Sands of Time

Warrior Within

The Two Thrones

 

Upozornenie pre rýpalov: Tento článok nechce byť recenziou, ale pripomienkou pre všetkých ktorý tu popisovanú hru nehrali, aby tak čím skôr učinili.

Existujú dva typy hier – tie, ktoré si zahráte, prejdete a odložíte. A potom sú tu tie, ktoré prejdete, odložíte, no pri náznaku nudy či nedostatku nových gamesiek po nich siahnete. Možno sú staršieho dáta, nemajú takú grafiku ako najnovšie pecky, no ich hranie vo vás zabíja nudu a tak si takéto hry skrátka „pustíte“ znova, hoci už veľmi dobre viete, ako to celé dopadne, ako sa vyhnúť ktorej pasci či ako riešiť ktorý problém. A práve z tejto druhej kategórie sú aj hry zo staronovej trilógie Prince of Persia. Tento článok nechce byť recenziou, ale akýmsi výkričníkom pre všetkých, ktorým nová trilógia ušla.

            Na začiatok nezaškodí trochu histórie. Prvá hra zo série Prince of Persia vyšla už pred takmer dvadsiatimi rokmi a bola jednou z prvých, ktoré som mal na svojej prvej 286-ke. Jej výrobca, Jordan Mechner, už vtedy využil techniku snímania reálneho pohybu (kamerou nahrával pohyby svojho brata), ktorá sa stala základom pre dnešné „motion capture“ (pomocou ktorého sa snímajú pohyby do všetkých moderných hier). Prvý diel mal veľký ohlas a tak pokračovanie na seba nenechalo dlho čakať. Prinieslo lepší príbeh, viac farieb a stále skvelé animácie a peknú grafiku, jednoduchosť ale zábavnosť súbojov. Po čase sa dostavil Prince of Persia 3D, ktorý sa ale stal „fackovacím panákom“ všetkých vtedajších recenzentov, ktorým nevyhovoval prechod do troch dimenzií na spôsob Tomb Raidera. Napokon, 3D bolo v tom čase len v plienkach a tak niet divu, že hráči sa v priestore nevedeli celkom dobre orientovať. S odstupom času ale treba povedať, že ani tretí princ nebol vôbec zlý a ponúkol dostatočnú porciu zábavy.

Vráťme sa však k objektu tohto článku, ktorým je novodobá trilódia Prince of Persia: Sands of Time, Warrior Within a The Two Thrones.

 
PRINCE OF PERSIA: THE SANDS OF TIME
 

            Spoločnosť Ubisoft sa po dlhých rokoch rozhodla oživiť perzskú legendu – kúpila licenciu, zavolala pôvodného designera, Jordana Mechnera a prenechala vývoj svojmu montrealskému študiu (ktoré má doslova zlaté ruky, je zodpovedné za také pecky ako je Splinter Cell a Splinter Cell: Chaos Theory či mnohé iné). Po pár rokoch vyšiel na svetlo sveta reinkarnovaný princ a vyvolal naozaj veľkú vlnu ovácií – úžasná grafika (využívajúca vtedy najnovšie efekty grafických kariet s podporou PixelShader 2.0), skvelé priestorové hlavolamy a nevídané animácie vyrazili mnohým hráčom dych. Príbehovo to pravda až také ružové nebolo, ale jednoduchosť zápletky vyvažoval unikátny dizajn levelov.

            Ako mladý Princ ste sa zúčastnili lúpežnej výpravy do ďalekých krajín a spolu s rozprávkovým bohatstvom ste získali aj „Piesky Času“ (Sands of Time), obrovské presípacie hodiny, pomocou ktorých sa dá ovládať čas. Podlý vezír však nahovorí princa, aby piesky vypustil, tým však privodil smrť všetkým obyvateľom paláca, vrátane svojho otca. Prežil len princ (vďaka Dýke Času, ktorú si prisvojil z lupu), vezír (vďaka svojej mágii) a jedna zo zajatkýň, princezná Farah (vďaka svojmu kúzelnému amuletu). Princovi sa podarí újsť a pomaly sa prebojuje palácom, väzením, záhradami a hradbami až k záverečnému súboju so zlým vezírom, pričom mu pomáha spomínaná princezná Farah (ktorá stihne dokonca aj zomrieť, no princ ju na konci oživí keď vráti čas a všetky udalosti sa „vymažú“).

            Ako som už povedal, príbeh nie je silnou stránkou a podobne by sme mohli hovoriť aj o boji. V hre sa striedajú pasáže preliezania palácom, pričom princ musí skákať, behať po stenách, rúčkovať a stvárať podobné vylomeniny, s bojovými úsekmi, keď sa na nášho hrdinu vyrúti svorka príšer, ktoré musí pekne jednu po druhej posekať. Boje sú síce zo začiatku veľmi zaujímavé (hlavne vďaka vizuálnemu spracovaniu), no postupom času sa stanú nutným zlom. Ani v pokročilej fáze hry vás však neprestane udivovať dokonalosť animácií. Boje vďaka tomu ostávajú atraktívne, no ako som už povedal, ku koncu ich už budete chcieť mať čím skôr z krku.

