Výrobca: NCSoft

Platforma: PC

Typ hry: MMORPG

Server na ktorom som hral: www.gamepark.cz

Oficiálna stránka: www.lineage2.com


Nejeden človek si pri pohľade na internetového hráča pomyslí : „Čo je na tom online hraní také úžasné?“ Ja sám som donedávna nechápal, ako môže desať MILIÓNOV hráčov denne tráviť hodiny a hodiny vo svete Azerothu v online hre World of Warcraft. Proste som si nevedel predstaviť ten rozdiel medzi hraním obyčajného offline RPG a MMORPG (massive multiplayer online role playing game – masívne multiplayerová online hra na hrdinov). Nedávno som ale konečne zapojil dosť rýchly internet. A pochopil som veľmi skoro. Svoju skúsenosť s online hrami by som vyjadril asi takto: Kto nevyskúšal, nepochopí. A kto vyskúšal, nemá čas to vysvetľovať. Ja som si ale našiel pár minút aby som vám v krátkosti priblížil krásy hrania po internete.

Moja prvá online skúsenosť napodiv nepatrí celosvetovému fenoménu značky Warcraft (tomu sa budem venovať inokedy), ale kórejskému MMORPG pôvodne vyvinutému pre japonský trh – Lineage II. A kto čítal moju recenziu na Final Fantasy X vie, že už len na tých Japoncov som sa ihneď chytil 🙂

Na úvod by sa patrilo spomenúť príbeh. Áno, ani v online RPG nechýba, ale je to záležitosť maximálne treťoradá. Ak hľadáte hry s príbehom, tak môžete s kľudom ostať offline a vychutnať si napríklad Gothic III, Oblivion, alebo Final Fantasy. Vo svete Lineage existuje akési rozvrstvenie rás a ich vzťahy, história obsahujúca dávne boje medzi nimi, rozdelenie elfov na „tých zelených“ a „tých temných“ a samozrejme aj blížiaca sa smrtiaca hrozba… Ale pravdu povediac vám nič z toho nemusí vadiť a na 99% si dej ani nevšimnete. Hru a udalosti vo svete Aden totiž tvoria priamo jeho obyvatelia, ale k tomu sa dostanem neskôr.

Ako každá správna hra na hrdinov (či už online alebo offline), aj Lineage začína tvorbou hrdinu. Bol som priam šokovaný neuveriteľne úzkym výberom. Zatiaľ čo Oblivion vám ponúka úpravu jednotlivých pramienkov vlasov, každého rysu tváre či tvaru lebečných kostí (takže si môžete vytvoriť aj E.T mimozemšťana…), v Lineage II nič podobné neexistuje: na výber máte pár tvárí, účesov a ich farieb… Potom vyberiete rasu (človek, elf, temný elf, trpaslík, ork), pohlavie (muž, žena – žiadne novinky 🙂 ) a hlavné zameranie, čiže či bude váš hrdina odvážny bojovník, alebo bude štýlovo smažiť nepriateľov fireballmi z bezpečnej vzdialenosti – teda bude mágom. Keď hovorím o výbere postavy, patrí sa spomenúť, že zatiaľ čo rozdiel v pohlaví neexistuje (teda existuje, ale iba estetický, inak majú obe pohlavia rovnaké vlastnosti – žiadna diskriminácia), rozdiel medzi jednotlivými rasami je už jasne viditeľný. Samozrejme je krajší pohľad na elfku než na „samicu“ orka (prepáčte, ale naozaj neviem, ako inak to nazvať), ale navyše sú elfovia napríklad omnoho odolnejší voči pádom a rýchlejší. Naopak orkovia unesú viac vecí v batohu, sú lepšie chránení proti mágií a samozrejme sú fyzicky silnejší. Rozdiely medzi rasami sú dostatočné nato, aby ste mohli začať hru s dvoma postavami a naozaj mali pocit, že hráte dve „odlišné“ hry.

