Aké boli tvoje spisovateľské začiatky?

J.Č.:  Nebudem sa obšírnejšie venovať tomu, ako som už v útlom detstve písal kovbojky a blbučké vesmírne scifíčka v štýle Star Wars, ani o študentských poviedkach o partizánoch, s ktorými som ešte za socialistických čias vyhrával všelijaké súťaže s vlasteneckou tematikou :-). Prvýkrát som skutočne publikoval v roku 1992, a to hneď knižne. Takže som to mal trochu naopak než iní autori – keď mi v roku 1997 vyšla časopisecky prvá poviedka, mal som za sebou už tri publikované romány.

Viem, že si publikoval aj jeden komiks. Prečo bol aj posledný?

J.Č.:  Verím, že to nie je definitívne a ku komiksom sa ešte vrátim. Vždy som ich zbožňoval a stále zbožňujem. Dnes už len ako čitateľ (Moore, Miller, Sláine…), ale stále sa pokúšam realizovať nejaké svoje scenáre a keďže nájsť výtvarníkov nie je žiadna sranda, možno sa jedného dňa vrátim aj ku kresleniu. Doteraz som na to nemal čas. Kreslenie komiksu je totiž strašná babračka, chce to veľa času a veľa trpezlivosti a keď má človek chodiť do práce a ešte popri tom písať knihy a publicistiku, takéto “záľuby” si proste musí odpustiť. Ale teraz som na voľnej nohe, tak snáď sa návrat ku komiksu podarí.

Potom si presedlal na conanovky. Prečo?

J.Č.:  Pretože ma začiatkom 90. rokov uchvátila fantasy, a mojím prvým kontaktom s ňou bol práve Howard. No a samozrejme v tom čase bol Conan veľmi populárny, takže pre domáceho autora bolo napísanie conanovky dobrou cestou k čitateľom, z ktorej potom mohol odbočiť k vlastných hrdinom a svetom. Začínali tak Ríša, Mostecký, Medek, Kuglerová, dokonca aj Jirka Kulhánek svojho času napísal novelu o Conanovi, a veľmi dobrú. Ale nebolo to len nejaké komerčné písanie na zákazku. Conan ma bavil. Autor si na heroic fantasy môže odskúšať, či dokáže napísať pútavý dobrodružný príbeh, v ktorom nie je miesto na zbytočnú vatu. Cibrí sa tým remeslo.

Do popredia si sa dostal aj vďaka časopisu Fantázia. Pomohlo ti to v tvojom raste?

J.Č.:  No samozrejme. Úplne zásadne, možno najzásadnejšie. Práve na stránkach Fantázie som si urobil meno, a to nielen ako spisovateľ, ale aj ako publicista, vďaka čomu dnes môžem písať do viacerých časopisov, či už filmových, alebo zameraných na fantastiku. A v neposlednom rade som sa spriatelil s celou tou komunitou okolo Fantázie, siete Brloh a dnes už legendárnych bratislavských Istroconov.

5. Kde bol podľa teba ten zlomový bod, po ktorom si si povedal, tak toto je ten smer, ktorým sa mám uberať?

J.Č.:  Tým zlomom bolo práve fungovanie vo Fantázii a moje prvé slovanské poviedky. V jednom okamihu ma Conan a všelijakí elfi a trpaslíci prestali baviť a začal som hľadať námety v domácej mytológii a histórii. Prekvapovalo ma, a vlastne dodnes prekvapuje, že tunajších autorov nezaujímajú naše vlastné mýty. Veď je tam toľko úžasných námetov na príbehy! A ja sa túto veľkú, nepochopiteľnú medzeru snažím vyplniť.

Trilógia Černokněžník ti priniesla azda najvýraznejší úspech, očakával si to ?

J.Č.:  Ťažko povedať. Na začiatku to bolo celé lotéria. Víťazstvá v nejakých súťažiach (napr. O najlepšiu fantasy) mi naznačili, že moje texty nie sú na zahodenie, a takisto som dúfal, že ich zaujmú práve príbehy, ktoré sa odohrávajú vlastne “za kopcom”, na území Čiech, Moravy a Slovenska. Nuž, a ukázalo sa, podľa mňa celkom logicky, že ich táto cesta k vlastným koreňom naozaj zaujíma. Fantasy čitatelia postupne zisťujú, že aj doma sme mali zaujímavých hrdinov a pozoruhodné udalosti, ktoré stoja za spracovanie.

