlastne som ich ani nepoznal.“
„To mi je ľúto, nevedela som.“
„To nevadí. Celý život som prežil u Perma. Stále sme cestovali, ale nebol to zlý život. Videl som rôzne kúty kraja, stretol veľa ľudí. Akurát som nikdy nemal žiadneho kamaráta. Nikdy sme sa totiž nezdržali na žiadnom mieste dlhšie ako pár dní.“
Zdola sa ozvali údery. Smädný zákazníci sa už nevedeli dočkať.
„Poď, pôjdeme dole. Čaká nás práca a aj čas nám ubehne rýchlejšie.“
Obaja zišli dole. Lia otvorila krčmu a Arian jej pomáhal s obsluhou. Nikdy predtým nič podobné nerobil, ale išlo mu to dobre.

Muži šli mlčky. Padajúci sneh im bránil vo výhľade a silný studený vietor ich bičoval zo všetkých strán. Bez jediného slova došli až k priesmyku. Nový sneh už dávno zakryl stopy predošlých dní, hoci na niektorých miestach ešte trčal kus voza, či zvyšky nákladu.
„Kam teraz? Cez priesmyk sa nedostaneme,“ spýtal sa Gorn a pritiahol si čo najlepšie kapucňu kožuchu.
„To je pravda. Cez priesmyk to nepôjde. A potrebujeme niekde prenocovať. Našťastie viem o jednom mieste. Neďaleko je tunel, cez ktorý sa dá dostať dole od údolia. Netuším však, čo nás tam čaká. Nebol som tam už niekoľko rokov.“
Gorn tým nebol veľmi nadšený, ale nemal na výber. V takomto počasí vonku ostať nemohli.
„Dobre teda. Veď nás. Zapálim ti fakľu, aby sa nám lepšie šlo.“
„Nie. Nebudeme zbytočne pútať na seba pozornosť. Nerád by som stretol niekoho nečakaného.“
„Kto by tu už len bol. A ešte v takom počasí. Keby som ti neveril, nikdy by si ma nedostal von z krčmy.“
Mág hodil na Gorna prísny pohľad.
„Tadiaľto.“
Od priesmyku zabočili doľava a po takmer neviditeľnej, snehom zasypanej ceste, pokračovali k tunelu. Cesta bola zlá. Museli sa brodiť snehom a znášať besnenie severného vetra, ktorý ešte nikoho nikdy neušetril svojich chladných jazykov.