Nedá mi nespomenúť a nepochváliť spracovanie trpaslíc. Zatiaľ som nikde – ani v hre, ani vo filme – žiadnu trpaslicu nevidel. Tie v Lineage II dokonca súperia s elfkami, a to nielen krásou, ale hlavne neskutočnou roztomilosťou. Moment, keď malá trpaslica tancuje, alebo stojí na hlave, je nezabudnuteľný… (pozdravujem kamarátku z hry, Mai)

Máme vytvorenú postavu? Tak hor sa do sveta. Každá rasa má svoje „začiatočnícke“ mesto. Tu sa zoznámite s ovládaním (celá hra je postavená na bezproblémovom ovládaní myšou) a zabijete prvých pár potvor. Dostanete prvý quest, vybehnete za hradby mesta a začínate mlátiť jedného vlka za druhým. S piatym levelom prichádzajú nové skilly – kúzla, údery a iné schopnosti. A týmto by mohol popis hry vlastne skončiť. Počas ďalších hodín totiž nič nové neobjavíte. Mlátenie potvor, zisk nových schopností a plnenie questov je vlastne skoro jediná náplň pre sólistu. Tam kde Oblivion ponúka stovky úloh, niekoľko dejových línií a takmer nekonečné možnosti, ste v Lineage II obmedzení dosť nepríjemnými mantinelmi – questy môžete plniť len pokiaľ ste na určitom levely, po mape sa neoplatí cestovať, pokiaľ nie ste na určitom levely… A ako sa na ten level dostať? Prídete na miesto a kosíte monštrá. Jedno za druhým, stále a dookola, monotónne – bum bum, pochod, bum bác, „lektvar“ na doplnenie životov a zas bum bum, bum bác a tak ďalej… Táto činnosť vás môže od hry veľmi rýchlo odmrštiť. A to by bola veľká škoda.

To, čo ma pri Lineage II udržalo (a zrejme aj vás udrží), je komunita – nie náplň, alebo dej, ale živý ľudia, s ktorými som chodil na lov príšer. Mnoho offline RPG vám sľubuje živý svet, no len MMORPG vám môže takúto skúsenosť ponúknuť. Ten pocit, že vedľa vás stojí postava, ktorú ovláda niekto živý, je naozaj iný, ako keď na pláňach Oblivionu sekáte potvory za pomoci umelej (ne)inteligencie. Živá postava vás občas pochváli, občas vám vynadá, ale hlavne máte pocit, že nie ste sám. Akonáhle dosiahnete dvadsiaty level a vyberiete si nové povolanie, začnú sa o vás zaujímať klany a vtedy hra konečne naberá na obrátkach. Dostávate sa do kolotoča klanových záležitostí, cítite zodpovednosť za svoje činy. Ak máte od spolubojovníkov požičané vybavenie, automaticky sa očakáva, že budete svojmu spoločenstvu užitočný. Ak iný člen skupiny potrebuje novú zbraň, požičiate peniaze alebo mu pôjdete pomôcť ju vymlátiť z monštier. Skrátka klanové záležitosti robia z mŕtveho a nudného RPG živú hru. Ten pocit, že ste členom komunity živých hráčov a máte voči nej zodpovednosť vám žiadne offline RPG nedá. No ako som už povedal, najprv musíte pretrpieť tie hodiny, keď budete osamote zháňať experience (skúsenosti). Ak to ale vydržíte, budete odmenení hodinami skvelej zábavy po boku desiatok ďalších hráčov.

Okrem questov a lovenia príšer ponúka Lineage II aj iné veci, ktoré sú ale viac záležitosťou celého klanu, poprípade náhodných skupín hráčov. V hre je niekoľko desiatok „raid bossov“, tj. VEĽMI tuhých príšer, ktoré dokáže poraziť len skupinka skladajúca sa z minimálne ôsmych hráčov. Raid boss je teda opäť „spoločenská“ akcia, samotný hráč ho nemá šancu poraziť. Aj v skupine to však môže byť problém – stačí ak narazíte na pár amatérov (alebo) hlupákov, ktorí síce nevedia ako na to, ale majú odvahu. Na každého raid bossa platí iná taktika a hlavne koordinovaný postup. Búšenie hlava-nehlava príliš nepomôže a je veľmi rýchlo nasledované útekom, alebo smrťou celej partie.