            Grafika, ako som už spomenul, je aj na dnešné pomery naozaj nádherná. Množstvo svetelných efektov, fotorealistické textúry a hlavne úchvatné efekty spomaleného či dokonca vráteného času sú dopilované do posledného detailu a dlhú dobu som ich sledoval s ústami dokorán. Vizuálne spracovanie je skrátka skvelé.

            O hudbu sa postaral Stuart Chatwood. Soundtrack síce neobstojí pri samostatnom počúvaní, no v hre perfektne dotvára atmosféru, perzský „feeling“ z neho priam vyžaruje. Tiché vokály počas adventúrnej časti striedané rýchlymi rytmickými pasážami počas boja sú naozaj vynikajúcim výsledkom skladateľovej práce. Hudba má však jednu veľkú nevýhodu a tou je, že jej je veľmi málo. Melódie sa po krátkom čase ohrajú a pôsobia trochu všedne, až si ich napokon prestanete všímať…

            Celkovo sa dá povedať, že prvý princ z novej série sa tvorcom veľmi vydaril a zanechal hráčov v očakávaní pokračovania.

 
PRINCE OF PERSIA: WARRIOR WITHIN
           

Približne rok trval vývoj pokračovania Sands of Time, ktoré nieslo názov Warrior Within. Príbeh bol pokračovaním prvej časti. Po všetkých tých hrách s časom prišiel aj princov čas zomrieť. Ktokoľvek totiž raz otvorí Piesky Času, musí zomrieť. Princovi sa však na konci Sands of Time podarilo smrti uniknúť. To však znamená, že je paradoxom a na scénu prichádza Dahaka – obrovská mytologická obluda, ktorej cieľom je vymazať zo sveta všetky anomálie, v tomto prípade princa. Ten sa však nemieni zmieriť so svojim osudom a tak sa rozhodne cestovať na Ostrov Času. Dúfa, že sa mu podarí cestovať do minulosti a zabrániť tajomnej Cisárovnej Času vo vytvorení Pieskov. Ak by totiž nevznikli, nikdy by ich neotvoril a teda by ho Dahaka nechal na pokoji.

Príbeh je oproti Sands of Time omnoho zložitejší a zamotanejší, no treba povedať že aj oveľa napínavejší a zábavnejší. Spolupracovali na ňom dokonca scenáristi z Hollywoodu a je to na ňom vidno. Skvelé zvraty, vynikajúco vykreslené postavy a hlavne dejová línia s mnohými neznámymi je zárukou skvelej zábavy na minimálne 12 hodín. Je pravda, že v dejovom klbku sa môžete ľahko stratiť, ale ak dokážete prijať vetu „musím sa vrátiť späť do prítomnosti“, tak si ho skvelo užijete. Napätie sa stupňuje a ak ste naozaj pozorný a šikovný hráč, môžete si vychutnať alternatívny koniec…

Graficky je však na tom Warrior Within o málinko horšie, už len preto, že druhý diel bol pôvodne vyvinutý pre PS2 a na PC sa len portoval. To znamená krok späť vo vizuálnom spracovaní, hoci to nie je až také zlé. Opäť si užijete nádherné efekty spomaleného času a piesky času vďaka ich žiare takmer nevidno. Samostatnú pochvalu si zaslúži princov model postavy, jeho niekoľkodňové strnisko vyzerá naozaj fotorealisticky…

Čo sa oproti Sands of Time nezmenilo, je bezchybný design levelov. Skákacie časti sú naozaj skvelé a zábavne, občas zábavnejšie než samotný boj (ku ktorému sa ešte dostanem). Bonbónikom je, že každá lokácia je pripravená nielen v „obyčajnom“ štýle, ale vďaka cestovaní časom sa na tie isté miesta môžte pozrieť o tisícky rokov neskôr. Takže zatiaľ čo záhrady vládkyne ostrova prekypujú zeleňou a pretekajú nimi potôčiky, o tisíc rokov neskôr sú na tom istom mieste len schátrané ruiny porastené hustými spleťami buriny.