Asi najdôležitejšia otázka: je Černokněžník skutočne mŕtvy?

J.Č.:  Pravdaže nie. Vlastne už mám spoznámkovaný ďalší samostatný román, ktorý sa bude odohrávať asi desať rokov po udalostiach doteraz vydaných štyroch kníh a bude o súboji kresťanstva s pohanstvom a nebudú chýbať ani Mojmír a Pribina. A ďalšie Roganove príbehy mám v hlave. Ale kedy sa dostanem k písaniu, to neviem, lebo teraz pracujem na iných projektoch.

Vrátim sa k tvojmu oceneniu, ktoré si dostal na udeľovaní cien českej akadémie SF/F/H. Čakal si, že vyhráš v kategórií najlepšia pôvodná česká alebo slovenská kniha?

J.Č.:  Naozaj nie. Hlavne nie v konkurencii autorov ako Žamboch alebo Šlechta. Ale podarilo sa, cením si to a všetkým, čo za mňa hlasovali, ďakujem. Ale pravdu povediac, viac než nejaké ceny ma zaujíma, ako moje knihy prijímajú čitatelia.

Čo plánuješ do budúcnosti? Počul som niečo o Bohatierovi z východu.

J.Č.:  Počul si správne. Na Vianoce vyjde vo vydavateľstve Wales, v českom preklade Roberta Pilcha prvá časť trilógie Bohatier s podtitulom Oceľové žezlo. Odohráva sa v starej Kyjevskej Rusi, na pozadí vojen kniežaťa Svjatoslava s Bulharmi, Chazarskou ríšou a Byzanciou a jej hrdinami sú legendárni bohatieri ako Ilja Muromec či Dobryňa Nikitič. Momentálne už usilovne pracujem na druhej časti, ktorá vyjde na jar 2007. No a potom sú tu ďalšie projekty. Okrem viacerých poviedok pre rôzne antológie a časopisy mám rozpracovaný fantasy román o staročeskom hrdinovi Bivojovi (nebudú chýbať Libuše a Přemysl), jeden akčný western s hororovými a fantasy prvkami a jedného dňa sa pustím do rozsiahleho románového cyklu o protitureckých bojoch na Slovensku v 17. storočí.

Takže uchmatneš s Bohatierom ďalšie ocenenia českej akadémie? J

J.Č.:  🙂 Nepredbiehajme. A ako vravím, podstatné je, aby sa kniha páčila čitateľom. Aspoň tak ako Černokněžník.

Máš nejaký spisovateľský vzor?

J.Č.:  Dodnes mám rád Howarda, istý čas som zbožňoval Sapkowského, teraz zbožne uctievam Gaimana, veľmi sa mi páčila nedávno vydané Meče a čertoviny od Fritza Leibera a teraz som začítaný do Lukjanenka, ktorého štýl písania mi sedí maximálne.

Ak ťa môžem poprosiť, na záver pár rád začínajúcim autor.

J.Č.:  Tá rada bude len jedna, ale zásadná. Buďte trpezliví. Trpezlivosť je pre spisovateľa rovnako dôležitá ako talent. Trpezlivý autor sa skôr či neskôr vypracuje, takisto bude dobre znášať prvé neúspechy, neodradí ho vracanie textov redaktormi a vydavateľmi, a neskôr bude trpezlivý aj pri čakaní na honoráre :-). Mnoho talentov sa nikdy neprejaví, pretože im chýba práve trpezlivosť. Najprv so samotným písaním, keď narýchlo spichnú nejakú poviedku a hneď ju posielajú do redakcií a do súťaží, a keď neuspejú, s písaním jednoducho skončia. Treba počkať, nechať text dozrieť, po čase sa naň pozrieť kritickým okom a potom ho ešte raz upraviť a nemilosrdne preškrtať. A keď vám napriek tomu redaktori a porotcovia vašu prácu obúchajú o hlavu, treba vydržať, napísať ďalšiu poviedku a snažiť sa, aby bola lepšia. A potom ďalšiu a ďalšiu. A jedného dňa sa zadarí. Nikto z nás nie je Paolini, ktorý v šestnástich napíše román a vďaka premyslenému marketingu svojich prachatých rodičov sa hneď stane bestselleristom. Takto to u nás nefunguje. Takže ešte raz – pracujte na sebe a vydržte. Trpezlivosť, trpezlivosť! 🙂

Ďakujem za rozhovor.

Komentáře

komentářů

About The Author

8 komentářů

Leave a Reply