Klany majú navyše možnosť napadnúť a dobiť jeden z mnohých hradov rozosiatych po celom Adene. Tie sa líšia veľkosťou a výhodami, ktoré víťaznému klanu ponúkajú. Navyše, pán hradu (teda clan leader) má po úspešnom „Castle Siege“ možnosť zalietať si na drakovi… No povedzte, kto by si to nechcel vyskúšať? 🙂

Lineage II ponúka hráčovi omnoho viac možností z hľadiska povolaní ako napríklad World of Warcraft. Napríklad človek – bojovník sa môže stať zlodejom, „dýkarom“, lukostrelcom, rytierom… Každá postava má dva krát možnosť urobiť prestup – ja osobne som napríklad z „human – fighter“ prestúpil na povolanie „rogue“ (tulák – špecializácia na dýku alebo luk) a neskôr (na levele 40) na „hawkeye“ (povolanie zamerané čisto na podpornú lukostreleckú paľbu). Každá rasa a typ postavy sa člení podobne, takže napokon dostávame niečo vyše 25 rôznych povolaní. Občas ale zamrzí finančná nevyrovnanosť. Napríklad lukostrelec je až po druhý prestup (teda dosť dlho) bezkonkurenčne najchudobnejší člen komunity. Jednak je používanie luku drahé a navyše si strelec musí kupovať šípy. Takže nemá ani najmenšiu šancu zarobiť si na vlastné brnenie či luk a je teda odkázaný na pomoc klanu. Naopak, trpaslíci väčšinou nevedia, čo s peniazmi, pretože majú špeciálnu schopnosť vymlátiť z príšer materiál, ktorý potom za tučné sumy predávajú. Aj v tomto je ale jasne badateľný zámer autorov o hranie v spoločnosti iných ľudí, na ktorých sa chtiac-nechtiac musíte občas spoľahnúť, takže sa táto vlastnosť hry nedá chápať ako zápor.

V komunite hry sa vyčlenili mnohé zaujímavé „entity“. Tak napríklad na každom námestí nájdete davy sediacich postáv, ktoré pilne vykupujú a predávajú materiál. Ďalšou skupinou sú hráči (väčšinou trpaslíci), ktorí si zarábajú výrobou brnení a zbraní. Môžeme nájsť aj dobrodruhov, ktorí neustále vyhľadávajú spoločnosť a potom sa vrhnú na raid bossa (a spravidla končia v kalužiach – vlastnej – krvi). A napokon sú hráči – súkromníci, ktorí sa sústreďujú hlavne na plnenie questov a hrajú si tak povediac na „vlastnom piesočku“ (takýto prístup ale príliš zábavný nie je).

Grafika Lineage II je, obrazne povedané, kráska aj zviera dokopy. Totiž, modely postáv sú veľmi dobré aj pri znížených detailoch, budovy a monštrá vyzerajú vierohodne (otázkou ale ostáve, nakoľko vierohodne môže vyzerať ork…) a ak máte čo i len trochu nadpriemerný počítač, možete si zapnúť tiene a detailnú trávu a povrch. Nevýhodou však je, že hra nerozlišuje pojem „odrazy“ a „detaily vody“. Takže ak na to máte počítač, budete mať nádhernú vodnú hladinu so všetkými odrazmi, ak nie, máte smolu a budete nútení civieť na dosť škaredú textúru hladiny morí a jazier. Napríklad Warcraft má toto isté vyriešené lepšie – detaily vody sú samostatne nastaviteľné a ak lipnete práve na tom, môžete všetky detaily osekať a pritom sa dívať na nádherne spracovanú hladinu potôčikov. 🙂

Okrem tejto malej chyby ale grafike nemôžem veľa vyčítať. Už spomínané modely postáv vyzerajú naozaj skvelo, hlavne ak sa dívate na elfku hore bez… ehm … bez brnenia 🙂 (elfky v bikinách sú napokon jedným z hlavných lákadiel hry…) Efekty kúzel vyzerajú miestami zvláštne, ale väčšina produkuje efektné záblesky a svetelné lúče. Vzhľadom na vek hry sú už hardwarové nároky celkom znesiteľné (ja hrám na P4 2GHz a GeForce 5600 s 1GB RAM a mám detaily na „high“ bez odrazov a bez tieňov), takže zahrať by si mal úplne každý. Ale práve preto ani na najvyšších detailoch hra nevyzerá ani ako Morrowind, a tobôž nie ako Oblivion. Ale to je skrátka daň za bezproblémové hranie aj na slabých „kompoch“.