Už som načrtol bojové sekvencie, no tie si zaslúžia samostatný odstavec. Po kritike obmedzených možností boja v Sands of Time vyrukovali tvorcovia s novým, prevratným systémom – Free Form Fighting System. Voľne by sa to dalo preložiť ako systém, v ktorom si sám hráč vytvára svoj bojový štýl. Pomocou neuveriteľných troch tlačítiek dokáže princ vykonať desiatky pohybov. Pohyby sa navyše líšia podľa toho, či zvierate len jednu (meč) alebo dve zbrane (do ľavej ruky môže princ vziať sekerku, ďalší meč alebo dýku, tieto zbrane sa však dosť rýchlo opotrebujú). S týmto vybaveným je kosenie piesočných monštier naozaj lahôdka a dokáže vás baviť počas celej hry. Každý hráč si určite nájde svoj bojový štýl, ja osobne preferujem princovu modifikáciu capoeiry (s dvoma mečmi) a odrazenie od steny spojené s nádhernou, niekoľkonásobnou piruetou, za akú by sa nehanbil žiaden krasokorčuliar (no, možno by sa mu nepáčil počet odseknutých hláv 🙂

Samozrejme tvorcovia nezabudli na podstatný detail akým je krv. Nie som z tých, ktorý k životu potrebujú počítačové násilie, no do temnej atmosféry Warrior Within to sadne naozaj skvele. Navyše, aj princ dospel, je hrubší, už to nie je ten mladík, ktorý v prvom dieli iba dospieval. Tu je to už zrelý bojovník, ktorého navyše dva roky naháňa nezničiteľné monštrum… (a samozrejme ho naháňa aj počas hry, adrenalínové úteky pred Dahakom sú skvelou obmenou skákania a boja)

Bolo by veľmi zlé, keby sa s celou hrou nezmenila aj hudba. Samozrejme sa tak stalo. K Stuartovi Chatwoodovi pribudol Inon Zur a hlavne skupina Godsmack, ktorá pre hru nahrala vynikajúce rockové sekvencie. Perzské motívy a elektrická gitara k sebe napodiv celkom dobre pasujú a vo Warrior Within navyše perfektne dotvárajú ponurú atmosféru.

Celkovo by sa Warrior Within dal opísať vetou jedného z tvorcov: „Vytvorili sme Prince of Persia 2, nie 1,5. Je to plnohodnotné pokračovanie.“ Zlepšenie po všetkých stránkach zaručilo princovi opäť vysoké hodnotenie, hoci temný podtón nie celkom sadol niektorým recenzentom.

 
PRINCE OF PERSIA: THE TWO THRONES
 

            Čakanie na „Dva Tróny“ bolo pre mňa doslova utrpením. Denne som sledoval oficiálnu stránku, zas a znova pozeral trailery a vývojárske denníky a nemohol sa dočkať. Prísľub syntézy Sands of Time a Warrior Within, prechádzky po strechách Babylonu, štveranie sa po Babylonskej veži, princovo temné alter-ego a mnoho iného…

            Keď však tretí diel dorazil do mojich roztrasených rúk a rozbehol sa na mojom monitore, začal som šípiť problémy. Prvým je hneď dej. Začína totiž tam, kde skončil Warrior Within, no napája sa na jeho druhý, tajný koniec, ku ktorému mnoho kráčov ani nedospelo. Takže sa mohli oprávnene pýtať, ako je možné, že princ sa do Babylonu vracia s Kaileenou (vládkyňa ostrova času), keď ju na konci zabil. Vtip je v tom, že druhý koniec je úplne iný a Kaileena ho prežije. Mňa by však skôr zaujímalo, kam sa podel princov charakter. Tvrdý a neľútostný bojovník sa za štyri týždne na ceste domov zmenil na toho nechápavého hlupáčika, ktorého poznáme zo Sands of Time. Rovnako sa mu zmenil hlas, opäť ho dabuje princ z jednotky. Hneď za touto nepochopiteľnou zmenou nasleduje ďalší úder pod pás, a to ten, že po návrate je ich loď napadnutá. Kaileenu zajmú nepriatelia, no princ miesto toho aby sa jej ponáhľal na pomoc, buchne päsťou do najbližšieho predmetu a potom vyrazí (iným smerom…) Navyše, podľa slov rozprávača nechce Kaileenu zachrániť z lásky, ale preto, lebo jej prisľúbil bezpečie v Babylone. Toto je tiež hlúposť, keďže v záverečnej animácií Warrior Withinu som práve tú lásku videl až moc dobre.

            Ale vráťme sa k deju. Kaileena je po krátkej dobe zabitá a vezír (záporák zo Sands of Time) sa stáva „nesmrteľným“. Ako je možné že vezír žije? Opäť to nie je celkom vysvetlené, hoci pochopiť sa to dá (ak hráte celú trilógiu v kuse a máte udalosti predošlých dielov v čerstvej pamäti). Skrátka princovi sa opäť dostáva do rúk dýka času, sám je však pieskami sčasti pretvorený na piesočné monštrum. To konečne do hry vnáša oživenie, jednak sú rozhovory medzi princom a jeho alter egom zábavné, a jednak v koži „temného princa“ máte v rukách reťaz a v pätách smrť, keďže vám pomaly ubúda život… Do hry sa postupne primieša aj princezná Farah, čoby vezírov zajatec a princova pomocníčka.