Noc sa už prehupla do nového dňa, keď dorazili k tunelu.
„Sme tu.“
„Tu? Ja žiadny tunel nevidím. Vysvetlíš mi, kde v tejto skale je tunel?“
„To by tak bolo, aby o ňom vedel každý. Nestoj tam a radšej mi pomôž.“
Gorion sa postavil ku stene skaly, ktorá trochu vyčnievala. Gorn sa postavil vedľa mága a spolu zatlačili do steny. Nič sa však nestalo.
„Takto to nepôjde. Na tú skalu budeme potrebovať viac síl, ako máme my dvaja.“
„Čo je to s tebou. Pamätám sa, keď si takéto slová nepoznal. Musíme to zvládnuť dvaja. Tu máš, vypi to.“
Mág podal Gornovi malú fľaštičku s fialovou tekutinou.
„Čo je to?“
„Tvoja sila, ktorú si vekom stratil,“ podpichol ho Gorion a usmial sa.
Ten vypil jedným dúškom celý nápoj a po chvíli pocítil, akoby mu znovu spevneli všetky svaly v tele.
„To je zase jeden z tých tvojich čarovných nápojov, že?“
„Aj tak by sa to dalo povedať, ale radšej poriadne zatlač. Neviem, ako dlho to bude účinkovať.“
Gorn chytil znovu jednu stranu skaly a pomaly ju začal odťahovať. Nakoniec ju odsunul dosť ďaleko, aby mohli vojsť dnu.
Na ich počudovanie ich ovanul teplý vzduch, ktorý roztopil cencúle ľadu na ich kožuchoch.
„Čo ďalej?“
„Pôjdeme týmto smerom,“ ukázal Gorion dopredu pred seba.
Po chvíle chôdze mág zastal a razantným gestom naznačil Gornovi, aby urobil to isté, a aby zhasol fakľu, ktorú niesol.
„Deje sa niečo?“
„Palica. Svieti!“
Dva znaky na Gorionovej palici jemne svietili modrým svetlom.
„Čo to znamená?“
„Že tu nie sme sami.“
„Veď si hovoril, že tento tunel nikto nepoužíva.“
„Časy sa menia a ja som tu už dlho nebol.“
Mág vykročil dopredu a pomaly pokračovali v ceste. Za zákrutou, ktorú v tme zbadali na poslednú chvíľu, ich ovanul teplý vzduch a ostrá vôňa ohňa. Gorn potichu vytiahol meč a Gorion si pripravil palicu.
Po pár krokoch bolo vidieť slabé svetlo, ktoré skákalo zo steny na stenu. Z diaľky sa ozývali divoké pazvuky. Škreti!
„Čo navrhuješ?“
„Ticho. Nechaj ma chvíľu počúvať.“
Mág podišiel ešte o pár krokov dopredu a pozorne počúval, čo sa deje vpredu. Opieral sa pritom o svoju palicu, na ktorej už oba znaky svietili jasným modrým svetlom.
„Sú dvaja a hádajú sa o niečo. Asi nejaké veci z karavany. Ja sa o to postarám.“
„Ako chceš, ale daj si pozor.“
„Neboj sa. Nie som už najmladší, ale dvoch škretov ešte zvládnem.“
Gorion smelo vykročil dopredu a zastal rovno pred vchodom do malej jaskyne, v ktorej sa hádali škreti. V kúte blčal oheň, nad ktorým sa opekalo prasa.
Škreti zbadali mága a chceli sa naňho vrhnúť, ale bolo už neskoro. Z palice mu vyšľahli dva blesky, ktoré ich zasiahli. Nehybné telá sa zosypali na zem.
Gorn si všimol záblesku a s mečom v ruke sa rozbehol za Gorionom. Keď vošiel do jaskyne, videl, ako mág stojí nad ohňom a prezerá si upečené prasa.
„Ideš už neskoro, priateľ môj,“ s úsmevom prehodil mág, „ale môžeš odpratať tie telá, nech nám tu nezavadzajú. Ja zatiaľ vyskúšam, či už máme hotovú večeru. Myslím, že toto miesto bude na noc ideálne.“
Gorn vzal do každej ruky jedno telo mŕtveho škreta a odniesol ich von, odkiaľ prišli. Zahrabal ich snehom, aby ich nebolo vidieť. Vrátil sa k ohňu, kde si zložil mokrý kožuch a obaja sa pustili do jedla.

Komentáře

komentářů

About The Author

Miroslav Sendlai - prvé kroky ku hviezdam urobil spolu s Asimovom a Lemom, vesmír spoznal cez Douglasa. Literárne debudoval v zborníku Poviedka Istroconu 2 s poviedkou Valles Marineris. Fanúšik fantastiky vo všetkých podobách, redaktor MFantasy a Scifizinu. V súčasnej dobe sa venuje literárnej tvorbe a prehľadu fantasy a sci-fi noviniek. Nájdete ho na @Maijro alebo FB: Miroslav "Maijro" Sendlai ;)

4 komentáře

  1. Tomáš Říha

    Je to pěkný, akorát jsem zjistil že mám trochu problém se slovenštinou, abych dobře porozuměl, co tím chce autor říct… takže to mi celkově kazí dojem, a taky náladu:-( ale třeba až si přečtu nějaký další díl, tak se se to se mnou zlepší:-)

Leave a Reply