Takmer by som zabudol spomenúť jednu výraznú chybu, neviem, či to patrí ku grafike alebo k celkovému designu. Ide totiž o to, že v ohromnom svete je veľa typov monštier. Ale ak narazíte na orkov (teda ork v tomto zmysle ako potvora, nie hráčska rasa) niekde na začiatku a potom na inom mieste na mape, budú vyzerať navlas rovnako. Skrátka existuje len nízka vizuálna variabilita monštier, čo je tak trochu škoda. Je totiž podivuhodné, že kamkoľvek sa pohnete, mlátite tie isté príšery. Pri tých 4 GB čo hra zaberie na disku do nej mohli autori napchať predsa len o niečo viac modelov…

Predtým než skomentujem záporné stránky by som ešte pár slovami spomenul hudbu. Má ju na svedomí Bill Brown a nahrával ju orchester zo Seattlu. V každom meste a dokonca na každej planine hrá iná hudba, ktorá pomáha navodzovať atmosféru. Občas sa vám môže stať, že sa v meste zastavíte a započúvate sa do jednoduchej flautovej melódie, alebo si budete počas dňa pospevovať tému z niektorého mesta. Veľkým kladom je, že hudba obstojí aj pri samostatnom počúvaní mimo hry, čo sa dá povedať len o máloktorom hernom soundtracku.

A teraz už tie sľúbené zápory. V momente, keď sa stanete členom klanu začnete s hrôzou zisťovať, že čas sa zrýchľuje, ale vám sa nechce od počítača odísť. Jednoducho povedané, MMORPG sú neuveriteľným žrútom času. Pokiaľ si človek nedá pozor, môže si výrazne poškodiť, či už v škole alebo v práci. Nechcem tu teraz mentorovať o škodlivosti a závislosti na PC hrách, je to len taká malá výstraha. Každý, kto chce začať svoje online dobrodružstvo musí počítať s tým, že pri ňom strávi OMNOHO viac času ako pri bežnej hre. K počítaču vás nebude tiahnuť len túžba získať nové brnenie či zbraň, ale aj snaha nezaostať za priateľmi. Ak totiž na týždeň úplne prestanete hrať, vaši spolubojovníci z klanu vám utečú a vy ich budete musieť pracne dobiehať. Z toho plynie, že ak máte slabú vôľu alebo málo času, nezačínajte s online RPG.

Medzi ďalšie zápory by som mohol pripočítať nedostatočný úvod od hry. Možno sa to zdá trochu príliš „rejpalské“, ale pokiaľ vám niekto iný nevysvetlí základné mechanizmy v hre, budete dosť dlhú dobu tápať, na čo sa používajú niektoré veci. Typickým príkladom je „soulshot“. Je to vecička, ktorú použijete vždy pred útokom na príšeru. Hra vám síce na začiatok isté množstvo nadelí, ale nevysvetlí, ako sa používajú a ani to, že takmer zdvojnásobujú útočnú silu. Musíte proste dúfať, že hneď na začiatku stretnete niekoho, kto bude ochotný odpovedať na základné otázky.

Komunita Lineage je veľmi široká a rôznorodá. Sú hráči, ktorí začiatočníkom pomáhajú, iní ich len tak zo srandy naháňajú a zabíjajú (pozdravujem všetkých PK – player killer – a želám im čo najviac vírusov). Niektorí obyvatelia Adenu si dokonca zorganizujú vlastnú svadbu a v miestnych kostoloch povedia svojej virtuálnej polovičke svoje „áno“. Skrátka možností je dosť, ale ako som už spomenul, občas má Lineage II trochu príliš ostré hrany. Počiatočná nuda a nevysvetlené základy vás môžu odradiť. Ale bola by to škoda, pretože v Adene si môžete užiť aj kopec skvelej zábavy spolu so svojimi priateľmi. Takže ak stále netušíte, čo je na online hraní také skvelé, neostáva vám nič iné než si tento „živý“ svet vyskúšať na „vlastnej“ koži. A Lineage II je v tomto prípade skvelou voľbou. Nevravím že dokonalou, ale má svoje čaro, ktoré si vás skôr či neskôr určite získa.

Celkové hodnotenie: 8,8/10

Klady: Pekná grafika, prehľadný interface a ovládanie, hudba, možnosti v povolaniach, znovuhrateľnosť, nároky na HW

Zápory: Ohromný žrút času, nejasný začiatok a počiatočná nuda, „jednoduchý“ príbeh a občas nudné questy, málo variabilné príšery, nevyváženosť povolaní

Komentáře

komentářů

About The Author

4 komentáře

  1. Ardith

    Já hrála taky na GP:) celkem fajn server, ale v porovnání s High Ratem, mam radši vyšší raty. Jinak, moc pěkná recenze, jenom já, jako závislák, sem skřípala zubama pokaždý, když sem četla o nějakým záporu hry – prostě závislák:) ale už sem dlouho nehrála… zrušili mi server 🙁

Leave a Reply