            Dej má skrátka svoje nedostatky a oproti Warrior Within pôsobí amatérsky a spiatočnícky. Navyše má priebeh veľmi podobný tomu zo Sands of Time. Prechádzky po Babylone, sem tam nejaký boss a presne taký istý koniec – tesne pred sídlom záporáka sa princ prepadne do najspodnejšej časti paláca (do väzenia a mučiarne) a odtiaľ sa štverá nahor inou cestou…

            Skrátka v tomto smere je tretí princ rozhodne sklamaním. Nič však nie je stratené, moderné hry nestoja (len) na príbehu. Čo sa chválabohu nezmenilo je design levelov. Babylonské ulice naozaj hýria originalitou, každá je iná, no pritom máte stále pocit, že takto nejak mohol staroveký Babylon vyzerať, neobsahuje totiž nijaké rušivé elementy. Skákať budete v mestských stokách, po strechách štvrte pre „horných desaťtisíc“, kráčať po úzkych uličkách chudobných častí, samozrejme nemôže chýbať ani výlet do slávnych vysutých záhrad (hoci ich návšteva nie je príliš zapamätaniahodná). Designérska prepracovanosť je k dokonalosti dovedená v Babylonskej veži, hoci veľmi pochybujem, že zo spomínanej stavby v skutočnosti trčalo toľko tyčí a lešení…

            Grafika sa oproti Warrior Within nezmenila, vyzerá stále rovnako (dobre). Zmenilo sa však prostredie, z klaustrofobického paláca na takmer kompletné mesto, čo prinútilo grafikov zmeniť paletu (dominuje piesočná hnedá) a mnoho iných vecí. Grafika však vo všetkých smeroch vyzerá naozaj veľmi dobre a animácie sú stále rovnako úžasné.

            Skákacie časti sú výborné, v koži „temného princa“ sú dokonca veľmi zábavné, nedostatok života vás núti riešiť problémy v rekordne krátkom čase. Boj je spracovaný rovnako ako vo Warrior Within, teraz má však rovnakú paletu pohybov aj druhá hrateľná postava, hoci pohyby s reťazou vyzerajú tak akosi menej rôznorodo. Pribudla aj špeciálna schopnosť rýchleho zabitia nepriateľa – ak sa k nemu dostanete nepozorovane zozadu či zhora, máte možnosť ho zabiť rýchlo a bez boja, stačí ak v správny moment stlačíte správnu klávesu a je to. Akciu si teda rozhodne užijete, navyše je občas obohatená jazdou na koňskom záprahu.

            Hudba opustila rockový štýl a vrátila sa k svojmu perzskému základu. Ak som však v Sands of Time vytýkal nedostatočný počet skladieb, v The Two Thrones je tento nedostatok omnoho citeľnejší. Ja sám som si zapamätal asi len jeden track, ostatné boli príliš všedné a nezaujímavé.

            Hovorí sa „do tretice všetko dobré“, no v prípade perzského princa to neplatí. „Dva Tróny“ nie sú krokom spať, ale skokom spať. Spať ku Sands of Time, ďaleko od výčitiek recenzentov, naspäť k pohodlnému zárobku a bezproblémovému prijatiu. Zmizla krv, zmizol však aj adrenalín, napätie z deja sa pre istotu nedostavilo vôbec a zábavnosť prišla len z povinnosti. Bohužiaľ, tretí princ dopadol hlboko pod moje očakávania a dohral som ho viac menej z úcty k sérii, pričom som neveriacky krútil hlavou. Nikdy viac som sa k tomuto dielu nevrátil, čo sa nedá povedať o prvých dvoch (Sands of Time som prešiel asi päť, Warrior Within asi dvanásť krát).

             A ako zhodnotiť celú trilógiu? Je to skvelý úvod, napínavé pokračovanie a neuspokojivý záver, ktorý je príliš neoriginálny. V každom prípade však nové príbehy Princa z Perzie stoja za vyskúšanie, dokonca som si istý, že sa budete skvelo baviť. Aj po rokoch je legenda teda živá a svieža, priniesla novú, skvelú hrateľnosť a hromadu zábavy. Dúfam, že tí, ktorí túto sériu z nejakého dôvodu minuli, si na ňu nájdu čas. Naozaj to stojí za to.
 
PRINCE OF PERSIA: SANDS OF TIME: 8,5/10
PRINCE OF PERSIA: WARRIOR WITHIN: 9,5/10
PRINCE OF PERSIA: THE TWO THRONES: 7/10
 
oficiálna stránka:          www.princeofpersiagame.com
alebo
                                   www.ubisoft.com

Komentáře

komentářů

About The Author

One Response

Leave a Reply